So Zitou Izakovičovou, riaditeľkou Ústavu krajinnej ekológie SAV, sme sa rozprávali, ako citlivo narábať s krajinou, ako jej prácu ovplyvňuje klimatická kríza a čo sa naučila pri hodnotení zapojených projektov.
Organizátori enviroocenenia Atlas vás oslovili, aby ste sa stali porotkyňou. K zeleným témam máte blízko, riadite Ústav krajinnej ekológie Slovenskej akadémie vied. O čo sa v práci snažíte?
Pracujem v Ústave krajinnej ekológie SAV už od roku 1985. Bádame javy a procesy prebiehajúce v krajine a snažíme sa na základe týchto poznatkov navrhnúť, ako čo najlepšie využívať našu krajinu.
Tieto naše poznatky sa usilujeme preniesť do praxe. Žijeme otázkami, kde má najoptimálnejšie miesto priemysel, kde poľnohospodárska výroba, skládky, lesy, zeleň. Riadime sa nielen ekonomickými princípmi, ale predovšetkým tými ekologickými.
Naše výskumné aktivity sa odrážajú najmä od toho, čo potrebuje slovenská krajina. Už od roku 1992 sa venujeme trvalo udržateľnému rozvoju krajiny.
„Snažíme sa o komplexný systémový prístup ku krajine.“
Krajina pozostáva z jednotlivých vzájomne prepojených zložiek: geologického podložia, vôd, pôd, biosféry, ovzdušia. Ďalšiu vrstvu reprezentujú ľudské aktivity: antropogénne objekty, chránené územia. Pri krajinnoekologickej optimalizácii sa na využívanie krajiny nepozeráme len z hľadiska rozvoja jedného sektora alebo z hľadiska využívania jedného prírodného zdroja, snažíme sa o komplexný systémový prístup ku krajine.
Napríklad na Žitnom ostrove máme najkvalitnejšie pôdy. No je tu zároveň aj zásobáreň podzemných vôd. Ak by sa tu aplikovalo intenzívne poľnohospodárstvo, vysoká intenzita chemizácie z hnojív a pesticídov by mohla ohroziť podzemné vody.
Darí sa vám presvedčiť politikov, investorov aj samosprávy o tom, aké dôležité je citlivo narábať s krajinou?
Teóriu a metodiky máme dobre rozpracované, podobne aj zákony možno považovať za dobré. Horšie je to s praxou. Krajinný plán podľa súčasne platného stavebného zákona by mal byť súčasťou územného plánovania, no má len malú váhu: je súčasťou prieskumov a rozborov. Nie vždy sa krajinnoekologické podklady dostanú aj do záväzných častí ako regulatívy priestorového rozvoja.
Krajinná ekológia sa často považuje za brzdu pre investičný rozvoj. Keď sme robili sociologické prieskumy so starostami obcí, mnohí nám povedali, že chcú mať radšej výrobné haly, ktoré im prinesú peniaze do rozpočtu, než vegetáciu, z ktorej „nič nemajú“.
Preto sa viacerí snažia o to, aby krajinnoekologické podklady mali ešte menšiu váhu. V súčasnosti sa pripravuje novela stavebného zákona. Podľa nej by tieto podklady nemali vstupovať do rozhodovania ani v takej miere ako doteraz.
Spolu s ďalšími organizáciami sme podali hromadnú pripomienku a dúfame, že náš hlas bude vypočutý. Zatiaľ nevieme, aká bude konečná podoba nového stavebného zákona.
„Mnohí ľudia zo samospráv chápu, aká je krajinná ekológia dôležitá.“
No máme aj pozitívne príklady. Mnohí ľudia zo samospráv chápu, aká je krajinná ekológia dôležitá, a snažia sa v rozvoji akceptovať krajinnoekologické princípy. To možno vidieť napríklad na budovaní zelenej infraštruktúry v mnohých sídlach.
Ľudia však potrebujú niekde bývať, tlačia na vznik nových mestských štvrtí a s tým prichádza tlak na stavbu výrobných hál, logistických centier, infraštruktúry. Ako si s tým poradiť?
Keď pôjdete po krajine, všimnite si, koľko je vystavaných nových budov a koľko na druhej strane opustených, schátraných budov, s ktorými si nevieme dať rady. Nie sú vhodné ani z hľadiska estetického, ani z hľadiska krajinného rázu.
Počet obyvateľov na Slovensku rastie veľmi pomaly. Zastavaná plocha na účely bývania však rastie nepomerne rýchlejšie. Máme čoraz vyššie nároky na priestor.
Nová zástavba pribúda často aj na najkvalitnejších pôdach v Podunajskej nížine či Trnavskej pahorkatine. Staviame veľké priemyselné celky, obchodné centrá či celé nové štvrte na „zelenej lúke“. Pritom by sa dali zrekonštruovať opustené areály a budovy.
Na jednej strane ubúda poľnohospodárska pôda, pretože sa na nej stavia, no na druhej strane polia opúšťame a nechávame ich zarásť. Je to tiež problém?
Opúšťanie poľnohospodárskej krajiny zaznamenávame väčšinou v ťažko dostupných podmienkach, kde sa nedá využiť intenzívna mechanizácia. Nedostane sa sem nová moderná poľnohospodárska technika. Polia je potrebné obhospodarovať ručne alebo s menšou technikou.
Práca roľníka v týchto oblastiach je veľmi náročná, či už časovo, alebo finančne. A často s neurčitým koncom. Neviete, či vám plodiny nezmrznú, či sa nezjavia škodcovia. Mladí odchádzajú robiť do mesta, majú zaujímavejšiu prácu. Lokality, ktoré sú ťažko dostupné a ekonomicky nie celkom lukratívne, zostávajú opustené.
No tieto lokality sú často veľmi cenné z historického a kultúrneho hľadiska. Dokumentujú svedectvo vývoja krajiny. Sú dôležité aj z hľadiska biodiverzity: na remízkach, medziach, lúkach, terasách žijú cenné, niekedy aj ohrozené rastliny a živočíchy. To všetko postupom času mizne.
Mení sa zameranie vašej práce s tým, ako postupuje klimatická kríza?
Určite. Sme prinútení prispôsobovať našu prácu, naše výskumné zameranie klimatickej kríze. Ako spoločnosť nás dostihli nevhodné kroky, ktoré sme desaťročia robili. Dosahy už majú vplyv aj na nás všetkých.
V mestách vznikajú tepelné ostrovy. Betón, asfalt, kovové povrchy absorbujú dopadajúce slnečné žiarenie a sálajú ho späť do okolia. Teplota vo veľkomestách je aj o 10 stupňov vyššia než v okolitej krajine. Ako postupuje zástavba, zväčšujú sa aj tepelné ostrovy.
„Silnie hlas uvedomelých občanov, starostov, farmárov, ktorým záleží na životnom prostredí, na našej krajine.“
Vyrúbaná zeleň narušila odtok vody v krajine. Voda odteká rýchlejšie a vznikajú povodne, zosuvy, erózia pôdy. Následne to ohrozuje naše životné prostredie.
Núti nás to zavádzať rôzne inovatívne stratégie. Vznikajú štúdie aj s realizačnými opatreniami. Takéto opatrenia robí už viacero miest, napríklad Bratislava, Trnava a postupne sa pridávajú ďalšie mestá a obce.
Máte pocit, že s postupujúcou klimatickou krízou ľudia lepšie chápu, prečo sú princípy krajinnej ekológie dôležité?
Vidíme pozitívne aj negatívne snahy. Negatívne sú snahy investorov čoraz viac stavať, orientované na zisk. No na druhej strane silnie hlas uvedomelých občanov, starostov, farmárov, ktorým záleží na životnom prostredí, na našej krajine.
Pozitívny trend vidíme napríklad na podiele ekologicky obhospodarovanej pôdy. Z dlhodobého hľadiska (1993 – 2019) jej podiel narástol až o 9,57 %.
David Turčáni a Soňa Keresztesová spojili chov včiel, sklárstvo a tradičné remeslo spracovania vosku so sociálnym podnikaním. Časť chátrajúcej budovy bývalých sklární v Utekáči premenili na dielňu, v ktorej dávajú prácu dlhodobo nezamestnaným ľuďom. Plnia včelí vosk do brúsených nádob z recyklovaného skla. Nakuknite do ich dielne a prečítajte si, ako sa ich sviečky dostali až k pápežovi.
Ste porotkyňou enviroocenenia Atlas. Ako vnímate, že vás oslovili Nadácia VÚB a VÚB banka, ktoré toto podujatie organizujú?
V prvom rade je pre mňa česť, že môžem posudzovať zapojené projekty. Celý život sa zaoberám životným prostredím, biodiverzitou. Realizovali sme aj viacero projektov zameraných na environmentálnu výchovu. Povedala by som, že je to moja srdcovka. Preto som bola potešená, keď ma prizvali.
V porote pri hodnotení som sa aj čo-to priučila. Bolo tam veľa cenných námetov, ktoré som predtým nepoznala, najmä v technických oblastiach – v oblasti startupov a zelenej ekonomiky.
Oceňujem Nadáciu VÚB a VÚB banku za vyhlásenie tohto ocenenia. Veľmi tu chýbalo. Máme rôzne ceny za architektúru, kultúru, šport, ocenenia osobností a podobne, no environmentálne ocenenie absentovalo a veľmi ma potešilo, že sa niekto do toho pustil.
Ako sa vám podarilo vybrať z každej kategórie len troch finalistov?
Zapojilo sa množstvo projektov a vybrať tých najlepších bolo naozaj veľmi ťažké. Priznávam, že v rozhodovaní bola istá miera subjektivizmu a osobnej odbornosti i skúsenosti.
Mne ako krajinárke sa páčili projekty zamerané na obnovenie tradičného hospodárstva a historických krajinných štruktúr. Z môjho pohľadu je pozitívne, že sa k tomu vrátili mladí ľudia. Sú to nadšenci, naozaj je to veľmi náročná práca. Nadchlo ma, aké komplexné boli zapojené projekty.
Z technických projektov ma zaujali tie na znovu využívanie materiálov, najmä plastov a na vytváranie nových, ekologickejších materiálov. Spektrum projektov bolo naozaj široké a projekty boli veľmi zaujímavé.
Každý z porotcov má iné zázemie, iný pohľad na zapojené projekty. Ako ste sa dokázali zladiť s ostatnými porotcami?
Môžem povedať, že sme sa pri výbere finalistov zhodli tak na 80 %. Určite sa našli dva-tri projekty, ktoré z môjho pohľadu boli veľmi zaujímavé, no nedostali sa do finále.
Aby bola zaručená čo najvyššia miera objektivity, projekty sa bodovali. Do finále boli vybrané viaceré projekty, ktorým som dala najvyššiu hodnotu, takže je jasné, že ich museli dobre hodnotiť aj kolegovia.
Povedali ste, že v porote pri hodnotení ste sa niečo nové naučili. Ako vás to obohatilo?
Stále sa hovorí o problematike ubúdania včelstva. Zapojili sa viaceré projekty, zamerané na podporu včelárstva, a niekedy to nevyžadovalo ani veľa financií. Bolo veľmi zaujímavé vidieť, ako sa dá za málo spraviť veľa roboty.
Veľmi podnetné je, že mnohé projekty zapájajú ľudí so sociálnym znevýhodnením – či už do čistenia obcí, výsadby, alebo do triedenia odpadu. Mnohé sa snažia o rozvíjanie marginalizovaných, okrajových regiónov a o zapájanie nezamestnaných. To je veľmi inšpiratívne.
Novátorské projekty, zaujímavé nápady na zvyšovanie biodiverzity a netradičné formy environmentálnej výchovy budú pre mňa inšpiráciou aj v mojej práci.
Napĺňa ma optimizmom, keď vidím, koľkým šikovným ľuďom z najrôznejších oblastí záleží na našej krajine a na našom životnom prostredí.
Aj tento rok oceňujeme ľudí, ktorí chránia našu prírodu.
Prečítajte si viac o druhom ročníku slovenskej enviroceny Atlas.
