Na východe Slovenska pomáhajú deťom vymaniť sa z prostredia chudoby, vytvorili im podmienky, kde sa učia rady

Pomáhajú tam, kde zasahuje chudoba. Na miestach, kde deti potrebujú to, čo je pre iné samozrejmosťou. Nezisková organizácia ETP Slovensko už viac ako devätnásť rokov pomáha sociálne slabším. S Lenkou Czikkovou sme sa rozprávali o tom, ako sa podarilo vytvoriť projekt, ktorý vzdeláva špeciálnou metódou deti v chudobných osadách a pomáha im na ceste za lepšou budúcnosťou.

Jedným z hlavných cieľov, ktoré si nezisková organizácia ETP Slovensko určila, je vzdelávanie. To sa im darí napríklad v osade Veľká Ida na východnom Slovensku, a vďaka metóde FIE – Feuersteinovej metóde Inštrumentálneho obohacovania. Koordinátorka projektu vysvetlila, akými spôsobmi učia a motivujú deti z rómskych osád v školskom klube. Spoločensko prospešné formy vzdelávania podporuje aj Nadácia VÚB, a preto vzdelávacie aktivity ETP Slovensko vo Veľkej Ide podporila.

Chceli, aby deti z komunít dobehli svojich rovesníkov

Deti z chudobných osád nemajú rovnakú štartovaciu čiaru ako ich rovesníci. Podľa výskumov Karlovej univerzity v Prahe je priemerný mentálny vek detí z komunít pri vstupe do školy necelé štyri roky. „Deti žijúce v chudobe často nemajú dostatočne rozvinutú slovnú zásobu, nevedia ako držať  ceruzku a nie vždy sú schopné obsedieť pokojne na stoličke,“ hovorí Lenka Czikková, programová koordinátorka z organizácie ETP Slovensko, ktorá už siedmy rok vedie na východnom Slovensku popoludňajšie školské kluby na základe Fuersteinovej metódy inštrumentálneho obohacovania pre deti od 6 do 15 rokov.

Na Slovensku s touto metódou začali pracovať ako prví. „Hľadali sme spôsob, ako pomôcť deťom z vylúčených osád dosahovať lepšie školské výsledky, aby nekončili predčasne školskú dochádzku a aby dobehli svojich rovesníkov zo strednej triedy,“ vysvetľuje Lenka Czikková.

Naučili sa pýtať a odpovedať na otázky

Fuersteinovu metódu začalo odporúčať aj slovenské ministerstvo školstva ďalším školám, ktoré majú veľký podiel detí zo sociálne vylúčených komunít. „Základným pilierom metódy je práca s pracovnými listami, ktoré sú zamerané na rozvoj kognitívnych funkcií detí. Pomáhajú im v rozvoji slovnej zásoby, učia sa vďaka nim pracovať s emóciami či zlepšovať orientáciu. Deti si môžu vďaka klubom vyskúšať pre nás celkom obyčajné veci, akými sú hry s rôznymi didaktickými hračkami. Takisto majú s nami možnosť veľa zažiť a vidieť, čo v ich komunite nie je často možné,“ dodáva Lenka Czikková.

Z pôvodnej skupiny dvanástich FIE žiakov, ktorí spolu začali chodiť do klubu v nultom ročníku, postúpilo do šiesteho ročníka bez opakovania šesť žiakov. „Ďalší štyria šiestaci sú z triedy, ktorej triednou učiteľkou bola Natália – lektorka FIE – ale nechodili do klubu. Dá sa teda povedať, že zo 17 žiakov, ktorí prišli do kontaktu s metódou FIE (buď len prostredníctvom ranného vyučovania, alebo intenzívne aj popoludní v klube) je momentálne v šiestom ročníku desať žiakov. Zo zvyšných 12 žiakov (kontrolná skupina), s ktorými sa FIE metódou nepracovalo, nie je v šiestom ročníku ani jeden,“ hovorí o výsledkoch Lenka.

Život v podmienkach, kde hry a učenie nie sú prioritou

Aká je bežná realita detí žijúcich vo vylúčených komunitách? Deti z chudobných rómskych komunít žijú často v nevyhovujúcich základných životných podmienkach. Sú typické vysokou nezamestnanosťou a pôrodnosťou, rodiny často žijú v stiesnených podmienkach. „Deti nemajú vyčlenený priestor pre hry a učenie. Rodiny trpia materiálnym nedostatkom, deťom chýbajú hračky, detské knižky i edukatívne pomôcky. Ani  rodičia nemajú dostatočné povedomie o hre a čítaní kníh ako nástrojoch poznania a ich dôležitosti pre zdravý a primeraný vývin detí,“ vysvetľuje Lenka Czikková.

Povinnú školskú dochádzku začínajú spravidla bez predchádzajúcej predškolskej prípravy. „Zväčša nemajú rozvinuté kognitívne funkcie, ktoré sú nevyhnutné pre osvojenie čítania, písania a počítania bežnými pedagogickými postupmi,“ vymenúva programová koordinátorka. Deti vo svojom domácom prostredí zvyčajne komunikujú v rómskom jazyku a sú vychovávané podľa odlišného vzorca správania, ktorý je v konflikte s optimálnym sociálnym učením.

Snaha o rovnakú štartovaciu čiaru pre všetky deti

Deti z prostredia chudobných rómskych komunít tvoria v súčasnosti približne desať percent všetkých prvákov základných škôl, čo je takmer 6 000 detí. „Vzdelávací systém je však len veľmi málo pripravený reagovať na potreby žiakov, ktorých životné podmienky boli alebo sú iné a ktoré vo svojich šiestich rokoch nedosiahli školskú spôsobilosť. Výsledky nášho testovania, ktoré sme robili s výskumníkmi z Karlovej univerzity hovoria, že priemerný mentálny vek žiakov na začiatku prvého ročníka bol približne štyri roky,“ hovorí Lenka Czikková. Na experimente sa pritom zúčastnili žiaci z troch lokalít, v ktorých ETP Slovensko pôsobí.

Ak dieťa nedosiahlo úroveň školskej spôsobilosti a začne chodiť do školy, neraz narazí na mnohé bariéry. Medzi znalosťami, ktoré má a úrovňou, ktorú od neho škola vyžaduje, je zrazu medzera. „Už od prvého dňa v škole nie sú naplnené základné podmienky budúceho úspechu dieťaťa. Nemá rovnakú štartovaciu pozíciu ako ostatní, a preto takíto žiaci zvyčajne čelia nepochopeniu učiteľov, ktorí  legitímne predpokladajú ich školskú spôsobilosť. Mnohé z detí potom zažívajú osobné zlyhania a frustráciu, čo má podiel na ich subjektívnom pocite sklamania zo školy, ktorá je pre nich nepríjemným prostredím,“ konštatuje Lenka Czikková.

 

Rozvíjajú komunikačné schopnosti aj analytické myslenie

Ukázalo sa, že medzi deťmi zo segregovaných osád, ktoré chodia do školského klubu a tými, ktoré nechodia, je veľký rozdiel. Deti, ktoré sa učia vďaka Feuersteinovej metóde, dosahujú lepšie výsledky, majú menej vymeškaných hodín v škole a lepšie sa správajú.

„Osobnostne rastú, viac si veria, majú vnútornú motiváciu a z neistého dieťaťa sa zrazu stáva dieťa, ktoré viac vníma svet a dianie okolo seba a dokáže logicky uvažovať. Tieto deti zrazu dokážu samostatne pracovať, majú zlepšenú schopnosť koncentrácie. Aj neposedné typy dokážu sedieť za stolom o niečo dlhšie ako pri inej obvyklej činnosti. Zaujímajú sa o svoje okolie, naučili sa pýtať a odpovedať na otázky. Rozvíjajú si komunikačné schopnosti, analytické myslenie, sú schopné riešiť problémy a rozvíjajú svoju kreativitu i názory,” dodáva Lenka Czikková.

Deti učia, že chyba neznamená niečo negatívne a že pomýliť sa je prirodzená súčasť procesu riešenia problému. „Učíme ich, že urobiť chybu neznamená ukončiť aktivitu a rezignovať v neúspechu. Takisto ich vedieme k spolupráci, keďže zo svojich rodín sú často zvyknuté vybojovať si všetko pre seba a veľa súťažia s rovesníkmi, kde bojujú o svoju pozíciu,“ vysvetľuje programová koordinátorka.  Zrazu sa viac zaujímajú o druhých, chcú sa hrať kolektívne hry a vzájomne si pomáhajú s vypracovaním úloh alebo učením násobilky, aby sa mohli následne spolu dlhšie hrať.

Dôležité je, aby si deti verili

Pre deti žijúce v chudobe je azda najväčšou výzvou motivácia učiť sa. „Zvyčajne im chýbajú pozitívne vzory, v osadách je beznádej a veľká nezamestnanosť. Deti zaostávajú v čítaní, písaní, matematike, čo je dôsledkom chýbajúcej predškolskej prípravy a ranej starostlivosti, kým boli ešte bábätká a zažívali veľa toxického stresu, v ktorom žijú ľudia v generačnej chudobe. A najväčšou výzvou je veriť v samého seba. Veriť, že niečo môžem dokázať, veriť v lepší život. Snívať,“ dodáva Lenka Czikková.