Slovenské národné divadlo počas troch rokov hostilo už takmer dvetisíc detí zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo so zdravotným hendikepom. V SND veria, že každé dieťa bez rozdielu by malo mať šancu a príležitosť zažiť divadlo na vlastnej koži, pretože bez neho deti prichádzajú nielen o zážitok, ale aj o šancu na vzdelávanie.
V rozhovore s Barborou Šajgalíkovou si prečítate:
- čo inšpirovalo SND k projektu Divadlo pre všetky deti,
- ako divadlo rozvíja kreativitu, komunikáciu a predstavivosť detí,
- ako môžu deťom pomôcť darcovia,
- čo môžeme robiť v inštitúciách pre solidárnejšie Slovensko.
Ako vám v Slovenskom národnom divadle napadla myšlienka sprístupniť divadlo pre deti zo znevýhodnených skupín?
Na Slovensku žije veľa detí so zdravotným znevýhodnením a zo sociálne slabšieho prostredia. Niektoré deti z náhradných a zo sociálne slabších rodín či deti z detských domovov ešte nikdy neboli v divadle. Mnohé rodiny si to buď nemôžu dovoliť, alebo majú pocit, že je to svet, do ktorého nepatria. Zároveň nás inšpiroval osobný príbeh jednej mamičky, ktorá si ako slobodná mama vzala do pestúnskej starostlivosti rómske dievčatko. Keďže odmalička mala blízko k umeniu a divadlu, rozhodla sa odovzdať lásku ku kultúre aj svojej pestúnskej dcérke. Pravidelne chodili na naše detské predstavenia a neskôr sa ukázalo, že divadlo má na rozvoj dievčatka pozitívny vplyv. Nato však treba chodiť do divadla opakovane.
Bola to pre nás inšpirácia, aby sme takéto deti pozývali do divadla systematicky. Preto sme sa v Slovenskom národnom divadle rozhodli spustiť pred Vianocami 2021 charitatívny projekt Divadlo pre všetky deti. Vďaka darcovským príspevkom sa tak môžu dostať na predstavenia SND deti zo znevýhodneného prostredia, ktoré od návštevy divadla delia zdravotné či sociálno-ekonomické bariéry. Veríme na pozitívny vplyv umenia na vývoj detí a chceli sme, aby práve deti, ktoré majú ťažší štart do života ako my ostatní, mohli zažiť výnimočné chvíle, ktoré divadlo prináša.
Projekt na istý čas zastal v novembri 2022, keď tím, ktorý ho inicioval a viedol, odišiel spolu s generálnym riaditeľom Matejom Drličkom z divadla. Po opätovnom výberovom konaní, po ktorom sa Matej Drlička vrátil do funkcie generálneho riaditeľa, sa na svoje posty vrátil aj tím, ktorý projekt Divadlo pre všetky deti bezprostredne obnovil. Snažili sme sa ho ešte rozšíriť a hľadať preň nový spôsob udržateľnosti a financovania. To sa nám, myslím, podarilo – v tejto sezóne sme preň nadchli vyše 2600 individuálnych darcov a dve nadácie, z ktorých jedna je Nadácia VÚB, za čo sme jej veľmi vďační.
„Niektoré deti boli nielenže prvýkrát v národnom divadle, ale dokonca aj prvýkrát v Bratislave. Jednou z úloh národnej verejnej inštitúcie je ísť príkladom. Týmto gestom sme im chceli dať najavo, že je to aj ich divadlo a že sú u nás vítaní bez rozdielu.“
Ako vplýva divadlo na rozvoj detí?
Umenie – a špeciálne divadlo – deťom prináša oporu v hodnotovej orientácii medzi dobrom a zlom a dodáva im nádej, že dobro vždy nad zlom zvíťazí. Ilustruje, že každý hrdina musel čeliť mnohým prekážkam a neprávostiam, kým prišiel k dobrému koncu. Analógií so životom detí so špeciálnymi potrebami je tam teda viac. Deti s posttraumatickým stresovým syndrómom alebo deti, ktoré sa narodili do ťažších životných pomerov, majú napríklad často problém s audiálnym vnemom a s pochopením reči. Divadlo im dokáže prerozprávať príbeh nielen slovami, ale aj gestami a hudbou a podporuje ho zaujímavým vizuálom, takže mu deti ľahšie rozumejú.
Deti, ktoré nemajú plne rozvinuté komunikačné zručnosti, ich môžu vďaka divadlu nadobudnúť. Keď sa postupne odbúra toxický stres, ktorý mnohé zažili v ranom detstve, a nahradí sa bohatými pozitívnymi vnemami, začnú rýchlo napredovať. Divadlo rozvíja kognitívne funkcie aj motiváciu učiť sa reč pre porozumenie príbehu, ktorý sa odohráva na javisku.
Divadelný jazyk je dôležitý pre psychický aj intelektuálny rozvoj dieťaťa. Divadlo podporuje mozog vo všetkých oblastiach. Vedie deti k abstraktnému mysleniu a pomáha aj tým, ktoré majú problém s pozornosťou. Atmosféra divadla a prítomnosť iných detí ich zase podporujú v socializácii.
Akým spôsobom vyberáte deti a rodiny do programu?
Pracujeme predovšetkým so strešnými organizáciami, ktoré sa venujú deťom alebo rodinám so zdravotným znevýhodnením alebo zo sociálne slabšieho prostredia. Spomedzi nich možno spomenúť Úsmev ako dar, Tvoj Buddy, OZ Úsmev pre druhých, občianske združenie Návrat alebo Cesta von, ktoré pomáha deťom a mladým uviaznutým v chudobe prostredníctvom omám.
Práve omamy robia mimoriadne dôležitú prácu v najchudobnejších komunitách. Deti žijúce v generačnej chudobe majú od narodenia inú štartovaciu čiaru. Náročné podmienky a chronický stres negatívne vplývajú na ich zdravý vývin. Omamy pravidelne navštevujú rodiny s najmenšími deťmi a sprevádzajú rodičov pri rozvoji potenciálu ich dieťaťa. Je to náročná práca, aj preto ich radi pozývame do divadla.
Spolupracujeme s mnohými organizáciami a detskými domovmi, chodia k nám aj deti z reedukačných zariadení. Takisto aj so združením Minibodka, ktoré sa venuje deťom, ktoré prišli o rodičov pri tragickej nehode alebo pre ťažkú chorobu, prípadne zažili domáce násilie.
Darí sa vám projekt finančne udržať? Nie je to náročné?
V SND veríme, že každé dieťa bez rozdielu by malo mať šancu a príležitosť zažiť divadlo na vlastnej koži. Divadlo rozvíja ich kreativitu, kultúru, komunikáciu, trpezlivosť, etické hodnoty i predstavivosť. Od začiatku projektu 2022 sme u nás hostili už takmer 2000 detí.
Každá návšteva divadla, samozrejme, niečo stojí. Keďže sme príspevková organizácia a nemôžeme ani robiť finančnú zbierku, pri štarte projektu sme sa spojili s občianskym združením Úsmev ako dar. V prvej sezóne sme vyzbierali asi 5 000 eur, vďaka čomu sme mohli pozvať do divadla prvé deti.
Neskôr sme rozmýšľali, ako tento projekt opäť čo najlepšie obnoviť. Prvá sezóna, ktorá bola navyše poznačená covidovými opatreniami, nám ukázala, čo sa dá zlepšiť a ako rozšíriť jeho cieľové skupiny. Od septembra 2023 môže na projekt prispieť každý, kto si kúpi vstupenku online na ktorékoľvek divadelné predstavenie. Pri každom nákupe tak naši diváci môžu prispieť ľubovoľnou sumou a podporiť náš projekt.
Časom sme si uvedomili, že jednorazové dary nestačia, ak chceme projekt udržať systematicky a dlhodobo. Aj preto sme sa partnersky spojili s Nadáciou VÚB, ktorá nám darovala 20-tisíc eur. V tejto sezóne sme od individuálnych darcov a dvoch nadácií vrátane Nadácie VÚB vyzbierali takmer 50-tisíc eur, vďaka čomu dnes môžeme pokryť nielen vstupenky, ale aj metodické pomôcky alebo lektorov na špecializované divadelné workshopy pre deti z rôznych skupín.
Žaneta Dychová pracuje so seniormi, pomáha v krízovom centre a sprevádza mladých z detských domovov na ceste k samostatnosti. V rozhovore vysvetľuje, prečo môže byť život v domove pre niektoré deti výhrou, čo je ich najväčšia výzva pri dospievaní, ako zvládajú samotu a čo je najväčším darom pre seniorov.
Nedávno ste na budove SND vyvesili aj rómsku vlajku.Prečo?
Naše divadlo v spolupráci s OZ Cesta von naposledy privítalo 75 detí a mladých ľudí z vylúčených rómskych komunít, ktoré sú združené v programe Zebra. Združenie sa v tomto programe zameriava na deti a mladých v tínedžerskom veku, rozvíja ich životné postoje a zručnosti, aby uspeli vo vzdelávaní, a sprevádza ich na ceste k dospelosti. Aj takýmto spôsobom sa snaží rozbiť začarovaný kruh generačnej chudoby, do ktorej sa títo mladí rodia a vyrastajú v nej.
Niektoré deti boli nielenže prvýkrát v národnom divadle, ale dokonca aj prvýkrát v Bratislave. Jednou z úloh národnej verejnej inštitúcie je ísť príkladom. Týmto gestom sme im chceli dať najavo, že je to aj ich divadlo a že sú u nás vítaní bez rozdielu. Pretože SND patrí všetkým, rovnako obyvateľom Petržalky ako Tvrdošína.
„Umenie – špeciálne divadlo – deťom prináša oporu v hodnotovej orientácii medzi dobrom a zlom a dodáva im nádej, že dobro vždy nad zlom zvíťazí.“
Keďže pre mnohé rómske deti bola návšteva divadla premiérou, rozhodli sme sa, že namiesto konkrétneho divadelného predstavenia ich zoznámime s divadelným svetom a so zákulisím divadla. Pripravili sme pre ne zážitkové dopoludnie, do ktorého sme zapojili všetky divadelné súbory. Naši zamestnanci sa zapájajú dobrovoľne a radi – počnúc technikmi, dámami z garderóby cez generálneho riaditeľa až po samotných hercov či sólistov.
Národné divadlo navštevujú aj slabozraké a nevidiace deti. Akým spôsobom môžu zažiť umenie, ktoré je skôr vizuálne? Ako im v tom pomáhate?
V rámci projektu Divadlo pre všetky deti k nám už druhýkrát prišli pred Vianocami na baletné predstavenie Luskáčik slabozraké a nevidiace deti z Bratislavy a Levoče. Činohra dlhodobo spolupracuje aj s Divadlom Zrakáč, v ktorom hrajú nevidiaci a slabozrakí herci. Aktuálna inscenácia Čaj u pána senátora od Ivana Stodolu je výsledkom už druhej spolupráce Činohry SND a tohto divadla, pričom so slabozrakými hercami v nej účinkujú aj naši herci ako Emília Vášáryová a Ján Gallovič. Ide o typický príklad inklúzie, kde na doskách národného divadla dostávajú popri významných hereckých menách priestor aj nevidiaci herci.
K spomínanému Luskáčikovi pre nevidiacich – tento projekt iniciovala Galina Kubalová, ktorá založila OZ Od podlahy. Združenie sa venuje podpore detí so zdravotným znevýhodneným i s autizmom. Sama je nevidiaca. Jej syn je baletný tanečník a hľadala cestu, ako by sa dalo tanečné umenie, ktoré je vyslovene založené na vizuálnom zážitku, sprístupniť slabozrakým a nevidiacim deťom. Stala sa naším hnacím motorom a zistili sme, že záujem o návštevu SND zo strany nevidiacich je veľký.
Už druhý rok tak navštívila takmer stovka slabozrakých a nevidiacich detí predstavenie Luskáčik, pričom balet s Čajkovského hudbou im priblížila aplikácia v mobiloch. Pri počúvaní hudby im cez slúchadlo v uchu išiel aj sprievodný audiokomentár, ktorý opisoval jednotlivé obrazy odohrávajúce sa na javisku. Podarilo sa nám zároveň vyrobiť haptické makety jednotlivých tanečných póz. V tomto roku sme deťom na workshope darovali figúrky, podľa ktorých si mohli namodelovať konkrétnu tanečnú pózu. Aj takýmto spôsobom porozumeli, ako pracujú tanečníci s telom.
Myslíte si, že sú deti zo znevýhodneného prostredia alebo ich rodiny v našej spoločnosti dostatočne videné a že vnímame ich potreby?
Žiaľ, myslím si, že nie. Ukázala nám to aj nedávna tragédia v obci Beňadiková. Mamička, ktorá sa starala o viacero detí vrátane dcérky so zdravotným hendikepom, už viac nedokázala čeliť sociálno-ekonomickému tlaku a vyčerpaniu a tragicky ukončila svoj život i život svojej dcéry. Táto tragédia nás silno zasiahla a začali sme rozmýšľať, ako by sme mohli pomôcť vyčerpaným rodičom. Rozhodli sme sa, že pripravíme divadelné večery pre jednorodičov, ktorí patria k najohrozenejším skupinám. Mnohým z nich chýba podpora a my si uvedomujeme, aké je náročné nemôcť sa podeliť o starostlivosť o svoje dieťa s niekým ďalším. Rodičov sme preto pozvali na predstavenie a my sme v čase predstavenia prebrali starostlivosť o ich deti.
Vstupenky pre rodičov sme mohli zaplatiť vďaka príspevkom z Klubu priateľov a mecénov SND. Náklady spojené s detskými workshopmi sme zasa vykryli z Divadla pre všetky deti. Uvedomujeme si, že to nie je systematické riešenie ich problémov, ale aj gesto je viac ako nič. Na chvíľu si tak mohli oddýchnuť a dopriať si čas pre seba. Mnohých veľmi potešilo, že sa o nich niekto zaujíma. Málokto si uvedomuje, že jednorodič má rovnaké životné náklady ako dvaja partneri, ktorí ich zvyčajne zdieľajú spolu. Myslím si, že spoločnosť by sa mala vždy postaviť na stranu tých, ktorí to nemajú jednoduché.
Myslíte si, že podobným aktivitám by sa mali venovať aj ďalšie inštitúcie na Slovensku?
V SND si tieto aktivity čiastočne môžeme dovoliť aj preto, že sme veľká inštitúcia. Robíme to nad rámec svojho pracovného času. Len v tejto divadelnej sezóne sme s kolegami z divadla pripravili 21 podujatí, čo je skutočne veľa, keďže drvivá časť týchto podujatí sa konala počas víkendov a pre nás to znamenalo stráviť v divadle šesť pracovných dní počas niekoľkých týždňov. Je to možné aj vďaka tomu, že sme tím, ktorý miluje svoju prácu, miluje divadlo a cíti, že tento zážitok môže mať formatívny účinok, o ktorý sa chceme podeliť.
Nie každá inštitúcia si toto môže dovoliť alebo má zamestnancov, ktorí to cítia rovnako. Určite by bolo pekné, keby to každá robila podľa svojich schopností a kapacít. Verím, že keby sme sa všetci snažili aspoň v rámci svojho pôsobenia a solidárne vykročili smerom k aspoň jednej komunite, boli by sme lepšou krajinou.
