Ladislav Kossár založil občianske združenie a nadáciu PROVIDA, ktorej vlajkovým projektom je BUDDY. Ten sa pred rokmi začínal zážitkovým vzdelávaním detí z detských domovov, dnes sa však zameriavajú na ich prepájanie s dobrovoľníkmi, ktorí deťom venujú to najcennejšie – čas. „Uvedomili sme si, že keď ponúkame vzdelávanie, ale chýba dôvera a bezpečie, netriafame do skutočnej potreby,“ hovorí Kossár.
V rozhovore sa dočítate:
- ako môže „obyčajné“ priateľstvo nakopnúť výsledky v škole či v práci,
- ako zistili, že deti z domovov potrebovali namiesto učenia tvrdých zručností priateľa,
- ako „inflácia konzumného sveta“ kradne dôraz na skutočne hodnotný čas,
- že aj samotným dobrovoľníkom program pomáha v ich vlastných životoch.
„Mám menej úzkostí a viem ich lepšie zvládať.“ „Rozprávame sa o veciach, ktoré by som nikomu nepovedala.“ „Cítim, že dostávam lásku a zaujímam ju.“ „Ukázala mi, že život sa dá prežiť aj inak než trápením.“ Toto všetko napísali deti, ktoré zažívajú dospievanie v detskom domove a prechádzajú programom BUDDY. Ako je možné, že sa v ich živote dejú takéto zmeny?
Je to o venovaní času. Kvalitného a zmysluplného času spolu. Možno poznáte známy harvardský výskum, ktorý prebieha viac ako 80 rokov a skúma, na čom v živote záleží najviac. Odpoveď je jednoduchá: sú to vzťahy. Potvrdila to veda a potvrdzuje to aj naša skúsenosť. Priateľstvá majú silu meniť životy.
Pre tieto deti je najväčším impulzom, že o ne niekto prejavil skutočný záujem. BUDDY je dobrovoľník – venuje svoj čas bez nároku na odmenu a dieťa to cíti. Práve vďaka tomu môže vzniknúť jedinečný vzťah, ktorý dáva životu nový rozmer.
To dieťa tak veľmi vníma, že dobrovoľník nedostáva zaplatené?
Aj BUDDY, aj dieťa sú tam dobrovoľne. Ani jeden z nich tam nemusí byť, a predsa tam sú.
To je silný moment, ktorý robí rozdiel. V centrách majú deti zabezpečené základné potreby. Sú obklopené vychovávateľkami, ktoré robia, čo môžu, s nasadením aj profesionalitou. Ale je to ich práca. A deti to cítia. Je to iné než vzťah s niekým, kto tam prichádza len kvôli nim a bez nároku na odmenu.
Mnohé z týchto detí v minulosti nezažili dôverný a bezpečný vzťah ani vo svojich biologických rodinách. Nevedia, aké to je dôverovať, byť vypočutý, cítiť uvoľnenie a prijatie. A potom príde BUDDY. Počúva ich. Neodchádza, keď sa otvoria. Zostáva. A práve v tom je tá liečivá sila.
Váš program pozitívne ovplyvňuje školské výsledky, zaradenie na trhu práce, stabilné bývanie či hospodárenie s peniazmi. Mnohým ľuďom by v prvom rade napadlo, že takéto veci sa predsa dosahujú učením konkrétnych zručností, „ako na to“, nie tvorbou vzťahu. Vnímate, že priateľstvo má v živote oveľa širší dosah?
To je super pripomienka, ktorá ma vrátila k našim začiatkom. V prvých rokoch sme sa zameriavali najmä na zážitkové vzdelávanie. Vtedy sme ešte nechápali, akú obrovskú hodnotu má jeden individuálny zdravý vzťah pre celkový rozvoj človeka. Riešili sme finančnú gramotnosť, pomoc s hľadaním práce… No často to bolo ako hádzať hrach o stenu.
Postupne sme si uvedomili, že keď ponúkame vzdelávanie, ale chýba dôvera a bezpečie, netriafame do skutočnej potreby. Chýbal ten „product-market fit“, ako sa to nazýva v biznise.
Zlom prišiel po ôsmich rokoch, keď sme sa stretli s jedným z našich prvých BUDDY dobrovoľníkov. Po jednej skupinovej vzdelávacej aktivite zostal v kontakte jeden na jedného s konkrétnym chalanom. Vtedy nám to „docvaklo“. To bol ten „heuréka!“ moment.
Dobrovoľník sa tomu chalanovi venoval pravidelne a dlhodobo, dnes je to už 18 rokov. A my sme si uvedomili, že práve o takéto dlhodobé a individuálne vzťahy ide. Inšpirovalo nás to a začali sme sa naplno venovať tomu, čo deti naozaj potrebujú. Dnes takéto vzťahy vytvárajú všetci naši dobrovoľníci.
Mnohé z detí majú narušený samotný koncept vlastnej hodnoty. Cítia sa odstrčené, nechcené. Nerozumejú, načo sú tu. Túžia niekam patriť, ale nevedia kam. Nedá sa im všetkým povedať jeden univerzálny návod, lebo každé z nich nesie svoj odtieň bolesti. A ten sa nedá liečiť skupinovo.
No presne to im dáva dobrovoľník – jeden konkrétny človek, ktorý ich vidí, počúva a berie vážne.
„Mnohé z týchto detí nikdy nezažili dôverný a bezpečný vzťah. Nevedia, aké to je byť vypočutý, cítiť uvoľnenie a prijatie.“
Môžeme si priblížiť, ako to vyzerá?
Predstavte si, že ste BUDDY a máte na starosti 14-ročné dievča. Stretávate sa, idete spolu na kávu, prejdete sa v parku, rozprávate sa. Neriešite budúcnosť, žiadny stres, žiadne výkony, len spolu trávite čas a rozprávate sa o bežných veciach. Z takýchto obyčajných chvíľ vzniká neobyčajné priateľstvo. Ten starší človek sa postupne stáva vzorom, rovnocenným parťákom.
Zvyčajne to funguje tak, že približne po roku, keď už medzi nimi vyrastie dôvera, začne dospievajúce dieťa samo oslovovať svojho BUDDY dobrovoľníka aj s praktickejšími témami, napríklad s brigádou. Spýta sa: „Nemáš nejaký nápad, kde by som mohol/mohla začať?“ A BUDDY zareaguje jednoducho: „Poď, pozrieme sa spolu na web.“
Dieťa dôveruje, vidí, že ho nesúdi a môže sa zveriť napríklad s tým, že nič nevie a neverí si. Vie, že nebude hodnotené, naopak, získa podporu. A práve vtedy sa deje to najdôležitejšie:
dieťa si uvedomí, že v tom nie je samo. A to je obrovský pohon vpred.
Čo musím spĺňať, aby som sa mohla prihlásiť a stať sa BUDDYm?
Okrem bezúhonnosti nám skúsenosti ukázali, že je dôležité mať minimálne 27 rokov.
Má to svoj dôvod – chceme, aby bol dobrovoľník už po škole, začlenený v pracovnom živote a aby mal jasné hranice medzi pracovným a voľným časom.
Od BUDDYho očakávame, že si nájde priestor minimálne 3 hodiny týždenne, ktoré venuje dobrovoľníctvu. Dlhodobo, nielen pár mesiacov. Pre dieťa má byť stabilnou oporou – niekým, na koho sa dá spoľahnúť.
Preto je dôležité, aby sa záujemca nenachádzal v náročnom alebo turbulentnom období života. Ak má byť pre dieťa stabilným bodom, potrebuje tú stabilitu zažívať aj sám.
Ťažko totiž dávame niečo, čo sami nemáme.
Lekári jej v detstve diagnostikovali najskôr len ploché nohy. Po štyroch rokoch vyšetrení sa však ukázalo, že ide o nevyliečiteľnú svalovú dystrofiu, ktorá ju postupne pripútala na vozík. Andrea Madunová je dnes predsedníčkou občianskeho združenia Belasý motýľ (predtým Organizácia muskulárnych dystrofikov).
Takže nepotrebujem žiadne minimálne dosiahnuté vzdelanie či skúsenosti z nejakej špecifickej práce?
Nie, nejde o vzdelanie ani o konkrétnu profesiu. BUDDYm sa môže stať právnik, živnostník, záhradník – nezáleží na tom, čo človek robí. Môže to byť žena aj muž.
Dnes už pôsobíme takmer po celom Slovensku, takže ak niekoho táto myšlienka osloví pripraveného, môže sa zapojiť bez ohľadu na to, kde žije. Každý, kto žije na Slovensku, má chuť a stabilné zázemie, má šancu zapojiť sa v mieste svojho bydliska.
Na webovej stránke uvádzate, že BUDDY dieťaťu nedáva peniaze ani žiadne veľké dary. Potrebný hodnotný čas vyzerá inak. Musíte to v dobe sociálnych sietí často vysvetľovať?
Moja mama mi často hovorievala: „Kto má čas, ten má život.“ A ja s tým úplne súhlasím.
Čas je téma, ktorá je tu, odkedy existuje ľudstvo. Sociálne siete sú v porovnaní s tým len krátkym výkyvom v dejinách.
Digitálne médiá nám možno prinášajú pocit, že všetko ide rýchlejšie. Ale často nás ťahajú viac ku konzumu a ďalej od skutočných hodnôt – od tých, ktoré majú hlboký význam.
To, čo má naozaj hodnotu, je spoločne a zmysluplne strávený čas. To platilo vždy a verím, že aj vždy bude. Veď napokon, život je čas. A to, ako ho trávime, určuje jeho kvalitu.
A vy si to uvedomujete viac práve vďaka tomuto programu?
Určite áno. Program BUDDY je v tomto smere darom aj pre samotných dobrovoľníkov.
Od detí dostávajú späť niečo výnimočné – vedomie, že niekto si neuveriteľne váži pár hodín ich času týždenne. Stávajú sa trpezlivejšími, empatickejšími a často sa pre svoje okolie a rodiny stávajú ambasádormi „skutočného šťastia“: kvalitného času.
Dobrovoľníci sa od detí učia veľmi veľa. Hovorím to aj z vlastnej skúsenosti. Strávil som čas s jedným chlapcom a celá tá skúsenosť mala na mňa silný vplyv. Zrazu som si uvedomil, aký obrovský význam môžem mať pre jedného človeka, a začal som sa pýtať sám seba: Koľko takýchto priateľstiev a skutočných vzťahov mám ja vo svojom živote? A ako svojou pozornosťou a prijatím druhého môžem do týchto vzťahov vniesť novú kvalitu?
Tá inflácia konzumného spôsobu života nám často berie pozornosť od toho najpodstatnejšieho. BUDDY nám to pomáha znovu objaviť.
Čo ešte to dalo vám?
Fantasticky to človeka naučí pracovať s vlastnými hranicami. Naučil som sa, ako povedať láskavé „nie“. Je dôležité, aby si dieťa uvedomovalo, že ho neodmietam a neprestávam mať rád, ale jednoducho niečo nie je teraz možné.
Zmenil sa aj môj spôsob komunikácie s inými ľuďmi. Viac vnímam, viac sa pýtam a menej súdim. Neponúkam hneď rady. Viac počúvam. A to je niečo, čo sa prenieslo aj do môjho bežného života.
Ďalšia vec, ktorú mi BUDDY dal, je trpezlivosť. Úprimne – celý tento program by som mohol nazvať „masterclass trpezlivosti“. Aj som sa zamýšľal, aké to bolo napríklad s mojou vlastnou mamou, koľkokrát mi ona prepáčila a pomohla. A dnes si kladiem otázku: Koľkokrát treba odpustiť? Múdri ľudia dejín hovoria, že odpúšťať treba vždy, aby sme nenosili hnev so sebou. Súhlasím – je to nesmierne oslobodzujúce.
Stojím dnes pri chlapcovi, ktorý robí chyby – napríklad zle narába s peniazmi – a vidí, že ho mám rád aj vtedy. A to je veľká vec. Takéto nastavenie viem dnes preniesť aj do iných vzťahov. Cítim, že mám menej očakávaní od ľudí. A to mi prinieslo viac pokoja.
Uvedomujem si, ako veľa ľudí pomáhalo mne na mojej ceste životom. Moja vďačnosť za všetko sa neuveriteľne prehĺbila.
Je niečo, čo dobrovoľníkov spája?
Dnes platí, že asi 70 % dobrovoľníkov tvoria ženy. Aj preto by som chcel týmto vyzvať aj mužov: Poďte do toho! Veľa chalanov v našom programe naozaj potrebuje parťáka – niekoho, kto im rozumie a vie byť blízko.
Čo sa týka ostatného, je to naozaj pestré. Sú to ľudia z rôznych oblastí, rôznych končín Slovenska, rôznych záujmov a príbehov.
Spája ich chuť byť tu pre niekoho druhého. A to je ten najlepší spoločný menovateľ.
„Postupne sme si uvedomili, že keď ponúkame vzdelávanie, ale chýba dôvera a bezpečie, netriafame do skutočnej potreby.“
Aké reakcie dostávate od nich?
Často hovoria, že prišli pomôcť, no odchádzajú s inou perspektívou. Spoznali nový svet. Našli tu dávku pokory a vďačnosti. Nemrnčíme, čo všetko nemáme, a dokážeme byť spätne menej prísni aj na svojich rodičov. To je ešte taká ďalšia vec, ktorú by som mohol spomenúť.
Mám pocit, že vďaka tomuto celému vieme lepšie porozumieť tomu, čím prešli. Je to skvelý pohľad, keď získame trpezlivosť a uvedomujeme si, že ak niekto robí niečo inak, ako by sme chceli, nemusí to byť zlé.
Rozprávali sme sa o dnešnej rýchlej dobe. Hovorí sa, ako si vzájomne nepomáhame a ľudia sa starajú najmä o seba. Zaujímalo by ma, ako to vidíte vy. Aké sú vaše skúsenosti, keď potrebujete pomoc – chcú ľudia na Slovensku pomáhať? Cítite to?
Jednoznačne áno. Cítim, že ľudia nás počúvajú a chcú pomôcť. Čoraz viac ľudí sa nám ozýva, počet našich podporovateľov rastie, rozprávam sa aj s ľuďmi z biznisovej komunity, ktorých táto téma skutočne zaujíma.
Bez ich podpory by sme nemohli fungovať – a sme nesmierne vďační, že aj po 18 rokoch záujem o našu prácu stále rastie. Najväčšiu časť podpory tvoria individuálni pravidelní darcovia, no pomáhajú nám aj nadácie, napríklad Nadácia VÚB, ktorá nás nedávno podporila – a práve vďaka takýmto darom môžeme svoju prácu posúvať ďalej.
Pomáha to pri zlepšovaní práce našich psychológov, pri nábore dobrovoľníkov aj pri rozvoji samotného programu. Medzi podporovateľmi máme aj influencerov a odborníkov z marketingového prostredia, ktorí nám pomáhajú svojimi znalosťami a dosahom. Môžeme tak svoju prácu posúvať k širšiemu okruhu ľudí.
Aj vďaka nim sa dnes o našom programe môže dozvedieť napríklad niekto v Ružomberku – rozhodne sa zapojiť a o dva roky pri ňom bude stáť dospievajúci človek s krajším životným príbehom.
Zamýšľali ste sa nad tým, ako vyzerá svet, v ktorom program BUDDY nie je potrebný?
V takomto svete by nebolo násilie ani ubližovanie. Ľudia by žili v duchu: „Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.“ Verím, že ak si v sebe dokážeme vypestovať lásku k sebe samým, dokážeme ju potom prenášať ďalej – k partnerovi, priateľovi, dokonca aj k človeku, ktorého považujeme za „nepriateľa“. A dokážeme mu odpustiť.
Keď sa toto deje, trpíme menej – a potom menej trpia aj naše deti. Nemusia si liečiť staré rany a nebudú ich prenášať ďalej.
V mnohých komunitách však stále chýba citlivosť a schopnosť prijímať druhých, najmä tam, kde bola láska v detstve nenaplnená. A tak si ju ľudia rôzne nahrádzajú – často spôsobmi, ktoré vedú k ďalšiemu ubližovaniu.
Ako spieval John Lennon: „All You Need Is Love.“ Ak sa na tú lásku pozrieme bližšie, môžeme v nej nájsť schopnosť vidieť veci také, aké sú, trpezlivosť, vďačnosť, prijatie… a predovšetkým čas – kvalitný, venovaný, skutočný čas s druhým človekom. To je to „kúzlo“: viac dobrého času spolu, viac lásky vo svete.
