Vo svojej tvorbe prepája temnotu s farbami a prostredníctvom fantazijných postáv reflektuje problémy spoločnosti. Maliar Erik Šille začínal tvoriť pred rokmi. V čase, keď digitálny svet nemal takú silu, inšpiráciou mu bola elektronická hudba aj sci-fi témy. Dnes patrí k najúspešnejším maliarom strednej generácie, no ako porotca súťaže Maľba priznáva, že rokmi je kritickejší, a to najmä k sebe.
Nadácia VÚB tento rok už po trinásty raz organizuje súťaž Maľba, ktorú Erik Šille v roku 2009 vyhral a dnes je súčasťou odbornej poroty. Do prestížnej súťaže sa v súčasnom ročníku prihlásilo 128 mladých maliarov. S maliarom Erikom Šille sme sa rozprávali aj o tom, v čom mu ocenenie ako mladému umelcovi pred rokmi pomohlo.
Súťaž Maľba ste zažili ako víťaz, dokonca dvakrát, teraz ste na strane porotcu. Vnímate dnes umenie inak ako vtedy?
Ani nie. Ubehol síce nejaký ten čas, ale moje vnímanie a postoj sú stále rovnaké. Ani vtedy som neriešil, či je to umenie. Baví ma to skôr ako hra, ako nejaký pilier dokonalosti.
Podľa akých kritérií sa umenie hodnotí? Ste rokmi kritickejší?
K sebe jednoznačne. Je mimoriadne zložité hodnotiť umelecké dielo. Často sa riadim skôr intuíciou, skúsenosťou a páčia sa mi veci menej dokonalé, ktoré sa derú von s myšlienkou, hravosťou, názorom, experimentom, dravosťou alebo, naopak, s vyminimalizovanou formou a dematerializáciou v jednotlivých médiách. Riadim sa osobným kompasom.
Vo svojej tvorbe zobrazujete spoločenské udalosti, často s ironickým podtónom. Myslíte, že je potrebné, aby sa umelci k spoločenským témam vyjadrovali?
Nevyhnutne nie. U množstva autorov je ťažké dostať do svojho konceptu či k pracovným prístupom nejakú spoločenskú kritiku. V mojej naratívnej maľbe s tzv. komixovým štýlom je to omnoho jednoduchšie. Navyše vo mne občas prevrie spoločenský tlak a prostredie.
Je mnoho maliarov, ktorí tvoria radšej, nazvime to „vo vlastnej bubline“, mimo vplyvov okolia. Vy, naopak, sledujete dianie v spoločnosti, reagujete na problémy. Bola to vždy cesta, ktorou ste chceli ísť, alebo ste k tomu dospeli postupne, vekom, skúsenosťami?
Dospel som k tomu náhodne. Najprv ma ohromne bavilo zahrávať sa s gýčom a nízkym umením a so spoločenskými ikonami. Postupne cez všetky tie vrstvy a maľby samostatne vyklíčilo toto moralizovanie či irónia. Osobne sa radšej vyhnem moralizovaniu, ale počas práce sa to na mňa lepí z rádií a internetu, a tak sa to prefiltruje na plátno. Silne k tomu prispievajú okolnosti posledných rokov a postupne krátka spoločensko-historická pamäť.
Maliarka Žofia Dubová získala minulý rok najvyššie ocenenie v súťaži Maľba s obrazom Over the mountain, ktorý vznikol počas štúdia na VŠVU. Z hôr si nosí poznámky na papieri, jej obrazy často po bokoch dopĺňajú rukou písané texty, ktoré si na prvý pohľad skôrvšimnete. Uvedomuje si strachy a radosti vo svojom povolaní, ale aj skutočnosť, prečo maľovanie nie je vôbec také romantické, ako sa na prvý pohľad zdá.
Vaše obrazy spája farebnosť, rôzne fantazijné postavy aj prvky z animovaných filmov. Je to odrazom vášho záujmu, záľub v iných kultúrach a umeleckých smeroch?
Postavy v obrazoch sú nositeľmi príbehov, konotácií. V prvej dekáde som si svoje postavy kreslil sám, ale narazil som na problém interpretácie a zvolil som pirátsky postup, že som si zapožičiaval z rôznych animovaných postáv ich tváre. Ľahšie sa tak s nimi vkladali k príbehu vlastnosti postáv. Používam ich ako smog, sú na Miletičke na ponožkách, reklamách na pivo, na detských párkoch, nanukoch či ako plastové hračky. Ja im dosadzujem život v inom svete a s reálnymi problémami.
Na charakter umenia vplýva aj digitálna doba. Vnímate to negatívne alebo pozitívne?
Nastupoval som v období, keď som bol silno inšpirovaný elektronickou hudbou, čítal som sci-fi a užíval výdobytky doby. Mňa však fascinuje práve tento paradox, že maľba je taký „lúzer“ súčasnosti. Zachytáva moment v jednej sekvencii, nehrá, nevydáva zvuk, a predsa dokáže vstrebať tieto ikony doby do svojho jazyka. Outsiderstvo maľby ma pritiahlo k tomuto médiu.
Má umenie v našej krajine dostatočnú podporu?
Nikdy som sa nespoliehal na podporu zvonku. Každopádne rokmi vznikli rôzne nadácie alebo Fond na podporu umenia. Dajme tomu, že dnes je to pre umelca ľahšie ako v roku 2000.
Keď si spätne spomeniete na obdobie po prvom ocenení Maľba, v čom vám to pomohlo? Čo znamená takýto typ ocenenia pre mladého umelca?
Nakúpil som si materiál na jeden celý rok, množstvo kníh a dokázal som byť zabezpečený na prácu na istý čas. To je to, čo som si odniesol – možnosť v pokoji pokračovať. Pre mladého autora nie je ľahké venovať tvorbe stovky hodín bez záujmu okolia. Je náročné udržať to aj v materiálnej rovine, nielen v osobnom presvedčení.
Vedia dnes ľudia oceniť hodnotu umenia? Musíte vy ako uznávaný maliar ešte stále vysvetľovať a obhajovať cenu obrazov?
Uznávaný maliar… to ma zakaždým rozosmeje. Áno, občas, vlastne pomerne často musím vysvetľovať cenu.
Akým spôsobom ju vysvetľujete?
Pomerne jednoducho. Za obrazmi sú hodiny práce a nákladov. Samozrejme, môžu si zadovážiť niečo prijateľnejšie napríklad v Ikei.
Boli ste súčasťou mikrogenerácie maliarov, ktorí sa postarali o návrat maľby do slovenského súčasného umenia. Bolo od začiatku vaším cieľom dostať výtvarné umenie späť medzi širšiu verejnosť alebo skôr prirodzeným dôsledkom vašej dlhodobej práce?
Niečo také nám ani nenapadlo a ani nás nemotivovalo. O maľbe sa hovorilo ako o mŕtvom médiu bez známok života a mňa tá periférnosť v rámci záujmu dráždila. Snažil som sa pretaviť súčasnosť do obrazov a ohlas bol spočiatku minimálny. Bolo to pnutie a chuť konfrontovať sa s plátnom.
Niekto si povie, že chce mať na stene obraz od Šilleho. Koho by chcel mať alebo má doma na stene Šille?
Nemáme toho doma až tak veľa. Czinege, Vasilko, Hošek, Baffi, Bartošová, Fabian, Laurinen, Csudai, Kanoczová, Binder, Frešo, Teren, Čejka, Haas, Mrvová. Chcem v tom pokračovať, chýba mi ešte množstvo mien.