Z každého psa sa môže stať záchranársky, dôležitá je dôslednosť psovoda a neustály tréning

Pomáhajú tam, kde človek nestačí, stratených ľudí hľadajú v lese či v ruinách. Psy z Bratislavskej kynologickej záchranárskej brigády trénujú celý život. Nič také ako ukončený výcvik v tejto oblasti totiž neexistuje. So šéfkou projektu Ivetou Lipovskou, ktorá sa psom venuje už 24 rokov, sme sa o trénovaní záchranárskych psov rozprávali priamo na cvičisku v Rohožníku neďaleko Bratislavy.

Výcvikové centrum pre záchranárske psy a cvičenia pri záchrane zavalených osôb podporuje aj Nadácia VÚB. Aj vďaka komunitnému grantu od Nadácie VÚB sa podarilo dobrovoľníkom vybudovať priestor, kde sa psy môžu zdokonaľovať a kvalitnejšie trénovať.

Všetci členovia Bratislavskej kynologickej záchranárskej brigády sa tejto aktivite venujú ako dobrovoľníci. Je bežné, že počas týždňa cestujú po práci z okolitých miest so psami na cvičisko, lebo pravidelný tréning je v tomto prípade nevyhnutnosťou. „Väčšina z nás sa k tomu dostala tak, že mala doma psíka a nevedela, čo s ním. Čiže buď si všetci prešli základným výcvikom a potom sa rozhodli pre nejakú nadstavbu, alebo máme aj členov, ktorí od začiatku vedeli, že chcú so psom robiť záchranárstvo. Všetci ich máme ako domácich miláčikov, no popritom, že s nami bývajú a robia nám radosť, sa z nich snažíme dostať aj niečo také zmysluplné, ako je záchranárska pomoc,” vysvetľuje Iveta Lipovská.

Záchranárom môže byť každý pes, na rase nezáleží

Výcvikov je niekoľko, rozdiely sú v klasickom a v záchranárskom výcviku aj v záchranárskych oblastiach, ktorým sa pes môže venovať. „Klasický výcvik tvorí základná poslušnosť, povely, ktoré sa psík naučí a bežne potrebuje. Výcvikových odvetví je veľmi veľa, môže sa venovať agility, teda skákaniu cez prekážky, športovej kynológii, ktorej sa kedysi venovali psíky, ktoré mali na obranu vojenské a policajné zložky. Teraz sa už od toho upúšťa, pretože trendom je, aby psíky neboli agresívne a nerobili problémy,” vysvetľuje.

Nie je pravidlom, že záchranársky výcvik je vhodný iba pre vybrané plemená. Najvhodnejšie plemeno neexistuje. „Záchranárstvo je zaujímavé odvetvie, pretože tam nie je žiadna podmienka. Záchranársky psík nemusí byť nutne veľký, ako je to napríklad pri obrane, ale pokojne môže byť malý či stredný. Nie je tam ani žiadna požiadavka na plemeno. V rámci záchranárstva existuje niekoľko disciplín, preto sa dá pre psíka vybrať tá ideálna. U nás na cvičisku máme ruinu. Vyhľadávanie v nej simuluje situáciu, keď spadnú budovy po zemetrasení, po výbuchu plynu, čiže psy hľadajú zasypaných, zranených ľudí. Potom je tu možnosť hľadať po stope, po individuálnom pachu človeka, v lavíne, vo vode… My sa primárne venujeme vyhľadávaniu v ruine a v lese, ostatné disciplíny robíme menej, okrajovo, napríklad si v lete odskočíme na vodnú záchranu alebo v zime zase na lavíny,” približuje systém tréningov.

Ukážkovým príkladom toho, že netreba mať predsudky voči plemenám psíkov, je americký stafordšírsky teriér Atrei. „Toto plemeno je škatuľkované ako bojové, agresívne plemeno, ale v skutočnosti je to úplne pohodový neagresívny psík a dá sa s ním pracovať. Môj pes je zas waleský korgi, čo je v podstate spoločenské plemeno. Všetko je to o správnom vedení a hlavne o psovodovi a jeho rozhodnutí, koľko času je ochotný cvičeniu venovať. Každý psík má nos, väčšinou aj štyri nohy, vie behať, vie hľadať nosom, takže je to otázka toho, ako my ľudia psovi vysvetlíme, čo chceme a ako to nastavíme,” hovorí Lipovská.

Bratislavská kynologická záchranárska brigáda (BKZB) pracuje na budovaní cvičiska s ruinovým trenažérom od roku 2016. Aj vďaka podpore Nadácie VÚB sa podarilo postaviť cvičisko v obci Rohožník, na ktorom môžu cvičiť nielen členovia BKZB, ale aj hasiči a iné záchranárske zložky. Keďže priestor obsahuje okrem simulácií ruín aj klasické prekážky, ktoré poznáte z bežných psích cvičísk, mal by byť v blízkom čase dostupný aj pre verejnosť.

Agresivita sa netoleruje

Pri záchranárskom výcviku je ideálne začať pracovať čo najskôr. „Je dobré výcvik podchytiť odmalička, pretože šteniatko sa musí naučiť veľa vecí. Musí sa zoznámiť s pohybom na rôznych plochách a materiáloch, akými sú napríklad zošikmené plochy či nepevné ruiny, naučiť sa mať pozitívny vzťah k ľuďom, nesmie byť agresívny a musí byť pripravený aj na nepredvídateľné reakcie ľudí,” vysvetľuje. „Môže sa stať, že hľadaný človek je v strese, môže sa zľaknúť, zahnať sa na psa, platí však, že pes nemôže za žiadnych okolností napadnúť človeka, a ak sa to stane, dostáva dištanc a nemôže sa zúčastňovať na záchranných akciách. Takéto psy sa potom z výcviku vyraďujú. Je teda veľmi dôležité, aby pes voči ľuďom − nech sa deje, čo sa deje − neprejavoval žiadne známky agresivity,” dodáva Lipovská.

„Výcvik trvá celý život, to nie je žiadny dvojmesačný kurz.”

Ak sa chce človek venovať so svojím psom záchranárstvu, musí to brať ako dlhodobý záväzok. „Výcvik trvá celý život, to nie je žiadny dvojmesačný kurz. Trvá minimálne rok až rok a pol, kým sa pes dostane iba na nejaký základný level, potom sa treba rozhodnúť, či s ním budeme pracovať ďalej,” hovorí.

Psy z BKZB väčšinou absolvujú dva druhy tréningov, jeden je klasický, zameraný na poslušnosť a prekážky a trvá asi dve hodiny, v nedeľu je však záchranársky tréning, ktorý je oveľa intenzívnejší a trvá aj päť-šesť hodín.

Každý tréning prináša niečo nové

Počas tréningov sa pes zoznamuje s rôznymi situáciami. „Pes musí byť nachystaný na rôzne varianty, v  praxi môže vzniknúť nekonečné množstvo rôznych situácií. Na každom tréningu sa snažíme, aby sa naučil niečo nové, spoznal novú situáciu, nového človeka, nový pach. Každý tréning mu dáva nové skúsenosti a nikdy nemôžeme povedať, že teraz už všetko vie, so všetkým sa stretol a nič ho neprekvapí. Práve to je pre väčšinu ľudí problém, je to časovo veľmi náročné. Nemôžem si povedať, že pol roka nebudem so psom robiť nič, a potom sa k tomu vrátim. Ten pes to zabudne, stratí kondíciu, vyhasnú reflexy,” opisuje svoje skúsenosti.

Kým policajti si psy striedajú, špecifikom záchranárstva je vzťah psa s jedným konkrétnym psovodom. „V praxi môže psa vždy niečo prekvapiť a len človek, ktorý ho dobre pozná, vie vyhodnotiť situáciu. Môže sa stať, že pachy prúdia v sutinách rôznymi smermi. Naše psy učíme, aby osobu označovali štekaním, ale môže sa stať, že nastane situácia, keď vietor fúka rôznymi smermi, pes sa nevie rozhodnúť, nevie sa dostať k tomu najintenzívnejšiemu pachu, ale dáva najavo, že niečo cíti. Nie štekaním, ale napríklad hrabaním, chodením. Človek, ktorý nežije s tým psom a nepozná jeho reakcie, si povie, že tam nič nie je, aj keď to tam je. Psovod musí jednoducho vedieť rozmýšľať aj za svojho psa. Pes síce má nos, ale nemá taký rozum ako my,” hovorí.

Spolupráca s políciou, hasičmi aj so Slovenským Červeným krížom

Zásahy v teréne si vyžadujú kondíciu nielen psa, ale aj psovoda. „Nejde o desaťminútovú prechádzku v lese. Terény, kde sa ľudia hľadajú, sú zarastené, často do kopca a neprístupné. Hľadá sa často po tme a niekoľko hodín,” približuje Lipovská.

Bratislavská kynologická záchranárska brigáda spolupracuje s viacerými zložkami. „Sme členom Slovenského Červeného kríža, čiže musíme mať aj zdravotnícky výcvik. Máme aj členov, ktorí sa zdravotníctvu venujú aj v profesijnom živote. V prípade udalostí, keď príde k zrúteniu budov, musíme spolupracovať s hasičmi. Keď sa hľadá osoba v lese, spolupracujeme s políciou, ktorá akciu riadi. Samozrejme, spolupracujeme aj s ľuďmi z iných kynologických brigád zo Slovenska aj zo zahraničia,” hovorí.

„Psovod musí vedieť rozmýšľať aj za svojho psa. Pes síce má nos, ale nemá taký rozum ako my.”

Čo sa týka záchranných akcií, brigáda sa zúčastňuje napríklad na hľadaní nezvestných osôb v lesoch, ale aj na prehľadávaní ruín padnutých budov. „Pred štyrmi rokmi sme prehľadávali ruiny, keď padol kostol v Lábe. Našou úlohou bolo preveriť, že v ruinách nikto nie je. Aj keď sa vyhlási, že v budove sa nikto nenachádza, môže sa stať, že tam príde niekto neohlásene a to treba zistiť skôr, než sa začne s likvidáciou ruín,“ vysvetľuje Lipovská. Keďže situácií, pri ktorých by došlo k zrúteniu budov na Slovensku, až tak veľa nemáme, v minulosti chodievala brigáda pomáhať aj do krajín ohrozených zemetraseniami. Prehľadávali ruiny napríklad v Turecku alebo na Taiwane.

Každý pes potrebuje stimul

Podľa Lipovskej by mal mať každý pes určitý výcvik, ktorý mu zamestná hlavu. „Pes potrebuje stimul. Samotné hľadanie nie je dlhá aktivita, ale pre psíky psychicky únavná. Noví členovia sa často čudujú, že šteniatko bolo na pľaci len desať minút, ale domov prišlo úplne vyčerpané. Treba si uvedomiť, že psy sa pri takejto psychickej aktivite unavia skôr ako pri hádzaní loptičky alebo pri behu.

Výcvik je potrebný aj z toho dôvodu, aby bol psík nejako zamestnaný a aby nevymýšľal hlúposti. Situácie, keď pes napríklad niekoho napadne, vznikajú práve preto, že mu majiteľ nevie nájsť vhodné aktivity, ktoré by ho zabavili. Väčšinou je výsledkom, že demoluje veci doma alebo napáda iné psy či ľudí. Nehovorím, že je potrebné ho cvičiť ako záchranárskeho, ale dôležité je s ním nejakým výcvikom prejsť,” radí.

Ľudia majú záujem o tréningy, no väčšinou sa to skončí pre ich časovú vyťaženosť. „Každý má dnes prácu, deti, dom, a na toto nie je čas. Nie každému sa chce ísť ešte po robote cvičiť so psom. Je iné, keď idem so psom na prechádzku a pri tom zrelaxujem, vypnem, ale v prípade výcviku musí aj psovod rozmýšľať. Je to náročné na psychiku, nielen pre psíka, ale aj pre človeka. Nedá sa to robiť mechanicky a so zlou náladou. Ľudia vedia, že je taká možnosť a chcú, ale málokto vydrží viac než rok-dva,” vysvetľuje Iveta Lipovská.

Presná kópia svojho majiteľa

Za roky praxe a pri neustálom kontakte so psami si Iveta Lipovská všimla aj chyby, ktoré ľudia robia pri výchove psa najčastejšie. „Vždy je to tak. Pes je presnou kópiou majiteľa a keby ich videl nejaký psychoanalytik, určite nájde ich spoločné črty. Základnou chybou, ktorú robíme všetci, je, že sme málo dôslední. Nie vždy sa nám chce, nie vždy odoláme psím očiam. Lenže psy potom vymýšľajú, lebo vedia, že nás môžu ukecať, že za určitých okolností si môžu robiť, čo chcú. Treba to vedieť správne upratať. Doma mu dovoliť viac, ale keď sa ide niečo seriózne robiť, musí poslúchať,” vysvetľuje.

„Psík to musí chcieť, snažíme sa ho motivovať, väčšinou maškrtami alebo obľúbenou hračkou. Pre psy je hľadanie možnosťou dostať sa k jedlu alebo k hračke. Často sa však stane, že na pátračku sa ide po kŕmení a tam už motivácia potravou nehrá rolu. Vtedy sa zistí, či to naozaj funguje medzi psom a psovodom, pretože ak je ten vzťah správne nastavený, psík by to mal spraviť kvôli svojmu psovodovi. Aj keď má plné brucho, splní povinnosť, ktorú mu psovod dal,” uzatvára.

Iveta Lipovská

Kto je Iveta Lipovská?

V Bratislavskej kynologickej záchranárskej brigáde pôsobí ako šéfka a dobrovoľníčka. Psom sa venuje už takmer 24 rokov, absolvovala desiatky tréningov a školení a podieľala sa aj na ostrých záchranárskych akciách v teréne.  Záchranárskym psom je aj jej pes Hamlin Corlan Gi, waleský korgi.