Pre duševné zdravie a liečbu pacientov je dôležité príjemné a bezpečné prostredie. V Psychiatrickej nemocnici profesora Matulaya v Kremnici sa preto rozhodli zarastenú lúku premeniť na terapeutickú záhradu a ovocnú škôlku, ktorá slúži pacientom i zamestnancom. Hlavou záhrady je Peter Imrich, ktorý ako podnikateľ pred niekoľkými rokmi vyhorel a rozhodol sa dobrovoľne liečiť na psychiatrii. Projekt tento rok získal aj Cenu poroty v envirosúťaži Atlas.
V rozhovore s Petrom Imrichom si ďalej prečítate:
- prečo sa rozhodol dať sa dobrovoľne hospitalizovať,
- čo mu priniesla liečba v psychiatrickej nemocnici,
- ako sa tvorila záhrada v areáli nemocnice,
- aký má terapeutická záhrada prínos pre pacientov,
- ako záhradu a ovocný sad využívajú učitelia a detskí pacienti v rámci výučby i mimo nej.
Ako vám napadla myšlienka založiť terapeutickú záhradu v psychiatrickej nemocnici v Kremnici?
Okolitý areál psychiatrickej nemocnice okrem starého ihriska na nohejbal neponúkal pacientom nič. Nedalo sa v ňom vyjsť ani na prechádzku. Keď sme sa raz rozprávali s riaditeľom nemocnice a primárkou, čo by sme vonku mohli zrealizovať, primárka Alena Kutišová spomenula záhradu. Nadchli sme sa pre jej nápad a uvítali ho aj učiteľky základnej školy pri našom zdravotníckom zariadení, keďže tu máme aj detských pacientov. Ich predstava bola, že okrem vyučovania by mohli s deťmi využívať záhradu aj na pestovanie zeleniny alebo byliniek. Projekt terapeutickej záhrady mal teda od začiatku podporu vedenia.
Keďže som vyštudovaný stavbár, najprv som ju nakreslil, návrh som prekonzultoval s odborníkmi, pripravil som rozpočet a začali sme na ňu zháňať financie. Oslovili sme rôznych sponzorov. Prispeli nám rôzne nadácie i mesto Kremnica, mestské lesy nám zasa pomohli s drevom. V podstate neudržiavaný zarastený areál sme postupne začali meniť na bezpečný priestor, ktorý dnes slúži na relax pre pacientov i zamestnancov. Okrem záhrady tu dnes máme aj malý ovocný sad.
Na čo všetko ste museli myslieť pri tvorbe záhrady a ovocného sadu?
Nie sme bežná nemocnica, sme uzavreté zariadenie. Máme tu psychiatrických pacientov a niektorí sa tu liečia aj dva roky. Nielen pre nich, ale aj ich blízkych je prostredie záhrady prínosom, keďže si v nej môžu posedieť alebo sa poprechádzať. Zároveň je pre nás dôležitá bezpečnosť pacientov, na čo sme mysleli aj pri výbere záhradných prvkov a plodín, ktoré tu pestujeme.
Terapeutická záhrada vznikla v peknom prostredí pri rybníku. Vysadili sme v nej najmä ovocné stromy a kríky, ako ríbezle, egreše, maliny, arónia, maliny i černice. Pribudol v nej aj levanduľový záhon, lieskové orechy či rakytník. Vo vyvýšených záhonoch sa pestuje zelenina, jahody a rôzne bylinky. Jej súčasťou sú aj lavičky, altánok a amfiteáter, kde psychológovia môžu posedieť s pacientmi. Altánok zároveň slúži ako koncertné pódium, na ktorom už vystúpila aj známa speváčka Katka Koščová s klaviristom Danielom Špinerom. Na ním sme už stihli vysadiť aj malý ovocný sad, ktorý tvoria najmä pôvodné odrody sliviek.
No najdôležitejšie je, že sa nám do procesu tvorby záhrady podarilo zapojiť aj našich pacientov. Takmer 95 percent prác sme tak robili svojpomocne spolu s nimi a s ďalšími dobrovoľníkmi. V porovnaní s tým, ako spustnuto vyzeral areál kedysi, kým som tu bol v minulosti krátkodobo hospitalizovaný ako pacient, je dnes na nepoznanie.
Sám máte skúsenosť s pobytom v psychiatrickej nemocnici. Čo dokáže donútiť muža v strednom veku, aby sa dal dobrovoľne hospitalizovať?
Po mnohých rokoch podnikania som vyhorel. Spočiatku som si to však neuvedomoval. Prvé roky som ako podnikateľ zažíval eufóriu. Väčšinu času som strávil v práci, kým rodina bola na druhom mieste, napokon na to doplatilo aj moje manželstvo. Prekonal som aj prvú finančnú krízu v roku 2008, no pred pandémiou covidu som už cítil značnú únavu a dostavili sa depresie.
Málo si však uvedomujeme, že duševné zdravie je najdôležitejšie. Pretože ak ste v poriadku duševne, všetko ostatné v živote možno ovplyvniť. Ak sa niekto dobrovoľne rozhodne podstúpiť liečbu, robí to predovšetkým pre seba.
Nevedel som sa prinútiť ísť do práce. Väčšinou som chodil do roboty na siedmu hodinu ráno, neskôr už na ôsmu, potom na desiatu. Úlohy, ktoré som inokedy stihol za dva dni, mi trvali týždeň. Keď vypukla pandémia a moja firma sa ocitla v konkurze, všetko na mňa doľahlo. Ležal som doma, nevládal som, až som si po rozhovore so svojou druhou manželkou uvedomil, že niečo so mnou nie je v poriadku.
Navštívil som psychiatričku, ktorá mi odporučila krátkodobý liečebný pobyt v Kremnici. Počúvol som ju a dobrovoľne som sa prihlásil do psychiatrickej nemocnice, kde som absolvoval 5-týždňovú liečbu.
V čom vám liečebný pobyt v psychiatrickej nemocnici pomohol a ako sa váš život vďaka nemu zmenil?
Vďaka liečebnému pobytu som si znova nastavil režim, ráno som chodil cvičiť a cez deň som sa venoval ďalším aktivitám. Získal som čas na premýšľanie o živote. Každý z nás určite pozná vo svojom okolí niekoho, kto sústavne pracuje alebo je už na hrane. Ono sa to časom aj tak niekde zlomí. Pre mnohých ľudí je dobrovoľný pobyt na psychiatrii stále tabu. Nepripúšťajú si, že by sa dali zavrieť do „blázinca“. Málo si však uvedomujeme, že duševné zdravie je najdôležitejšie. Pretože ak ste v poriadku duševne, všetko ostatné v živote možno ovplyvniť. Ak sa niekto dobrovoľne rozhodne podstúpiť liečbu, robí to predovšetkým pre seba.
V najstaršej časti historického jadra Bratislavy na Kapitulskej ulici č. 1 sa nachádza jeden z najstarších domov v meste. Dom Albrechtovcov vyzerá z vonkajšej ulice nenápadne. No len čo návštevník vstúpi do jeho záhrady a prechádza jeho zákutiami, zapôsobí na neho príťažlivý komplex dýchajúci umením. To všetko vďaka nadšencom, ktorí sa ho rozhodli premeniť na kultúrne centrum klasického umenia.
Prínosom pre mňa bolo aj to, že som sa mohol rozprávať so psychológmi. Človek vďaka tomu začne prehodnocovať svoj vzťah k sebe, rodinné vzťahy a minimálne zistí, ktorí ľudia zostávajú stále jeho kamaráti. Pochopil som, že nemá zmysel sa donekonečna naháňať. Život by mal byť o chvíľach strávených s rodinou a zážitkoch, materiálne veci sú dnes pre mňa druhoradé.
Po skončení liečby v mojom živote nastali životné zmeny. Zrušil som podnikanie. Primárka nemocnice ma inšpirovala k štúdiu na zdravotnej škole. Uvedomil som si, že by bolo dobré, keby som pracoval v zdravotníckom zariadení. V psychiatrickej nemocnici mali práve voľné miesto. Prihlásil som sa do konkurzu, hoci som si bol vedomý, že ako bývalý pacient asi nebudem mať veľkú šancu. Napokon ma však zobrali ako projektového manažéra. Teší ma, že pri realizácii projektov a zlepšovaní podmienok v nemocnici mám podporu vedenia.
Využívajú psychológovia záhradu aj v rámci terapií s pacientmi?
Naši psychológovia využívajú terapeutickú záhradu najmä v rámci ergoterapie. Ide o liečebnú metódu, ktorá slúži na zlepšenie kvality života človeka vďaka jeho opakovanému zapájaniu do pracovnej činnosti. Aj takýmto spôsobom je pacient vedený k sebestačnosti a zároveň môže byť hrdý na to, čo dokázal.
Okrem toho sme jediné ústavné zariadenie pre deti a mládež pre stredné a západné Slovensko. Ak ide o dlhodobý liečebný pobyt, deti zostávajú u nás. Pri našom zdravotníckom zariadení pôsobí aj základná škola, ktorá je súčasťou detského oddelenia psychiatrickej nemocnice. Pre deti a mladých je obzvlášť dôležité, aby mali okolo seba podnetné prostredie.
Dospelí pacienti v rámci ergoterapie pestujú bylinky a starajú sa o záhradu. Psychológovia sa aj takto môžu priblížiť k pacientom a viesť s nimi individuálne rozhovory alebo ich pozorovať v ich prirodzenom prostredí pri aktivitách, ktoré ich bavia.
Učiteľky využívajú záhradu aj v rámci vzdelávania. S deťmi sa napríklad učia vonku v altánku prírodopis. Nedávno vysádzali pripravené priesady do vyvýšených záhonov. Aj takýmto spôsobom si môžu pestovať zeleninu alebo natrhať lokálne ovocie priamo zo záhrady a z nášho malého ovocného sadu, ktoré potom spracujú na lekvár či sirup. Dospelí pacienti si zasa v rámci ergoterapie pestujú bylinky a starajú sa o záhradu. Psychológovia sa aj takto môžu priblížiť k pacientom a viesť s nimi individuálne rozhovory alebo ich pozorovať v ich prirodzenom prostredí pri aktivitách, ktoré ich bavia.
Projekt terapeutickej záhrady získal aj Cenu poroty v envirosúťaži Atlas. Čo táto cena pre vás znamená?
Z ceny sa tešíme a vďaka nej máme motiváciu pokračovať. Osobne je pre mňa veľkým zadosťučinením. Po tom všetkom, čo som si prešiel a absolvoval, táto cena znamená veľmi veľa. Napokon, všetko je len v našej mysli. Aj keby bol človek na dne, vždy sa dokáže zdvihnúť a pokračovať. Dôležité je, aby sa nevzdával.
Aj pacient, ktorý chce niečo zmeniť a dostáva podporu z okolia, dokáže robiť veľké kroky. Som presvedčený, že pobyt v prírode priaznivo vplýva na dušu človeka a je dôležitou súčasťou liečebného procesu. Naša terapeutická záhrada je toho dôkazom a už dnes vidíme, že je veľkým prínosom pre pacientov i pre zamestnancov, ktorí si v nej môžu oddýchnuť a prísť na iné myšlienky.
