Dobrovoľníci o pacientoch často vedia veci, ktoré nevedia ani ich príbuzní či zdravotnícky personál, hovorí koordinátorka dobrovoľníkov na onkológii

Venovať sa dobrovoľníctvu tam, kde zohráva úlohu vážna choroba, nie je vôbec jednoduché. Vyžaduje si to vyrovnanú psychiku, odolnosť, ale aj schopnosť komunikácie a empatie. Mária Látalová je koordinátorkou dobrovoľníkov, ktorí pravidelne trávia čas s onkologickými pacientmi. S Máriou sme sa rozprávali o motivácii venovať sa dobrovoľníctvu, o vďačnosti pacientov, ale aj o tom, prečo pri výbere dobrovoľníkov nehrá zdravotná špecializácia žiadnu rolu.

Mária Látalová pôsobí v dobrovoľníckej skupine Vŕba, ktorá sa už 17 rokov venuje pomoci onkologickým pacientom v Bratislave. Nadácia VÚB si uvedomuje dôležitosť pomoci týmto ľuďom, preto združenie podporila grantom v rámci partnerských projektov.

V organizácii Vŕba pracujete ako koordinátorka dobrovoľníkov. Čo všetko vaša práca obsahuje?

Práca koordinátorky dobrovoľníkov vo Vŕbe je rôznorodá a rozhodne sa nedá hovoriť o rutine. Mám na starosti všetko, čo súvisí s prácou dobrovoľníkov, s chodom kancelárie či komunikáciou s okolím. Mojou úlohou je aj zásobovať sklady, organizovať nábory nových dobrovoľníkov a technicky zabezpečiť školenie nových dobrovoľníkov. Za 21 rokov fungovania sa z dobrovoľníckej skupiny Vŕba stala profesionálna dobrovoľnícka organizácia, ktorá si vyžaduje človeka zamestnaného na plný úväzok.

Pomáhate onkologickým pacientom v Bratislave. Môžete priblížiť, na čo sa ako dobrovoľníci zameriavate?

Naši dobrovoľníci fungujú ako laická psychologicko-sociálna podpora. Na oddelenia do nemocníc prichádzajú ľudia z rôznych odborov, s rôznym vzdelaním a v rôznom veku. So zdravotníctvom väčšinou nemajú nič spoločné. Prichádzajú ponúknuť svoj čas, svoju prítomnosť a hlavne svoju ľudskosť. Podľa potreby samotného pacienta.

Pacienti sú radi, že sa môžu s niekým porozprávať, zahrať si karty alebo „človeče“. S niekým, kto im možno aspoň na chvíľu pomôže zabudnúť na chorobu alebo komu môžu povedať aj o svojich trápeniach, ktoré prežívajú. To sa deje väčšinou na oddeleniach pre hospitalizovaných pacientov.

Ďalšia skupina dobrovoľníkov vedie tvorivé dielne, kde si pacienti môžu niečo pekné vyrobiť, prípadne len tak posedieť. Obľúbenou aktivitou, z ktorej sa pacienti tešia, je roznášanie kávy a čaju. Dobrovoľníci v doobedňajších hodinách chodia do čakárni a po chodbách nemocníc, kde pacientom ponúkajú zadarmo kávu, čaj, povzbudivé slovo a milý úsmev. Možno sa zdá, že je to triviálna služba, ale niektorým pacientom sa až tisnú slzy do očí z takéhoto prejavu ľudskosti.

Obľúbenou aktivitou, z ktorej sa pacienti tešia, je roznášanie kávy a čaju.

Hovoríte, že vaši dobrovoľníci sú ľudia z rôznych odborov. Je zameranie na zdravotníctvo alebo psychológiu výhodou?

Nie, skôr je to prekážkou. Princípom Vŕby je, že sme laická psychologicko-sociálna podpora. A človek, ktorý je zdravotník alebo psychológ, už nie je laik. Naším cieľom je hlavne, aby sa dobrovoľník a pacient mohli stretnúť ako človek s človekom. Máme dobrovoľníkov, ktorí pracujú v rôznych oblastiach − IT, účtovníctvo, korporátny biznis sektor, študenti, seniori. Vo Vŕbe nie je dôležité byť odborníkom na psychológiu, ale hlavne človekom so srdcom na správnom mieste.

Je ťažké nájsť ľudí, ktorí sú motivovaní robiť prácu dobrovoľne?

Dobrovoľníctvo na onkológii je veľmi špecifická služba. Uchádzač musí prejsť prísnym výberom. To nám trochu sťažuje výber uchádzačov, ale sme radi, že sa ľudia hlásia. Aktuálne je u nás 28 pravidelných dobrovoľníkov.

„Vo Vŕbe nie je dôležité byť odborníkom na psychológiu, ale hlavne človekom so srdcom na správnom mieste.“

Nábory nových dobrovoľníkov máme len dvakrát  ročne, pretože každý nábor má minimálne tri kolá. Úvodné infostretnutie, osobné rozhovory a celodenné školenie. Nábor je dlhší proces, v ktorom sa selektujú skutočné motivácie uchádzačov. Ak chcú ľudia robiť dobrovoľníkov, ale nespĺňajú podmienky nášho špecifického dobrovoľníctva na onkológii, radi ich presmerujeme do Bratislavského dobrovoľníckeho centra. Nájdu tam ponuky, ktoré by lepšie vyhovovali ich dobrovoľníckemu nastaveniu. Uchádzači sa môžu o našom výbere viac dozvedieť na webovej stránke.

Čo pri tejto práci motivuje vás?

Potrebujem vidieť, že moja práca má hlbší zmysel a pridanú hodnotu pre spoločnosť. Aj ja mám niekedy ťažké chvíle, ale to prichádza v každej práci. Onkologické prostredie, kde sa pohybujem, je určite záťažové. Napriek tomu, že moja práca je viac manažérska a zameraná na administratívu, často chodím po chodbách nemocnice alebo oddeleniach a s pacientmi komunikujem. Nemôžem si v tvárach ľudí nevšimnúť zúfalstvo, bolesť alebo inú formu utrpenia, ktoré rakovina so sebou prináša.

Čo je pre vás najťažšou výzvou v rámci vašej práce?

Z pohľadu koordinátora je to hlavne hľadanie nových individuálnych a pravidelných darcov, ktorí by boli ochotní nás pravidelne raz do mesiaca podporovať. Táto podpora je možná aj cez našu webovú stránku. Už darovaných 20 eur každý mesiac nám vie veľmi pomôcť. Dobrovoľníci pracujú síce bezplatne, ale s vedením celého programu, s koordináciou a so zabezpečením materiálu máme spojené určité výdavky, na ktoré musíme neustále hľadať zdroje.

Asi až postupne človek zistí, čo práca dobrovoľníka obsahuje. Ako sa vyrovnávate so psychickým tlakom a čo radíte iným dobrovoľníkom?

Každý má nejaký osvedčený spôsob, ako sa s ťažkými situáciami vyrovnáva. My sa už pri nábore pýtame ľudí, ako sa vyrovnávajú s ťažkými situáciami. Aby sme vedeli, či majú nejaký mechanizmus, ktorý im pomôže zvládnuť alebo prekonať ťažké situácie.

Koordinátorka dobrovoľníkov Mária Látalová.

Niekto číta knihy, niekto pracuje v záhradke, niekto štrikuje. Je to individuálne. Dobrovoľníkov však nenechávame samých, keby sa im niečo prihodilo. Raz za mesiac mávajú pravidelné stretnutia, kde sa stretávajú ako skupinka so svojím supervízorom. Je to externý, platený, certifikovaný odborník, ktorý im pomáha dohliadať na to, aby s niektorými emocionálne ťažkými situáciami nezostali sami, aby ich vypovedali a aby ich správne spracovali. Aby za pacientmi na oddelenia nechodili vyhorení dobrovoľníci, ktorí z dobrej vôle pomáhať môžu narobiť viac škody ako úžitku.

Predpokladám, že dobrovoľníci to robia nad rámec práce alebo štúdia. Koľko času sa v priemere pacientom venujú?

Máme interné pravidlo, že dobrovoľník prichádza na oddelenie len raz v týždni v určený deň na jednu až maximálne tri hodiny. Je to hlavne zo psychohygienického hľadiska. Stretávame sa aj s nepochopením tohto pravidla. Za 21 rokov existencie sa však ukázalo dobré a správne určiť hranicu, pretože mnohí ľudia si ju nedokážu určiť sami v úvodnom dobrovoľníckom nadšení.

Máte aj vekovú hranicu?

Je to jednou z podmienok. Máme len dolnú hranicu, teda vek nad 20 rokov, dobrý fyzický a psychický zdravotný stav. Dobrovoľník sa tiež nesmie nachádzať v procese vlastného smútenia, nemal by byť zasiahnutý úmrtím blízkeho človeka kratším ako tri roky.

„Ja ťa budem sprevádzať, ale ty mi ukáž cestu.“

Kde a ako vaša dobrovoľnícka práca prebieha?

Spolupráca s nemocnicami je našou neodmysliteľnou súčasťou a vzájomne fungujeme na základe podpísanej zmluvy. Pôsobíme v Bratislave v dvoch nemocniciach − v Onkologickom ústave sv. Alžbety a v Národnom onkologickom ústave. Nemocnice nám nedávajú tipy na pacientov, ktorí potrebujú pomoc. Celá agenda od vyhľadávania a zaškolenia nových dobrovoľníkov po komplexnú starostlivosť je čisto na nás. V rámci nemocníc komunikujeme aj s vedením. Minimálne raz do roka máme aj hodnotiace stretnutie.

Ako reagujú pacienti? Sú vašej pomoci otvorení?

Podľa spätných väzieb dobrovoľníkov, ale aj samotných pacientov naše dobrovoľnícke aktivity pacienti veľmi vítajú. Niektorí pacienti dobrovoľníkov už poznajú, dokonca sa na nich tešia a ich príchod očakávajú.

Pri jednej službe roznášania káv a čajov som stretla na chodbe pacientku, ktorá išla na nejaké vyšetrenie. Už z diaľky mi hovorila, že je rada za túto službu a že chodí aj do našich klubov. Akurát ju mrzí, že už zajtra ide domov, lebo ešte mala naplánovanú výtvarnú techniku a už ju nestihne. Vtedy som si uvedomila, ako sú pacienti za to vďační.

Alebo sa stalo, že dobrovoľníci podali pacientke teplý čaj a ona sa rozplakala a povedala, že to pre ňu už dávno nikto nespravil. Dojalo ju to. Ak pacient nemá náladu na rozhovor alebo akúkoľvek našu dobrovoľnícku snahu, plne to rešpektujeme a riadime sa naším mottom: Ja ťa budem sprevádzať, ale ty mi ukáž cestu. A ak aj v danej chvíli nemá náladu, dáme mu aspoň vedieť, že sme tu preňho a keby sa niečo zmenilo, môže s nami počítať.

Čo pacientom, s ktorými spolupracujete, chýba najviac?

Pacienti hodnotia naše služby ako nadštandardné. Naozaj nie je štandardom, aby v nemocniciach boli dobrovoľníci. Ale aj podľa slov samotných zdravotníckych pracovníkov v mnohých prípadoch má pôsobenie dobrovoľníkov v rámci nemocnice veľký prínos. Pacienti sú často pokojnejší, majú komu o svojich starostiach a trápeniach povedať, je tam niekto, kto ich počúva. Čo prispieva aj k ich lepšiemu liečebnému procesu.

Z čoho majú podľa vás najväčšiu radosť?

Myslím si, že pacientov teší predovšetkým ľudskosť. Že sa za ten čas hospitalizácie majú možnosť porozprávať s ľuďmi zvonku o úplne bežných témach, ako sú varenie, šport, koníčky. A to im pomáha možno na chvíľu zabudnúť na ťažké chvíle, ktoré im choroba prináša. Často sa pacienti dobrovoľníkom zveria, čo ich trápi, čo prežívajú, čo je pre nich ťažké. Dobrovoľníci často vedia veci, ktoré nevedia ani príbuzní či zdravotnícky personál.

Niektoré príbehy sú plné smútku, niektoré radosti, ale skoro všetky majú niečo spoločné. Ľudskú vďačnosť. Veľmi často to spomínajú práve naši dobrovoľníci. Že vďačnosť je to, čo spája skoro všetky príbehy. Vďačnosť za to, že je tu niekto, kto počúva a kto pacientov sprevádza v tom, čo práve prežívajú. Každý jeden pacient alebo dobrovoľník tvorí pomyselný lístok na našej Vŕbe.

Čo je vaším dobrovoľníckym snom alebo ideálnou predstavou? Kam by ste chceli posunúť dobrovoľníctvo v rámci organizácie?

Keby sme mali dostatok dobrovoľníkov, chceli by sme sprevádzať aj rodinných príslušníkov pacientov, ktorí sa vyrovnávajú s chorobou svojho blízkeho. Ideálne by bolo, keby pacienta sprevádzal jeden vyškolený dobrovoľník a rodinu druhý. Proces zvládania takej náročnej životnej situácie zvyčajne neprebieha u týchto strán kompatibilne ani v čase, ani tematicky.

Mária Látalová

Kto je Mária Látalová?

Vyštudovala ľudské zdroje a personálny manažment na Trenčianskej univerzite.  Počas školy pracovala ako dobrovoľníčka v hospici Milosrdných sestier v Trenčíne, kde sa neskôr zamestnala na pozícii fundraisera. Spolupracovala pri rôznych misijných projektoch, vyskúšala si aj prácu v korporátnom IT sektore. Po krátkom čase sa vrátila k pomáhajúcej profesii ako pracovníčka integračného centra pre ľudí bez domova. Momentálne pracuje v dobrovoľníckej skupine Vŕba ako koordinátorka dobrovoľníkov.