Na sídliskách s nami žijú netopiere, ktoré chytajú hmyz vrátane komárov a popri tom zvyšujú biodiverzitu krajiny. Donedávna sme sa k nim nesprávali ústretovo, mnoho ich zahynulo a ich úkryty boli neraz zničené. Vďaka ochranárom je dnes zabezpečené, že naši lietajúci spoločníci dokážu s nami v mestách prežiť.
Keď sa dostavali sídliská, betónovú púšť postupne osídlili rastliny a zvieratá, ktoré tu popri ľuďoch našli ideálne podmienky na život. Jedným z druhov, ktorý sa výborne prispôsobil a osídlil sídliská najmä na Spiši, je netopier raniak hrdzavý.
Netopiere na sídliskách našli ideálne podmienky
Raniaky pôvodne využívali na úkryty stromové dutiny. Postupne sa začali sťahovať do úkrytov vo vyšších budovách – osídlili škáry medzi panelmi a atikové vetracie otvory panelových domov na sídliskách. Vyhovoval im pokoj a tma, našli tu priaznivé podmienky a bezpečie na svoj život.
Paneláky na Spiši boli známe ako jedny z najviac osídlených raniakom hrdzavým na Slovensku. V tom čase ich už sledovali ochranári zo Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny Slovenský raj. Predseda zväzu Bedřich Hájek hovorí: „V jednom panelovom dome sme našli aj viac ako 200 jedincov. Ľuďom neraz atikovými otvormi prenikali až do jadra bytov, čo ich vystrašilo.“
Zatepľovanie spôsobilo obrovské škody
O netopieroch kolujú mýty, že škodia, napádajú ľudí, zamotávajú sa im do vlasov. Ľudia nevedeli, že raniaky sa živia hmyzom aktívnym počas noci a plnia nezastupiteľnú funkciu, ktorú nemajú žiadne iné živočíchy. Až donedávna preto bolo bežné, že ľudia netopiere zabíjali. Usmrcovali ich aj v kotolniach v Spišskej Novej Vsi, kam sa sťahovali za teplom.
Situácia sa ešte zhoršila s veľkým boomom zatepľovania panelových domov na sídliskách. Na raniaky nikto nemyslel. V dôsledku utesňovania škár medzi panelmi mnohé zostali uväznené vo svojich skrýšach. Tie, ktoré prežili, prišli o úkryty. Došlo k najväčšiemu usmrcovaniu živočíchov, ktoré si vyžiadalo viac obetí než cestná doprava alebo úhyn vo voľnej krajine.
Máte na okolí netopiere? Žijete na dobrej adrese
Raniaky majú málo mláďat a tie sa rodia len raz do roka, dožívajú sa vysokého veku. Pri negatívnych vplyvoch životného prostredia nedokážu rýchlo regenerovať svoje populácie. Aj preto ich prítomnosť alebo neprítomnosť, či zmeny počtov veľa hovoria o kvalite miest, kde ľudia žijú.
Ochranári preto začali mapovať ich výskyt na sídliskách a zisťovali, kde sa chystá zatepľovanie, aby ohrozené živočíchy mohli zachrániť.
Na záchranu stačí málo, no ochranárov celé roky ignorovali
Ochranári sa dlhé roky snažili presvedčiť stavbárov, aby dostali prístup na staveniská s cieľom vysťahovať netopiere a umiestniť búdky, ktoré by boli náhradou za zničené hniezdiská.
„Chodili sme po stavbách, ale málokto sa s nami chcel rozprávať. Našou snahou bolo presvedčiť stavbárov, aby sa do zatepľovacieho systému vsadili polystyrénové búdky, ktoré by živočíchom poskytli bezpečné útočisko,“ hovorí ochranár. Vlastníci bytov proti tomu spisovali petície, pretože sa netopierov báli, pričom mylne argumentovali nebezpečenstvom prenosu chorôb.
Nová legislatíva zachránila tisícky netopierov
Snahy ochranárov boli až do roku 2013 márne. „Po mnohých rokoch však vyústili do legislatívnych opatrení, v rámci ktorých musí byť v projektovej dokumentácii zahrnutá aj problematika chránených živočíchov, záväzná na vydanie stavebného povolenia,“ konštatuje Bedřich Hájek.
Aj vďaka tomu sa dodnes podarilo zachrániť tisícky netopierov a ďalších živočíšnych druhov pred usmrtením a vytvorili sa tak podmienky na ich ďalší život.
Ochranári dosiahli aj to, aby finančné náklady na opatrenia, ako je výroba a umiestnenie búdok, znášal investor stavby. „Chceme, aby v prípade ohrozenia mali netopiere svoje náhradné miesta. Môžeme ich chrániť jedine tak, že im naďalej umožníme žiť vedľa človeka. V prípade zatepľovania budov im poskytneme náhradné polystyrénové búdky, ktoré sa umiestnia do zatepľovacieho systému tak, aby to nikoho neobťažovalo, čím im vytvoríme bezpečné podmienky, o ktoré prišli,“ dodáva Bedřich Hájek.
Dedinka Slatinka s viac ako 650-ročnou históriou mala byť už niekoľkokrát pod vodou, zatopená priehradou. Našťastie k tomu nikdy neprišlo – aj vďaka Združeniu Slatinka, ktoré pôsobí v obci už takmer tridsať rokov. S ekologičkou a aktivistkou Martinou Paulíkovou sa rozprávame o dramatickom osude obce aj o tom, ako sa vďaka zachovaniu prirodzeného toku rieky Slatiny podarilo uchrániť biotopy európskeho významu.
Raniaky sídlia prevažne v blízkosti človeka. „V Slovenskom raji nemáme takúto silnú kolóniu raniakov hrdzavých. Keby sme im tu nevytvárali podmienky, ich počet by klesal a postupne by sa stali ohrozeným vymierajúcim druhom,“ dodáva Bedřich Hájek.
Dážďovníky sú v podobnej situácii ako netopiere
Podobné úsilie venujú ochranári aj dážďovníkom, ktoré si mnohí mýlia s lastovičkami. Hniezdia v ľudských obydliach a vracajú sa tam, kde sa narodili.
V lete sa vyliahnu na Slovensku, na jeseň odletia do Afriky a na jar sa znova vracajú späť na tie isté alebo blízke miesta. Takisto lovia hmyz, no na rozdiel od netopierov vo dne. S raniakmi majú veľa spoločné – aj ich ohrozuje zatepľovanie, a preto tiež potrebujú, aby sme pre ne vytvorili náhradné riešenia.
Symbióza medzi človekom a živočíchmi je možná
Bedřich Hájek tvrdí, že symbióza medzi človekom a živočíchmi je možná. „Niektorí ľudia ani netušia, že majú takýchto spolubývajúcich, a to je ideálny stav,“ dodáva ochranár, ktorý sa svojej práci venuje už takmer štyridsať rokov.
Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny Slovenský raj bol za svoju neúnavnú činnosť pri záchrane netopierov a vtákov nominovaný na ocenenie Atlas, evirocenu Nadácie VÚB, v kategórii biodiverzita.
