Pre žiakov Základnej školy v Štiavnických Baniach je hodina lietania s dravcom bežná asi ako písomka z matematiky. Podľa riaditeľa Pavla Michala, ktorý sokoliarstvo v škole zaviedol, získajú žiaci vďaka predmetu skúsenosti, ktoré využijú vo všetkých oblastiach života. Navštívili sme základnú školu, ktorá si vďaka pozitívnemu vzťahu k prírode a jej prepojeniu s učebnými osnovami vytvorila svetovú jedinečnosť. Kedysi ju chceli zatvoriť, dnes je atraktívnou školou na dedine, kam dochádzajú žiaci z okolitých miest.
Zaujímavé formy vzdelávania podporuje aj Nadácia VÚB. Prostredníctvom partnerských grantov poskytuje financie spoločenskozodpovedným projektom, ktoré si zaslúžia podporu. Patria k nim aj projekty Základnej školy v Štiavnických Baniach, ktoré obohacujú učebné osnovy pútavým a netradičným spôsobom.
Pavel Michal je riaditeľom Základnej školy v Štiavnických Baniach desať rokov, stojí za zavedením predmetu sokoliarstvo aj za mnohými projektmi, ktoré školu robia výnimočnou.
„Sokoliarstvo sa stalo bežným prvkom obce. Keď som nastupoval, škola mala vyše sto detí a vyzeralo to, že ich počet bude rokmi klesať. Pravda je, že sokoliarstvo školu zachránilo. Už je dokonca bežné vidieť dieťa s dravcom pri jazere. Som rád, že sa nám darí, máme veľa plánov, ale uvedomujem si, že stále musíme pevne stáť na nohách a nemôžeme byť namyslení,“ uzatvára riaditeľ.
Do Základnej školy v Štiavnických Baniach chodí toľko dochádzajúcich žiakov, že zaviedli autobusovú linku. „Máme 167 detí, ja by som chcel ideálne 150. Na veľkosť školy a aktivity to stačí. V škôlke máme 59 detí, čo je ideálny počet,“ hovorí.
Počas návštevy školy v Štiavnických Baniach nás riaditeľ spolu so žiakmi previedli areálom, ukázali nám zvieratá, ktoré sú pre nich zároveň učebnou pomôckou, a aj záhrady, vďaka ktorým sú pre nich prírodovedné predmety ešte zaujímavejšie.
Pri návšteve areálu ako prvé zaujme vysoká netypická záhrada, ktorá sa nachádza priamo na budove školy. „Hovoríme jej aj záhrada do neba, má dvanásť metrov. Je to prvá takáto záhrada na Slovensku aj v Česku. Jedna z mála, ktorá je funkčná, nevymrzne, nemá problém s údržbou. Jej zavlažovanie funguje na princípe zachytávania dažďovej vody v dvoch nádržiach. Nie sú to obyčajné nádrže, vytvorili sme z nich ukážky anglickej a japonskej záhrady.
Následne sa z nich tlačí voda čerpadlom do vertikálnej záhrady a do bylinkových záhrad. Celá myšlienka je o tom, že zachytávame dažďovú vodu a nepúšťame ju do kanalizácie. Snažíme sa prírode niečo vracať,“ opisuje systém zavlažovania riaditeľ.
Vertikálna záhrada v areáli školy nie je jediná. „Pred dvomi rokmi vyrástla provensálska záhrada, inšpirovaná francúzskym vidiekom. Je v nej život, čmeliaky či lišaje, ktoré opeľujú levanduľu. Stačí sa započúvať. Keď pôjdeme vedľa na vykosenú časť, tam nie je nič, ani motýľ, ani čmeliak. Do budúcna uvažujeme nad ďalšou záhradou, ktorá by bola kvitnúcou horskou lúkou. Aby aj včely mali kam lietať a čo opeľovať,“ hovorí o plánoch riaditeľ.
Zaujímavosťou areálu je aj rozárium, ktoré sa nachádza hneď pri budove škôlky. „Rozárium sa nám podarilo vybudovať vďaka podpore Nadácie VÚB. Každá rastlina má svoj zavlažovací systém, sú tam zasadené rôzne druhy ruží cez ťahavé, plazivé až po kráľovské ruže,“ hovorí.
„Sokoliarstvo je veľmi náročné. To, čo vidíme, je iba čerešnička. Za lietaním s dravcom sú roky driny.“
Lietanie s dravcami je iba čerešnička
Deti sa vďaka záhradám zoznámia s rastlinami, vedia, koľko starostlivosti ktorá potrebuje. Vzťah k zvieratám upevňujú cez predmet sokoliarstvo, ktorý je aj známkovaný. Riaditeľ priznáva, že predmet nie je iba o absolvovaní a jednotkách. „Sokoliarstvo je veľmi náročné. To, čo vidíme, je iba čerešnička. Za lietaním s dravcom sú roky driny. Správne pustenie z rukavice, správny postoj, odbúranie stresu orla, naučiť sa vôbec chytiť pútko, keď má človek dravca na ruke. Ja to robím vyše tridsať rokov a tiež občas robím chyby. Sokoliarstvo existuje už štyritisíc rokov, stále sa vyvíja, no ani za ten čas sa nepodarilo dravce skrotiť, domestikovať, aby z nich boli domáce alebo hospodárske zvieratá. Hoci je dravec odchovaný v zajatí, stále má v sebe divočinu,“ vysvetľuje riaditeľ Pavel Michal.
„Všetky dravé vtáky na území Slovenska sú zákonom chránené, niektorých populácia je stabilizovaná, iné sú ohrozené kriticky. Momentálne vyvíjame vlastný záchranný program v spolupráci s Lesmi SR na záchranu kriticky ohrozeného dravca sokola rárohu s následným vypúšťaním do voľnej prírody a podporou populácie voľne žijúcich sokolov rárohov,“ hovorí o školskom projekte na záchranu dravca.
Hoci zásady prvej pomoci mnoho ľudí ovláda, tých, ktorí by ju človeku dokázali poskytnúť v reálnej situácii, je stále málo. Na bratislavskom gymnáziu si hodnotu záchrany ľudského života uvedomujú. Predmet Mladý záchranár, ktorý študentov pripravuje zvládať život ohrozujúce situácie, je dôležitý minimálne rovnako, ako matematika či slovenský jazyk.
Sokoliarstvo je povinným predmetom až od piateho ročníka, no mnohé deti si vzťah k dravcom vytvorili už v škôlke. Príkladom je šiestačka Livka, ktorá nám priblížila, ako prebieha príprava dravca na lietanie.
Lietaniu s dravcom predchádza celá ceremónia, počas ktorej musia zistiť jeho kondíciu a všetko si dôsledne zapísať. „Teraz zisťujem, akú majú momentálne váhu. Vážime ich aj preto, aby sme vedeli, koľko mäsa im máme dať,“ ukazuje Livka. „Najprv si ideme pre mäsko, potom pre dravca, odvážime ho, posedíme s ním, potom s ním lietame a zas posedíme. Každý druhý deň im mastíme pútka, dáme čistú vodu,“ približuje starostlivosť o vtáky a ukazuje, kde môžeme dravca bez strachu pohladkať. „Orly sa dožívajú sedemdesiat rokov. Sokoly tak do dvadsaťpäť rokov. Čím je dravec väčší, tým dlhšie žije. Sup sa dožíva až sto rokov,“ dodáva Livka.
Tisícky návštevníkov školy sprevádzajú deti
Livka patrí medzi žiakov, ktorí sprevádzajú ľudí pri návštevách školy. Počas mája a júna navštívi školu kvôli zvieratám či exotickým záhradám v rámci školských výletov a exkurzií tritisícpäťsto žiakov z celého Slovenska, cez leto zas turisti, ktorých býva až štyritisíc.
Na sokoliarstve baví Livku najviac samotné lietanie. „Musíme mať rešpekt, ale Italka je v pohode. Má deväť rokov,“ hovorí o svojom obľúbenom dravcovi, ktorý jej sedí na ruke. „Lietame aj so sovami, a keď sú tu deti, tak im sovy niekedy pristanú aj na šiltovkách, z čoho majú veľkú zábavu,“ hovorí s úsmevom a zároveň dodáva, že najťažšie sú na lietanie sokoly. „Točia sa netradične, sokoliar si to musí presne vypočítať, aby vedel, v ktorom momente má potiahnuť vábidlo, aby dravca nezabil alebo mu nezlomil krídla,“ vysvetľuje.
Vzťah k prírode a zodpovednosti
Podľa riaditeľa učí deti sokoliarstvo mnohému, nie je to len o starostlivosti o zvieratá. „Budujú si vzťah nielen k prírode, ale aj k zodpovednosti. Deti sem chodia aj cez víkendy, niekedy aj s celou rodinou. Livka chodieva tiež pravidelne, dokonca sa jej otec vďaka nej stal sokoliarom a minulý rok si urobil aj sokoliarske skúšky. Najdôležitejšie je, aby rodičia svoje deti podporovali, realita je často taká, že nie je čas, sú v práci. Čiže je aj na nás, aby sme presvedčili rodiča naučiť sa venovať deťom, potom sa aj rodinné zväzky posilnia.
Bolo úžasné pozorovať, keď Livka učila ocina, ako sa má držať ruka, vysvetľovala mu, ako to má robiť správne. Možno sa deti nebudú venovať po škole sokoliarstvu, ale to, čo sa naučia, využijú neskôr v práci či v osobnom živote. Vytrvalosť, trpezlivosť, zodpovednosť, komunikácia s ľuďmi, nebudú sa hanbiť a budú vedieť odpovedať na otázky. Hoci sa to nezdá, to všetko ich sokoliarstvo učí,“ hovorí Pavel Michal.
Vzťah k prírode sa snažia rozvíjať už u najmenších detí, ktoré navštevujú materskú školu. „Škôlkari majú krúžok s dravcami a majú aj jedného koníka, na ktorom ich vozí pani učiteľka. Snažíme sa v prírode tráviť veľa času, škôlka je spravená na spôsob lesnej škôlky. Predškoláci nemusia spať, ak nechcú, musia mať však popoludňajší oddych. Keď je pekné počasie, zoberú si karimatky a deky a s pani učiteľkou idú k jazeru, oddychujú tam, pospia si. Robia herbáre, pozorujú prírodu či hmyz. Poznajú stromy, vedia určiť, či ide o javor, dub, alebo buk. Dokonca sa predškoláci naučili latinské výrazy dravcov a to je super,“ s radosťou hovorí riaditeľ.
Starostlivosť o dravce nie je vôbec jednoduchá, vyžaduje si trpezlivosť, zodpovednosť aj pokoru. „Sú deti, ktoré sa boja, kým zistia, že im Nixon nič neurobí,“ ukazuje riaditeľ na dravca.
V rámci predmetu sa venujú napríklad aj rozmnožovaniu orlov, a to aj prakticky. „Žiak alebo žiačka odoberie spermie samcovi, pod mikroskopom sledujú, či je tá vzorka dobrá. Ja to skontrolujem, a keď spolu vyhodnotíme, že je v poriadku, idú inseminovať s pipetou. Ale to už je veľmi odborná vec. Žiaci musia vedieť, ako vyzerá kloaka či vajíčkovod. Nemôže to robiť hocikto, musí tam byť vzťah medzi orlom a človekom. Napríklad jedna orlica púšťa do voliéry iba ôsmačku Sáru, čiže to môže robiť iba ona,” vysvetľuje riaditeľ.
“Pri papagájoch deťom ukážeme, že tieto zvieratá žijú v tropických pralesoch. Cez krokodíla vysvetľujeme evolúciu živočíchov.“
Na krokodílovi vysvetľujú evolúciu, opice sú ukážkou pralesa
Okrem dravcov chovajú papagáje, leguána zeleného, vzácne opice či krokodíla. Vďaka zvieratám deti pochopia učivo z geografie či biológie lepšie. „Pri papagájoch deťom ukážeme, že tieto zvieratá žijú v tropických pralesoch. Cez krokodíla vysvetľujeme evolúciu živočíchov, čiže pekne môžeme poukázať na to, že vtáky pochádzajú z plazov,“ približuje zmysel prepojenia zvierat s učebnými osnovami. „Niektoré zvieratá sme kúpili, alebo nám ich priniesli ľudia, ako napríklad korytnačky či papagája, ktorého máme v škole na chodbe,“ dodáva.
Originálnou učebnou pomôckou je tropický prales, kam sa môžu ísť kedykoľvek prejsť. „Máme tu tri tamaríny pinčie, ktoré patria medzi dvadsať najohrozenejších primátov na svete. Žijú v pralese, ktorý sa rozlohou zmenšuje, a tým sa zmenšuje aj ich počet. Viac ich žije v chovoch, ale tiež je to v rámci záchranného programu. Koordinátori museli súhlasiť s tým, aby sme ich mohli získať zo zoologickej záhrady v Košiciach,“ približuje.
„Reálne tu vysvetľujeme deťom, kde sa nachádzajú tropické pralesy a na čo slúžia. V rámci pralesa máme aj ukážku tropickej rieky. Opice sú tri, matka a dve dcéry. Sú veľmi vyberavé, jedia iba rizoto, výživu, nepijú ani čistú vodu, iba čaj. Je to zaujímavé, pretože v Kolumbii, odkiaľ pochádzajú, to nie je bežné jedlo. Ony sú však zo zoologickej záhrady, preto so zvláštnymi stravovacími návykmi už prišli. Stravu im varia zvlášť priamo v školskej jedálni,“ s úsmevom hovorí riaditeľ.
Krúžok jazdectva aj posilnené hodiny angličtiny
Okrem sokoliarstva vyučujú v škole v rámci krúžku aj jazdectvo. „Škôlkari sa iba vozia, a to preto, aby ku koňom získali pozitívny vzťah, aby sa nebáli. Ako prváci už majú riadny kurz s inštruktorkou. Na ploche určenej na jazdenie sme vďaka grantu od Nadácie VÚB urobili drenáž, predtým, keď zapršalo, tu ostávali mláky a blato, nedalo sa jazdiť aj tri týždne. Teraz sa dá jazdiť vlastne hneď na druhý deň,“ teší sa riaditeľ. „Máme jedného koňa a druhého hľadáme, potrebujeme takého, ktorý bude mať ideálnu povahu k deťom, a to je veľmi ťažké,“ dodáva.
Základná škola v Štiavnických Baniach nie je na svojich žiakov hrdá len pre ich pozitívny vzťah k prírode, deti majú dobré výsledky aj v slovenskom jazyku či v matematike. „Je mi trošku ľúto, že veľa neprajníkov tvrdí, že my tu deti učíme len kydať hnoj. Je pravda, že to deti učíme. Ak dieťa chce jazdiť na koni, musí sa vedieť o koníka aj postarať, okefovať ho či vyčistiť mu kopytá. Nie je to o tom, že skočím na pripraveného koníka a jazdím,“ približuje pedagogický prístup.
Angličtinu učia lektori z Austrálie či z Anglicka
Klasické predmety v škole rozhodne nie sú druhoradé. „Na druhom stupni sme zaviedli až päť hodín anglického jazyka, máme tu zahraničných lektorov, Nicka z Austrálie a Caroline z Británie, mali sme na rok lektora z Mexika, teraz komunikujeme s lektorom z Filipín. Je to úplne iný štýl vyučovania anglického jazyka a deti to veľmi baví,“ hovorí o systéme výučby.
Riaditeľ priznáva, že deti ovládajú jazyk lepšie ako on. „Boli sme v decembri v Abu Dhabi, kam nás pozvalo indické veľvyslanectvo, zobral som so sebou deti, ktoré mi tlmočili. Čiže ja neberiem so sebou ďalšieho pedagóga, povedal som deckám, poďte so mnou a budete mi tlmočiť. V Abu Dhabi sme boli na sokoliarskom festivale, pozvali nás organizátori festivalu a žiaci tam prezentovali spôsoby a formy vyučovania sokoliarstva na Slovensku.
Tiež tu bola dvakrát bývalá brazílska veľvyslankyňa, ktorá deti od prvého momentu zbožňovala. Keď nás pozvala ona, zobral som so sebou opäť deti. Stretli sa aj s ománskou princeznou, pri tom bola už aj učiteľka, ale komunikovali a tlmočili najmä deti. Na stretnutie nás pozval organizátor návštevy na Slovensku, pretože princezná Ománu sa venuje vo svojej krajine práve vzdelávaniu a chceli jej priblížiť aj takúto formu vzdelávania.
Okrem toho máme napríklad družobnú školu vo Varde v Nórsku, kde sme išli na návštevu štyrmi lietadlami,“ spomína. Na zahraničné cesty však nechodia iba deti s pedagógmi. „Niekam s nami cestujú aj dravce,“ dodáva.
Nie je pravidlom, že všetky deti sa po škole venujú sokoliarstvu. Niektoré sa k tomu po čase vrátia, iné nie. Aj pre ne je jedno z najväčších rozhodnutí, kam na strednú školu. „Najčastejšie idú na gymnázium, ktoré im dáva možnosť študovať veterinárne lekárstvo, alebo idú na strednú odbornú lesnícku školu v Banskej Štiavnici či Strednú odbornú školu pod Bánošom v Banskej Bystrici, s ktorou dlhodobo spolupracujeme,“ približuje riaditeľ.
Žiačka Hanka, ktorú čaká ešte jeden rok na základnej škole, ešte nemá jasno, čím chce byť. „Najprv som rozmýšľala nad veterinou, potom nad bilingválnym alebo všeobecným gymnáziom. Ešte som sa nerozhodla,“ hovorí s úsmevom ôsmačka, držiac na ruke triapolkilového dravca Nixona.
