Koncept lesných škôlok prišiel zo Škandinávie a udomácnil sa aj na Slovensku. Rodičia nechávajú deti v prírode mimo hluku mesta počas celého dňa bez ohľadu na počasie. Pobyt v prírode pod Kamzíkom vedie deti k samostatnosti, láske k prírode aj k sebe samému a plnohodnotne ich pripravuje do školy.
Cestou na Kamzík mrholí. Na lesnej ceste hľadáme medzi kalužami a blatom pevnú zem. Obľúbený rekreačný priestor okolo televíznej veže je nezvyčajne prázdny a tichý. Z hmly čoskoro vystupuje budova hotela West a vieme, že sme na správnom mieste – z diaľky totiž počujeme veselý detský krik.
Na čistinke nachádzame skupinku desiatich najmenších detí. Pobehujú medzi stromami, šmýkajú sa z kopca a neskôr hľadajú v prírode materiál, chlapci na stavbu bunkra a dievčatá na pečenie koláčov zo zeminy. V tráve ich naháňa psík. Rovnako ako deti, aj on má na sebe nepremokavé oblečenie.
„Deti sa v meste správajú inak ako v lese. V nákupnom centre či medzi štyrmi stenami môžu byť uplakanejšie, trucovitejšie, je ťažšie naladiť sa na ne. No príroda je pre ne prirodzenejším prostredím. Môžu sa voľne hrať s kameňmi, drevom, objavujú svoju fantáziu, zisťujú, čo všetko dokážu v lese robiť,“ vysvetľuje Lucia Vérffy, zakladateľka lesného klubu Waldkind, keď nás víta na čistinke.
Inšpirovala sa konceptom škôlok v prírode, ktoré vznikali už v 50. rokoch minulého storočia v Škandinávii a neskôr sa rozšírili do ostatných európskych krajín. Rodičia v nich nechávajú deti v prírode počas celého dňa bez ohľadu na počasie. Sú to škôlky bez stien a stropu. Aj na Slovensku je ich niekoľko.
Vyrastajú v rešpektujúcom a láskavom prostredí
„Deti sa môžu mrviť, zašpiniť, môžu robiť všetko, čo si ich telo žiada. U nás majú príležitosť naučiť sa zodpovednosti za vlastnú bezpečnosť. Na vlastnom zážitku – pády a odreniny – rýchlo pochopia, čo je pre ne bezpečné,“ vysvetľuje Lucia.
Spoznávanie vlastných hraníc a fyzický rozvoj však nie sú jedinými výhodami: „V prírode sa navyše podľa výskumov celý organizmus človeka zrelaxuje, vylučujú sa hormóny, ktoré ho dostávajú do stavu pohody,““ vysvetľuje Lucia.
Myšlienku lesného klubu si niesla, odkedy nastúpila na materskú dovolenku s prvou dcérou a zostala na nej dlhodobo, keď sa jej neskôr narodila aj druhá. Býva na Kramároch, a preto väčšinu času s deťmi trávila v okolí Kamzíka.
„Je to príbeh 99 percent lesných klubov alebo škôlok. Jedna podnikavá mamička má odvahu niečo také založiť a čoskoro sa na ňu nabalia ďalšie,“ vysvetľuje Zdeněk Hladík. Ako muzikoterapeut navštevuje mnoho podobných skupín, učí deti spievať a rozvíjať sa cez hudbu.
„Moje deti si skúsili bežnú aj lesnú škôlku. V tej štátnej mali veľa obmedzení. Pani učiteľka im napríklad prikázala, že na preliezačke môžu vyliezť len na prvý stupienok. Keď sa jej pýtali prečo, odpovedala, že je to nebezpečné. V lesnej škôlke sa učia liezť a my sa učíme nebáť sa o ne, zároveň máme aj tu pravidlá. Sprievodkyne sa snažia, aby deti pravidlám rozumeli, stotožnili sa s nimi a vďaka tomu ich lepšie rešpektovali. Keď sem prestupuje dieťa z bežnej škôlky, väčšinou nevie, ako sa má hrať. Je zvyknuté, že mu niekto organizuje čas. Tu potom objavuje žaby, rastliny, učí sa spolupracovať s inými deťmi, nie je v uzavretom priestore.“
Deti sa učia zodpovednosti k vlastnému telu
Hmla sa postupne rozpúšťa, cez konáre presvitá jemné slnečné svetlo. Nasledujeme deti hlbšie do lesa. „Pravidlá máme aj my, ale je ich oveľa menej. Lezieš len potiaľ, odkiaľ sa vieš sám vrátiť. Môžeš utekať len tam, kde ťa máme stále na očiach. Deti im rozumejú, lebo majú zmysel. Nové dieťa, ktoré príde do tábora alebo z bežnej škôlky, sa samo nenapije, kým mu to nepoviete, neoblečie sa primerane počasiu. Tu sa deti učia zodpovednosti k vlastnému telu,“ vysvetľuje Lucia.
Dieťa zvyknuté na animáciu môže najprv prejavovať nespokojnosť – môže byť uplakané. Podľa Lucie Vérffy sa potrebuje chvíľu nudiť a potom sa naučí využívať vlastnú fantáziu. Z haluzí opadáva jemný prášok, sneh, ktorý sa ešte nerozpustil. Skupinka si sadne medzi stromy pod kopcom a v predvianočnom čase si za sprievodu gitary zaspieva niekoľko kolied.
Tvár mnohým lemuje kapucňa, oči sa im rozžiaria, a keď príde refrén z textu piesne Rolničky, rolničky, chytia sa a pridajú sa do zboru. Vidno však, že sa tešia na šmýkanie z kopca, ktorý pôsobí dosť strmo.
Sledujeme, ako jeden z chlapcov netrpezlivo nasadne na klzák a chvíľu analyzuje, ktorou stranou sa spustiť. Kde to bude bezpečnejšie a kde si, naopak, užije viac zábavy? Skúsenosť so strachom ho však očividne neodradí, po zjazde sa vracia späť na vrchol k svojim kamarátom a kamarátkam.
Školský dvor na petržalskej Beňadickej ulici dlho pustol. Keď sa sem nasťahovala Cirkevná základná škola Narnia, noví nájomníci sa spolu s rodičmi žiačok a žiakov rozhodli, že pomôžu priestor zveľadiť. Vybrali si riešenia, ktoré zmierňujú vplyvy klimatickej krízy.
„Dieťa vie, čo má robiť, aby sa správne rozvíjalo a malo veku adekvátne stimuly, aj ako sa správať, aby bolo v budúcnosti úspešné fyzicky aj psychicky. Načo vyštuduje tri vysoké školy, keď nebude duševne vyrovnané? Mnohí a mnohé z nás si nesú traumy z detstva, často z predškolského veku. Snažíme sa viesť deti tak, aby z nich vyrástli sebavedomé bytosti s láskou k sebe a všetkému živému – aby ochraňovali Zem každou bunkou svojho tela,“ dodáva Lucia.
Ak dieťa nie je vybláznené, bude odbiehať od učenia
Deti nadšene hľadajú myši, hady, presne vedia, v ktorej diere sa skrýva aká žaba. Lucia si spomína, že keď nedávno ťahali optický kábel cez les, deti plakali, že sa ničí príroda. „Či budeš upratovačka, alebo manažér, bez prírody si v háji. U nás si k nej deti formujú hlboký a pozitívny vzťah.“
Zákon momentálne nariaďuje rodičom umiestniť dieťa do bežnej škôlky aspoň na rok pred nástupom do školy. Lucia si myslí, že lesná škôlka nie je pre deti prekážkou, aby sa neskôr uplatnili v bežnom systéme. Zdá sa jej, že keď sa vybláznia vonku, sú viac pripravené sadnúť si ku knihe a lepšie sa sústrediť.
V lesnom klube Waldkind majú vekovo zmiešanú skupinu detí od 3 do 6 rokov. Podľa Lucie im to pomáha naučiť sa, ako si vydiskutovať konfliktné situácie. Najmenší si všímajú, ako to robia starší, a starší sa zase učia empatii k menším.
Aj tu sa venujú predškolskej príprave, majú pracovné listy, s číslami sa zoznamujú pri počítaní kamienkov či gaštanov. Knižky na čítanie si vyberajú na základe prírodných motívov alebo ročných období. „Deti sa chcú učiť samy od seba, no nesmieme ich znechutiť.“
Počas pandémie sa zvýšil záujem o lesné kluby
Na materskej sa Lucia začala stretávať na Kolibe s ďalšími kamarátkami a ich deťmi, potom vytvorili skupinu na Facebooku. Kto chcel, mohol sa pridať. Neskôr oslovili sprievodkyňu z waldorfskej škôlky, ktorej zaplatili, aby sa deťom venovala dva-tri razy do týždňa.
Potom si založili občianske združenie, vlastnú stránku a klub Waldkind, ktorého názov, mimochodom, v preklade z nemčiny znamená lesné dieťa, začal fungovať počas pracovných dní. Deti majú trikrát týždenne nemecky hovoriacu sprievodkyňu, preto má klub nemecký názov.
Bežne ho navštevuje 14-15 detí. Interiérové zázemie má klub v hoteli West, deti doň nosia na obedy a oddych. Ručné práce zas robia v prenajatej garáži pod hotelom, ktorý je plný lesných ozdôb.
V lesných škôlkach sa dospelí nenazývajú vychovávateľkami a vychovávateľmi, ale sprievodkyňami a sprievodcami. Počas pandémie sa všeobecne zvýšil záujem o trávenie času v prírode a s tým súvisel zvyšujúci sa záujem rodičov mať dieťa v takomto koncepte, kde sa znižuje riziko nákazy a zvyšuje sa imunita otužovaním a pohybom na čerstvom vzduchu.
Les je môj domov
„Bola som colnou deklarantkou,“ vraví sprievodkyňa Zuzka Horňáčková „Nevedela som, že existujú lesné kluby, no keď sa začala pandémia, objavila som inzerát na internete. Bolo to ako blesk z jasného neba. Zmenila som celý svoj život.“ Na colnici pracovala 25 rokov, a keďže si už vyskúšala všetky druhy dopravy, chcela skúsiť niečo iné.
„Rada sa obklopujem deťmi, rada ich počúvam, rozprávam sa s nimi, v mnohom sú inšpiratívne. Špecializujem sa na tvorivé ručné práce a najradšej tvorím spolu s deťmi z prírodných materiálov. Keď si deti idú po obede oddýchnuť, pripravím im kreatívne dielničky. Les, príroda aj sviatky, ako napríklad Vianoce, sú nekonečnou studnicou nápadov. Deti vedia, že si môžu niečo vyrobiť a zoberú to ako ozdobu domov, napríklad na stromček.“ Náš rozhovor vyruší chlapec, ktorý jej ukazuje rolku obalenú semiačkami, pripomína šišku, ale je to ručne vyrobené kŕmidlo pre vtáčiky.
„Les vnímam ako domov, som nadšená turistka, mám ho 5 minút od domu,“ dodáva a spomína si na prvý deň v práci. „Vtedy sa počas niekoľkých hodín vystriedali hádam všetky druhy počasia. Pri búrkach sa s deťmi zvykneme skryť v altánkoch, ktorých je po lese roztrúsených niekoľko a vždy sú vzdialené najviac 10 minút chôdze od nášho zázemia. Počasie však dôkladne sledujeme a reagujeme na všetky plánované výstrahy od SHMÚ.“
Deti niekedy vylezú na strom a tam sedia ako vrabce
Aký je program dňa? Ráno sprievodkyňa príde do zázemia, balia sa ruksaky, čaj. Deti sú potom vonku od deviatej do obeda. V interiéri sa najedia, nasleduje oddych. Následne sa vracajú do lesa, kým si po ne neprídu rodičia. Často s nimi trávia čas aj oni, členovia klubu, hlavne keď organizujú ekologické besiedky alebo brigády.
Sú to najčastejšie ekologicky uvedomelí ľudia. Pomáhajú čistiť okolie lesa, dbajú na kúpu lokálneho oblečenia, triedia odpad, zvažujú, akú dovolenku si vyberú.
„Deti sa hrajú rôzne. Často na kone, že lietajú ako mustangy. Veľa budujú, prenášajú skaly, palice, stavajú domy. Keď nasneží, vŕšia kopce. Dievčatá varia kaše, chalani stavajú búdu pre psíka. Niekedy vylezú na strom, tam sedia ako vrabce a debatujú. Predstavujú si, že sú na pirátskej lodi,“ vraví Lucia. Deti sa vracajú do zázemia, tešia sa na obed a my sa lúčime.
