Ján Jamriška je zanietený záchranár zvierat. Po dlhom neúspešnom hľadaní vhodného pozemku sa s partnerkou Terezou rozhodli založiť záchrannú stanicu pre zranené zvieratá priamo pri svojom dome v Borinke. Nazrite s nami do sveta, v ktorom všetok voľný čas venujú záchrane divoko žijúcich zvierat a ich opätovnému návratu do prírody.
V rozhovore s Jánom Jamriškom si prečítate:
- prečo sa s partnerkou rozhodli zriadiť záchrannú stanicu pre zvieratá,
- čo je najčastejšou príčinou zranenia voľne žijúcich zvierat,
- ako sa dá skĺbiť súkromný život s vášňou pre záchranu zvierat,
- ako dokážu finančne udržať chod záchrannej stanice, ktorých je na Slovensku málo.
Ako vám napadla myšlienka založiť záchrannú stanicu v Borinke?
Pre zriadenie záchrannej stanice sme sa s Terezou rozhodli asi pred desiatimi rokmi. Obaja sme zoológovia, ja okrem toho i veterinárny lekár. Istý čas som pôsobil v zahraničí v Durrell Wildlife Conservation Trust na ostrove Jersey, v zoo v Ľubľane i v rámci projektu Talarak na Filipínach, kde som sa stretol s mnohými inšpiratívnymi ľuďmi. Mnohí z nich boli špecialisti, ktorí sa venovali záchrane divokých zvierat a veľa ma naučili. Inšpirovali ma k tomu, aby som podobnú stanicu založil aj na Slovensku.
V roku 2014 sme založili občianske združenie Návrat do divočiny. Odvtedy sme u nás prijali a ošetrili už viac ako 2500 živočíchov. Zvieratám, ktoré potrebujú našu pomoc, poskytujeme veterinárnu starostlivosť a rehabilitáciu a po vyliečení ich vypúšťame späť do prírody.
Záchrannú stanicu ste napokon založili pri svojom dome. Prečo?
Asi rok sme sa pokúšali zohnať pozemok na prenájom. Nakoniec sme ustúpili od veľkých plánov, keďže pre nikoho sme neboli dostatočne lukratívni. S Terezkou sme sa rozhodli, že stanicu založíme pri dome na vlastnom pozemku, ktorý sme si kúpili za posledné našetrené peniaze. Trvalo nám doslova rok, kým sme získali všetky povolenia na jej zriadenie.
V stanici máme momentálne 75 zvierat. Medzi nimi straky, havrany, vrany, lesné aj obyčajné holuby, myšiaky hôrne, ale aj sokoly, sovu lesnú, jastraba, myšiarky ušaté, kuny či ježka. Nedávno sme do divokej prírody vypúšťali kaňu močiarnu, ktorú sme liečili zo zlomeniny. Občas tu máme aj veveričky, zajace, kačice či iné zvieratá.
Z akých dôvodov sa k vám zvieratá väčšinou dostávajú?
Dôvody sú rôzne. Mnohé zranenia zvierat sú väčšinou priamo alebo nepriamo spôsobené ľudskou činnosťou. Či už ide o zrážku s autom, vypílenie stromov, kde hniezdia vtáky, alebo sa zrania narazením do presklených budov.
Vždy závisí od konkrétneho obdobia. V čase, keď vyhniezdia ďatle, možno očakávať viac zrážok s autami. Malé ďatle ešte nevedia dobre lietať a odhadnúť čas, za aký preletia cez cestu. Zrážka akéhokoľvek zvieraťa s autom sa väčšinou končí zlomeninou, krvácaním do mozgu a pľúc. V posledných dvoch prípadoch, žiaľ, nevieme vždy pomôcť.
Zlomenina v kĺbe je zložitejšia na liečenie. Často sa zrastie, v dôsledku čoho končatina nie je funkčná. V prípade zlomeného krídla je to ešte náročnejšie. Predstavte si vtáky, ktoré aktívne lietajú, aby vyhľadávali potravu. V takom prípade majú len malú šancu s takýmto zranením prežiť.
Ako by mali ľudia postupovať pri nájdení zraneného zvieraťa?
Nájdením zraneného zvieraťa sa jeho záchrana iba začína. Oznámenie nálezu je dôležité, pretože sú medzi nami aj ľudia, ktorí zviera nájdu, nikomu nič nepovedia a napokon v prírode zahynie. Volajú nám ľudia z celého Slovenska. Kontaktujú nás dokonca z Prešova či Košíc, čo je extrém. Pýtajú sa nás, čo majú robiť so zranenými zvieratami a kam ich majú doviezť. Niektoré potrebujú okamžitú pomoc a intenzívnu starostlivosť.
„Mnohé zranenia zvierat sú väčšinou priamo alebo nepriamo spôsobené ľudskou činnosťou. Či už ide o zrážku s autom, vypílenie stromov, kde hniezdia vtáky, alebo sa zrania narazením do presklených budov.“
Ak niekto nájde zranené zviera, mal by kontaktovať buď priamo záchrannú stanicu, alebo štátnu ochranu prírody, ktorá má povinnosť prísť po zranené zviera. Tá na svojej webovej stránke deklaruje viacero záchranných staníc, ale reálne ich dnes funguje iba niekoľko. Okrem nás v Zázrivej, Brezovej pod Bradlom a Malackách.
Robíte aj výjazdy k zvieratám?
Naša záchranná stanica nerobí výjazdy, pretože na to nemáme kapacity ani financie. To je ďalšia bariéra, keďže niektorí ľudia nevedia, ako k nám zranené zviera dopraviť. Mnohí ho k nám privezú autom. Niektorí sú dokonca ochotní nasadnúť na autobus a čakajú ďalšiu hodinu, aby sa mohli vrátiť do Bratislavy.
Väčšinou sa ľudí pýtame, či ide o mláďa alebo dospelého jedinca, kde ho našli, v akom stave sa nachádza, vypýtame si fotografiu alebo video zraneného zvieraťa. Zaujíma nás, či je zranenie viditeľné, či nemá zvesené krídlo alebo či krváca. Všetko závisí od situácie, ktorú je dobré skonzultovať s niekým, kto má skúsenosti.
Spomínali ste aj nárazy vtákov do presklených budov. Prečo sa nedokážu vyhnúť prekážke?
Predstavte, že sa pozeráte na čisto umyté sklo. Vidíte ho ako zrkadlo. Vták počas letu vníma odraz krajiny v takomto „zrkadle“ ako niečo, čo je pred ním. Teda nevníma pevnú prekážku, ale stromy, kríky, ktoré sa tam zrkadlia.
Niekedy môže ísť o mláďa, ktoré vypadlo z hniezda. Vtedy požiadame dotyčného, aby chvíľu počkal a pozoroval, či sa v blízkosti neobjavia rodičia. Niektoré vtáčie mláďatá sa učia lietať, v takom prípade ich netreba zachraňovať. Pri najhoršom sa iba vyložia na konár, no do hodiny z neho mláďa väčšinou splachtí, pretože potrebuje trénovať let. Aby mláďatko dokázalo v prírode normálne lietať, zvyčajne potrebuje niekoľko dní. Vo voliérach máme často mláďatá s dospelými jedincami, aby sa od nich naučili základy prežitia. Vlastný rodič však svoje mláďa vychová najlepšie.
Mláďa cicavca by sa nemalo za bežných okolností nikdy chytať. Treba od neho odstúpiť aspoň do vzdialenosti štyroch až piatich metrov a pozorovať, či sa k nemu matka nevráti. Niekedy sa môže stať, že si svoje mláďa prenáša a niekto ju pritom vyrušil, preto ho pustila a schovala sa. Ideálne je, ak sa v jeho blízkosti nachádza matka, ktorá dokonca môže odlákať predátora. Vďaka tomu má mláďa väčšiu šancu prežiť.
Ako vyzerá váš bežný deň v záchrannej stanici?
Vstávame skoro ráno o piatej alebo o šiestej. Zavčasu ráno sa snažím časť živočíchov ošetriť a nakŕmiť, kým sa zobudia naše deti. Počas roka ich treba zaviezť do školy a postarať sa o chod domácnosti. Náš deň v záchrannej stanici závisí aj od toho, či treba vyčistiť klietky a výbehy alebo iba kŕmime zvieratá.
Kým ja mám na starosti najmä liečbu a ošetrenie zvierat, Terezka je tu stále a dozerá najmä na proces liečby. Ak sa ich stav zlepšuje, dodržiavame nastavenú liečbu. Ak sa zhoršuje, potrebujeme ju zmeniť. V stanici nám pomáhajú aj traja dobrovoľníci. Ak chceme ísť aspoň na deň na výlet s deťmi, potrebujeme tu mať niekoho, kto nás dokáže plnohodnotne zastúpiť. Niektoré zvieratá si totiž vyžadujú intenzívnu starostlivosť a kŕmenie.
Vaša práca je zároveň vašou vášňou. Nie je to niekedy náročné?
Záchrana zvierat je naše poslanie. Venujeme sa jej takmer dvadsaťštyri hodín denne, preto sú naše deti neraz ochudobnené o spoločné chvíle, dovolenku pri mori alebo mnohé výlety, kam chodia ich rovesníci. Jednoducho buď nestíhame, alebo na to nestačí náš rodinný rozpočet.
Kým mnohí večer pozerajú televíziu a odpočívajú, my sa ešte v tom čase staráme o zvieratá a robíme to s láskou. Popri práci v záchrannej stanici pracujem aj ako veterinár a chirurg spoločenských zvierat, takže je to neraz náročné. Náš dom je v podstate ešte nedostavaný, keďže záchrane zvierat venujeme všetok čas.
Čo je pre vás v stanici najväčšou výzvou?
V našej záchrannej stanici sme si museli všetko vybudovať svojpomocne. Voliéry, ktoré tu dnes vidíte, som staval vlastnými rukami. Nebolo to jednoduché, keďže náš pozemok sa nachádza na svahu. Materiál sme pritom získali rôzne. Napríklad od ľudí, ktorí buď rozoberali starú strechu, alebo mali k dispozícii staré dosky.
Ako sa vám darí udržať chod stanice finančne?
Je to finančne náročné. Donedávna som mal tri zamestnania v Rakúsku a na Slovensku. Denne som robil aj osem operácií, čo bolo nesmierne vyčerpávajúce. Paradoxne sme však vďaka mojim zamestnaniam dokázali finančne udržať chod stanice. Keby som pracoval iba na Slovensku, ošetrili by sme oveľa menej zvierat.
Občas sa nám podarí získať nejaký menší grant alebo pre nás niekto inšpiratívny urobí zbierku. Časť presne definovaných nákladov nám v niektoré roky hradil aj štát.
„Už niekoľko rokov snívame o vlastnej veterinárnej ambulancii pre zranené zvieratá, ktoré si vyžadujú okamžité ošetrenie. Transporty na rôzne vzdialenosti sú pre ne neraz veľmi stresujúce.“
Pravdou je, že stanicu som zo začiatku ťahal čisto zo svojich príjmov. Neskôr sa nám podarilo získať niekoľko darcov, ktorí nám mesačne posielajú 5 až 10 eur. Pomohlo by nám, keby sme ich mali viac, aby sme zvieratám mohli pokryť prirodzenú stravu. Momentálne tu máme asi dvadsať malých sovičiek, ktoré každý deň zožerú tri až štyri myšky. K tomu tu máme aj sokoly, vranky či holuby. To všetko niečo stojí, pričom každému zvieraťu sa snažíme dať čo najprirodzenejšiu potravu. Najmä keď je u nás odchovávané od mláďatka, potrebuje byť čo najviac pripravené na prirodzené prostredie a vypustenie do prírody.
Ako vám pomáhajú granty a darcovia?
Granty a podpora verejnosti nám značne pomáhajú rozvíjať stanicu. Uvedomujeme si, že nerobíme biznis a že získané financie neprodukujú ďalšie financie. Vďaka grantu, ktorý sme minulý rok získali od Nadácie VÚB, sme napríklad mohli postaviť jednu väčšiu voliéru a rozšíriť tak kapacitu. Menšie voliéry využívame pre jedince, ktoré si vyžadujú pravidelné ošetrenie či obmedzenie pohybu. Väčšie, naopak, na fyzickú prípravu pred návratom do voľnej prírody. Vďaka donorom dokážeme ošetriť 300 až 400 zvierat ročne. Boli obdobia, keď sme ich v stanici mali ešte viac. Pri počte ľudí, ktorí s nami pracujú, by sme to však kapacitne nezvládli.
Už niekoľko rokov snívame o vlastnej veterinárnej ambulancii pre zranené zvieratá, ktoré si vyžadujú okamžité ošetrenie. Transporty na rôzne vzdialenosti sú pre ne neraz veľmi stresujúce. Ambulanciu by sme chceli vybaviť vyšetrovacím a operačným stolom, anestéziou a RTG prístrojom. Jej vybudovanie je však veľmi nákladné. Doteraz sa nám na ňu nepodarilo získať financie.
Kam vozíte zvieratá, ktoré treba ambulantne ošetriť?
Zvieratá, ktoré potrebujú chirurgický zákrok alebo ambulantné ošetrenie, nosím do svojej práce. So zamestnávateľom som sa dohodol, že za nadprácu môžem ošetrovať zvieratá priamo v ambulancii. Nie každý prípad si však vyžaduje chirurgický zákrok, takže niektoré zvieratá ošetrujeme priamo u nás v stanici. Veľmi špecifické sú zranenia poľnej zveri. Paradoxom je, že sa neraz postaráme o zraneného jazveca alebo líšku, vypustíme ich do divokej prírody, aby na ne následne niekto poľoval.
Uvedomujeme si dostatočne potrebu ochrany voľne žijúcich zvierat na Slovensku?
V porovnaní so skúsenosťami, ktoré mám zo zahraničia, si nie som istý, či na Slovensku vnímame ochranu voľne žijúcich a divokých zvierat vážne a či si uvedomujeme, že sú súčasťou nášho ekosystému.
Ľudia väčšinou považujú za vzácne až to, čo raz stratia. Platí to pre všetko – zdravie, vzťahy, ale aj pre prírodu. Na Slovensku napríklad máme tendenciu ničiť lesy, v niektorých častiach sa nám už krajina doslova stráca pred očami. S ňou miznú aj vtáky a živočíchy.
Človek, ktorý žije niekde v meste, to tak nevníma. Nemá to ako porovnať. Snažíme sa robiť aj environmentálnu výchovu a vzdelávať deti hravou formou, ale tu znova narážame na finančný problém. Málokedy sa nám stane, že projekt niekto finančne podporí, školy na to nemajú peniaze a my zase nechceme environmentálnu výchovu spoplatňovať.
Ak by ste mohli niečo zmeniť, čo by to bolo?
Bol by som rád, keby sme v našej krajine dospeli do štádia, keď budeme schopní vnímať prírodu ako našu prirodzenú súčasť. Nie sme extra druh, ktorý dokáže žiť nezávisle od nej. Príroda nepatrí iba človeku, ale všetkým organizmom. Žijeme v jednej symbióze a spoločne tvoríme jeden veľký ekosystém.
