Obrazy maliarky Dominiky Kováčikovej sa niekomu môžu javiť kontroverzné. V jej tvorbe ju však zaujímajú najmä ženské témy. Vo svojich obrazoch reflektuje premenu bezmocného dievčaťa v zrelú ženu, ktorá sa dokáže postaviť sama za seba. Umelkyňa skúma nielen vlastné prežívanie, ale reaguje aj na stav spoločnosti, v ktorej žijeme. Tohtoročná víťazka súťaže Maľba tvrdí, že maľovaním sama dozrieva.
Dominiku Kováčikovú sme navštívili v ateliéri v Banskej Bystrici, v ktorom pôsobí spoločne s priateľom a maliarom Martinom Kačmárkom. Každý v ňom má svoj tvorivý kút. Ateliér sa nachádza v staršej industriálnej budove v priemyselnom areáli v centre mesta. Umelkyňa tvrdí, že v ňom často maľuje len v teplákoch a vo svetri. Na verejnosti však rada vystupuje v nápaditých odevoch alebo ich prešíva po svojej starej mame. „Niekedy sa rada štylizujem do žien zo svojich obrazov. Keď však robím rozhovor, vyberám zo skrine tie najlepšie kúsky,” žartuje mladá výtvarníčka.
Súťaž Maľba každoročne vyhlasuje Nadácia VÚB, aby ocenila mladé talenty na výtvarnej scéne a podporila mladú slovenskú maľbu. Dominika Kováčiková sa do nej prihlásila s obrazom Inštinkt prežitia, ktorý zaujal aj medzinárodnú porotu. Na prvý pohľad síce na diváka zapôsobí žiarivými a idylickými farbami, avšak tie sú v kontraste so znepokojivým náznakom tichého násilia. Podobnú atmosféru majú aj ďalšie zdanlivo nevinné obrazy mladej maliarky, ktoré ukrývajú mnoho odkazov.
Maliarku poznajú v New Yorku i v Madride
Dominika spočiatku váhala, či sa do tohto ročníka súťaže prihlási. „Ocenenie poroty som vôbec nečakala,” hovorí umelkyňa, ktorej meno v zahraničí nie je neznáme. Vystavovala už na skupinovej výstave v New Yorku i v španielskom Madride, kde ju čaká aj jej autorská výstava.
Maliarka pochádza z Dolného Kubína. Odmalička veľa kreslila a napokon vyštudovala strednú umeleckú školu. „Síce som sa začala formovať ako výtvarníčka, no v tínedžerských rokoch to bolo kostrbaté. Nechcela som byť zameraná iba na umenie, chýbalo mi sebavedomie a v istom období aj chuť tvoriť. Rozhodla som sa študovať angličtinu s výtvarnou výchovou v Banskej Bystrici, no napokon som vydržala iba jeden semester,” spomína si.
Počas pandémie sa rozmaľovala
Kým nastúpila na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, v meste už nejaký čas žila aj pracovala. Prvé roky študovala grafiku v ateliéri Patrika Ševčíka, no na magisterské štúdium prešla na maľbu do ateliéru Jána Triašku. Jej rozhodnutie značne ovplyvnilo aj obdobie pandémie, ktoré ju zasiahlo ešte počas štúdia.
Školy sa zavreli a mladá umelkyňa sa počas lockdownu rozmaľovala. Keďže nemala prístup k dielňam, prenajala si ateliér v meste a maľovala. Aj to napokon rozhodlo o tom, že sa na magisterskom štúdiu zamerala na maľbu. Dominika istý čas dobiehala za spolužiakmi.
„Spočiatku som bola nesvoja z toho, že sa ľudí okolo seba pýtam základné veci, napríklad ako napnúť plátno. Dnes to však vnímam ako plus, pretože sa mi podarilo nájsť si vlastnú techniku. Ak pokazíte grafiku, môžete ju rovno vyhodiť, ale ak pokazíte maľbu, dá sa donekonečna premaľúvať. Keď je to niekedy už naozaj zlé, jednoducho strhnem plátno a idem nanovo. To je na maľbe skvelé,” hovorí maliarka, ktorá počas našej návštevy svoje plátna rozmiestnila po celom ateliéri.
Viac než figúra u nej vyhráva hra s farbami
Tým, že sa odklonila od realistického vnímania, bolo pre ňu jednoduché nájsť svoj vlastný rukopis. Dominika tvorila tak, ako chcela. „Najťažšie asi pre mňa bolo nájsť tú správnu farebnosť, napríklad namiešať vibrantnú ružovú. Hra s farbami, malé symboly a detaily sú v mojej tvorbe viac signifikantné,” opisuje.
Spomína si, ako raz od učiteľky výtvarnej výchovy na základnej škole dostala po prstoch. Dominika si však vo vyobrazení ženských figúr naďalej zachováva vlastný rukopis. „Každý človek je iný, inak vyzerá a inak sa cíti vo svojom tele. Vo svojich obrazoch nedávam ženskej figúre formu. Nehovorím si, že bude chudá, väčšia alebo jej spravím dlhé nohy a krásne vlasy. Nezáleží mi až tak na tom. Ide mi skôr o pocit, ktorý vo mne a v divákovi vyvoláva. Rada sa odkláňam od noriem, vďaka čomu môžem viac pracovať s emóciami,” opisuje maliarka, ktorá na strednej škole trpela poruchou príjmu potravy. Túto tému napokon otvorila aj vo svojej bakalárskej práci.
Z nevinných dievčat na jej obrazoch sa stávajú silné ženy
Zaujíma ju svet mladých žien a ich prežité zranenia súvisiace so sexuálnym obťažovaním alebo s neschopnosťou akceptovať svoje telo. Jej hrdinky však postupne dospievajú a na svet sa pozerajú s väčším sebavedomím. „Ženy som kedysi zobrazovala ako obete. Dnes už bojujú, aby sa nimi nestali, čo je v porovnaní s našou realitou často paradox. Ukazujú silu a odhodlanie prekonať bolesť,” konštatuje umelkyňa.
Vyspelá spoločnosť v zahraničí podľa nej na podobné témy diskutuje otvorene. „Tu je to naopak, u nás sú často témy tabuizované až démonizované. Ľudia o nich nielenže nechcú hovoriť, ale doslova pred nimi zatvárajú oči a pritom sa to deje neustále,” konštatuje Dominika Kováčiková.
Ľudia na jej obrazy reagujú rôzne. Niektorí sa v jej témach nachádzajú, iní im nerozumejú alebo ich v jej dielach prehliadnu. „Mnohým ľuďom sa napríklad moje obrazy páčia. Javia sa im nevinné, pritom toho toľko skrývajú. Mladšia generácia si moje šifry niekedy ani nevšimne. Najsilnejšia je v tom osobná skúsenosť, ktorou si azda každý aspoň raz prešiel,” dodáva maliarka, ktorej sa ženy neraz samy zdôverujú. Aj preto svoje maľovanie vníma ako osvetu, aby sa spoločnosť dokázala otvorene rozprávať aj o náročnejších témach.
Možno aj to je dôvodom, prečo mnohé svoje obrazy v súčasnosti predáva do zahraničia. „Ľudia ich majú zavesené doma na stene. Na Slovensku si mnohí doteraz kupovali skôr abstraktné obrazy alebo také tie príjemné a ľúbivé formáty, no aj to sa už mení,” hovorí. V ateliéri má rozrobený obraz Libra Season (Obdobie Váh), ktorý bude čoskoro hotový a mal by byť súčasťou ďalšej výstavy v Španielsku.
Kým Dominika doteraz zobrazovala najmä mladé a pekne upravené ženské postavy typu femme fatale, na jej poslednom obraze badať prvé zmeny. Zobrazená žena má väčšiu moc a kontrolu nad svojím telom, čo sa odzrkadľuje aj prostredníctvom symbolov tetovania. Pri téme ženstva chce naďalej zostať, ale jej figúry sa postupne menia.
V čase, keď sa prednostne riešia skôr ženské otázky, mladý výtvarník Samuel Kollárik naráža na ich menej prítomný, no o to dôležitejší protipól. Posledné roky vo svojej tvorbe hlbšie skúma témy uniformity a maskulinity. Navštívili sme ateliér minuloročného i súčasného finalistu ocenenia Maľba, ktoré každoročne vyhlasuje Nadácia VÚB.
Spomedzi svojich obrazov má najradšej Trouble (Problém), na ktorom žena drží v ruke zbraň. Mieri ňou na niekoho, koho dôverne pozná, ale postavu nemožno rozpoznať. Slza pod okom naznačuje, že ide o niekoho, koho má rada, ale už viac nechce vo svojom živote. „Asi všetci sme mali v živote takých ľudí, s ktorými sa nám rozišli cesty. Nemusí to byť ani v zlom, no istým spôsobom je nám to ľúto,” konštatuje.
Inšpirácie prichádzajú aj z filmu
V ateliéri trávi takmer každý deň. „Najviac času mi zaberá príprava. Niekedy iba tak ležím, inokedy hľadám inšpiráciu aj tri hodiny alebo skicujem. Nedá sa neustále iba maľovať. No stáva sa, že keď ma chytí inšpirácia a nie som v ateliéri, obrazne ma svrbia ruky,” smeje sa. Keď má Dominika rozmaľovaný obraz, snaží sa na dlhšiu dobu neodchádzať. „Radšej ho domaľujem a po návrate ma čaká čisté plátno.
Nepoznám lepší pocit, ako prísť odniekiaľ, kde mi nie je umožnené maľovať a zrazu môžem,” hovorí. Maliarka tvrdí, že k svojim maľbám nemá citový vzťah. Niektoré má rada viac, iné menej. Teší ju, ak jej obraz niekomu urobí radosť, vytvorí si k nemu vzťah alebo sa mu hodí do obývačky.
Denne pritom sleduje tvorbu mnohých umelcov. Jednou z jej najobľúbenejších je americká maliarka Lisa Yuskavage, ktorá tiež pracuje so ženskou figúrou a jej obrazy sú charakteristické istou nekonvenčnosťou. Hovorí tiež, že keby neštudovala maľbu, dala by sa na film. „Som filmový maniak a filmy sa mi páčia najmä z vizuálnej stránky. Vizuály, ktoré dáva do svojich filmov americká režisérka Sofia Coppola, sú mi veľmi blízke. Aj moje maľby sa veľakrát podobajú na jej filmy,” konštatuje Dominika, ktorá túži ísť na rezidenciu do Londýna. Dlhodobo však chce zostať na Slovensku.
„S priateľom by sme si radi zaobstarali domček a malú farmu. Pokojne by sme si mohli kúpiť dom aj v Bulharsku alebo v Chorvátsku na obnovu za euro, ale aj keď vieme, ako je na tom Slovensko, dávame mu druhú šancu. Uvidíme, dokedy nám tento entuziazmus vydrží.” Spoločenský a finančný tlak na umelcov a mladých ľudí je dnes podľa nej obrovský.
Sociálne siete síce mladým umelcom pomáhajú sa prezentovať, ale Slovensko trpí nedostatkom galérií súčasného umenia. „Máme veľa múzeí a galérií, kde vystavuje stredná generácia a starší umelci, ale nevytvárame priestor pre mladých. Riskovať sa pritom vyplatí aj slovenskému umeniu,” dodáva.
