Aj mladí ľudia so znevýhodnením môžu byť úspešní v plávaní. Centrum hendikepovaných plavcov združuje deti a mladých ľudí s fyzickým a mentálnym hendikepom, ale aj nevidiacich. Syn zakladateľa Svätopluka Pacáka trpí detskou mozgovou obrnou. Už niekoľko rokov sa aktívne venuje paraplávaniu a reprezentuje Slovensko na Svetovej paraplaveckej sérii i majstrovstvách Európy.
Syn Svätopluka Pacáka Radomír sa narodil s detskou mozgovou obrnou. Lekár pri stanovení diagnózy rodičom oznámil, že chlapec nikdy nebude chodiť a nebude schopný vzdelávania.
Pozornosť rodičov sa od narodenia syna prirodzene točila okolo starostlivosti o jeho zdravie. Túžili po tom, aby Rado mohol byť v živote samostatný do takej miery, do akej to len bude možné. Doteraz má za sebou tri ortopedické operácie a pravidelné rehabilitácie, popri ktorých sa dostal aj k plávaniu. Prognózy lekárov sa nenaplnili. Dnes študuje na Ekonomickej univerzite v Bratislave a na kratšie vzdialenosti sa pohybuje pomocou dvoch bariel, inak pomocou vozíka.
„Chceli sme zabezpečiť pre syna pohyb spojený s rehabilitáciou. V roku 2011 nás to priviedlo k plávaniu. Pri tomto type športu nepôsobí zemská príťažlivosť v plnej miere a telo je nadľahčované vodou. Nehovoriac o otužovaní a dobrom vplyve na zdravie. Rado bol preto nútený zapájať aj také svalové partie, ktoré bežne nepoužíval,“ vysvetľuje Svätopluk Pacák.
Rado sa začal aktívne venovať paraplávaniu, ktoré je prispôsobením plaveckého športu pre športovcov so zdravotným postihnutím. Dnes je reprezentantom Slovenského paralympijského výboru a dvakrát sa zúčastnil aj na majstrovstvách Európy.
Centrum založil aj vďaka príbehom synov
Svätopluk Pacák chcel otvoriť cestu k plávaniu aj pre ďalšie deti s hendikepom. Spolu s partnerkou, ktorá má tiež syna Martina s telesným postihnutím, v roku 2017 založili občianske združenie Centrum hendikepovaných plavcov v Bratislave. „Naším vzorom bola susedná Česká republika, ktorá má 150 paraplavcov so zrakovým, telesným i mentálnym postihnutím,“ hovorí.
Prvoradým záujmom centra je sprístupnenie plávania s rehabilitačným aspektom pre mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením, aby sa stalo súčasťou ich aktívneho životného štýlu.
Plávanie môže obohatiť život ľuďom s rôznymi typmi znevýhodnení. „Naši plavci milujú vodu a pohyb. Hneď ako vozičkár začne plávať, dáva mu to slobodu pohybu vo vode a dokáže preplávať bazén dokonca aj bez nôh. Aj môj syn pri plávaní všetko ťahá rukami,“ vysvetľuje predseda združenia.
Na Slovensku chýbajú tréneri paraplavcov
V klube v súčasnosti pôsobí 13 hendikepovaných plavcov, ktorých vekový priemer je 16 rokov. Kým najmladší plavec má 10 rokov, najstarší Boris Trávniček s Radom Pacákom majú 23.
„Hoci pôsobíme v Bratislave, máme členov aj v Liptovskom Mikuláši, Brezne, Nitre a Humennom, ktorým sprostredkúvame plaveckú prípravu v ich rodných mestách,“ vymenúva predseda združenia.
Traja plavci – Martin Batka, Radomír Pacák a Alžbeta Kubová – sú aj v reprezentácii Slovenského paralympijského výboru a Maťo s Radom sa v roku 2021 zúčastnili na majstrovstvách Európy. V súčasnosti sa pripravujú na splnenie limitov na nadchádzajúce majstrovstvá sveta 2023.
„Máme plavcov s fyzickým i mentálnym hendikepom a dokonca aj nevidiacich plavcov. Naši plavci sú dennodenne konfrontovaní so svojím hendikepom. Predstavte si mladého človeka na vozíku, ktorý skoro ráno alebo neskoro večer ide na plavecký tréning. Zápasí s bariérami i so svojím hendikepom. Než sa dostane na bazén a do plaviek, všetko mu dlhšie trvá. Toto je asi zásadný rozdiel oproti zdravej populácii. Na každú činnosť musia vynaložiť viac času a energie,“ hovorí Svätopluk Pacák.
Problémom je, že na Slovensku chýbajú tréneri, ktorí by sa im chceli venovať. „Pred týmto druhom trénovania majú rešpekt, pretože nevedia, ako s hendikepovanými plavcami pracovať. Práca s nimi je zameraná viac na pohyb než na výkon a takýto spôsob trénovania je finančne i časovo veľmi náročný,“ konštatuje Svätopluk Pacák.
V Centre hendikepovaných plavcov v súčasnosti pôsobia dvaja tréneri. Kompletnú prípravu plavcov má na starosti Martin Sadloň, ktorého zverencom bol aj paralympionik Pavol Kolačkovský. Ten si z XI. paralympijských hier v Sydney odniesol zlato v plávaní na 200 m voľným spôsobom a dokonca trhol svetový rekord 2:02,59 min.
„Martin je empatický človek a výborný špeciálny pedagóg, ktorý má bohaté skúsenosti s prácou s paraplavcami. Získal si ich prirodzený rešpekt a vie, ako na nich zatlačiť,“ vysvetľuje šéf klubu. Poobednú skupinu má zasa na starosti trénerka Eva Štangová.
Paraplávanie je finančne náročný šport
Mladí ľudia s hendikepom by sa mohli iba ťažko venovať plávaniu bez podpory rodičov. Mnohí zabezpečujú v regiónoch lokálnu prípravu. Martin Sadloň intenzívne komunikuje priamo s regionálnymi trénermi a dbá o individuálne plány pre plavcov.
„Nie je to lacná záležitosť. Rodiny so zdravotne postihnutými deťmi nedokážu finančne pokryť všetky náklady na individuálnu prípravu. Do výslednej sumy sa zarátavajú náklady za prenájom plaveckej dráhy, samotný tréning, zabezpečenie výjazdov na sústredenia, úhrada ubytovania a ďalšie výdavky,“ vymenúva Svätopluk Pacák.
„Na finančnú náročnosť samotnej plaveckej prípravy má vplyv aj smernica o organizovaní plaveckého výcviku. V záujme bezpečnosti plavcov sú nastavené obmedzenia počtu zverencov na jedného trénera. V skupinách, ktoré tvoria nevidiaci, ľudia so zvyškami zraku, s ťažkým telesným postihnutím alebo s viacnásobným postihnutím, môže byť vo vode naraz s jedným trénerom jeden takýto plavec. Naša príprava vyžaduje individualizovaný prístup a to má priamy vplyv na cenu. Nedokážeme náklady rozložiť do skupiny 10 až 20 zverencov, ako to je v prípade kolektívov zdravých plavcov.“
Centrum sa preto snaží vytvárať podmienky, aby plavcom a ich rodinám dokázalo pomôcť v rozvíjaní pohybu z grantov a dotácií. „Takmer päť rokov fungujeme na dobrovoľnej báze a nevyplácame si žiadnu mzdu. Náklady na tréningy sú vysoké a bojujeme o každé euro,“ hovorí predseda združenia, ktoré každoročne získava najväčšiu dotáciu z Bratislavského samosprávneho kraja.
Projekt centra Paraplávanie bez limitov podporila aj Nadácia VÚB zo zamestnaneckého grantu. Prostriedky putovali na prenájom plaveckej dráhy, činnosť trénera a čiastočnú prípravu plavcov.
Odhodlanie prekonáva bariéry
Slovensko je podľa Svätopluka Pacáka vo vytváraní podmienok na paraplávanie a v jeho podpore na chvoste. V prístupe a budovaní infraštruktúry je príkladom Maďarsko, rovnako by sme sa mohli inšpirovať krajinami ako Česká republika, Holandsko, Nemecko či USA.
„Na Slovensku máme veľký problém dostať plavcov k bazénom, pretože mnohé plavárne sú bariérové. Taktiež sa rodičia stretávajú s veľkou finančnou záťažou vzhľadom na individuálne potreby. Naši plavci pritom pristupujú k plávaniu ako zdraví športovci, ich odhodlanie je obrovské,“ dodáva predseda združenia.
Verí, že tak ako pri každom inom športe, aj pri plávaní môžeme poskytovaním podmienok pre hendikepovaných pomôcť vytvoriť komunitu ľudí s podobným osudom a podporiť ich v aktívnom trávení času a začlenení do spoločnosti.
