Zažiť divočinu na vlastnej koži. Aj o tom je projekt Lesmír, ktorý len nedávno získal prestížne enviroocenenie Atlas od Nadácie VÚB. Vďaka ich digitálnemu sprievodcovi aj živým výpravám v prírode sa môžu záujemcovia dozvedieť, ako žijú vlky či medvede, alebo lepšie pochopiť život lesa. S nápadom prišiel ekológ a dokumentarista Erik Baláž.
V rozhovore s Erikom Balážom sa dozviete:
- ako ho pozorovanie vlčích stôp priviedlo k hlbšiemu vzťahu k prírode,
- ako funguje aplikácia Lesmír a prečo môže zmeniť náš pohľad na krajinu,
- ako sa dá strach z nepoznaného nahradiť porozumením,
- prečo je osobný zážitok v prírode kľúčom k jej skutočnému pochopeniu.
Stretávame sa pri rieke Belá, o ktorej hovoríte ako o formujúcom mieste. Čím vás zaujalo?
Belá je vzácnym príkladom toho, ako vyzerá rieka, keď ju necháme žiť vlastným životom. Chodil som sem už ako dieťa a veľmi živo si pamätám, aké silné dojmy vo mne zanechala. Očarilo ma najmä to divoké, nespútané prostredie – rieka, ktorá sa neustále mení, príroda okolo a aj ten jednoduchý, ale silný zážitok, že sme mohli piť vodu priamo z rieky.
Belá pramení pod Kriváňom vo Vysokých Tatrách, takže má veľkú dynamiku. Často tu silno prší, prichádzajú povodne a tie zásadne menia jej koryto, väčšinou každé tri až štyri roky. A to je na nej fascinujúce.
Dnes sme zvyknutí, že rieka tečie stále na tom istom mieste, napríklad Dunaj v Bratislave. No Belá si svoju cestu neustále preráža nanovo – vytvára nové ramená, mení tok, občas sa úplne presunie.
Až neskôr som si uvedomil, že kedysi boli takéto všetky rieky. Len sme ich časom zregulovali.
Napríklad tam, začiatkom 20. storočia tiekla Belá práve tadiaľ, teraz je tam les. Takto to má byť. Keď pôjdeme ďalej po rovine, uvidíte náznaky starých korýt. V podzemí všade prúdi voda cez štrk a kamene.
Na povrch sa dostáva v prameňoch a po pár kilometroch sa vráti do rieky. Tento prirodzený kolobeh má množstvo dôsledkov. Je to jeden z hlavných spôsobov, ako sa rieka čistí – voda presakuje do štrku, prefiltruje sa a vráti sa. V Belej sa voda prakticky neustále obnovuje. Len čo rieku zregulujeme, tento proces sa zastaví.
Môžeme tu vidieť aj mŕtve ramená rieky?
Áno, na nich je zaujímavé, že vytvárajú úplne iný ekosystém než pri tečúcej rieke. Objavuje sa tu viac obojživelníkov, prichádzajú užovky, vzniká pestrá mozaika života, ktorá by bez týchto ramien vôbec neexistovala. Ak by sme tok zafixovali a znemožnili mu pohyb, prestali by vznikať a spolu s nimi by zanikla aj biologická rozmanitosť.
Ak chceme, aby v krajine vznikali a prežívali chránené druhy, mali by sme riekam dovoliť, aby si tiekli vlastným spôsobom.
Kedy ste si uvedomili, že príroda bude hrať vo vašom živote takú veľkú úlohu?
Bol to postupný proces. Keď som mal 15 alebo 16 rokov, začal som sa z Belej posúvať vyššie do hôr – do Kamenistej, Tichej či Kôprovej doliny. Vtedy sa to vo mne zlomilo a túžba spoznávať prírodu narastala.
S bratom sme napríklad začali stopovať vlky, za deň sme prešli aj 30 kilometrov.
Ako to prebiehalo?
Boli to približne 3-4 mesiace v zime, keď ešte býval sneh. Vybehli sme ráno z domu, a keď sme po pár kilometroch našli v snehu čerstvé stopy, išli sme po nich. Zaujímalo nás, aké majú vlky teritórium, koľko ich je, ako lovia, chceli sme nájsť ich korisť.
Párkrát sa nám ich aj podarilo vidieť, ale keď človek zbadá vlka, je to väčšinou len pár sekúnd. Paradoxne, z tých stôp sa dá vyčítať oveľa viac. Napríklad kde sa hrali, ako prebiehal lov… Často sa dal vystopovať celý jeho priebeh: vlky sa pohybovali po hrebeňoch, tam narazili na jeleňa a potom ho zahnali dole do doliny, kde ho ulovili.
„Keď ľuďom poskytneme kvalitné informácie a umožníme im stretnúť sa s prírodou bez zbytočných predsudkov, počiatočný strach sa mení na rešpekt a záujem.“
Bol aj toto jeden z dôvodov, prečo ste začali s projektom Lesmír – aby ste ľuďom ukazovali, ako to funguje v prírode?
Bol to jeden z dôvodov. Veľmi nám záleží na ochrane prírody, ale uvedomujeme si, že bez podpory verejnosti to nejde. Problém je, že ľudia často nemajú dostatok informácií. Chodia síce do prírody a aj do národných parkov, ale chýba im hlbšie porozumenie.
Keby vedeli napríklad to, čo som spomínal o Belej – ako sa mení koryto rieky, čo sa deje pri povodniach, ako sa čistí voda v podzemí –, verím, že by boli oveľa viac naklonení ochrane prírody.
Ako funguje vaša aplikácia v praxi?
Každý náučný chodník v Lesmíre sa venuje jednej konkrétnej téme a vedie po reálnej turistickej trase. Pri každej trase nájdete základné informácie – kde sa začína, aká je náročná, akú má dĺžku a približný čas, koľko vám zaberie.
Trasu si môžete stiahnuť vopred do mobilu, takže funguje aj offline. Počas prechádzky si môžete zapnúť navigáciu, ktorá vás trasou sprevádza. Alebo ju necháte len tak spustenú, a keď sa dostanete k niektorému zo zaujímavých miest, príde vám notifikácia. Zastávky sú spracované pútavo. Nájdete tam krátke videá, opisy lokality, animácie, historické fotografie krajiny, ale aj exkluzívne zábery divokej zveri.
Napríklad v Tichej doline máme náučný chodník, ktorý vedie po asfaltovej ceste a prechádza okolo tzv. „medvedieho stromu“. Ide o miesto, kde medvede pravidelne zanechávajú pachové značky – škrabance, chlpy či iné vizuálne stopy, ktorými navzájom komunikujú.
Tadiaľ prechádzajú tisíce ľudí, no väčšina z nich si ani nevšimne, že ide o niečo výnimočné. Keď však používate aplikáciu, príde vám na tomto mieste notifikácia a zrazu viete, na čo sa pozeráte. Okrem toho sa dozviete aj zaujímavosti: prečo medvede takéto miesta využívajú, ako si značkujú teritórium a akú úlohu v ich živote tieto stromy zohrávajú.
Chceme, aby ľudia neprechádzali prírodou len ako pozorovatelia, ale aby sa stali jej súčasťou – vnímavejší, informovanejší a viac prepojení s tým, čo ich obklopuje.
„Romantický vzťah k prírode sa u nás často končí tam, kde sa začína zodpovednosť.“
Jedna náučná trasa v aplikácii vedie aj po „stopách vlkov“ v Západných Tatrách – z Bobroveckej Vápenice do sedla Predúvratie. Sú jednotlivé miesta inšpirované aj vašimi vlastnými skúsenosťami?
Čiastočne áno. Prírode sa venujem už veľmi dlho a často sa u mňa striedajú obdobia, keď sa snažím pochopiť niečo konkrétne do hĺbky. Tak ako ma kedysi fascinovalo fungovanie riek, potom som sa dlhšie venoval vlkom, medveďom a dnes ma napríklad zaujíma, ako les viaže oxid uhličitý. Je teda z čoho čerpať.
Čo sa týka tejto konkrétnej trasy, vedie cez územie, kde dlhodobo žije vlčia svorka, ktorú sme intenzívne sledovali. Mali sme o nej veľa informácií: poznali sme jej zloženie, správanie, spôsob lovu, miesta, kde mala brlohy. Máme aj zábery mláďat z minulých rokov.
Vďaka týmto dátam vieme presne ukázať ich teritórium a porozprávať o nich veľmi konkrétne veci.
Necítia ľudia na týchto miestach strach? Vo svojom okolí čoraz častejšie počujem, že sa ľudia boja chodiť do niektorých lesov…
Z mojej skúsenosti sú to práve ľudia, ktorí do lesa často nechodia. Tento strach vzniká skôr cez médiá a sociálne siete. Pritom objektívne je napríklad lyžovanie v Jasnej oveľa rizikovejšie než prechádzka v lese, kde žijú trebárs medvede.
Ak ľuďom poskytneme kvalitné informácie a umožníme im stretnúť sa s prírodou bez zbytočných predsudkov, ich obavy sa často zmenia na rešpekt a záujem.
Aj preto organizujete exkurzie do prírody s odborným výkladom?
Áno. Hoci nejde vždy o pozorovanie konkrétneho zvieraťa, ľudia počas tejto skúsenosti strávia veľa času s lektorom a získajú množstvo informácií. To zvyčajne stačí na to, aby sa ich obavy z neznámeho výrazne zmenšili.
Medzi najpopulárnejšie patria výpravy za medveďmi. Často sa stáva, že človek, ktorý má možnosť pozorovať medveďa aspoň hodinu, úplne stratí strach. Vidí, že zviera je menšie, než si predstavoval, že sa správa pokojne a pri kontakte zvyčajne utečie.
Namiesto obávaného predátora pred ním stojí niečo, čo mu pripomína pokojné zviera na lúke, len o trochu menšie než krava.
Ako prebieha exkurzia za medveďmi?
Robíme ich v dvoch verziách – pešo alebo na bicykli, podľa preferencií účastníkov aj aktuálnych podmienok. Niekedy je vhodnejšia jedna trasa, inokedy druhá. Napríklad v určitých obdobiach sa dá ísť až do záveru Tichej doliny, kde prebieha medvedia ruja. V inom čase ich zas môžeme pozorovať na čučoriedkach.
Ale samotné pozorovanie nie je to hlavné a ani ľudí nevyzývame, aby sa do toho pustili na vlastnú päsť. Najdôležitejšie je to, čo rozpráva profesionálny lektor. Ten účastníkom vysvetľuje, ako medvede žijú, čo potrebujú, ako sa správať pri prípadnom stretnutí. Ľudia majú o medveďoch vždy veľa otázok.
Preto je skvelé, že sa nám podarilo urobiť Medvedí chodník aj v aplikácii.
Na Vtáčom ostrove pri Dunaji nehniezdia len vzácne druhy vtákov, ale aj ľudská spolupatričnosť. Dobrovoľníci tam každoročne, neraz v horúčavách a náročných podmienkach, kosia burinu, odstraňujú dreviny a pomáhajú vytvárať čo najideálnejšie podmienky pre tisíce vtákov. Za svoju neúnavnú prácu získali enviro ocenenie Atlas od Nadácie VÚB.
Ktoré sú vaše obľúbené trasy?
Asi najbližšie sú mi tie tatranské, predsa len som odtiaľ. Veľmi zaujímavý je napríklad chodník v Jaloveckej doline, ktorá je najväčšou dolinou na Slovensku bez cesty. My sme tam vytvorili náučný chodník o fungovaní lesa. Rozprávame o ňom z pohľadu samotných stromov. Začíname fotosyntézou. Niektorí si pri tomto slove spomenú na nudné učivo zo školy, ale keď im to fungovanie vysvetlíme priamo v tomto prostredí, mnohých to začne zaujímať.
Fotosyntéza je vlastne výroba cukru a „odpad“ je kyslík. V aplikácii im ukážeme, čo ten strom s cukrom robí – môže rásť, produkovať semená, investovať do svojej imunity alebo do komunikácie s inými stromami cez hubové siete v pôde. Alebo si všimneme odumretý strom a rozoberieme, akú má funkciu, ako zadržiava vodu, aké druhy na ňom žijú.
Je to skvelé aj ako zážitok, aj ako vzdelávanie.
Od začiatku ste mali predstavu postaviť Lesmír najmä na aplikácii?
Pôvodne sme uvažovali najmä o živých sprievodcoch, to bol pôvodný plán. Túto „živú vetvu“ Lesmíru stále rozvíjame, no hneď od začiatku sme narazili na komplikácie v spolupráci s národnými parkmi. Preto sme si povedali, že najprv vytvoríme digitálne chodníky, ktoré boli jednoduchšie na realizáciu.
Až neskôr, keď prišla reforma národných parkov, sme videli, že sa otvára priestor aj pre lektorované výpravy. Dnes fungujú obe formy súčasne a dúfame, že sa to v budúcnosti podarí ešte viac rozšíriť. Vo svete je úplne bežná vec, že národné parky ponúkajú sprevádzané prechádzky ako súčasť zážitku.
Niekedy je totiž veľmi cenné ísť aj mimo turistického chodníka, napríklad do pralesa, kam sa ľudia bežne nedostanú. Samozrejme, za prísnych podmienok a obmedzení. Ľudia sa dostanú do výnimočného prostredia a často im to zmení pohľad na prírodu. Niekedy aj pohľad na celý život.
My Slováci sa radi považujeme za milovníkov prírody. Ukazuje sa to v skutočnosti?
Máme o sebe takú predstavu, ale realita je zložitejšia. Historicky sme prírodu skôr ničili, než s ňou žili v harmónii. Ako poľnohospodárska spoločnosť sme potrebovali lesy vypáliť, aby sme získali pasienky. Zvieratá, ktoré nám škodili – medvede, vlky, dokonca aj orly či dravce –, sme jednoducho zabíjali. Vysušovali sme mokrade, regulovali rieky, vyrubovali lesy, strieľali všetko, čo nám prekážalo. Tento boj s prírodou trvá tisíce rokov a netýka sa len Slovenska – je to širší civilizačný vzorec.
Ten „romantický“ vzťah k prírode sa u nás často končí tam, kde sa začína zodpovednosť.
Odkiaľ teda vznikla tá romantická predstava?
Asi z toho, že ľudia kedysi trávili veľa času v prírode – kopali políčka, žili z lesa. Ale celý čas s prírodou vlastne bojovali. Bolo to o prežití, nie o spolužití.
V dávnejších časoch však existovali aj oveľa ekologickejšie formy hospodárenia, napríklad dubové pasienkové lesy. V nich sa pásli kravy a ovce, ale aj ošípané, ktoré sa v jeseni kŕmili na žaluďoch. Preto ľudia zachovávali prastaré duby a tie boli nositeľmi rozmanitého života. Dnes takéto formy hospodárenia prakticky zanikli. Ukážkou na Slovensku môže byť lokalita Gavurky, kde sa zachovalo niekoľko sto starých dubov.
Napriek mnohým negatívam sa zdá, že záujem o prírodu u nás existuje.
To je pravda. Máme ho zakorenený viac než v niektorých iných krajinách. Mám kamaráta z Talianska, s ktorým sme tri roky natáčali film Strážca divočiny a pripravovali knihu Posledná pevnosť. Keď začal trochu rozumieť po slovensky, všimol si, že keď si niekde sadneme do krčmy alebo reštaurácie, ľudia sa často rozprávajú o prírode. Hovoril, že toto sa mu v Taliansku nestane, ľudí tam zaujíma politika, umenie, kultúra, ale nie príroda.
Toto je u nás pozitívne. Lebo kým záujem existuje, dá sa s tým pracovať.
