Prežila tri vojny aj vyčíňanie vandalov. V roku 2007 bola zaradená medzi sto najohrozenejších pamiatok sveta. Práve miesto v smutnom rebríčku rovnako ako iniciatíva odhodlaných ľudí ju nakoniec zachránili.
Banskoštiavnická kalvária je jednou z najvýznamnejších barokových pamiatok Slovenska. Jej ohrozenú budúcnosť sa rozhodol zmeniť Kalvársky fond na čele s Martinom Macharikom a Katkou Voškovou, ktorý našiel silnú podporu v Nadácii VÚB. Nadácia podporuje tento významný projekt už 11 rokov a dosiaľ na obnovu poskytla 1,1 milióna eur. Vytvorila sa aj iniciatíva vyzývajúca ľudí, aby prispeli na obnovu Banskoštiavnickej kalvárie s tým, že Nadácia VÚB ich príspevok zdvojnásobila.
V čase vrcholiaceho baroka, 14. septembra 1744, sa začala stavba Horného kostola ako prvej časti celého komplexu Banskoštiavnickej kalvárie. Presne o sedem rokov neskôr bola kalvária dokončená a vysvätená. O dôležitosti tohto miesta nielen pre našu históriu sme sa porozprávali s Martinom Macharikom, iniciátorom jej záchrany.
Obrovský zážitok pre niekdajších pútnikov aj súčasníkov
Kalvária je istou formou pútneho miesta zloženého zo zastávok, ktoré obrazným spôsobom približujú posledné dni Ježiša Krista. „Pre človeka, žijúceho v 18. storočí, bolo veľmi ťažké predstaviť si túto kľúčovú historickú scénu. V dedinách, kde ľudia žili, mali jedno vyobrazenie v kostole, biblia nemala obrázky. Kalvária je výpravná, vizuálne veľkorysá a takmer v životnej veľkosti. S hudbou, spevom, modlitbami si tak veriaci prešli celým putovaním, stúpali na kopec a mali silný, komplexný a interaktívny zážitok,“ vysvetľuje podstatu kalvárií Martin.
„Takto veľkoryso stavané kalvárie bežne nevidieť. Naša je jednou z najväčších na svete.”
Kalvária v Banskej Štiavnici má až 25 zastavení, hoci bežne majú kalvárie len 14 zastavení. Putovanie Banskoštiavnickou kalváriou prebieha po ľavej strane, čo je symbolom krížovej cesty, ktorá sa končí ukrižovaním na samom vrchu v Hornom kostole. Dolu sa schádza po pravej strane. Tam sa nachádza sedem kaplniek bolesti Panny Márie. Na opačnej strane kopca, v blízkosti Horného kostola, je len jediná kaplnka.
„Ide o Boží hrob. Je záverom krížovej cesty, preto je kaplnka umiestnená neďaleko miesta ukrižovania. Bola natoľko zdevastovaná a vykradnutá, že sme donedávna nevedeli, čo bolo jej pôvodným obsahom,“ vysvetľuje Macharik.
Kalvária v Banskej Štiavnici je výnimočná najmä svojou veľkosťou. „Takto veľkoryso stavané kalvárie bežne nevidieť a je jednou z najväčších na svete. Je zaujímavá nielen svojimi zobrazeniami, ale kľúčový moment tu zohráva aj štiavnická krajinná architektúra,“ vysvetľuje. Posadenie v teréne, symetrickosť kopca a umiestnenie kalvárie je hrou s priestorom, geometriou a zapadajúcim slnkom. „Ide o absolútny unikát,“ hovorí o pamiatke zo Zoznamu svetového dedičstva UNESCO jeden z jej záchrancov.
Prvé známe príbehy Spišskej Kapituly siahajú do 13. storočia, no zachované stavby a cenný interiér pamiatky nám poskytujú pútavý pohľad do histórie cirkevného života na Spiši. Spišskú Kapitulu sme navštívili, aby sme sa dozvedeli viac o jej unikátnosti aj potrebe zachovať to najcennejšie.
Pravdivá legenda
Legenda, ktorá sa viaže k vzniku Banskoštiavnickej kalvárie, sa potvrdila len pred pár rokmi. Strmý kopec, nazývaný aj Scharffenberg alebo Ostrý vrch s drevenou vežou na vrchu, slúžil v minulosti na protitureckú obranu. Keď však Turci odišli, veža stratila svoj význam.
Jezuitský páter František Perger našiel v 18. storočí využitie vrchu a stal sa iniciátorom vybudovania Banskoštiavnickej kalvárie. Miesto, ktoré pre kalváriu vybral − Ostrý vrch, však patrilo evanjelikom. Obdobie tragických až krvavých vzťahov medzi katolíkmi a evanjelikmi mu nemuselo v jeho odhodlaní priať, no opak bol pravdou. Svojou úprimnosťou o zámere postaviť na mieste evanjelikov kalváriu presvedčil majiteľa vrchu a ten mu toto územie daroval.
„Pred piatimi rokmi sa tu objavil istý občan Maďarska s papierom v ruke, ktorý dokladoval, že je 9. potomkom pôvodného majiteľa Ostrého vrchu. Prišiel sa pozrieť, či tu kalvária stále stojí,” dopĺňa príbeh Martin a zároveň dodáva: „Ten presah do ekumenizmu je naozaj krásny. Po všetkých vojnách a konfliktoch sa cirkvi prostredníctvom obyčajných ľudí dohodli a urobili niečo spoločne.“
Kto to má urobiť, keď nie ja
Keď sa v roku 2005 Martin Macharik presťahoval do Banskej Štiavnice, osud kalvárie ho nenechal chladným. „Roky som pracoval vo vedení slovenského skautingu a bol som zvyknutý držať sa pravidla Kto to má urobiť, keď nie ja.“
Spoločne s Katkou Voškovou sa preto pustili do záchrany tejto pamiatky. „Katka je pamiatkarka a architektka. Priniesla so sebou odborné vedomosti. Ja zas organizačné a manažérske. Bez nej by som si na toto celé netrúfol, ona problém poznala dlhšie, no nepustila sa do toho, lebo jej možno chýbal vietor do plachiet. Bolo treba niečo spraviť. Ako veriaci človek som to, čo sa na kalvárii dialo, považoval za zneuctenie posvätného miesta.“
V lete 2006 zorganizovali prvé kosenie areálu. „Kalvária má šesť hektárov pozemkov. Všade boli popadané stromy, vetvy, priestor bol zarastený, rozhodli sme sa preto začať s čistením,” spomína na začiatky prác Martin. „Skauti, dobrovoľníci, prvé brigády. Ľudia sa smiali. Vraj toto nemôže pomôcť zachrániť kalváriu. Tvrdili sme, že niekde treba začať a možno sa niekto pridá. A presne to sa aj stalo.“
Po takmer jedenástich rokoch sa ukončila hlavná etapa obnovy Banskoštiavnickej kalvárie. Pri tejto príležitosti sa 12. októbra uskutočnilo slávnostné podujatie, počas ktorého sa obnovená kalvária uviedla do života.
Originálne dielo s originálnymi problémami
Záchrane pomohli nielen prvé práce, ale aj ďalšie dve udalosti. V roku 2007 sa skryli do depozitu ohrozené originály a zároveň sa Katke Voškovej podaril zápis kalvárie do zoznamu 100 najohrozenejších pamiatok sveta. „Tento zápis je pečiatkou, že pamiatka je vo veľmi zlom stave, no zároveň hovorí aj o jej cennosti. Prináša to trochu hanby, ale aj mediálnu a sponzorskú pozornosť, ktorú sme potrebovali,“ hovorí o začiatkoch záchrany Martin.
Najväčšou kaplnkou komplexu je tzv. Žalár a Ecce Homo, na ktorej bol obnovený interiér aj exteriér.
Kľúčovým momentom sa stal záujem Nadácie VÚB o podporu obnovy kalvárie. „Suma, ktorou sa chystali podporiť náš projekt, sa stala kostrou, podstatnou nielen pre možnosť obnovy, ale aj na prácu s ľuďmi. Vedeli sme im zrazu povedať, že budeme mať pre nich prácu na niekoľko rokov. Ak chcete mať v tíme dobrých ľudí, musíte rátať s tým, že nerobia ročné projekty. Chcú vedieť, že ak niečo začnú robiť, budú to môcť aj dokončiť.
Podpora bola sľúbená na desať rokov, čo nám umožnilo premýšľať, skúmať, študovať. Potreba času je v tomto prípade neodškriepiteľná. Takmer nikto nemal skúsenosti z takejto veľkej obnovy a už vôbec nie v takomto prostredí. Ide o originál, pri ktorom vám nikto nepovie, čo treba robiť. Treba na to skrátka prísť. Originálne dielo má aj veľa originálnych problémov. Bolo treba hľadať technické riešenia,“ spomína Martin.
Okrem finančnej podpory bola Nadácia VÚB so svojimi zamestnaneckými partiami prítomná aj na niekoľkých brigádach, zúčastnil sa aj generálny riaditeľ VÚB. „Je skvelé, keď sa ľudia nepozerajú len z diaľky, ale podieľajú sa aj vlastnými rukami. Zrazu rozumejú, čo znamená pracovať na takomto projekte, koľko je za tým práce. Už len vyjsť hore a zísť dole kopcom je náročné,“ hodnotí Martin.
Je ťažké nájsť zodpovedných ľudí
Na záchrane kalvárie sa podieľalo približne 3 000 dobrovoľníkov a asi 200 zamestnancov projektu. Tím sa boril najmä s nedostatkom odborníkov. „V rokoch 2008 až 2010 nebol až taký problém nájsť odborníkov, v posledných rokoch to však cítime intenzívne.
Klesá počet starých majstrov a za posledné dva roky stúpla cena práce o 30 %, s čím sa pri pôvodných rozpočtoch nepočítalo,“ vysvetľuje Martin. Ak by sa aj uvoľnili finančné prostriedky, je tu ešte jeden háčik. „Je ťažké nájsť ľudí, ktorí sú ochotní vyliezť v silnom vetre na lešenie. Hore sú podmienky na prácu skutočne drsné.“
Mať v tíme dobrých a zodpovedných ľudí je podľa Martina základ. To však nestačí. „Určite treba peniaze. Treba mať trpezlivosť, tá je dôležitá aj u vlastníkov pamiatky. Nakoniec je to aj šťastie na zodpovedných reštaurátorov. Ak aj máte peniaze a všetci sú trpezliví, nakoniec to môže stroskotať nejakým nepodarkom.“ Podľa Martina Macharika je práca na kalvárii jedným zo životných projektov, preto treba nájsť takých ľudí, ktorí k nemu pristúpia zodpovedne a bude pre nich aj osobnou výzvou.
„Je skvelé, keď sa ľudia nepozerajú len z diaľky, ale podieľajú sa vlastnými rukami. Zrazu rozumejú, čo znamená pracovať na takomto projekte, koľko je za tým práce.”
Odškrtnutých 300 splnených úloh
Rekonštrukcia kalvárie trvala už 11 rokov. Nielen úprava pozemku, ale aj každý jeden z 23 stavebných objektov prešiel vlastným štádiom obnovy. „Všetky majú nové alebo opravené strechy, fasády, fresky, máme niekoľko nových oltárov, kompletne zrekonštruované kaplnky, upravený je aj areál,“ vymenúva Martin niektoré splnené úlohy z celkového zoznamu.
V budúcnosti sa musí počítať s ročnou údržbou, ktorej hodnota sa šplhá až na sumu 50 000 eur ročne, ako aj s dennou službou − infocentrom s parkoviskom.
„Okrem podpory od sponzorov si na seba vieme zarobiť predajom suvenírov, milodarmi alebo projektom Adopcia kaplniek. Každá kaplnka má svojho adopčného partnera na obdobie desať rokov. Pri niektorých sa nám podarilo adopciu predĺžiť, niektorí oznámili, že končia, niektorí už aj zomreli, my však predpokladáme, že adopcia bude pokračovať. Je to 1 000 eur ročne a ak nám za každú kaplnku príde táto suma, bolo by to významné pre ďalšie pokračovanie,“ hovorí Martin.
Horný kostol zničila vojna
Horný kostol a jeho výrazná fasáda sú dominantou nielen Banskej Štiavnice, ale aj celého regiónu, kvôli nemu do mesta putuje množstvo turistov zo Slovenska aj zo zahraničia. Historickú stavbu tajomne vystupujúcu z hmly či tvoriacu kontrast k zazelenaným kopcom Štiavnických vrchov nájdete v nejednom turistickom sprievodcovi či videu o krásach Slovenska.
Dnes si návštevníci po dlhých rokoch môžu naplno užiť veľkoleposť a starobylosť Horného kostola. Podarilo sa zreštaurovať kamenný vstupný portál, ktorý bol počas druhej svetovej vojny výrazne poškodený sovietskym delostrelectvom. O tom svedčia aj početné nálezy častí vybuchnutých granátov vo fasáde kostola.
Podarilo sa zreštaurovať aj sochy troch ukrižovaných a vzácne fresky. O tom, že v Banskej Štiavnici máme naozaj významné pamiatky, svedčí aj fakt, že tri vzácne reliéfy z kalvárie obdivovali aj v Taliansku, v renomovanej milánskej Gallerie d’Italia, na výstave zreštaurovaných pamiatok.
Počasie pokazilo plány
Obnova kalvárie vzala svojim záchrancom relatívne významnú časť života. „Tých 11 rokov je kus života. Ide o veľký záväzok, človek sa nemôže presťahovať, nemôžete mať popritom prácu, ktorá by brala všetok čas. Dosť to vstupuje do súkromného života. Vydržať občas napäté vzťahy s vlastníkmi, so sponzormi, s dodávateľmi, pamiatkarmi,“ menuje Martin a pokračuje: „Z technického hľadiska bol Dolný kostol asi najťažší. Nebola tu v tom čase prístupová cesta, rok 2010 bol asi najmokrejší rok, keď sa robil tento kostol, pršalo každý druhý deň. Kostol nám zmokol. Počasie nás na kalvárii naozaj vytrápilo.“
„Každá generácia má nejaké výzvy. My sme nemuseli čeliť vojne ani totalite. Našou výzvou je asi upratať po 20. storočí.”
Napriek problémom, s ktorými sa neustále stretávali, prejavili nezlomnú vôľu pokračovať ďalej. „Ako veriaci človek to považujem za svoju misiu. Každá generácia má nejaké výzvy. My sme nemuseli čeliť vojne ani totalite. Našou výzvou je asi upratať po 20. storočí.“
Kalvária bola pred obnovou poznačená nielen rokmi, ale aj rukou človeka. Vandalizmus vyvrcholil rokom 2004, keď boli strhnuté sochy z krížov, vykrádalo sa. Neskôr zas motorkári zničili kus areálu. Oba problémy však ustali. Namiesto nich sa za posledné mesiace objavili drobné krádeže v Dolnom kostole. „Je to asi vec kultúry národa. Riešime to cez kamerové systémy, ale asi nikdy sa tomu nebudeme vedieť úplne ubrániť.“
Počet návštev sa zvýšil šesťnásobne
Kým v roku 2008 navštívilo kalváriu približne 12 000 návštevníkov, v roku 2017 sa číslo vyšplhalo až na 70 000. Obnova kalvárie však stále nie je na konci. „V ďalších troch rokoch by sme chceli dokončiť drobnosti, na ktoré teraz nebol čas. Týka sa to niektorých oltárov a fresiek, ktoré síce nemajú dosah na funkciu kalvárie, takže bežný návštevník to neregistruje, ale dokončenie je dôležité.
Ide hlavne o Stredný kostol s freskami a oltárom a samotný Boží hrob. Ďalej sú to chodníky a zábradlia, ktoré bude treba dokončiť a udržať. Veľkou výzvou, skôr pre mesto, je parkovisko. Ak sem v lete príde veľa ľudí, určite vznikne problém s parkovaním,“ hodnotí Martin.
Nielen samotná kalvária, ale aj jej umiestnenie na Ostrom vrchu je pre mnohých balzamom na dušu. Podobne to vníma aj Martin Macharik. „Zo samotného vrchu kalvárie vidno celý kráter sopky, Tatry, ale aj sto kilometrov vzdialené Martinské hole. Pre mňa je to mystické miesto.“
Ako vnímajú kalváriu v Banskej Štiavnici návštevníci?
Mária
„Banská Štiavnica je moja srdcovka. V minulosti som tu študovala. Momentálne žijeme v Bratislave a spravili sme si s manželom výlet. Za mladi som niekoľkokrát navštívila kalváriu a bola som zvedavá, v akom stave je teraz. V období 70. a 80. rokov bola zanedbaná, ale aj napriek tomu má v Banskej Štiavnici svoje miesto. Je to nádherné posvätné miesto, ideálne na odľahčenie duše.“
Janka a Vlasta
„V Banskej Štiavnici študoval náš otecko a ostala preňho srdcovou záležitosťou. My sme to po ňom zdedili a prišli sme sa sem pozrieť. Rozhodli sme sa navštíviť aj kalváriu. Sme dojaté. Pre nášho otecka to bolo posvätné miesto. V Bardejove máme tiež kalváriu, ale nie je taká pekná a v takom dobrom stave ako táto. U nás je celý priestor zalesnený, skrytý za náletový porast. Tu je krásne odhalená a je z nej neskutočný výhľad.“
Lenka, Juraj a Jakubko
„Sme z Pezinka a do Banskej Štiavnice sme sa vybrali na predĺžený víkend. Chodíme sem vždy, keď sa dá. Štiavnica je naša srdcovka. Teraz bývame priamo oproti kalvárii a z okna máme na ňu krásny výhľad. Boli sme tu niekoľkokrát aj v zime a brodili sme sa asi v metrovom snehu. Vidno, že sa tu veľa spravilo. Už pred rokmi sme sa tu stretli s dobrovoľníkmi, ktorí ju opravovali, reštaurovali a už vtedy bol vidieť pokrok. Kalvária sa za ten čas naozaj zmenila.“
