Žaneta Dychová pracuje so seniormi, pomáha v krízovom centre a sprevádza mladých z detských domovov na ceste k samostatnosti. V rozhovore vysvetľuje, prečo môže byť život v domove pre niektoré deti výhrou, čo je ich najväčšia výzva pri dospievaní, ako zvládajú samotu a čo je najväčším darom pre seniorov.
V rozhovore so Žanetou Dychovou si tiež prečítate:
- aké je to vyrastať v detskom domove,
- čo jej pomohlo prežiť ťažké chvíle,
- čomu čelia mladí ľudia, keď opúšťajú detský domov,
- ako v Úsmeve ako dar vzdelávajú mladých na ceste k samostatnosti.
Aký je váš životný príbeh?
Mala som osem mesiacov, keď ma babka dala do detského domova. Ocitla som sa v dojčenskom ústave v Dunajskej Lužnej. Moja mama bola veľmi mladá, navyše bola sama adoptovaná a s babkou nemali dobrý vzťah. Keď odišla, chvíľu sa o mňa starala babka, no pre chorobu už starostlivosť o mňa nezvládala.
V domove som vyrastala až do dospelosti, vystriedala som ich niekoľko. Mama ma cez víkendy chodila navštevovať. Ako staršiu ma brala domov na prázdniny. To som už mala ďalších dvoch súrodencov – sestru a brata.
Spoločnosť často odsudzuje matky, ktoré sa zrieknu svojich detí, hoci na to majú rôzne dôvody. Vy ste niekedy mame vyčítali, že sa vás zriekla?
S mamou bývala jedine mladšia nevlastná sestra. Boli chvíle, keď som ju naozaj potrebovala. S bratom sme sa jej neraz pýtali, prečo práve my, veď sme neurobili nič zlé. S vychovávateľkami sme sa veľmi nemohli rozprávať o tom, čo nás trápi. Svoje problémy alebo akýkoľvek výsmech v škole sme si skôr nechávali pre seba.
Časom som však pochopila, že mamin príbeh bol ešte ťažší než môj. Nemala šťastné detstvo a nikdy nepoznala svojich biologických rodičov. Trpela, pretože nikdy nepocítila skutočnú rodičovskú lásku, ani od svojej adoptívnej mamy. Keď som mala desať rokov, mama ma chcela vziať k sebe domov, ale ja som nechcela. Uvedomila som si, že v domove mám všetko a je mi tam dobre.
S odstupom času si myslím, že som jediná, ktorá to v rodine vyhrala. V domove som sa naučila veľa vecí, najmä disciplínu. Mali sme veľmi dobrú riaditeľku, ktorá nás vždy motivovala a viedla k tomu, aby sme neboli leniví, pretože v živote veci nedostaneme len tak.
Aký je váš vzťah k mame dnes?
Na vzťahu s mamou som pracovala veľa rokov. V živote som mala obdobia, keď som na ňu bola nahnevaná. Považovala som to za nespravodlivé. Dokonca som sa pýtala sama seba, či si zaslúži, aby som ju oslovovala „mama“. Veď to slovo je tak nesmierne vzácne.
Mali sme obdobie, keď sme sa nekontaktovali, no ľady sa roztopili. Môj vzťah k mame sa definitívne zmenil potom, čo sa narodil môj syn Peter. Pochopila som, že ak jej neodpustím a naďalej v sebe budem dusiť hnev, budem trpieť ešte viac. Nielen cez svoj príbeh, ale aj cez jej.
Čo zažíva mladý človek, keď sa pripravuje na odchod z detského domova?
Ja som mala obrovský strach a zároveň ma poháňala zvedavosť. Neustále som rozmýšľala nad tým, aké to asi bude. Nepoznala som samu seba. Nerozumela som svojej povahe. Nevedela som, na čo mám a na čo nemám, aké sú moje limity.
„V domove som sa naučila veľa vecí, najmä disciplínu. Mali sme veľmi dobrú riaditeľku, ktorá nás vždy motivovala a viedla k tomu, aby sme neboli leniví, pretože v živote veci nedostaneme len tak.“
V domove je o vás postarané. Sú tam pracovníci, ďalší rovesníci, všetko vám vybavia u lekára či na úradoch. No s postupným osamostatnením zrazu prichádzajú iné myšlienky. Človek má v hlave jedine holú existenciu. Zaujíma ho iba to, aby prežil. Má osemnásť rokov, nemá vlastné bývanie, je v ubytovni a vie, že si bývanie musí udržať prácou. Lebo bez práce a strechy nad hlavou človek skončí na ulici.
Na aké výzvy dospelosti sa v domove nedá pripraviť?
Mladý človek je naivný, má tendenciu uveriť každému a všetkému. Z jednej minúty na druhú sa vám však môže obrátiť celý život. Nebola som pripravená na to, že by ma ľudia mohli zneužívať vo svoj prospech. V domove sme boli jedna komunita, v ktorej sme sa riadili istými pravidlami. Zrazu si myslíte, že vonku to bude podobné a každý vám bude chcieť pomôcť, no každodenne čelíte mnohým nečakaným výzvam.
Kým deťom, ktoré žijú v rodinách, ukazujú cestu do života rodičia, mladí dospelí z domovov sú na to väčšinou sami. Neraz sa môžu dostať do náročných životných situácií, sú obeťami neférového zaobchádzania v zamestnaní, diskriminácie pri hľadaní bývania a neovládajú vždy všetky zákonné povinnosti, čím sa dostávajú do dlhov.
Kam viedli vaše prvé kroky z domova?
V tom čase sme detský domov opúšťali tri. Našťastie sme mali zabezpečenú prácu a bývali sme v ubytovni. Učili sme sa znova chodiť vo veľkom svete. Postupne nás však život rozdelil a každá musela kráčať sama za seba. Zažila som obdobie, keď som brala drogy a dokonca som zostala tehotná na ulici, keď pri mne nebol nikto.
Spomínam si, ako som si večer kdesi v paneláku na medziposchodí ľahla s veľkým bruchom spať. Kým som vliezla do spacáka, prezliekla som sa do pyžama a veci som si uložila na kôpku. Aj v takýchto podmienkach som si udržala svoje staré zvyky. V tom čase som nevedela, že fungujú nejaké zariadenia pre ženy v núdzi. Až tesne pred termínom pôrodu mi jedna kamarátka povedala o komunite sestier Matky Terezy v Bratislave, kde mi povedali, že tam budem môcť rok zostať aj so svojím synom.
Dnes viem, že rok je krátke obdobie, ale v tom čase to pre mňa znamenalo nesmierne veľa. Napokon mi pomohla jedna úradníčka. Raz mi zavolala, aby som sa zbalila, pretože pre mňa majú miesto v krízovom centre. Tam som stretla ďalšie ženy s rôznymi osudmi a aj jej vďačím za to, že som neprišla o svojho syna.
Dnes pomáhate mladým ľuďom vykročiť z detského domova do dospelosti. Čo všetko spolu riešite?
Mladí dospelí zrazu cítia po odchode z domova voľnosť a slobodu. Ibaže s nimi prichádza aj nečakaná samota. Čelia rôznym ťažkostiam pri hľadaní a udržaní si bývania. Neraz im hrozí, že skončia dlhodobo na ulici. Keď sa to stalo mne, pýtala som sa sama seba: „Prečo? Venovali sa mi osemnásť rokov na to, aby som takto skončila?“ V najhorších chvíľach sa človek ocitá úplne sám a spoznáva svoje limity.
Mladí si musia nájsť bývanie, prácu, vybaviť všetko potrebné na úradoch a začať rozumne hospodáriť. Aj preto ich v Úsmeve ako dar individuálne sprevádzame. Od šestnástich rokov tínedžer rozvíja vzťah so svojím sprievodcom, ktorý s ním zdieľa životné hodnoty. Často medzi nimi vzniká stabilný kamarátsky vzťah, ktorý pretrváva aj po jeho odchode z domova.
„Mladí dospelí zrazu cítia po odchode z domova voľnosť a slobodu. Ibaže s nimi prichádza aj nečakaná samota. Čelia rôznym ťažkostiam pri hľadaní a udržaní si bývania.“
V rámci projektu Cesta do života mladým dospelým zasa prinášame možnosť úspešne sa osamostatniť a zaradiť do spoločnosti prostredníctvom vzdelávania. Aj vďaka podpore Nadácie VÚB ich môžeme pripravovať na zvládnutie zložitých životných situácií. Vzdelávanie robíme pútavou zážitkovou formou.
Bývalí domováci a ďalší inšpiratívni ľudia im rozprávajú vlastné príbehy, z ktorých sa môžu veľa naučiť. Snažíme sa nastaviť ich myslenie. Učíme ich, ako sa vyrovnať s možným zlyhaním. Vzdelávanie rozširujeme aj o ďalšie dôležité témy, ako je sebaspoznávanie, sebadôvera, dôležitosť odpustenia v ich živote, motivácia k zmene.
„Na oddelení je momentálne všetko v poriadku, ale môže sa stať, že o päť minút mi zavolajú a budeme zachraňovať malý život,“ hovorí pokojne Ľubica Kováčiková. Primárka oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny Detského kardiocentra nám porozprávala, ako dnes medicína pristupuje k liečbe a starostlivosti o deti s chorobami srdca. Kým kedysi bolo v jej záujme, aby deti prežili, dnes je dôležité, aby boli sebestačné a mali plnohodnotný život.
Vysvetľujeme im, ako si nastaviť hranice, že nemusia žiť ako otroci, že nie je dôležité hneď otehotnieť a mať za sebou tri deti, ale že životu môžeme dať aj iný hlbší zmysel. Samozrejme, je potom na mladých dospelých, čo si z toho do života vezmú.
Okrem pomoci deťom pracujete aj v zariadení pre seniorov a v krízovom centre. K všetkým trom skupinám ľudí vás priviedla empatia z vlastných skúseností?
Mám rada deti, sama som vyrastala v domove. Či je to rómske, alebo nerómske dieťa, v Úsmeve ako dar sa snažím viesť každé rovnako. Viem, aké sú deti, keď sa im niekedy nechce učiť alebo robiť nejakú aktivitu. Niekedy stačí iba polhodinka, aby som dieťa nakopla a povedala mu: „Poď, začneme.“
Do krízového centra zase chodím preto, lebo som sama zažila, aké je byť matkou v núdzi. Svojou pomocou chcem odovzdávať to, čo sa mi samej neraz dostalo vďaka cudzím ľuďom. Niekedy stačí jeden človek, aby vám zmenil život alebo vás naviedol na správnu cestu.
Prácu so seniormi mám rada. Navštevujem ich priamo doma. Mnohí majú bolesti alebo sa cítia nepotrební. Rozumiem im, pretože sama som mala v živote bolesti a neraz som cítila vnútornú prázdnotu. Keď sa mi niekedy posťažujú, že ich niečo bolí, dotýkam sa ich úplne inak. Niekomu pomáham pri umývaní, s ďalšími chodíme na prechádzku, a ak to niekto tak necíti, dáme si kávičku a rozprávame sa. Starám sa aj o jednu staršiu paniu, ktorá je na invalidnom vozíku. Každé ráno jej pripravím raňajky a trávime spoločný čas.
Neraz okolo seba vidím, ako starším ľuďom chýba pozornosť najbližších. To sú momenty, keď si uvedomujem, že hoci nevlastním nič materiálne a nemám ani len vlastný byt, mám skvelého syna a vediem s ľuďmi hlboké rozhovory, čo mi nikto nevezme. V takýchto chvíľach sa cítim najbohatšia.
Aké hodnoty vám spoľahlivo pomáhajú v náročných okamihoch?
Vždy som hlboko vo vnútri verila v dobro. Nikdy som sa necítila ako obeť a o nič som sa neprosila, pretože som mala strach z odmietnutia. Neskôr som sa naučila, že „nie“ je rovnaká odpoveď ako „áno“. Nespája sa mi so žiadnou emóciou. Mám rada život. Pochopila som, že je iba na mne, ako vykročím. A či vykročím teraz, alebo o týždeň neskôr, viem, že zakaždým môžem smerovať k cieľu.
