Začínali s ceruzkou, so zápisníkom a s veľkým odhodlaním. Dnes patria medzi najdlhšie pôsobiace environmentálne organizácie na Slovensku. Inštitút aplikovanej ekológie Daphne, ktorý získal prestížne ocenenie Atlas od Nadácie VÚB, už vyše 30 rokov úspešne prepája výskum, ochranu prírody a vzdelávanie verejnosti.
Daphne založili manželia Viera a Ján Šefferovci, ktorí v rozhovore hovoria o začiatkoch, vytrvalosti, práci v tandeme aj o tom, ako môže každý z nás prispieť k ochrane krajiny, v ktorej žijeme.
Váš príbeh sa začal vo vedeckom prostredí. Čo vás viedlo k tomu, že ste napokon založili vlastnú organizáciu?
Viera: Obaja sme kedysi pracovali v Botanickom ústave Slovenskej akadémie vied. Ján tam pôsobil už dlhšie, ja som prišla po štúdiu. Bol to začiatok 90. rokov, ktoré sa niesli v znamení cestovania a nových príležitostí. S manželom sme boli zanietení vedci a chceli sme sa venovať projektom, ktoré nás napĺňajú.
Ján: Klasické akademické štruktúry nám v tom čase neumožňovali reálne aplikovanie výskumu. Ťahalo nás to k tomu, aby sme videli výsledky svojej práce aj vonku, v krajine… Vo vede nás však hodnotili najmä podľa počtu publikácií, a ak ste aj mali nové nápady, ich uplatnenie bolo náročné. Zmena nastala, keď na Slovensko začali prichádzať peniaze na ochranu biodiverzity od Svetovej banky. Objavili sa menšie výskumné a aplikačné granty, vďaka ktorým sa dali robiť zaujímavé výskumy aj ich aplikovanie v teréne. Ale vyžadovalo si to vlastnú mimovládnu organizáciu. A tak sme založili Daphne.
Bol to risk?
Viera: Veru áno. Nemali sme vôbec žiadne skúsenosti, len nadšenie. Vedeli sme, akým projektom by sme sa chceli venovať, a obklopili sme sa skupinou ľudí, ktorí to cítili rovnako. Mali sme nápady, energiu a donori nám verili a podporili nás. My sme tu vtedy mali aj ľudí z New Yorku či Washingtonu, brali sme ich do terénu, ukazovali im našu prírodu. Robili sme výskumy na lúkach v nive Moravy a mnohé iné. Bolo to fascinujúce obdobie.
Ján: Pôvodne sme to chceli robiť len ako vedľajšiu činnosť, no ústav bol voči tomu v tom čase skeptický. Museli sme sa rozhodnúť. Aj nás vtedy mnohí varovali, že takéto združenie sa ekonomicky neudrží. Nám sa však darí a fungujeme už vyše 30 rokov.
Ako si spomínate na začiatky?
Ján: My sme boli čistí prírodovedci. Nemali sme ani poňatia, čo všetko zahŕňa chod organizácie z finančného a administratívneho hľadiska. Účtovníctvo? To sme zo začiatku riešili tak, že sme si všetko písali do zošita. Postupne sme sa do toho dostali, ale urobili sme pritom veľa chýb. Učili sme sa za pochodu.
Viera: Náročné bolo najmä vedomie, že si všetky peniaze musíte zohnať sami.
„Nemali sme vôbec žiadne skúsenosti, len nadšenie. Vedeli sme, akým projektom by sme sa chceli venovať, a obklopili sme sa skupinou ľudí, ktorí to cítili rovnako.“
Toto bolo pre vás najťažšie?
Viera: Bola to zodpovednosť. Keď máte zamestnancov, nestačí robiť len to, čo vás baví – musíte zabezpečiť, aby všetko fungovalo, aby mali ľudia výplaty, aby projekty išli plynulo ďalej. Naším cieľom bolo vždy robiť zmysluplné veci, ale zároveň sme niesli zodpovednosť za tím. Organizovali sme napríklad celoslovenské mapovanie lúk, neskôr aj rašelinísk. Boli to obrovské projekty, do ktorých boli zapojené stovky ľudí. Keď fungujeme bežne, máme zhruba 16 zamestnancov, ale pri takýchto veľkých projektoch sa náš tím rozrastie aj na 150 ľudí.
Ján: Mne najviac prekážal ten neustály tlak a beh bez pauzy. Keď som bol ešte na akadémii, mal som svoj projekt – zbieral som dáta, analyzoval ich a potom som písal články. Všetko malo svoj rytmus. Ale tu, v neziskovke, ste pod neustálym tlakom deadlinov, podobne ako vo firme. Je to neustála naháňačka.
Napriek tomu ste jednou z najstarších organizácií v tejto oblasti. Čím to je, že sa vám ju darí dlhodobo udržiavať?
Ján: Naším veľkým plusom je, že máme široké portfólio zdrojov. Nezávisíme len od štátu. Vieme získať peniaze z grantov, európskych fondov, ale aj cez komerčné aktivity. Sme súčasťou medzinárodných konzorcií, ktoré robia výskum alebo konzultačné aktivity pre Európsku komisiu či iné veľké inštitúcie.
Viera: Fungujeme teda dvojako – máme neziskovú časť a zároveň aj živnostenskú časť, kde robíme komerčné aktivity. Peniaze, ktoré zarobíme komerčne, investujeme späť do verejnoprospešných projektov, pretože väčšina grantov si vyžaduje spolufinancovanie organizáciou, ktorá oň žiada. To sa pohybuje okolo 5-15 %, čo sú v prípade veľkých projektov, aké robíme, veľmi vysoké sumy. Bez vlastných zdrojov by sa vôbec nedali realizovať.
Ako by ste opísali hlavnú náplň Daphne?
Viera: Daphne má tri hlavné piliere: výskum, aplikáciu poznatkov v teréne a environmentálne vzdelávanie. Máme výskumníkov, ktorí sa venujú biodiverzite, biotopom či ekosystémom – ich práca tvorí základ našej odbornosti. Potom sú tu takzvaní „aplikátori“ – tí tieto poznatky prenášajú priamo do praxe, napríklad pri starostlivosti o lúky, rašeliniská či revitalizáciu vodných tokov.
No a tretím pilierom je vzdelávanie – tejto oblasti sa venujeme už viac než 20 rokov. Robíme environmentálnu výchovu pre školy, škôlky aj verejnosť. Vytvárame vlastné vzdelávacie materiály. Nie také, ktoré by zapadli prachom, ale také, ktoré sa reálne používajú v teréne.
Ján: Naši lektori chodia do škôl alebo berú deti priamo do prírody. Pracujeme s rôznymi témami – od lesa cez lúky až po vodu. Deti si napríklad chytia hmyz, učia sa ho určovať, pozorujú život v rieke, učia sa spoznávať stromy. Je to bádateľské učenie v praxi.
Viera: Nedávno sme sa podieľali aj na tvorbe dvoch vzdelávacích ekocentier v Bratislave – jedného v historickom kaštieli v Čunove a druhého na Kamzíku. V oboch sme pripravili odborný obsah a máme tam aj lektorov. Okrem toho ponúkame školám aj ďalšie programy environmentálnej výchovy – môžu si nás objednať a my im pripravíme program na mieru. Táto činnosť je zároveň spôsobom, ako diverzifikujeme svoj príjem.
Váš projekt obnovy rašelinísk získal prestížne ocenenie Atlas od Nadácie VÚB. Čím je táto téma taká výnimočná?
Viera: Rašeliniskám sa venujeme viac ako 20 rokov. Ja som s touto témou začala ešte počas štúdia v Škótsku, kde bol prístup k nim výrazne iný než u nás – viac funkčný, hydrologický. U nás to dlho bolo len deskriptívne: „Tu rastie táto rastlina, tam ten druh.“
Realizovali sme viacero projektov zameraných na obnovu a ochranu rašelinísk, často v spolupráci s renomovanými zahraničnými organizáciami, ako napríklad University of Groeningen. Vďaka týmto partnerstvám sme mohli prepájať najnovšie poznatky z vedy a praxe a uplatňovať ich v slovenských podmienkach – napríklad pri revitalizácii vodného režimu, mapovaní degradovaných lokalít alebo nastavovaní manažmentu na zlepšenie ekosystémových funkcií.
Rokmi sme nadobudli množstvo skúseností, a keď pred tromi rokmi prišla výzva na ochranu biodiverzity, rozhodli sme sa ich zužitkovať. Spojili sme sa so štátnou ochranou prírody a vytypovali sme 12 lokalít po celom Slovensku, kde bolo možné rašeliniská obnoviť. Výsledkom bola komplexná práca – vedecká aj praktická –, ktorá priniesla reálnu zmenu.
Čo to zahŕňalo?
Viera: Je to nesmierne komplexné. Rašeliniská sú ako živý archív – vznikali tisíce rokov, vrstva rašeliny môže mať 4 až 5 metrov a ukrýva informácie o tom, aké tu bolo kedysi podnebie, vegetácia, vývoj krajiny. Napriek tomu, že na Slovensku ich máme málo, ešte stále sú mimoriadne cenné – aj ako úložisko uhlíka, aj ako biotopy pre vzácne druhy.
Tieto ekosystémy sú veľmi citlivé na zmenu vodného režimu. Keď voda klesne príliš hlboko, rašelina začne degradovať. Ak zasiahnete neodborne, môžete rašelinisko nenávratne zničiť a už sa nikdy neobnoví.
Ján: Na začiatku musíme vždy porozumieť hydrológii daného miesta. Identifikovať ohrozenia – či už historické, alebo súčasné – a podľa toho navrhnúť konkrétne opatrenia. V niektorých lokalitách sme museli vyrúbať náletové dreviny, ktoré čerpali vodu, inde sme upravovali prítoky a mikroreliéf, aby voda zostávala v území. Zúročili sme skúsenosti, ktoré sme zbierali doslova 25 rokov. Spolupracovali sme aj s odborníkmi zo zahraničia.
Najfascinujúcejšia na tomto projekte bola práve vedecko-technická revolúcia, ktorá nastala v priebehu rokov, odkedy sme sa rašeliniskám venovali naposledy. Takýto prístup k dátam sme si pred 10 rokmi ani nevedeli predstaviť.
Na Vtáčom ostrove pri Dunaji nehniezdia len vzácne druhy vtákov, ale aj ľudská spolupatričnosť. Dobrovoľníci tam každoročne, neraz v horúčavách a náročných podmienkach, kosia burinu, odstraňujú dreviny a pomáhajú vytvárať čo najideálnejšie podmienky pre tisíce vtákov. Za svoju neúnavnú prácu získali enviro ocenenie Atlas od Nadácie VÚB.
Ako to myslíte?
Viera: Kedysi sme hladinu vody v rašeliniskách merali ručne – dnes máme monitorovacie sondy, vďaka ktorým si môžeme sťahovať dáta každých päť minút. Presne vieme, kedy hladina vody klesne, ako dlho to trvá, čo sa deje v ekosystéme. Vďaka týmto údajom môžeme navrhovať zásahy „na mieru“.
Ján: Vývoj technológií nám umožnil posunúť sa o úroveň vyššie. Neustále sa učíme nové veci – a chceme byť vždy o krok vpredu, pretože to prináša skutočné výsledky.
Ktoré témy okrem rašelinísk patria medzi vaše kľúčové?
Viera: Vo všeobecnosti sa venujeme najmä biodiverzite a ochrane prírody. Kľúčová je pre nás téma Natura 2000 – ide o európsku sústavu chránených území, ktorú Slovensko zaviedlo po vstupe do EÚ. Implementujeme smernice o biotopoch a druhoch – vieme ich identifikovať, mapovať, monitorovať a navrhovať ich ochranu.
Práve vďaka tejto dlhoročnej expertíze môžeme nielen realizovať projekty na Slovensku, ale poskytovať aj poradenstvo pre Európsku úniu a zapájať sa do medzinárodných iniciatív.
„Máme neziskovú časť, ale robíme aj komerčné aktivity. Peniaze, ktoré si tak zarobíme, investujeme späť do verejnoprospešných projektov.“
To, že ste ako partneri zároveň kolegovia, je skôr výhodou?
Viera: Ja to stále vnímam ako veľkú výhodu. Keď je energia zdvojená, je silnejšia – to platí aj v pracovnom živote. Vždy sme sa vedeli zastúpiť, keď nemohol jeden, išiel druhý. Z ekonomického pohľadu som to nikdy veľmi neriešila, pretože celé to bolo od začiatku veľké riziko. Ale keď si život nastavíte tak, že ten risk prijímate, dokážete v ňom aj fungovať.
Ján: Daphne je ako naše dieťa, a keď dieťa niečo potrebuje, tak sa mu venujete. Zobudím sa v noci, vidím, že žena nespí, tak sa pýtam, čo rieši. Nemáme klasický pracovný čas – my tým proste žijeme. Zistili sme, že nám to funguje.
Aj po rokoch vás to napĺňa rovnako?
Viera: Myslím, že áno. Aj keď som mala obdobie, keď som vyhorela a musela som sa z toho dostať. Zvažovala som, čo ďalej. Bola predo mnou aj otázka, či sa na to nevykašlať. Pôjdem robiť niečo iné? Napokon som si však uvedomila, že tomuto som venovala celý život, som v tom dobrá a len si musím strážiť hranice, aby toho nebolo priveľa.
Pomohlo vám v tomto uvedomení niečo konkrétne?
Viera: Prístup k sebe samej. Viem sa do práce ponoriť úplne naplno, a práve preto sa musím niekedy krotiť. Začala som sa viac zameriavať na budovanie procesov v tíme – tak, aby ľudia mohli pracovať samostatne a ja som nemusela byť pri všetkom. Kedysi sme boli do každého projektu hlboko ponorení, dnes je to viac v rukách kolegov. Myslím, že teraz to máme nastavené veľmi dobre.
Ako máte rozdelené úlohy?
Ján: Oficiálne som síce riaditeľ, ale v skutočnosti to už nie je pravda. Pred pár rokmi prebrala vedenie manželka.
Viera: On vyhorel skôr ako ja. (smiech)
Ján: (úsmev) Kedysi si vôbec nevedela predstaviť, že by tomu šéfovala. A ja som jej hovoril – raz to príde. A prišlo to. Hovorím si, že fungujeme tak, ako to bolo kedysi v Rímskej republike, ktorá mala dvoch konzulov, ktorí vládnu spolu, akurát jeden má vždy posledné slovo.
Ja by som mal byť už dva roky na dôchodku, ale na práci to zatiaľ necítim – len mám konečne viac priestoru na kreatívu. Manželka je lepšia manažérka ako ja, ja som skôr krízový typ – keď príde problém, vtedy nastupujem. Ale už ich, našťastie, nie je tak veľa.
Spomínate si na nejaký?
Viera: Raz sme podpisovali grant s Európskou komisiou a ja som si až po podpise všimla, že som spravila chybu v rozpočte. Sekla som sa o desaťtisíce eur. Vtedy som sa doslova zrútila. Čo teraz? Našťastie, manžel zachoval chladnú hlavu a hneď sme konali. Na druhý deň som už letela do Bruselu a tam sme to spoločne vykomunikovali a opravili.
Čo robíte, keď sa medzi sebou nezhodnete?
Ján: Pohádame sa. (smiech)
Viera: V zásade však rešpektujeme, kto je v danej chvíli v rozhodujúcej pozícii. Keď to bol Ján, aj keď som s niečím nesúhlasila, mal posledné slovo on. Teraz je to naopak. Niekedy mi povie, že by to urobil inak, ale ja mu vysvetlím, prečo to robím takto, a rešpektujeme sa navzájom.
Ján: Pre mňa to bolo veľké učenie – vedieť ustúpiť. Nikdy som neurobil niečo, keď bola vyslovene proti, ale prirodzene sme si obrusovali hrany. Ustúpiť do pozadia nebolo jednoduché, najmä keď som cítil, že by som sa v niečom rozhodol inak. Ale dnes mi to vyhovuje. Venujem sa vede a aspoň nemusím riešiť cesťáky a papierovanie. (smiech)
Aká je dnes vaša vízia pre Daphne?
Viera: Našou hlavnou motiváciou je stále to isté – prispieť k tomu, aby sme chránili to, čo ešte máme. Slovensko má obrovské prírodné bohatstvo, ktoré si často ani neuvedomujeme. Našou úlohou je nielen ho dokumentovať a monitorovať, ale aj aktívne obnovovať a vysvetľovať jeho hodnotu iným.
Čo môže pre prírodu urobiť každý z nás?
Viera: Snažíme sa ľuďom ukazovať, aké dôležité je v prírode nielen „cítiť“, ale aj rozumieť. Veľa ľudí povie, že im je v lese dobre. Ten pocit poznáme všetci. Ak zároveň pochopíme, prečo je problém, keď napríklad odvodníme mokraď, získavame úplne nový rozmer. Ide o všímavosť – všímať si, čo sa deje okolo nás, a vedieť sa k tomu postaviť.
Ján: Nedávno som dostal podobnú otázku a premýšľal som nad ňou celú noc. Podľa mňa nemusí byť každý odborník. Nemusíte poznať všetky druhy rastlín alebo ovládať ekologické teórie. Ale každý človek má schopnosť vnímať krásu. Stačí sa na chvíľu zastaviť a vnímať – ako vonia lúka, ako šumí les, ako znie vtáčí spev. A keď sa človek naučí tú krásu cítiť, tak ju nechce ničiť. A práve to je ten prvý, úplne základný krok k ochrane prírody.
