Lívia Rášová sa na Islande inšpirovala výrobou ručne pletených svetrov z ovčej vlny. Po návrate domov založila vlastnú ekoznačku Vlna pod Tatrami. Okrem tvorivých workshopov pre deti vo svojom ateliéri vyrába pletené svetre s originálnym dizajnom a obaly na rôzne použitie. Dostala sa aj medzi finalistov enviroceny Atlas.
V rozhovore s Líviou Rášovou, finalistkou enviro ocenenia Atlas, sa ďalej dozviete:
- prečo sa rozhodla vycestovať na Island,
- čo ju inšpirovalo v zahraničí,
- čím ju zaujala ovčia vlna a prečo sa začala venovať hand made výrobkom,
- ako vznikla značka Vlna pod Tatrami,
- v čom vidí význam enviro ocenenia Atlas na Slovensku.
Čo vás inšpirovalo k práci s vlnou a handmade?
V roku 2018 som nejaký čas žila na Islande, kde som ostala fascinovaná tým, ako ľudia využívajú ovčiu vlnu. Tradícia pletenia je na Islande veľmi silná. Islanďania milujú svetre. Z islandskej ovčej vlny vyrábajú tradičné handmade svetre – lopapeysa. Sú to hrubé svetre s typickým severským vzorom, ktoré si radi kupujú aj turisti. Uvedomila som si, že na Slovensku nič podobné neponúkame.
Navyše vždy som mala blízko k odievaniu. Od detstva som bola obklopená rôznymi látkami. Mamin šijací stroj bol sústavne na stole. Možno aj to ma doviedlo k štúdiu odevného dizajnu. Vždy som však rada siahala po starých látkach. V čase, keď som končila strednú školu, sa o pomalej a udržateľnej móde či upcyklácii (proces premeny odpadového materiálu alebo nepotrebných produktov na nové produkty lepšej kvality – pozn. autorky) vôbec nerozprávalo. Dnes je všetko inak. Výsledkom je aj moja značka Vlna pod Tatrami. Hoci jej vzniku predchádzal dlhý proces, dnes mi dáva zmysel všetko, čo sa na mojej ceste udialo.
Istý čas ste pôsobili na Islande. Prečo ste sa rozhodli odísť zo Slovenska?
Pochádzam z Vysokých Tatier. Po vysokej škole, kde som študovala dejiny umenia, som sa z Bratislavy po niekoľkých rokoch vrátila domov. V Tatrách som však nemala veľa možností, ako sa uplatniť v mojom odbore. Na Slovensku je všeobecne dosť ťažké nájsť si relatívne dobre platenú prácu v oblasti kultúry.
Nachádzala som sa v období, keď som mala možnosť vycestovať. Lákala ma severná Európa, až som sa napokon rozhodla pre Island. Je to ostrov medzi severným Atlantikom a Severným ľadovým oceánom. Kultúrne i politicky je prepojený s Amerikou i Európou. Možno málokto vie, že je aj najredšie osídlenou krajinou v regióne. Vždy sa mi páčila islandská hudba a filmy.
Žila som v treťom najväčšom meste Selfoss, ktoré má asi sedemtisíc obyvateľov. Bývala som na farme, z ktorej som neraz stopovala do práce. Keďže som vyštudovaná historička umenia, prirodzene ma to vo voľnom čase lákalo chodiť do knižnice a študovať rôzne knihy a časopisy, kde som natrafila aj na pleteniny a rôzne návody v súvislosti s ovčou vlnou.
„Len v Európe sa z dôvodu nedostatočného spracovateľského reťazca každoročne nevyužije až 250 miliónov kíl vlny. Na Slovensku zasa vyhodíme približne milión kíl vlny ročne.“
Čomu vás Island naučil a prečo ste sa napokon vrátili domov?
Keď človek odíde ďaleko, naučí sa vo svete spoliehať sa na seba a rozvíjať dobré vzťahy s ľuďmi. Islanďania sú tvrdí ľudia. Nesťažujú sa, aj keď majú rôzne problémy. Zároveň sú aj veľmi otvorení a kamarátski. Ľudia na Slovensku sú, naopak, vo všeobecnosti dosť uzavretí.
Najvyššiu časť HDP Islandu tvorí turizmus a rybolov. Keďže sa ostrov nachádza na pomedzí Európy a Ameriky, je v Reykjavíku veľa medzinárodných firiem a žije tam veľa cudzincov. Na Islande sa mi veľmi páčilo, že tam nebol takmer žiadny vizuálny smog. Krajinu to robí čistejšou a krajšou. Vo Vysokých Tatrách nájdete jeden bilbord za druhým.
Okrem toho na ostrove nenájdete veľké mestá. Možno hlavné mesto Reykjavík je trocha iné, ale v Selfosse sme napríklad mali jedno kino, zmrzlináreň a bar, ktorý bol otvorený každý druhý týždeň. To všetko robí život jednoduchším a pomalším. Keďže som nemala auto, často som sa prepravovala pešo, stopom alebo na bicykli.
Napokon som sa rozhodla vrátiť domov. Chýbali mi Tatry, rodina a chcela som sa venovať kreatívnej práci. Po návrate na Slovensko som sa prihlásila na Sokratov inštitút, kde som rozvíjala svoj projekt Vlna pod Tatrami. Mojím hlavným cieľom bolo hľadať nové možnosti využitia ovčej vlny, pričom som sa inšpirovala aj minulosťou a tradičnými remeslami. Práci s ňou som napokon úplne podľahla.
Ako by ste charakterizovali ovčiu vlnu ako materiál?
Vlna je unikátny a všestranný materiál, ktorý je 100-percentne odbúrateľný a obnoviteľný. Prvé zmienky hovoria, že sa využívala najmä v textilnej výrobe pri tkaní súkna, výrobe kobercov, klobúkov a obuvi.
V 15. storočí sa v našich horách usadili valasi. Uprednostňovali valašský chov oviec, čo znamená, že ovce sa celý rok pasú vonku. Dnes toto pôvodné plemeno poznáme ako zošľachtená valaška. Valašky sa chovali na mäso, mlieko a vlnu, ktorá má hrubý priemer vlákna. Nemusí byť každému príjemná na nosenie, ale veľmi dobre izoluje. Dajú sa z nej vyrábať koberce, ale aj krásne teplé svetre.
Vlna má vynikajúce vlastnosti, vďaka ktorým nás v zime udržiava v teple, v lete odvádza vlhko a počas daždivých dní nás udržiava v suchu. Toto už o vlne vedeli aj naši predkovia, ktorí ju využívali stovky rokov a spracovávali po celé generácie. V 19. a 20. storočí sa to zmenilo. V dôsledku nižšieho počtu chovaných oviec, zvýšeného dopytu po syntetických materiáloch a industrializácie začal záujem o ovčiu vlnu klesať.
Čo sa s použitou vlnou deje?
Napriek tomu, že vlna je aj dnes prirodzeným produktom chovu, pre väčšinu slovenských chovateľov predstavuje skôr záťaž. Končí ako odpad na skládkach, zbytočne sa páli alebo sa zakopáva do zeme. Rokmi sme akoby rezignovali na jej hodnoty a kvalitu.
S problematikou ovčej vlny sa pritom potýka celý svet. Len v Európe sa z dôvodu nedostatočného spracovateľského reťazca každoročne nevyužije až 250 miliónov kíl vlny. Na Slovensku zasa vyhodíme približne milión kíl vlny ročne. Nevyužíva sa teda ďalej ako materiál, ktorý by mohol slúžiť na výrobu nových produktov.
Z niektorých druhov vĺn sa pritom dajú vyrábať rôzne úžitkové produkty a obaly či hračky. Mojím cieľom bolo okrem pletených svetrov navrhovať a vytvárať z vlny funkčné veci, ktoré môžeme využívať v každodennom živote. Predstavte si obaly na notebook, prírodné mydielka obalené vo vlnenom vlákne, z ktorých vám po využití zostane prírodná hubka. Vlna sa dá, samozrejme, aj výborne spriadať do priadze. Má veľkú hodnotu a bolo by dobré, keby sme jej využitiu venovali väčšiu pozornosť.
Napokon ste začali organizovať aj tvorivé workshopy zamerané na príbeh vlny. Aký majú úspech?
Zamerala som sa na workshopy pre deti, ktoré som organizovala na rôznych školách od Popradu až po Liptovský Mikuláš. Dávalo mi zmysel vzdelávať účastníkov už od najútlejšieho veku. Cieľom je vysvetliť a ukázať im prácu s jedným z najstarších prírodných materiálov na svete a predstaviť históriu jeho využitia u nás.
Workshopy som zamerala na proces ručného spracovania surovej ovčej vlny – jej pranie, česanie na krampliach a bubnovej česačke, pradenie na vretienku, ako aj techniku mokrého a suchého plstenia. Deti si na nich mohli vyrobiť jednoduchú hračku – ovečku alebo vlnený doplnok z vlny od lokálnych chovateľov oviec.
Museli ste si urobiť aj nejaké špeciálne kurzy?
Prvý kurz som absolvovala u Jána Fottu z Klenovca, ktorý je majstrom ľudovej umeleckej výroby a venuje sa výrobe vlnených kobercov a gúb. Už na Islande som si robila prieskum, kto zo Slovákov robí niečo podobné. Pamätám si, ako som mu raz napísala, že by som chcela pracovať s vlnou. Ako človek s dlhoročnými skúsenosťami mi na to odpovedal, že takých tu už bolo veľa. Mal pravdu, práca s vlnou je ťažká. Napriek tomu som bola odhodlaná a čakala som na otvorenie kurzu, kde som sa naučila, ako si ju pripraviť. Dokonca som si tam utkala vlastný koberec, ktorý mám dodnes doma.
Inšpirovala ma aj Zuzana Golierová, dnes už moja veľmi dobrá priateľka, s ktorou som sa zoznámila ešte na Islande. Na odporúčanie spoločnej známej som za ňou vycestovala stopom do mesta vzdialeného 150 kilometrov, hoci sme sa vôbec nepoznali. Zuzana sa venuje technike mokrého plstenia, ktorú ma naučila, hoci je veľmi náročná.
Tento rok ste sa dostali medzi finalistov enviro ocenenia Atlas, ktoré každoročne vyhlasuje Nadácia VÚB, čo to pre vás znamená?
Bola som veľmi potešená, že odborná porota ocenila značku Vlna pod Tatrami ako jeden z troch najlepších projektov v rámci kategórie Eko start-upy. Myslím si, že je dôležité scitlivovať spoločnosť práve v témach pôvodu a problematiky získavania prírodných materiálov a vzdelávať o následných možnostiach ich využitia v súčasnosti. Som rada, že Nadácia VÚB sa zaujíma o lokálne iniciatívy, ktoré sa svojou činnosťou a aktivitami usilujú o zlepšovanie stavu našej krajiny a smerovania spoločnosti.
Dnes pôsobíte v Liptovskom Trnovci, kde máte aj svoj ateliér. Ako sa vám darí?
Pandémia veľa zmenila, navyše som sa stala mamou. Doviedlo ma to k vlastnej tvorbe ručne pletených svetrov a doplnkov. Ručná práca začína byť znova populárna a cenená. Prírodné materiály majú inú životnosť než umelé materiály a aj pocit z nosenia je iný. Ľudia si čoraz viac uvedomujú, že nie je dôležité mať veľa vecí, ale menej a radšej kvalitné.
Tento rok som začala pracovať na svojej prvej kolekcii pletenín. Nazvala som ju Herbarium a je inšpirovaná liečivými rastlinami a horským prostredím. Keďže na Islande má takmer každý svoj obľúbený štrikovaný sveter, chcela som, aby sme niečo podobné mali aj na Slovensku. Myslím, že slovo slovenské je sprofanované a v niektorých konotáciách pôsobí až nacionalisticky. Milujem svoju krajinu, ale zaslúžime si viac než len opakované folklórne motívy.
Milujem prechádzky v prírode. Nová Lesná, odkiaľ pochádzam, je obklopená krásnymi lúkami a lesmi. Pamätám si, ako sme s mamkou v detstve zbierali rôzne liečivé byliny. Tak som si povedala, že skúsim vymyslieť kolekciu svetrov inšpirovanú práve nimi.
„Tento rok som začala pracovať na svojej prvej kolekcii pletenín. Nazvala som ju Herbarium a je inšpirovaná liečivými rastlinami a horským prostredím.“
Liptovský Trnovec je tichá dedinka. Nechýba vám život v meste?
Moje životné sny a plány sa napĺňajú. Žijem svoj sen, pretože mám priestor a podmienky na robenie toho, čo ma naozaj baví. Niektoré veci mi občas chýbajú. Ponuka veľkomesta je v rámci kultúrneho vyžitia určite lepšia.
Na druhej strane, poučená Islandom a samotou, ktorú som si potrebovala zažiť, som si túto životnú skúsenosť vybrala a priniesla domov. Občas mi cesta z Liptovského Mikuláša do Trnovca pripomína islandské stopovanie do práce. Je to také čarovné prázdno. Zrejme by som sa na prácu nedokázala toľko sústrediť, keby som žila v ruchu väčšieho mesta.
Cítim, že tu je to autentické. Môžem tu športovať, chodiť do hôr, behám, lyžujem i skialpujem. Keď mám potrebu byť s ľuďmi alebo som hladná po kultúre, jednoducho si to naplánujem. Dá sa to veľmi pekne skĺbiť, ak má človek chápajúceho partnera, ktorý dá tomu druhému priestor. Myslím si, že keby som sa nevrátila na Slovensko a nebola v Liptovskom Trnovci, nerobila by som to, čo robím.
