Michal Tvrdoň bol ešte len stredoškolák, keď sa rozhodol pre štúdium v zahraničí. Požiadal o medzinárodné štipendium, vďaka ktorému sa dostal až do Tanzánie. Po príchode do Afriky si uvedomil, že na škole chýba zelená záhrada. Preto prišiel s projektom zeleninovej komunitnej záhrady, ktorým chcel spolužiakom ukázať, čo môžu urobiť pre získanie lokálnych potravín a pre znižovanie emisií. Michal bol tento rok nominovaný aj na enviroocenenie Atlas v kategórii Detský enviročin.
Ako ste sa dostali na štúdium do Afriky?
Pôvodne som študoval na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave, no chcel som si vyskúšať štúdium v zahraničí. Dozvedel som sa o United World College (UWC), čo je sieť medzinárodných stredných škôl. Jej cieľom je mať na svojich školách zastúpenie študentov z každej krajiny.
Sú dve možnosti, ako sa tam dostať. Buď sa študent prihlási na prijímacie pohovory a zaplatí 27-tisíc dolárov, alebo sa pokúsi uchádzať o medzinárodné štipendium. Vyskúšal som druhú možnosť, zúčastnil som sa prijímacieho pohovoru a spomedzi ponúkaných krajín som zaškrtol Anglicko, Nórsko a Tanzániu. V prípade udelenia štipendia študent nevie ovplyvniť, ktorú krajinu mu škola vyberie. Napokon mi pridelili Tanzániu. Úprimne, s tým som nepočítal. Mojím cieľom bolo Anglicko. Keď som sa dozvedel, že mám možnosť odísť na dva roky do Afriky, prirodzene ma to zaskočilo a zároveň som sa potešil.
Neodhovárali vás od štúdia v Tanzánii?
V podstate je jedno, do ktorej krajiny sa študent dostane, pretože na školách pôsobia medzinárodní učitelia a škola má svoje vlastné kurikulum. Vedel som, že sa budem pripravovať na medzinárodnú maturitu a že štúdium bude náročné.
Tanzánia však mala v sebe aj závan dobrodružstva a vedel som, že škola mi dá možnosť rozvíjať sa aj inak než len akademicky. Napokon som sa stal prvým slovenským študentom, ktorý sa do Tanzánie dostal na štúdium. Skúsenosti, ktoré som získal, sú na nezaplatenie a som rád, že som sa mohol zapájať do rôznych aktivít ako dobrovoľník. Počas dvoch rokov pôsobenia v Afrike som sa osobnostne zmenil. Jediné, čo sa nezmenilo, je môj prístup k ekológii a ku klimatickej zmene.
Ako ste sa napokon adaptovali na africké pomery?
Spočiatku som si myslel, že vystúpim z lietadla a pôjdem niekoľko hodín pešo k škole, že v Tanzánii nie sú žiadne cesty a infraštruktúra. No mýlil som sa a uvedomil som si, že mnohí máme voči niektorým africkým krajinám predsudky.
K všetkému som sa snažil pristupovať s otvorenou mysľou a predovšetkým pomaly. Odchádzal som do Tanzánie s tým, že chcem porozumieť, ako tam žijú miestni ľudia, a to mi pomohlo. Paradoxne som zažil kultúrny šok, keď som sa vrátil z Tanzánie na Slovensko. Môj spôsob myslenia sa úplne zmenil.
Život v Tanzánii bol pomalý. Autobusy odchádzali iba vtedy, keď sa naplnili. Človek prišiel na autobusovú stanicu, sadol si, čakal dve hodiny aj so sliepkami, a keď bolo dosť ľudí, autobus odišiel. Na začiatku sa mi to zdalo ako strata času, no zvykol som si a začal som sa na to pozerať inak. Miestni sa mi javili menej vystresovaní a šťastnejší.
Čo vás v Tanzánii pozitívne prekvapilo?
V Tanzánii je zvýšená kriminalita a človek nemôže ísť večer len tak von, ale ak dodržiavate isté pravidlá, ste v bezpečí. Stretol som veľa milých ľudí, ktorí sa o mňa vždy radi postarali.
Ľudia tam žijú viac komunitne a uvedomujú si svoje korene. Vzťahy pre ľudí znamenajú viac než peniaze alebo úspech. Je tam veľmi časté, že jeden z rodiny zarába a stará sa o ostatných a delí sa s nimi. Nefunguje tam taký individualizmus ako u nás. Ľudia si vzájomne pomáhajú, sú menej v strese.
Pomáhanie druhým je blízke aj vám. Tento rok vás dokonca nominovali na enviroocenenie Atlas, ktoré každoročne udeľuje Nadácie VÚB, za projekt komunitnej záhrady na škole. Ako vám napadla táto myšlienka?
K dobrovoľníctvu nás viedli už na strednej škole. Takisto ma k nemu inšpirovali aj moji rodičia. Po príchode na školu v Tanzánii som si všimol, že naša škola má obrovský potenciál byť zelenšia. Málokto s tým však niečo robil. Uvedomil som si, že nám chýba záhrada.
Veľká časť študentov a mojich spolužiakov pochádzala zo západnej Európy. Sú zvyknutí na to, že všetko sa dá kúpiť v supermarketoch, a nemajú také spojenie s pôdou. Mnohí vôbec netušia, odkiaľ sa ich jedlo dostáva na stôl, ako vyzerá normálna doma vypestovaná mrkva, že uhorky sú náročné na vodu alebo že výhonky rajčín treba odtrhávať, aby nestrácali silu.
Na druhej strane sú dovážané potraviny v Tanzánii drahé. Väčšinou nám varili z toho, čo sa vypestovalo alebo vyprodukovalo v regióne. Začal som preto uvažovať nad projektom zeleninovej komunitnej záhrady. Miestni vedia, ako sa pestujú jednotlivé plodiny. Chcel som preto študentom z celého sveta aj v spolupráci s lokálnymi ľuďmi ukázať, ako si môžeme vypestovať zeleninu svojpomocne a čo môžeme urobiť pre získanie lokálnych potravín a pre znižovanie emisií. Zároveň sme sa veľa naučili o ich životnom štýle a rôznych metódach pestovania.
Ako váš projekt prijalo vedenie školy a spolužiaci?
Projekt komunitnej záhrady sme vymysleli spolu s mojím učiteľom ekonómie z Ameriky. Potreboval som garanta, aby ma škola brala vážne. Napokon som dostal povolenie. Škola nám vyčlenila veľkú parcelu, aby sme sa mohli realizovať. Išlo o zanedbaný vyprahnutý priestor. Na začiatku to bola doslova džungľa plná vysokej divokej buriny, všade naokolo bol prach.
Na začiatku sme boli piati a starali sme sa o nehostinný pozemok. Pomáhali mi kamarátky z Albánska i zo Salvádora. Postupne sme vyskladali skvelú partiu, ktorá vytvorila peknú a funkčnú záhradu. Okolo záhrady vznikla veľká komunita ľudí a dodnes sa úroda z nej dodáva do školskej kuchyne alebo si z nej študenti varia sami.
V záhrade spoločne pracujú internátni študenti z rôznych krajín sveta, miestne deti a dokonca aj ich rodičia. Celý proces pestovania prebieha výlučne s využívaním lokálnych biohnojív. V Tanzánii možno vďaka podnebiu pestovať zeleninu a ovocie skoro celý rok. Dával som veľký pozor, aby sme úrodu pestovali udržateľným spôsobom. Po mojom odchode sa o záhradu starajú mladší spolužiaci.
Čím ste na škole argumentovali v prospech toho, že by sa vám zišla komunitná záhrada?
Zdalo sa mi to ako dobrá vec, ktorú by sme spolu mohli spraviť. Výhodou našej školy bolo, že podporovala takéto projekty, a preto ani za ten náš nebolo treba bojovať. Vyčlenili nám pozemok a povedali nám, aby sme sa do toho pustili. Je však náročné záhradníčiť bez motyky a rýľa či semienok, keď na to nemáte peniaze. Napokon sme si to všetko vybavili.
Keďže škola je internátna, študenti v nej trávia voľný čas. Zároveň je dokázané, že práca v záhrade a obhospodarovanie pôdy má terapeutický účinok. Naša škola mala náročný vzdelávací program a študenti neraz zažívali stres a nedostatok spánku. Práca so zemou a v záhrade v prírodných podmienkach im ho pomáhala znižovať a zrelaxovať. Človek je po dvoch hodinách na vzduchu a na slnku dobitý energiou a zároveň sa teší, keď vidí, že v záhrade niečo rastie a má za sebou nejaký hmatateľný výsledok svojho úsilia.
Ako sa v Tanzánii stavajú k téme udržateľnosti?
Je to veľká téma. Krajina napríklad zakázala jednorazové plastové tašky, čo je veľká vec. Keňa má zase prekrásny mix energetiky a veľkú časť elektriny získava z obnoviteľných zdrojov. Podobne aj Tanzánia. Pravdou však je, že obdobie dažďov prichádza neskôr, čo má vplyv aj na miestnych farmárov. Treba si tiež uvedomiť, že v Tanzánii vyprodukuje 34 ľudí rovnaké množstvo emisií ako jeden Európan.
Neďaleko trnavskej polikliniky sa ukrýva malý unikátny priestor. Baterkáreň pôvodne vznikla ako miesto na rôzne komunitné aktivity a projekty, aby mohla inšpirovať ľudí k novým udržateľným návykom s ohľadom na životné prostredie. Neskôr v rámci nej pribudla aj predajňa dobra a požičovňa vecí, vďaka čomu sa stala prvým komunitným reuse centrom na Slovensku.
Na škole som viedol skupinu študentov s cieľom osadiť na školu fotovoltickú elektráreň. Ďalším projektom bolo offroadové autíčko, ktoré by vozilo vodu do jednej z miestnych dedín bez prístupu k čistej vode. Spomínam si, ako som raz išiel cez mesto a objavil obrovskú zváračku. Bola ešte azda z čias nemeckej kolonizácie a oni ju opravili a ďalej používali.
Na jednom vrakovisku som videl, ako tam prinášali staré rozpadnuté autá a na druhej strane tam už čakalo 15 chlapov s karbobrúskami, ktorí ich rozoberali, prerábali a recyklovali. Ľudia tam žijú oveľa udržateľnejšie. Ak sa veci pokazia a dajú sa opraviť, nevyhodia ich, ale používajú ďalej. Tanzánia tiež vedie v nakupovaní secondhandového oblečenia. Sú tam obrovské trhy, na ktorých je naskladané značkové oblečenie. Bundu, ktorú u nás kúpite za 150 eur, tam kúpite za 30-tísic tanzánijských šilingov, čo u nás predstavuje 11,40 eura.
Ako žijú miestne kmene Masajov?
U Masajov nájdete iba pár kúskov plastu. Väčšinou ide o bandasky na vodu, ktorými si berú vodu z miestnej rieky, a tlačidlové mobily, aby dokázali spolu komunikovať. Dokonca si vyrábajú topánky zo starých pneumatík z motoriek. Takýchto príkladov by sme našli neúrekom naprieč všetkými kmeňmi a celkovo východnou Afrikou.
Keď som sa ich pýtal, čo považujú za najväčší problém, odpovedali mi: „Vidíš tamten potok? Ak sa vysuší, všetci sme mŕtvi.“ Človek sa zrazu ocitá medzi dvoma odlišnými realitami. Kým my sme podľahli konzumu, pre ich prežitie a dobytok je najdôležitejšia voda z miestneho potoka.
Naučili ste sa aj po swahilsky?
Prvé dva mesiace som sa učil po swahilsky, ale vzdal som to. Na základnej škole mi diagnostikovali dyslexiu a dysgrafiu, preto je pre mňa náročné učiť sa ďalší cudzí jazyk. V niektorých predmetoch som bol jednoducho pomalší a potreboval som viac času. Slovenčina mi nikdy nešla, takže namiesto toho, aby som sa v nedeľu hral s kamarátmi, mama pri mne sedela a dlhé hodiny sa so mnou učila. Zo swahilčiny teda ovládam iba základy, ale dnes už viem, že ak nás isté veci limitujú, treba sa s nimi naučiť žiť.
Čím to je, že ste taký aktívny?
Uvedomujem si, že mám jeden život a nechcem ho stráviť márnením času na Instagrame. Zároveň chcem, aby mal môj život aspoň malý pozitívny dosah na tento svet. Mnohí ma poznajú ako človeka, ktorý sa dokáže nadchnúť pre veľa vecí. Som prirodzene zvedavý, baví ma rozprávať sa s ľuďmi a učiť sa z ich príbehov.
Aké máte plány po návrate z Afriky a po tom, čo ste zmaturovali?
Poznám veľa mladých ľudí, ktorí dnes študujú na medzinárodných školách, a väčšina sa nechce vrátiť, pretože život doma nie je taký dobrý ako v krajinách, s ktorými už majú skúsenosť. Nedávno som čítal jeden článok o tom, že v Tanzánii sa situácia nezlepšuje z dôvodu, že väčšina vzdelaných ľudí z nej odchádza. Podobne to vnímam aj na Slovensku.
Čoskoro odchádzam študovať do Ameriky na jednu z najlepších škôl v Spojených štátoch. Odísť zo Slovenska pre mňa nie je jednoduché, pretože táto krajina mi veľmi veľa dala. Aj v prípade, že by som sa už nevrátil, by som Slovensku rád pomáhal naďalej.
