Neďaleko vynímajúcich sa veží Bratislavského hradu a Slavína sa nachádza zabudnutá pamiatka. Kochova záhrada je klenot, ktorý v sebe ukrýva veľa bohatej histórie i architektonických pokladov. Dlhé roky pripomínala doslova džungľu, no jej príbeh sa pomaly znova otvára verejnosti. Čo sa z neho zachovalo a čo navždy stratilo? So Zuzanou Zvarovou sme sa prešli po skrytom záhradnom raji, ktorý ukrýva až 120 druhov rôznych rastlín.
V malebnej uličke neďaleko bratislavského Slavína sa za malou bránkou rozprestiera zabudnutá Kochova záhrada. Kedysi bola súčasťou liečebného sanatória, dnes patrí súkromnej ženskej klinike. Zaujímavosťou je, že v 50. rokoch vlastnil areál okresný úrad národného zdravia. V 90. rokoch však chátral z dôvodu nevyjasnených vlastníckych vzťahov. Záhrada dlho patrila ministerstvu vnútra, no od júna 2022 spadá pod bratislavský magistrát, ktorý sa rozhodol národnú kultúrnu pamiatku revitalizovať.
Kochova záhrada dlhé roky pripomínala doslova džungľu. Dokopy ukrýva až 120 druhov rastlín, medzi nimi aj ihličnany a listnaté stálozelené cudzokrajné dreviny. Po prevzatí magistrátom však bola nepriechodná. Z historického areálu bolo treba odstrániť vyvrátené stromy, vyniesli z nej viac ako 10 ton odpadu, z priestoru odstránili grafity, vyčistili chodníky a osadili informačné tabule. K obnove Kochovej záhrady sa rozhodla významne prispieť aj Nadácia VÚB, ktorá už niekoľko rokov systematicky podporuje záchranu kultúrneho dedičstva. Projekt má o to väčšiu hodnotu, že sa k nemu pripája aj ďalšia oblasť záujmu, ktorou je ochrana životného prostredia.
Budovu sanatória tvoria ešte staré tehly
Jar sa pomaly vkráda aj do Kochovej záhrady. Po náhlom ochladení a dvoch dňoch silného dažďa záhradné uličky pokrývajú zhodené halúzky. Suché šišky praskajú pod nohami. Záhradou nás sprevádza Zuzana Zvarová z Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave, ktorá tu v minulosti realizovala architektonický výskum. K budove bývalého sanatória vystupuje v hrubej nepremokavej bunde, má so sebou aj staré fotografie odkrývajúce jej príbeh.
Budovu niekdajšieho sanatória možno rozpoznať podľa osobitej fasády z výrazných červených tehál. Kedysi sa tu nachádzali dve nádrže na vodu. Podľa starých fotografií ich chránili sochy ľadových medveďov. Čo sa s nimi stalo, nevedno. „Vieme len, že už v 70. rokoch minulého storočia boli vo veľmi zlom stave,“ konštatuje Zuzana Zvarová. Do prvej časti záhrady patrí aj stará fontána. Jej tvar sa síce zachoval, no namiesto vody je plná kameňov. Na rozdiel od stratených sôch medveďov by sa dala zachrániť. „Staré fotografie dokazujú, že spád vody v nej bol kaskádovitý. Zaujímavosťou je, že systém drenážnych rúrok odvádzal vodu zo svahu. Práve tam sa nachádza kamenné jazierko, kade voda pretekala počas dažďov,“ opisuje naša sprievodkyňa. Na chvíľu sa pri nej pristaví, aby nám vyrozprávala spletité dejiny tajomného miesta.
Za Kochovou záhradou stoja zvučné mená
„Areál Kochovej záhrady vznikol na území bývalých vinohradov. Kedysi tu bol záhon, ktorý sa nazýval Wolfern. Známy lekár a chirurg Karel Koch sa tu koncom 20. rokov rozhodol postaviť sanatórium s veľkou záhradou,“ začína rozplietať jej príbeh. Keďže Karel Koch bol ortopéd, jeho budova mala slúžiť predovšetkým na rehabilitáciu a oddych pacientov. Ortopedická klinika sa však počas druhej svetovej vojny zmenila na nemeckú ženskú nemocnicu. V roku 1947 sa zasa pretransformovala na gynekologickú. „Koch bol významný človek. Pôsobil v Spolku starostlivosti o zmrzačené deti a v rokoch 1944 až 1945 dokonca viedol veľkú odbojovú skupinu proti fašistom s názvom Justícia. Keďže bol počas minulého režimu politicky prenasledovaný, v roku 1968 ho to donútilo emigrovať,“ dodáva.
Tibor Ruszo a Kevin Lalík pochádzajú zo sociálne slabšieho prostredia. Vďaka svojmu talentu a nápadu vytvoriť inteligentný kôš na separovanie odpadu dnes inšpirujú ďalších mladých ľudí. Študentov sme navštívili priamo na strednej odbornej škole v Revúcej, ktorá v regióne Gemera nesie titul ambasádorskej školy.
Liečebné sanatórium patrilo začiatkom 20. storočia medzi najmodernejšie v bývalom Československu. Spolu s Kochovou záhradou sa dokonca zaraďuje medzi najlepšie diela funkcionalizmu. Koch mal presnú predstavu o tom, čo jeho pacienti potrebujú. Napokon mu ju pomohli realizovať významní architekti Dušan Jurkovič, Jindřich Merganc a Otokar Klimeš. Popredný bratislavský architekt Fridrich Weinwurm o projekte dokonca napísal do jedného z najprestížnejších československých časopisov Měsíc. Presný termín realizácie Kochovej záhrady určiť nemožno, no v roku 1932 už musela byť hotová. Vtedy sa totiž konala výstava Umeleckej besedy Slovenska, kde Dušan Jurkovič prezentoval fotografie hotovej záhrady.
Autorstvo výnimočného záhradného konceptu sa pripisuje najmä Otokarovi Klimešovi. Ten napokon zhmotnil Jozef Mišák, ktorý je aj zakladateľom známeho arboréta v Tesárskych Mlyňanoch. Možno aj preto sa Kochovej záhrade vraví Malé Mlyňany. Mišák v nej chcel vysadiť vždyzelené cudzokrajné druhy rastlín, ktorým sa v tejto oblasti obzvlášť darilo. Záhradu spolu s budovou sanatória v roku 1985 vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Pred zvažovanou obnovou v nej v roku 2007 urobili komplexný výskum, ktorý sa zameral na konkrétne prvky architektúry, ako sochy, chodníky či bazén, i na históriu miesta.
Známu sochu Milencov zachránili
Podľa Zuzany Zvarovej má Kochova záhrada veľký význam aj preto, že je jedinou záhradou na Slovensku, ktorá sa zachovala pri budove liečebného sanatória. Svojím zjavom mala dopĺňať práve jeho architektonický štýl. Tehlový obklad budovy sanatória dodala známa Jurkovičova tehelňa v Trnave, ktorá kedysi patrila k najväčším na Slovensku. Z tých istých tehál dokonca pozostávajú aj obrubníky chodníkov. Počas rekonštrukcie budovy sanatória k nej však pribudla presklená prístavba poradne, pre ktorú sa zrušila časť stupňovitej záhrady a tým sa narušil aj jej pôvodný koncept.
Vedľa nevyužívanej fontány nachádzame zavretú bránku, za ktorou sa ukrýva hlavné schodisko do druhej časti záhrady. Na jeho vrchu sa vynímajú zachované sochy. „Autora sochy Milencov a Matky s dieťaťom nepoznáme. Na starých fotografiách sú už diela také zvetrané, že sme z nich takmer nič nevedeli určiť,“ ukazuje nám Zuzana Zvarová čiernobiele zábery. Predpokladá sa, že mohli vzniknúť až po roku 1947 a ich námety zrejme súviseli s účelom založenia ženskej kliniky. Sochu Milencov sa podarilo zreštaurovať v ateliéri docenta Jaroslava Kubu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, pričom ich presný tvar odhadli podľa starých fotografií.
Schodisko zo starého kameňa smerom na Partizánsku ulicu vedľa budovy sanatória je strmé. Spoza plota prečnievajú ťažké konáre starých stromov. Pri malej bráničke pri ceste sa nachádza informačná tabuľa, ktorá čo-to prezrádza o histórii Kochovej záhrady. Z ulice je dokonalý výhľad na blízke hradné veže. Zuzana Zvarová nám zhora ukazuje tri hlavné cesty, ktoré viedli do sanatória. Uvažujeme, že cesta do kopca nemusela byť pre pacientov najjednoduchšia. „Možno bol strmý terén súčasťou ich rehabilitácie,“ konštatuje. Na konci jednej z cestičiek lemovaných tehlami sa nachádzajú pozostatky bylinkovej záhrady. V divokej zeleni sa vyníma záhon narcisov. Divokosť prírody dokonca odhaľuje pozostatky kamenného stola.
Bazén v záhrade zostane nedotknutý
Záhrada je očividne domovom rôznych druhov vtákov, ktoré nás svojím spevom vítajú už pri vchode. Obhliadku druhej časti záhrady začíname pri vypustenom bazéne, ktorý je hlboký asi dva metre a nachádza sa v blízkosti budovy sanatória. Koch pri príprave záhrady požadoval, aby bol bazén čo najlepšie dostupný pacientom. Mali ho lemovať vyrastené stromy, aby si návštevníci sanatória počas kúpeľa užili čo najviac súkromia. Podľa zachovaných fotografií pri ňom bola dokonca aj malá kabínka na prezliekanie.
Pod bazénom je plošina, ktorá bola v minulosti doplnená drevenými stolmi a stoličkami. Podobné riešenia boli bežnou súčasťou kúpeľných parkov. „Pri realizácii zvolili miesto, ktoré malo počas dňa najviac slnečného svitu, čím vzniklo ideálne plató na slnečný kúpeľ. Bolo by skvelé, keby sa ho znova podarilo obnoviť,“ konštatuje Zuzana Zvarová, podľa ktorej sa do obnovy priestoru od druhej polovice 20. storočia investovalo iba málo.
Na najvyššom chodníku záhrady podliezame hrubý konár, ktorý bráni prechodu. Všímame si, že niektoré rozpadnuté múriky na jeho kraji by bolo treba nanovo poskladať, aby sa cestičky v nepriaznivom počasí nestratili v blate. Zuzana Zvarová ich navrhuje vysypať kamennou drvinou, čo je bežné riešenie. Pri vchode do záhrady je mapa, ktorá nových návštevníkov usmerňuje k jej jednotlivým častiam. Pri prechádzke na Slavín môže byť návšteva Kochovej záhrady ideálnou zastávkou.
