Najviac pomáhajú ľudia, ktorí majú sami problém prežiť, hovorí zakladateľ OZ Medzi nami Alan Hyža

Profesiou je fotograf, ale roky sa venuje aj sociálnej pomoci. Alan Hyža spolu so žurnalistkou Luciou Bucheňovou založili občianske združenie Medzi nami, prostredníctvom ktorého pomáhajú ľuďom v ťažkých životných situáciách. Príbehy ľudí, ktorých ohrozuje choroba či existenčné problémy, fotograf a novinárka zachytávajú pre mesačník Nota Bene. Súčasťou každého príbehu je výzva na verejnú zbierku, do ktorej môže finančne prispieť každý, koho sa opísaný ľudský osud dotkne.

Občianske združenie (OZ) Medzi nami ľuďom z celého Slovenska pomáha získať prostriedky na nevyhnutnú liečbu, zdravotné pomôcky či udržať si v krízovej situácii bývanie. Nadácia VÚB si váži aktivity OZ Medzi nami, a preto ich podporila. O aktivitách združenia a pomoci sociálne slabším sme sa rozprávali s jeho spoluzakladateľom a fotografom Alanom Hyžom.

V OZ Medzi nami pomáhate konkrétnym ľuďom a rodinám. Na akú pomoc sa zameriavate?

Vždy sú to ľudia, ktorí sa riadením osudu dostali do situácie, že sú na dne, ale bojujú a chcú sa odtiaľ odraziť a pokračovať ďalej. Bohužiaľ, život to vždy zariadi tak, že keď vám ochorie dieťa, zároveň prídete o prácu a ešte k tomu manžel alebo manželka odíde. Náhody sa stretnú tak, že ľudia sú na tom často veľmi zle. My im ich problém nevyriešime, lebo sa to nedá, najmä ak ide o chorobu alebo nebodaj veľké dlhy.

 

Prax nás však naučila, že veľakrát stačí malé ťuknutie, aby ľudia dostali pozitívny impulz a išli ďalej. Cez časopis Nota Bene, s ktorým máme výbornú spoluprácu, oslovujeme čitateľov, aby ľuďom prispeli. Na konci mesiaca im buď dáme peniaze, ktoré sa vyzbierajú, alebo vyplatíme dlh na elektrine, kúpime invalidný vozík alebo to, čo potrebujú.

Vaša pomoc je vždy finančná?

Áno a máme aj veľký ohlas. Veľa ľudí nám chce poslať balík so šatami alebo potraviny, ale to nie je v našich silách distribuovať. Fyzicky nemôžeme organizovať takúto pomoc, keďže sme len dvaja. Väčšinou ide o finančnú pomoc, sú to sumy tak do tisíc eur. Možno to nie je až taký veľký zázrak, ale je to veľký impulz pre ľudí. Je zaujímavé, že vždy prispejú a sú solidárni dôchodcovia, študenti, jednoduchí ľudia, ktorí sami majú problém vyžiť a prežiť.

Ako ste sa dostali k takýmto témam?

Ako fotograf sa celú kariéru venujem sociálnym témam, a tak to vyplynulo prirodzene. Ja fotím, kolegyňa Lucia Bucheňová napíše text, a tak každý mesiac uverejníme v Nota Bene jeden príbeh.

Začalo sa to nevinne pred 15 rokmi a robíme to popri svojej práci dodnes, čo je úžasné. Keď sme boli kolegovia v časopise, Lucia mala na starosti sociálne témy. Vtedy nám napadlo, že by sme mohli ľuďom nejako pomôcť. Občas sa našli témy, ktoré nás nenechali chladnými. Rozhodli sme sa, že si založíme združenie a cez to skúsime tým ľuďom nejako pomáhať.

Veľa fotografov sa pri svojej práci stretáva s ťažkými osudmi. Musí byť náročné ich dokumentovať.

V tomto prípade dokumentácia nespočíva vo veľkolepom fotení. Na začiatku som robil štúdiové portréty, ale je to veľmi komplikované, pretože priestory, kde tí ľudia žijú, majú väčšinou málo miesta. Spočiatku som to robil na stredný formát s Hasselbladom (značka fotoaparátu, pozn. redakcie), takže to bolo odfotené tip-top. Dnes to už tak nerobím, ale stále zachovávam jednotný rukopis, svetlo a pozadie, aby to bolo v jednotnej línii.

Ako funguje samotná pomoc, kto vás môže osloviť a komu pomáhate?

Môže nás osloviť každý. Veľakrát volajú ľudia, že môj kamarát, známy, alebo niekto u nás v dedine je v ťažkej situácii a podobne. Tiež máme za tie roky vytvorenú databázu a vieme, že tomuto človeku by sme mohli pomôcť o mesiac alebo o dva. Lokálne médiá tiež píšu o ľuďoch, ktorí potrebujú pomoc, takže aj to sú možnosti, ako sa dozvedáme o ich príbehoch.

Chceme, aby nám krátko v  e-maile popísali svoj problém a príbeh. Potom si spravíme poradu, kde každý príbeh posúdime a overíme si ho. Keď ideme za konkrétnymi ľuďmi, tak približne 70 percent z nich je vhodných pre náš projekt.

 

Keď ľudí navštívite a oni vám opíšu ,resp. ukážu svoj problém, ako riešite, koho vyberiete a koho nie?

Niekedy volajú ľudia s problémom, s ktorým nedokážeme nič urobiť, je to vec pre kurátora, zdravotnú alebo sociálnu poisťovňu. Vtedy otvorene povieme, že týmto sa nezaoberáme, prípadne im poradíme, na koho sa obrátiť. Ak s ich problémom vieme niečo spraviť, kolegyňa s nimi urobí rozhovor, spíše príbeh a ja ich odfotím.

Ktorým typom problémov sa venujete?

Ak ochorie dieťa alebo člen rodiny, ktorý je odkázaný na invalidný dôchodok, ide životná úroveň rodiny dolu, väčšinou majú hypotéku alebo dlžobu, nestíhajú platiť elektrinu alebo nájomné, a tak sa to nabaľuje a nabaľuje, až sú zrazu v neriešiteľnej situácii. S týmto sa im snažíme pomôcť.

Prečítajte siDobrovoľníci o pacientoch často vedia veci, ktoré nevedia ani ich príbuzní či zdravotnícky personál, hovorí koordinátorka dobrovoľníkov na onkológii

Venovať sa dobrovoľníctvu tam, kde zohráva úlohu vážna choroba, nie je vôbec jednoduché. Vyžaduje si to vyrovnanú psychiku, odolnosť, ale aj schopnosť komunikácie a empatie. Mária Látalová je koordinátorkou dobrovoľníkov, ktorí pravidelne trávia čas s onkologickými pacientmi. S Máriou sme sa rozprávali o motivácii venovať sa dobrovoľníctvu, o vďačnosti pacientov, ale aj o tom, prečo pri výbere dobrovoľníkov nehrá zdravotná špecializácia žiadnu rolu.

Ďalej ide o ľudí, ktorí by z dôvodu choroby potrebovali liečenie, ktoré je drahé, či liek, ktorý neprepláca zdravotná poisťovňa. Alebo sú prípady, keď človek potrebuje nový invalidný vozík, ale poisťovňa mu ho nepreplatí.

A potom sú dlžníci, ktorí sa rozvedú alebo manžel odíde a nechá dlžoby. Rodina prichádza o byt, musí sa vysťahovať. Stáva sa dosť často, že im nemôžeme dať peniaze na účet, lebo majú exekúciu. Bolo by nezmyselné, keby sme im peniaze dali na účet a zobral ich exekútor. 

Menia sa rokmi problémy ľudí?

Nepovedal by som, že je v tom progres. Nemyslím si, že by sa menila životná úroveň alebo typ problémov, to je stále rovnaké. Môžeme rozprávať o tom, ako rastie HDP a klesá nezamestnanosť, ale týchto ľudí sa to vôbec netýka, oni sú na dne a tam aj zostávajú. Myslím si preto, že tento druh sociálnej pomoci je veľmi dôležitý a prospešný.

Ako prebieha odovzdanie zbierky peňazí?

Keďže Nota Bene je mesačník, zbierka prebieha ku každému príbehu mesiac. Keď vyjde nové číslo s novým príbehom, urobíme uzávierku. Máme aj rôznych sponzorov, ktorí nám občas poskytnú finančný príspevok a my potom tie peniaze odovzdáme ľuďom. Buď im ich dáme s tým, že urobte, čo potrebujete, alebo, lebo sú aj takí, čo nevedia dobre hospodáriť s peniazmi, za nich zaplatíme energie, vodu alebo nájomné.

 

Nedávame im peniaze priebežne počas mesiaca z jednoduchého dôvodu – ľudia väčšinou nevedia s peniazmi hospodáriť a je iné, keď vám každý deň príde päť či desať eur a keď na konci mesiaca dostanete 800 eur. Takto je pomoc omnoho údernejšia.

Keď odovzdáte vyzbierané peniaze, zostávate s tými ľuďmi v kontakte?

Väčšinou áno. Veľa ľudí neprispieva jednorazovo, ale aj rok alebo dlhšie, prostredníctvom nás posielajú napríklad desať eur mesačne. Pri ťažkých prípadoch, ako sú napríklad deti s rakovinou a podobne, kde sme ich príbeh urobili dvakrát aj trikrát, sme v silnejšom kontakte. Väčšinou sa ich príbeh vyvíja zle. Tá pomoc je účinná, ale nevyrieši to. Mali sme malého chlapca, ktorý mal rakovinu a postupne mu museli odrezať nohu, najprv od členka, potom od kolena a nakoniec celú. To je niečo, čo sa nedá vyriešiť peniazmi.

Keď sa rodina ocitne v situácii, že nejaký jej člen ochorie, trpia aj ostatní, napríklad súrodenci. Všetka pozornosť a starostlivosť sa presunie na chorého a všetky peniaze idú naňho, ostatné deti nejdú do tábora ani na dovolenku k moru, živoria.

Niekedy sa snažíme prispieť aj na to, aby ostatní členovia rodiny mohli prežívať normálny život aspoň cez prázdniny.

Čo pomáha ľuďom v takejto situácii vydržať a bojovať? A, naopak, čo pri stretnutí s rôznymi ľudskými osudmi pomáha vám?

Pomáhajú im dve veci. Jedna vec je konkrétna pomoc v zmysle finančného príspevku alebo vyriešenia nejakého problému. No potrebujú aj záujem a ten prejavíme tým, že o nich napíšeme príbeh, že ich navštívime, že sa s nimi rozprávame. To je veľmi dôležitá vec, lebo niekedy je vypočutie viac ako finančný príspevok. A pre nás je to hobby, z ktorého máme dobrý pocit.

Alan Hyža

Kto je Alan Hyža?

Fotograf, dokumentarista v slobodnom povolaní. Predseda OZ Medzi nami. Narodil sa v Levoči, vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval v rôznych slovenských novinách a časopisoch, do ktorých prinášal zábery zo života ľudí doma i v zahraničí, najmä v postsocialistických krajinách. Dominuje na nich človek prevažne v zanedbanom prostredí, na okraji spoločnosti. S touto sociálnou tematikou mu vyšlo niekoľko kníh z jeho dlhodobých projektov.