Eleuzína je kultúrne a komunitné centrum, ktoré vzniklo v priestoroch starého zrekonštruovaného renesančného domu v Banskej Štiavnici. Hoci sa tešila veľkej obľube návštevníkov, požiar ju doslova zničil. Eleuzína znova prešla kompletnou obnovou. Po jej otvorení v nej nebude chýbať ani verejná knižnica s malou kaviarňou, sľubuje správca centra Marek Pavlík.
V rozhovore s Marekom Pavlíkom sa dozviete:
- ako sa darí obnove kultúrneho centra,
- čo sa stalo s Eleuzínou počas požiaru,
- prečo kultúrne a komunitné centrum vzniklo,
- čo je cieľom libresa – malej kaviarne s knižnicou, ktoré vzniknú v Eleuzíne.
Od požiaru v Banskej Štiavnici, ktorý zachvátil aj kultúrne a komunitné centrum Eleuzína, prešli už skoro dva roky. Ako sa vám darí s jeho obnovou?
Sme vo fáze, keď zatepľujeme podkrovie a čakáme kúrenárov, aby nám sprevádzkovali centrálne kúrenie. Dve miestnosti v dome sú už takmer hotové. Aj priestory verejnej knižnice, ktorá tu vznikne. Čakáme ešte na dokončenie podláh. Trocha bojujeme, ale verím, že najbližšie týždne sa nám podarí sfinalizovať rekonštrukciu prízemia, ktoré slúžilo ako kultúrne centrum. Na jar chceme Eleuzínu znova otvoriť.
Eleuzína je pre kultúrne centrum trochu nezvyčajný názov. Ako vznikol?
S názvom prišiel kamarát. Eleuzína je mesto v starovekom Grécku, kde sa pravidelne konal rituál zasvätený kultu gréckych bohýň Demetry a Persefony. Eleuzínske mystériá sa považovali za najznámejšie z tajných náboženských starogréckych obradov. Podujatia, ktoré organizujeme, majú humanitnovedný charakter. V rámci nich sa venujeme filozofickým, sociologickým i antropologickým témam. Tu je možno tá asociácia. O eleuzínskych mystériách vieme veľmi málo. Takže zároveň je tu fascinácia neznámym, čo je tiež povaha života a ľudskej psychológie. To však neznamená, že sme nejaká vyberaná spoločnosť. Eleuzína je priestor pre všetkých.
Vráťme sa do marca 2023. Aký to bol pocit, keď ste sa dozvedeli, že plamene ničia aj vaše centrum?
Nemôžem povedať, že som cítil frustráciu. Bol to skôr smútok. V čase požiaru som bol v Taliansku, kde som sa dozvedel, že mestom sa šíri dym. Na nejaký moment som to pustil z hlavy. Keď som však znova dostal telefonát, že horí už aj blízka umelecká škola, pochopil som, že je to vážne.
Systém záchrany, žiaľ, veľmi nefungoval. Kamaráti zo Štiavnice sa snažili urobiť, čo sa dalo. Pre každého to bol šok. Nikto nevedel, či má skôr hasiť alebo vynášať veci z domu. Niektorí susedia dokonca vyskočili na strechu a začali ju hadicou ochladzovať. Malo to však rýchly spád. Požiar zničil všetko, aj naše cenné knihy. Eleuzína bola doslova v ruinách.
Napriek všetkému, čo sa stalo, ste sa Eleuzínu rozhodli vzkriesiť z popola. Vyžaduje si to zrejme veľké odhodlanie. Čo vás presvedčilo, aby ste dom znova zrekonštruovali?
Každý, kto niečo buduje, chce po sebe zanechať stopu. Keď príde požiar takéhoto rozsahu, všetky stopy sa zmažú. Žijeme v tekutom svete, v ktorom veľa vecí nemožno predvídať a nič v ňom nie je stabilné.
Keď som prišiel do Eleuzíny, v noci odchádzalo posledné hasičské auto. Všade bola skaza a popol, no nemal som pocit, že sa mi zrútil svet. Skôr som okolo seba vnímal, čo všetko sme investovali do obnovy starého meštianskeho domu. Koľko sme do centra dali času a financií a ako veľmi rýchlo sa zničilo.
Ako však hovoria stoici, sú veci, ktoré máte pod kontrolou a môžete s nimi niečo robiť. A potom sú veci, ktoré pod kontrolou nemáte a musíte ich prijať. Uvedomil som si, koľko toho budeme musieť vyriešiť, aby Eleuzína mohla znova fungovať. Podobne ako v biznise, aj v kultúrnom prostredí vždy o niečo bojujete. Zháňate financie, je to večný zápas o niečo. Pochopil som, že je to ďalšia zo situácií, ktorú bude treba riešiť – ďalší krízový manažment.
Prečo ste pôvodne založili Eleuzínu?
Eleuzína má šesť rokov. Ak chceme ísť na začiatok jej príbehu, musíme sa vrátiť o deväť rokov. Podnet na jej založenie prišiel od jej majiteľa. Eleuzína bola pôvodne ruina starého renesančného meštianskeho domu s krásnym výhľadom na Štiavnicu, ktorý sme sa rozhodli zrekonštruovať a vytvoriť v ňom komunitný priestor na stretnutia ľudí. Trvalo tri roky, kým sme ju dostali do podoby, v akej bola tesne pred požiarom.
Nemali sme konkrétnu víziu ani jasný biznisplán. Náš príbeh bol úplne iný na rozdiel od mnohých kultúrnych centier, keďže ani jeden z nás neprišiel z kultúrnej komunity. Do sveta kultúry som prišiel z korporátneho sveta.
V obnovenom meštianskom dome ste sa teda rozhodli organizovať rôzne kultúrne podujatia. Posledné dva roky pred požiarom vám priali, čo sa týka návštevnosti.
Rád by som tu ešte podotkol, že pri prvej obnove domu nám pomáhalo aj veľa zahraničných dobrovoľníkov, ktorí prichádzali cez program Work Away. Počas štyroch rokov sa u nás vystriedalo asi 300 ľudí z celého sveta, ktorí sa zapájali do rekonštrukčných prác. Po katastrofe, ktorá sa udiala, dom nemožno zrekonštruovať ako presnú repliku. Napriek tomu sme vďační komunite, ktorá nás podržala, a ľuďom, ktorí nás finančne podporili.
V roku 2018, keď sme Eleuzínu otvorili, sme nemali jasnú dramaturgickú koncepciu. Chodili k nám väčšinou umelecké zoskupenia, ktoré sa buď samy prihlásili, alebo nám ich niekto odporučil. Postupne sme si vytvárali vlastnú identitu a pridali sa k nám ďalší ľudia, ktorí priniesli niečo jedinečné a originálne.
Rád by som spomenul napríklad divadlo Kosmopol, ktoré je tiež súčasťou identity tohto priestoru a ktorého tím nám po požiari veľmi pomáhal. Práve v priestoroch nášho meštianskeho domu vytvorili zaujímavý divadelný projekt, ktorý mal u divákov veľký ohlas. S námetom prišli režisérky Klára Jakubová a Mila Dromovich, ktoré sa inšpirovali príbehmi meštianskych rodín v Banskej Štiavnici a dejinnými udalosťami 20. storočia. Dej predstavenia sa odohrával vo viacerých miestnostiach a teší nás, že ďalšie reprízy tohto imerzívneho predstavenia sa odohrajú už na jar budúceho roka, keď Eleuzínu znova otvoríme.
Ktoré umelecké formáty sú vám vlastné?
Jedným je literárnodiskusný formát, v rámci ktorého pozývame zaujímavých autorov, aby sme verejne diskutovali o ich knihách. Ponúkame aj diskusie s odborníkmi a akademikmi na rôzne kultúrne, spoločenské i filozofické témy. Náš hudobný formát sa postupne vyvíjal od experimentálnej hudby až po klasickú. Budúci rok by sme hudobne chceli ponechať žánrovo čistý a zamerať sa na klasickú hudbu.
Okrem toho organizujete aj festivaly a letnú školu. Prečo?
Tento rok sa uskutočnil festival Literárne mapy v Catanii na Sicílii, v rámci ktorého sme mohli prezentovať súčasnú slovenskú poéziu a jej preklady do taliančiny. Spolupracujeme s lektorátom v Ríme a Bologni, kde študenti slovakistiky prekladajú texty slovenských autorov. Na základe minuloročného projektu vznikol napríklad preklad knihy Tahiti od Michala Hvoreckého, ktorá budúci rok vyjde aj v Taliansku.
V Košiciach sme v novembri organizovali malý filozofický festival Agora. Kedysi bola miestom, kde sa občania stretávali, aby diskutovali o veciach verejných, a práve to bolo aj naším cieľom. V lete sme zasa priniesli Letnú univerzitu Eleuzína pre mladých, ktorá ich učí rozvíjať kritické myslenie, schopnosť riešiť problémy, komunikovať a počúvať názorového oponenta či vedieť argumentovať. Témou tohto ročníka bola antická otázka dobra a dobrého života a filozofia etického konania v hraničných situáciách. Mladí sa učili porozumieť tomu, prečo a ako sa rodí násilie, agresivita a nenávisť v jednotlivcoch a spoločnosti.
„Kultúra nikdy nezmizne. Je nám hlboko vlastná, bola tu ešte pred písmom. Umenie vždy reflektuje kultúrno-spoločenské dianie. Sprostredkuje nám obraz, čo sa deje okolo nás.“
Kto navštevoval Eleuzínu pred požiarom?
V Štiavnici žijú ľudia, ktorí sa zaujímajú o kultúrny život a vyhľadávajú naše podujatia. Väčšina návštevníkov však prichádzala z iných miest – najmä v lete alebo medzi sviatkami. Pravdou je, že mimo turistickej sezóny sa Štiavnica vyľudňuje a mení sa na tiché mesto. Ľudia, ktorí prichádzajú na dovolenku, počas bežných dní zvyčajne nemajú čas zájsť na kultúrne podujatia. Keďže v Štiavnici oddychujú, nájdu si ho a prídu.
V čom vnímate potrebu existencie kultúrnych centier v slovenských mestách?
Ako som už spomenul, vnímam ako potrebné vytvárať komunitný priestor a umožniť ľuďom stretávať sa v rámci kultúrnych podujatí a poskytnúť im umelecký zážitok. Tak ako ľudia chodia na futbal, môžu chodiť aj za kvalitnou kultúrou. Kultúrne centrá tak vytvárajú priestor na stretnutia, spoločné trávenie času a vzájomné obohatenie.
V najstaršej časti historického jadra Bratislavy na Kapitulskej ulici č. 1 sa nachádza jeden z najstarších domov v meste. Dom Albrechtovcov vyzerá z vonkajšej ulice nenápadne. No len čo návštevník vstúpi do jeho záhrady a prechádza jeho zákutiami, zapôsobí na neho príťažlivý komplex dýchajúci umením. To všetko vďaka nadšencom, ktorí sa ho rozhodli premeniť na kultúrne centrum klasického umenia.
Niekto by mohol namietať, že umenie nie je pre všetkých. Mnohí ľudia ho dokonca vnímajú ako elitárske. Ako by ste im oponovali?
Slabšia stránka kultúrnej komunity spočíva v tom, že niekedy je až nekompromisná v tom, ako a čo sa snaží komunikovať verejnosti. Ak je obsah príliš exkluzívny, automaticky sa stáva menej prístupným pre bežného diváka. Človeka, ktorý nerozumie jazyku moderného umenia, to môže odradiť.
Na druhej strane, ak človek nemal možnosť prísť do kontaktu s kvalitnou kultúrou, môže byť ochudobnený o isté hodnoty. Kontaktom s umením sa kultivujeme a rozvíjame svoj vlastný vkus. Sám som prišiel do kultúrneho sveta zvonka, nepoznal som miestnu komunitu. Človek však dozrieva a rozvíja sa aj tým, že na seba nechá pôsobiť kvalitnú kultúru a umenie. Aj preto je dôležité, aby sme našli spoločný jazyk a dialóg medzi klasickým a umeleckým svetom, nebáli sa vstupovať z jedného do druhého a vzájomne sa inšpirovali.
Ak by návštevníci predsa len mali obavy vstúpiť do kultúrneho centra, pozvánkou do Eleuzíny by mohla byť aj vaša knižnica, ktorá bude verejná. Prečo ste sa ju rozhodli vytvoriť?
Súčasťou našej verejnej knižnice, ktorej vznik podporila aj Nadácia VÚB, bude asi 2000 titulov z humanitnovednej oblasti. Návštevníci v nej popri próze a poézii nájdu knihy venované filozofii, sociológii, antropológii, histórii alebo náboženstvu, ktoré si budú môcť požičať.
Pôjde o verejnú knižnicu, ktorá bude určená všetkým a plánujeme ju doplniť o rôzne tituly. Nebudú v nej chýbať knihy z klasickej slovenskej a českej prózy a poézie, ale ani preklady svetovej beletrie, najmä v anglickom jazyku. Časom tu možno vznikne aj malé kníhkupectvo, uvidíme.
Ako zvládate boj o financie?
Prirovnal by som to k sizyfovskému boju, je to neustály zápas o financie. Eleuzínu okrem získaných grantov spolufinancujeme aj z prenájmu priestorov a takisto budeme znova ponúkať ubytovanie pre návštevníkov Štiavnice. V záhrade máme kaviarničku, ktorá našťastie nezhorela. Darí sa nám z nej pokryť režijné náklady a udržať centrum v chode. Po požiari nám pomohli aj mnohí ľudia – darcovia, v nejakej miere aj mesto a štát.
Prirodzene, bojujeme aj s ľudskými zdrojmi, čo poznajú aj mnohí podnikatelia, nielen ľudia pôsobiaci v kultúre. Často sa stáva, že nám niekto vypadne. Neraz som sa v minulosti prichytil pri tom, že vysávam, prezliekam postele, chystám kávu v kaviarni, pečiem koláče a popritom realizujem projekty, organizujem podujatia a starám sa o chod Eleuzíny. Neustále je tu čo riešiť.
„Eleuzína mi zásadne zmenila život. Vnímam ju ako dieťa a ako súčasť vlastného príbehu. Nikdy by mi ani len nenapadlo rozmýšľať nad tým, či bude pokračovať alebo nie.“
Myslíte si, že vám Eleuzína zmenila život?
Eleuzína mi zásadne zmenila život. Vnímam ju ako dieťa a ako súčasť vlastného príbehu. Nikdy by mi ani len nenapadlo rozmýšľať nad tým, či bude pokračovať alebo nie. Do Eleuzíny som prišiel z korporácie a dnes vnímam, že mám prácu, v ktorej sa môžem sebarealizovať, aj keď je toho niekedy veľmi veľa. Nápady, čo všetko by sa tu dalo robiť a tvoriť, sú neobmedzené.
O to viac ma teší prítomnosť mladých na našich týždenných Erazmus projektoch – tu vidím, akí sú fascinovaní, keď zrazu vystúpia z online priestoru do reálneho sveta a stretávajú sebe podobných ľudí. Tento priestor dokáže vygenerovať mnoho udalostí a zážitkov, ktorými ešte niekoľko mesiacov žijú. Mám rád autentické stretnutia náhodne sa stretávajúcich ľudí a teší ma, že Eleuzína im to môže ponúknuť.
Osobne si neviem predstaviť, že by som profesijne fungoval mimo kultúry. Je to môj prirodzený priestor, v ktorom sa rád pohybujem. Eleuzíne preto želám, aby naďalej dokázala inšpirovať a obohatiť životy mnohých ľudí.
