Z nápadu vyplniť deťom na internáte voľný čas sa stal projekt, ktorý viac ako 20 rokov prináša nevidiacim a slabozrakým deťom radosť a pocit prijatia. Klub Darujem ti tulipán patrí medzi najdlhšie fungujúce integračné umelecké aktivity na Slovensku a dlhodobo zmierňuje izoláciu detí so zrakovým postihnutím.
V rozhovore s akademickou sochárkou Elenou Károvou, ktorá projekt vedie, sa dozviete:
- ako z malého krúžku pri internátnej škole vznikol celoročný projekt s desiatkami aktivít,
- ako tvorba posilňuje sebavedomie detí,
- v čom spočíva sila prepájania detí,
- aké sú reakcie verejnosti a čo môžeme robiť lepšie.
Projekt Darujem ti tulipán funguje od roku 2004. Ako vlastne vznikol?
Na konkrétne detaily si už veľmi nespomínam. (úsmev) No viem, že sme chceli deťom vyplniť voľný čas, ktorý na internáte často nemajú ako zmysluplne tráviť. Keďže som sochárka a keramikárka, napadlo mi využiť hrnčiarsky kruh. Pre nevidiace deti je modelovanie rukami nesmierne terapeutické, malo to vtedy okamžitý úspech. Nešlo len o tie zručnosti, ale aj o sebadôveru, ktoré tu postupne získavali.
Deti, ktoré k nám chodia, sú často prehliadané a žijú v izolácii – jednak pre svoje znevýhodnenie, jednak preto, že už od útleho veku bývajú na internáte ďaleko od rodiny. Toto miesto im tak od začiatku dávalo pocit prijatia a bezpečia.
A z voľnočasového krúžku sa postupne stal samostatný klub, ktorý je dnes viac než len miestom na trávenie voľného času.
Ako sa to podarilo?
Kľúčové v tomto procese bola sebadôvera detí. Začali sme mať množstvo cenných výsledkov – sošky, misky, kresby či veľké obrazy. Postupne sme s nimi vychádzali aj mimo klubu, na rôzne súťaže a výstavy. A z toho prirodzene vznikali ďalšie aktivity.
Jednou z nich bol projekt SME TUlipán, teda „my všetci spolu“. Bol to spôsob, ako vystúpiť na verejnosti a ukázať, že deti so zrakovým postihnutím nie sú „zavreté“, ale dokážu byť tvorivé, šikovné a sebavedomé.
Zároveň deti pri týchto aktivitách, napríklad na vernisážach či festivaloch, zažívajú uznanie a pochopia, že ich tvorba má zmysel. To im dáva sebaistotu. Nie falošné sebavedomie, ale zdravú istotu, že dokážu niečo hodnotné. A práve to je pri znevýhodnených deťoch nesmierne dôležité, aby nestrácali chuť a nevzdávali sa.
Veľký dôraz kladiete aj na prepájanie so zdravými rovesníkmi. Aké sú reakcie detí z iných škôl?
Je krásne sledovať, ako sa menia postoje detí, ktoré prechádzajú integráciou s našimi „tulipánovými“ deťmi. Jedna riaditeľka jednej školy v Nitre mi raz povedala, že hneď vidieť, že deti, ktoré sa stretávajú s nevidiacimi, sú úplne iné – majú väčší rešpekt k inakosti a správajú sa oveľa citlivejšie. Pozorujeme výsledky, ktoré sa nedajú prehliadnuť.
Integrácia tak nie je len o podpore detí so zrakovým znevýhodnením, ale aj o výchove zdravých detí k tolerancii, empatii a vzájomnému rešpektu.
„Tieto deti ma naučili odvahe. Často im dávam úlohy, ktoré sa na prvý pohľad zdajú neprekonateľné, no ony to zvládnu. Preto majú projekt rady – zakaždým prekonávajú samy seba.“
Vnímate, že sa za tie roky, čo sa tejto téme venujete, mení aj postoj verejnosti voči nevidiacim?
Má to viac rovín. Spoločnosť síce robí kroky vpred, ale posúva sa to len veľmi pomaly. Čo sa týka bezbariérovosti, mnohé mestá stále výrazne zaostávajú – chýbajú prepojené chodníky, hmatové prvky, funkčné semafory či bezbariérové zastávky. To všetko sú veci, ktoré by mali byť samozrejmosťou, no v praxi sa riešia len nesystémovo.
Na druhej strane sa veľa zlepšilo v podpore zo strany štátu: pribudli príspevky na asistenta či auto, vyššie dávky aj lepšie ohodnotenie pre asistentov.
Najväčšia bariéra však ostáva v každodennom kontakte. Bežní ľudia často nevedia, ako s nevidiacimi komunikovať – chcú pomôcť, ale robia to neobratne, napríklad hovoria na sprevádzajúceho namiesto priamo na nevidiaceho.
Nie je to zámerná neúcta, skôr nevedomosť. Preto sa angažujeme aj v týchto osvetových aktivitách.
Jednou z vašich najznámejších je aj objekt Black Box. O čo ide?
Z tohto projektu sa veľmi teším. Vytvorili sme mobilný objekt – čiernu krabicu, v ktorej si ľudia môžu vyskúšať život v úplnej tme. Je to taká mini skúška, ako by človek fungoval bez zraku. Na začiatku som sa obávala, či to nebude pôsobiť ako nejaká atrakcia alebo lacný šok, no ukázalo sa, že je to pre mnohých veľmi silný zážitok s edukatívnym efektom.
Ľudia odtiaľ odchádzajú viditeľne dotknutí, ide o kombináciu šoku a dojatia. Zrazu lepšie chápu, čo znamená nevidieť, a dokážu sa viac vcítiť do situácie nevidiacich.
Na našej poslednej akcii ho za tri dni navštívilo vyše 700 ľudí.
Je to jedna z tých vecí, na ktoré ste v rámci projektu najviac hrdá?
Ťažko povedať, lebo projekt má dve roviny. Jedna je pre verejnosť – tam je objekt Black Box určite vrcholom. Ale druhá, pre mňa ešte silnejšia, je každodenná práca s deťmi. Každý týždeň čakajú vo dverách a tešia sa, ako budú tvoriť. Takú úprimnú radosť v dospelom prostredí len ťažko zažijete. V detskej duši je toľko čistoty a fantázie, že vás to neustále udivuje.
Nedávno sme im na konci školského roka priniesli zmrzlinu. Myslela som si, že budú nadšené, no ony len povedali: „Pani Kárová, my chceme radšej kresliť.“ Zmrzlinu si odložili na neskôr. To ma úplne vzalo.
Často ani nezáleží na tom, čo kreslia, dôležitý je pocit, že sa môžu ponoriť do iného sveta. Jeden chlapček, ktorý má výrazné zdravotné znevýhodnenie a ledva vidí, neustále kreslí šunky, celé hárky papierov. A v klube je kráľom, pretože tam zabúda na svoje limity a jednoducho tvorí.
Už takmer 30 rokov je Linka detskej istoty miestom, kde deti a mladí ľudia nachádzajú oporu, porozumenie a bezpečie. Za ten čas uskutočnili viac než 3,5 milióna odborných intervencií. „Aj v čase, keď sa čoraz viac využíva umelá inteligencia, vidíme, že deti stále túžia po skutočnom ľudskom kontakte a porozumení. Mnohé z tých, ktoré nás kontaktujú, sa nás pýtajú a uisťujú sa, či hovoria so skutočným človekom,“ hovorí riaditeľka Tatiana Ivanič Rybanská.
Čo všetko ešte projekt zahŕňa?
Projekt je celoročný, čo pri podobných aktivitách nebýva bežné. Zameriava sa najmä na deti so zrakovým postihnutím zo škôl v Bratislave a v Levoči. Základom je klub Darujem ti tulipán, z ktorého vyrastajú ďalšie aktivity – výtvarné dielne či integračné výjazdy. Organizujeme napríklad Júnový tulipán, Septembrový tulipán a už 16 rokov aj vianočné podujatie Biely tulipán. Všetky tieto podujatia spájajú nevidiace deti s deťmi z bežných škôl.
Pre verejnosť funguje viacero aktivít – Tulipánové okná (putovná výstava detských diel), záhon pre nevidiacich s čuchovo a hmatovo rozpoznateľnými rastlinami pred školou a aj spomínaný Black Box.
To všetko by nebolo možné bez obrovskej pomoci dobrovoľníkov a podporovateľov – od lektorov cez dopravu až po mikulášske balíčky pre deti. Aj vďaka nim projekt funguje a verím, že bude fungovať aj naďalej.
„Deti pri týchto aktivitách, napríklad na vernisážach či festivaloch, zažívajú uznanie a pochopia, že ich tvorba má zmysel. To im dáva sebaistotu. Nie falošné sebavedomie, ale zdravú istotu, že dokážu niečo hodnotné.“
Čo ste sa počas tých rokov naučili vy?
Tieto deti ma naučili odvahe. Často im dávam úlohy, ktoré sa na prvý pohľad zdajú neprekonateľné, no ony to zvládnu. Preto majú projekt rady – zakaždým prekonávajú samy seba. A to je veľká lekcia aj pre mňa.
Najväčšia chyba, ktorú spoločnosť robí, totiž je, že schopnosti ľudí so znevýhodnením nedoceňuje. Často s nimi narábame – možno i nechtiac – v rukavičkách, čím ich oberáme o šancu ukázať, čo dokážu. Oni pritom zvládnu obrovské prekážky.
Za dvadsať rokov práce s nevidiacimi som nezažila jediný úraz, hoci chodíme na lezecké steny, skúšame motokros či grafity. Dôležité je len správne odhadnúť mieru a dôverovať im.
Ste v kontakte aj s deťmi, ktoré ste učili pred rokmi? Dostávate od nich nejaké reakcie?
Áno, a to je pre mňa krásne. Mám napríklad jedného dnes už 22-ročného chlapca, ktorý mi často pomáha ako lektor pri Black Boxe a vo štvrtok chodí kresliť. Niekedy idem mestom, niekto na mňa zakričí a ja chvíľu váham, kto to je. Až podľa čŕt spoznám, že je to to isté dieťa, len vyrástlo.
Niekedy sa z toho stanú až rodinné väzby – pozvú ma na svadbu alebo sa so mnou delia o dôležité chvíle v živote. To je pre mňa dôkaz, že to má zmysel.
To vás motivuje aj po rokoch pokračovať?
Áno. Výtvarník bežne tvorí pre dospelých – robí výstavy, zbiera ocenenia a trebárs aj slávu. Ja som to roky zažívala tiež. Ale úprimne, najväčšiu satisfakciu som nedostala od dospelých, ale od detí. Vidím, že to, čo im dávam, má veľký zmysel.
Za tie roky už máme svoje rituály. Po tvorbe spolu hodnotíme, potom sa rozprávame a na konci je malé pohostenie. Často nám stačia obyčajné horalky, ktoré nakrájame na kúsky, najprv dostanú tí najmenší, potom ostatní.
Tá vďačnosť, ktorú prejavia, je taká silná, že máte pocit, akoby ste lietali na krídlach.
Máte nejaké sny do ďalších rokov?
Samozrejme, no vždy sú podmienené ľuďmi a financiami. Akcia Black Box je veľmi náročná na prípravu a lektorov – na festivale Pohoda sme mali denne až 700 návštevníkov, čo si vyžadovalo osem lektorov. Ľudia sa tam pýtali, prečo nemáme dva Black Boxy, ale to je veľká logistika.
Moja vízia je preto jednoduchá: udržať projekt aspoň v takej sile, v akej funguje dnes. Vďaka spriateleným ľuďom, kolegom z Divadelná Nitra, dobrovoľníkom a partnerom, ktorí nám pomáhajú s dopravou či balíčkami pre deti, môže Darujem ti tulipán ďalej prinášať radosť aj zmysel.
