Samuel Kollárik: Vo svojich obrazoch skúmam prebujnelú maskulinitu. Všímam si, ako niektoré názory ľudí doslova zožierajú

V čase, keď sa prednostne riešia skôr ženské otázky, mladý výtvarník Samuel Kollárik naráža na ich menej prítomný, no o to dôležitejší protipól. Posledné roky vo svojej tvorbe hlbšie skúma témy uniformity a maskulinity. Navštívili sme ateliér minuloročného i súčasného finalistu ocenenia Maľba, ktoré každoročne vyhlasuje Nadácia VÚB.

Mladý umelec Samuel Kollárik žije a tvorí v Prahe. Jeho ateliér sa nachádza neďaleko centra mesta medzi Vysočanmi a Libňou v starej budove bývalej továrne, kde pôsobí viacero umelcov. Vďaka svojmu obrazu Narodili sme sa dole hlavou (We were born upside down) získal druhé miesto v rámci ocenenia Maľba, ktoré každoročne vyhlasuje Nadácia VÚB. Tým sa spolu s Jánom Bátorekom a Martinou Červenkovou zaradil medzi najlepších maliarov nastupujúcich generácií. Medzinárodná porota renomovaných expertov ho tento rok znova posunula do finálovej dvadsiatky.

Výtvarník sa posledné roky prostredníctvom maľby venuje téme maskulinity, ktorá sa prelína v rôznych aspektoch spoločnosti. Zároveň je príznačná aj pre hrdinov jeho obrazov. Zaujímalo nás, kadiaľ viedla Samova umelecká cesta zo Slovenska do Českej republiky a čo ho na nej výrazne ovplyvnilo.

Umelec, ktorý skúma silácke gestá a toxickú maskulinitu

Samo Kollárik sa už vo svojej diplomovej práci venoval reflexii sveta radikálne angažovanej subkultúry skinheadov, ktorí sa stali jej hlavnými postavami. Prekvapujú ho a zároveň fascinujú bizarnosťou neustálych premien. Vo svojich obrazoch skúma najmä silácke a mačovské gestá, nezmyselnosť uniforiem nadýchaných toxickou maskulinitou i estetiku holých hláv bez extravagancie.  

Umelec ich však zobrazuje inak. Skôr s akýmsi nadsadením a detskou estetikou. Cez výrazné a jasné farby sa do svojich figúr snaží zakomponovať kus naivity. Človek sa pozerá na obraz a zrazu si začne všímať, že sa niečo deje. „Nerád hovorím ľuďom, čo je ukryté v mojich obrazoch. Nechcem im diktovať, ako sa na ne majú pozerať. Mám radšej, keď ich reflektujú a interpretujú po svojom,“ hovorí.

V jeho tvorbe sú obsah s formou v symbióze. Svoju tému rieši dlhodobo a dôrazne. Silným momentom jeho maľby je práca s figúrou a bohatý naratív. Svedčí mu aj priamy kontakt s českým prostredím, z ktorého destiluje vizuál na pomedzí grotesky až absurdity. Je otázne, nakoľko mladého výtvarníka ovplyvnilo prostredie, v ktorom vyrastal. Je však zaujímavé sledovať, ako sa postupne vymanil z temných farieb a vstúpil do jasnejších, ktoré chvíľami doslova kričia. Akoby nimi chcel upútať pozornosť na témy, ktoré sú v spoločnosti dôležitejšie, než si myslíme.

Detstvo plné sťahovania a zmien

„Za tridsať rokov, čo som na svete, som si stále neurobil poriadok v tom, kde mám svoj domov,“ hovorí Samuel Kollárik. Hoci sa narodil v Bojniciach, vzhľadom na otcovo povolanie strávil detstvo na vojenskej základni v lesoch za Banskou Štiavnicou v dedinke Močiar.

„Zo svojho detstva si pamätám iba malé fragmenty, ako som kradol jahody alebo sa hrával na smetisku. Neskôr sme sa presťahovali do Banskej Štiavnice, ktorá je mi dodnes veľmi blízka. Rád sa do nej vraciam,“ hovorí mladý výtvarník. V jedenástich rokoch sa napokon s mamou presťahoval do dedinky Sebedražie pri Prievidzi.

Ako dieťa si po večeroch často kreslil. „Môj otec bol vojak z povolania a paradoxne takisto rád kreslil, najmä surrealistické motívy. Na základnej škole si môj talent všimla učiteľka výtvarnej výchovy, do ktorej som bol doslova zaľúbený. Keďže vyštudovala strednú umeleckú školu v Kremnici, istým spôsobom ma ovplyvnila,“ spomína si.

Pri rozhodovaní, kam ďalej na školu, napokon vyhrala práve Škola umeleckého priemyslu (ŠUP) v Kremnici. Predstava stereotypného života ho doslova desila. Na ŠUP-ke študoval odbor rytec kovov a užíval si naplnený umelecký život. „Škola ma predovšetkým naučila, ako môžem o živote a ľuďoch premýšľať inak. Fungovali sme v nej systémom monarchie a pedagógovia nás viedli k tomu, aby sme dokázali spoluexistovať ako kolektív. Volili sme si spomedzi seba zástupcov a s tým sa spájali aj nezabudnuteľné akcie. Chodili sme napríklad pochovávať mamuta a viedli sme imperátorské boje monarchistov proti republikánom,“ smeje sa mladý výtvarník.

Mladosť nadupaná umením

V Kremnici strávil Samo Kollárik štyri podnetné roky a do života mu tam vstúpila aj prvá láska. Na obzore sa zjavila ďalšia žena, ktorá ho neskôr ovplyvnila v jeho ďalšom umeleckom pôsobení. „Uvedomujem si, že ženy mali vždy istý vplyv v mojich dôležitých životných medzníkoch. Možno je to aj tým, že moja mama je silná osobnosť, ktorá má v sebe veľa bezpodmienečnej lásky. Neustále nás viedla k láskavosti,“ opisuje výtvarník, ktorý sa napokon podľa vzoru vtedajšej priateľky rozhodol pre štúdium na Fakulte umenia Ostravskej univerzity.

Spočiatku študoval v ateliéri voľnej grafiky pod vedením Marka Sibinského. Neskôr prišla ročná stáž v poľskom Krakove. Na Akadémii výtvarných umení v Prahe sa v ateliéri maľby IV začal intenzívne venovať maľovaniu pod vedením profesora Martina Mainera. Po ňom viedli ateliér Marek Meduna a Peter Dub.

„Aj napriek kostrbatým začiatkom sa kamarátime dodnes. Martin Mainer ma nesmierne ľudsky ovplyvnil. Nabádal ma, aby som nepremýšľal a maľoval. Marek Meduna ma zase učil, ako čítať a pritom premýšľať. Oba ich prístupy sa niekde stretli. Šamanský s racionálnym a viac vedeckým, čo je skvelé, pretože dnes dokážem nad vecami kriticky rozmýšľať a zároveň ich istým spôsobom aj expresívne vyjadriť,“ konštatuje výtvarník.

Temné obdobie sa odzrkadlilo aj v tvorbe

Ostravské obdobie bolo v tvorbe Sama Kollárika skôr klasické, temné až depresívne. V tom čase inklinoval k dielam výtvarníkov Klužskej školy, ktorých charakterizovala generačná beznádej. „Boli to figuralisti, ktorí väčšinou vychádzali z fotografie a svojou tvorbou ju expresívne deformovali. Napriek tomu však zostávali verní zobrazeniu reality,“ opisuje.

Prostredie Ostravy atmosfére jeho obrazov ani ich farebnosti nepomáhalo. Kedysi oceľové mesto s baníckou identitou ovplyvňovalo aj nálady mladého umelca. V tom čase riešil najmä osobné témy, svoje detstvo a vzťahy. „Kultúra vtedy ešte len klíčila. Na druhej strane sme mali na škole starých známych umelcov, ako Daniel Balabán. Mal blízky vzťah k literatúre i duchovnu a doslova magický prednes. Bavilo ma s ním tráviť čas,“ spomína si.

Časom pocítil potrebu odbočiť od osobného. „V jednom momente som si povedal, že už stačí a je čas ísť ďalej. Nie je nutné donekonečna sa vracať k minulosti. Vždy som chcel maľovať výraznými farbami, no nikdy mi to nešlo. Zrazu som ich začal používať, akoby som sa chcel prostredníctvom nich doslova vykričať. Neraz som bol za to v umeleckej obci kritizovaný,“ konštatuje.

Umenie ako reakcia na maskulínnu spoločnosť

Minulý rok zaujal medzinárodnú porotu ocenenia Maľba 2022 obrazom Narodili sme sa dole hlavou. Pri jeho názve sa inšpiroval veršom zo skladby Black star od Davida Bowieho, ktorá je súčasťou jeho posledného albumu. Výtvarník ním naráža aj na svoju generáciu.

Čítajte tiežJán Bátorek: Vždy som vedel, že neprestanem maľovať. Úspech prišiel až po rokoch

Víťaz súťaže Maľba 2022 Ján Bátorek na plátnach stavia stratené svety, v ktorých mieša estetiku žuvačkových nálepiek, lynchovského surreálna a punkovej estetiky so svojimi vlastnými démonmi.

Zobrazuje muža vo výrazných modrých nohaviciach a žltej neónovej bunde, ktorý robí stojku na rukách. Spodobuje tak nečakaný archetyp. Svojho protagonistu ukazuje postaveného naopak. Maľuje druh antihrdinu a jeho prebujnelú maskulinitu otáča dole hlavou. Zasadil ho do prostredia vo fiktívnom východeurópskom betónovom prostredí, ktoré ozvláštňujú nejasné levitujúce atribúty. 

We were born upside down / Narodili sme sa dole hlavou

Mladý výtvarník ukazuje, ako sa vyhnúť adorujúcej póze vztýčenej postavy v priestore. Spojivom je mužnosť a jej stereotypy a limity. Je trieštená masou, racionalitou, poznaním a nehou. Jeho téma smeruje k poznávaniu maskulinity ako fenoménu z osobného subjektívneho hľadiska, pričom ju sleduje z nadhľadu a s istou dávkou humoru.

„Naša spoločnosť je vyslovene maskulínna a vždy bola. Aj okolo mňa sú ľudia, ktorí sa tak prezentujú. Na Slovensku by sme našli veľa príkladov. Vždy keď sa vraciam do Banskej Bystrice, počúvam názory ľudí a všímam si, ako ich postupne zožierajú. Uvedomil som si, že ak zostávajú v malomestách, skôr či neskôr sa im prispôsobia, pretože je to ohromný tlak. Dotýka sa ma to. Pri rozhovoroch s ľuďmi v Českej republike mám dojem, že patriarchálny model v podobe veľkých svalov a prejavu hrubej sily je skôr základom slovenskej spoločnosti, čo je v istých momentoch desivé,“ konštatuje umelec.

Kollárikovi nejde o kritiku maskulinity ako takej. Napokon, tá sa neviaže výlučne na mužov. Jej koncept je sociálne skonštruovaný a znaky maskulinity môžu napĺňať rovnako muži i ženy. Muži, ktorí jej znaky nenapĺňajú, môžu byť predmetom stigmatizácie rovnako ako ženy, u ktorých sa prejavy maskulinity môžu spájať s degradáciou ich ženstva alebo homosexualitou. Vplyv feministického hnutia v posledných rokoch viedol k širšej akceptácii ženskej maskulinity, ktorej protipólom je feminita. 

„Žiadny extrém nie je sympatický. Na druhej strane rozumiem, prečo tu máme trend feminizmu a na čo reaguje. To, čo zobrazujem vo svojich obrazoch, je vyvolané agresivitou a pocitom nadradenosti. Všímam si, ako sa vychyľujeme do extrému a rovnakým extrémnym spôsobom ventilujeme svoje emócie, ktoré nezvládame,“ opisuje Samuel Kollárik.

Ďalší z jeho obrazov Tráva bývala zelenšia (Grass used to be greener) zobrazuje muža s obrovským telom a malou vyholenou hlavou. Leží na zemi v pevných červených členkových topánkach a oddychuje medzi odpadkami, použitými kondómami a krabičkami od cigariet. Na obraze Milenci (Lovers) sa zase v zúfalstve objímajú dvaja mohutní kamaráti vo farebných uniformách, pričom pozadie dotvára rozkvitnutá čerešňa a uviazaný ružový balónik. „V rámci maskulínnych skupín je prítomná homoerotická energia. Ak k sebe majú fyzicky blízko, aj takýmto spôsobom dochádza k prepojeniam,“ hovorí.

Od pudovosti k hlbšiemu pokoju a téme solitérov

Kým v temnejšom období bola tvorba Sama Kollárika pudovejšia a skôr impulzívna, dnes o nej viac premýšľa. „V súčasnosti je v móde maľovať jednoduché obrazy, ktoré sú vyjadrením emócií. Pudovosť ma však prestáva baviť v živote i v umení,“ konštatuje umelec, ktorý si svoje nápady priebežne kreslí do skicára.

Skôr než sa pustí do maľovania, nejaký čas predkresľuje svoje motívy na plátno. „Vždy mám v hlave predstavu, ktorú nikdy nie som schopný stopercentne zrealizovať. Veľa uvažujem o kompozícii. V samotnom procese maľby sa už potom chytám toho, či chcem, aby niečo malo objem, pocit, aké to má mať farby. Niekedy sa tým dám viesť. Občas urobím chybu, ktorá ma navedie na niečo iné. Sú však aj situácie, keď jednoducho niečo premaľujem,“ opisuje svoj proces tvorby.

Obraz, s ktorým sa tento rok dostal do finále ocenenia Maľba, sa nazýva Daj mi trochu života (Gimme some life). Názov si požičal zo sloganu reklamy na minerálnu vodu. Je to jeden z jeho posledných obrazov, v ktorom najnovšie reflektuje aj tému solitérstva. Centrum jeho pozornosti smeruje na osamelú mohutnú postavu, ktorá v smútku drží dve ďalšie. Figúra je pre umelca, zdá sa, stále dôležitá. Zo svojich obrazov ju nevynecháva. No kým doteraz maľoval mužov vo vzťahoch, najnovšie ho zaujíma, aká bude postava sama. Je schopná sebazničenia a sebadeštrukcie?

Ako pomáha mladým výtvarníkom súťaž Maľba?

„Nerád súťažím, ale napokon som sa do súťaže Maľba prihlásil. Po absolvovaní štúdia v Prahe som na dva roky dostal vlastný ateliér. Uvedomil som si však, že nechcem byť závislý iba od súkromných zberateľov. Chcem si zachovať vlastný výtvarný rukopis a mať slobodu v tvorbe,“ hovorí. S postupom do finále vôbec nepočítal. U susedov takáto súťaž nemá svoj ekvivalent. „Mnohí umelci v Českej republike nám túto cenu závidia. Pre mnohých mladých umelcov znamená motiváciu a je hnacím motorom, aby sa nevzdávali a tvorili ďalej,“ dodáva.

Zmyslom súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB za maliarske dielo pre mladých umelcov je podporiť najväčšie nádeje medzi nastupujúcimi generáciami výtvarníkov na Slovensku a robiť osvetu o súčasnom výtvarnom umení. Za 18 rokov svojej existencie sa stala jednou z najvýraznejších iniciatív na podporu a zviditeľňovanie súčasného výtvarného umenia u nás. Spomedzi viac ako 100 prihlásených maliarov tento rok posunula medzinárodná porota do finálovej dvadsiatky až 12 debutantov. Tí sa už na jeseň budú uchádzať o titul držiteľov ocenenia Maľba 2023. Nadácia VÚB, ktorá súťaž organizuje, sa rozhodla zvýšiť sumu finančnej výhry pre troch víťazov. Ocenení autori si odnesú odmeny v celkovej výške až 30-tisíc eur.

Samuel Kollárik

Kto je Samuel Kollárik?

Samo Kollárik (1992) sa narodil v Bojniciach, no vyrastal pri Prievidzi. Vyštudoval voľnú grafiku na Fakulte umenia Ostravskej univerzity, neskôr študoval maľbu na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V Prahe má vlastný ateliér, kde tvorí. Má za sebou takmer dve desiatky vlastných výstav a veľa spoločných. Vystavoval napríklad v pražskej Trafo Gallery, ale aj pod záštitou The Chemistry Gallery. Počas zahraničných rezidencií vystavoval v poľskom Krakove i vo švédskom Štokholme. Jeho obrazy sú zastúpené v niekoľkých súkromných zbierkach hlavne v Českej republike.

Mohlo by vás zaujímať