Maliarka Lucia Oleňová je autorkou diela, ktoré získalo prvé miesto v súťaži Maľba, ktorú organizuje Nadácia VÚB. Obraz The Immense Depth sa pritom zrodil v momente, keď nebola so svojou tvorbou spokojná a hľadala pre svoju prácu nový smer. Pre študentku posledného ročníka na Vysokej škole výtvarných umení je v tvorbe najdôležitejšia sloboda a samotný proces maľovania.
S Luciou Oleňovou sme sa stretli v školskom ateliéri, kde sa počas týchto dní plne sústredí na svoju diplomovú prácu. Umelkyňa nám porozprávala o hľadaní svojej maliarskej cesty aj o pocitoch z víťazstva v súťaži Maľba 2019.
Mali ste vždy jasno v tom, že sa chcete venovať výtvarnému umeniu?
Už od detstva som si vždy niečo kreslila alebo prekresľovala. Bola to pre mňa jasná voľba, pretože ma to bavilo a nevedela by som si predstaviť venovať sa niečomu inému.
Na strednej škole ste študovali scénické umenie. Prečo ste sa rozhodli prejsť k voľnej maľbe?
V scénickom výtvarníctve sme sa venovali reprodukcii historických námetov. Bolo to dobré z technologickej stránky, vyskúšala som si všetky techniky, prácu s kompozíciou a svetlom. Stále mi však chýbalo sebavyjadrenie a sloboda. Aj popri strednej škole som si maľovala pre seba a potom prirodzene vyplynulo, že som chcela ďalej rozvíjať túto svoju stránku. Uvažovala som o štúdiu scénografie, myslím si však, že by som sa v tom necítila tak slobodne ako teraz.
Na VŠVU sa vám nepodarilo dostať hneď po strednej škole. Vyšlo to až na tretí pokus. Ako ste to vnímali?
Pozerala som sa spätne na to, čo boli moje slabé stránky. Nebola som rozkreslená a potvrdilo sa mi, že je to o tréningu, naučiť sa správne kompozíciu a vykresliť sa, vymaľovať. Niekedy sa netreba na prvýkrát vzdať, treba mať sebadôveru a pripomenúť si, či mi to za to stojí. Mňa to naozaj bavilo, vnímala som to ako výzvu ešte viac na sebe zapracovať.
Po prvom neúspešnom pokuse som sa snažila odpozorovať, čo by sa asi mohlo ujať, ale tak to vôbec nefungovalo. Musela som si spätne uvedomiť, čomu sa chcem venovať a čo ma inšpiruje.
Školu už pomaly končíte. Čo vám štúdium prinieslo?
Som v poslednom ročníku a mám pocit, že teraz konečne začínam maľovať. Cítim sa oveľa viac uvoľnene, nebojím sa až tak plátna. Prvé roky boli zoznamovaním sa s materiálom, odskúšanie si rozličných motívov. Keď som si napla prvé veľké formáty, zrazu som k nim mala rešpekt. Veľakrát som myslela na koniec, ako ich dokončím. Uvedomila som si, že nechcem hľadať koniec, že v mojej tvorbe je veľmi dôležitá procesuálnosť a moment medzi dokončením a trvaním maľby.
Škola naučí návyku maľovať každý deň. Myslím, že to je veľká cesta, ktorú si musí študent v rámci šiestich rokov prejsť sám a odmaľovať si to. Môj pohľad na umenie sa od prvého po šiesty ročník veľmi zmenil.
Hovoríte, že je to o intenzívnom tréningu, aby človek v maľbe videl výsledky. Veľa ľudí môže mať skreslenú predstavu, že umelec tvorí len vtedy, keď príde inšpirácia.
Inšpirácia neprichádza od obrazu k obrazu, ale tie obdobia sa veľmi striedajú. Chodím veľa do plenéru (krajiny, pozn. aut.) skúmať štruktúry, nasávať inšpiráciu a nechať sa tým ovplyvňovať. Často maľbu ovplyvní to, o čom rozmýšľam, v akom citovom rozpoložení som v ateliéri aj napriek tomu, že inšpirácia je úplne iná, ale nálada to vie ovplyvniť.
Maliarka Jarmila Sabová Džuppová sa už viackrát zúčastnila súťaže Maľba, ktorú organizuje Nadácia VÚB. V roku 2018 obsadila tretie miesto s dielom nazvaným Kolotoč zarastený medzi orechom a čerešňou. V tvorbe čerpá motívy z fragmentov vlastných denníkov.
Niekedy vstávam aj zaspávam s myšlienkami o maľbe. Keďže každý deň žijem s tým, že maľujem, a mám to stále v hlave, inšpirácia vždy príde. Moje maľby sú o sériovosti a často neviem, kedy je začiatok série a kedy koniec. Niekedy na jednej pracujem pol roka, niekedy celý rok, niekedy sa vraciam k tej istej téme.
Ako prebieha váš bežný deň?
Snažím sa maľovať každý deň, je to dôležitý návyk. Moje maliarske dni, keď celý deň naozaj maľujem, sa začínajú tým, že ráno idem do školy, cestou v autobuse si rada čítam, to ma troška rozptýli. Zvyknem sledovať po ceste krajinu a svetlo. Potom maľujem a chodím na prednášky, kde si istým spôsobom oddýchnem a niekedy mi to aj maľbu zachráni.
Ktoré kroky vedú k výsledku z hľadiska vzniku diela?
Začína sa to myšlienkou, o ktorej premýšľam a hľadám jej vyjadrenie. Niekedy idem na niekoľko dní do prírody, skicujem si tam a trénujem myseľ, ako by som to mohla zachytiť. V ateliéri musím zabudnúť na skice. Keď idem pracovať s farbou, musím sa vžiť do procesu a byť prítomná v danom obraze. Mám v mysli stále spomienku, ktorú by som chcela zachytiť v maľbe, ale musím viac venovať pozornosť obrazu a maliarskemu procesu.
Väčšinou prvý obraz v sérii je len taký „nástrel“, potom sa učím od obrazu k obrazu, vidím, čo mi funguje, čo bolo cielené a čo bola len náhoda. Snažím sa zistiť, o čo ide, aby to už nebola len náhoda a, myslím, že tak sa aj posúvam v kvalite.
Našli ste sa práve v abstraktných dielach. Čo pre vás znamenajú?
Abstrakcia ma motivuje v zobrazovaní, do ničoho ma neviaže. Môžem byť s maľbou oveľa viac, ako keď si nachádzam motív, ktorý chcem zobrazovať. Tam sú nejaké hranice, o ktoré sa musím oprieť, a to ukrojí zo slobody byť v maliarskom médiu. Práve v ňom sa cítim najlepšie a ide mi to najprirodzenejšie, pretože rada pracujem s predstavivosťou. Nikdy nevychádzam z vopred pripravených plánov, ale vytváram obraz priamo, len svojou predstavivosťou. Predtým som maľovala aj figúru a veci, kde som sa mala o čo oprieť, ale nikdy to nebolo to pravé pre mňa. Keď maľujem abstrakciu, ide mi to tak ľahko, že ani neviem ako.
Z čoho ste vychádzali pri diele, s ktorým ste získali ocenenie v súťaži Maľba 2019?
Bola to nespokojnosť so svojou tvorbou. Predtým som sa venovala zobrazovaniu v maľbe v abstraktnejšej rovine, hľadala som lineárne veci v ploche, podobne ako napríklad v minimalizme alebo v 60. a 70. rokoch. Zrazu ma to začalo veľmi zväzovať, už som vyčerpala tému aj materiálnosť olejovej farby. Nevedela som, ako sa z toho posunúť, niečo zmeniť.
Pozrela som sa na všetky svoje maľby, ktoré som v tom období robila. Na každej bolo niečo, s čím som nebola stotožnená. Zošila som ich dokopy a vzniklo asi trojmetrové plátno. Jednotlivé časti, s ktorými som nebola maliarsky spokojná, som povystrihovala. Bol to taký pocit, že buď si teraz zničím celú robotu, alebo sa dokážem k niečomu prepracovať. Vystrihla som a zošila aj časti, ktoré som považovala za tie lepšie. Neskôr som vyhodnotila, že momenty, ktoré boli dobré a zlé, boli vlastne totožné, tak som ich našila späť. Celú svoju polročnú prácu v ateliéri som pretvorila a spravila z toho jeden obraz, namiesto toho, aby som namaľovala ďalší.
To, čo som hľadala na svojich obrazoch, bola trojdimenzionálnosť. Zrazu mi tá maľba vedela ponúknuť úplne inú hĺbku, lebo časti vystupovali, boli materiálne, hmatateľné, keď som ten obraz vytvárala, tak som sa ho dotýkala rukami. Zistila som, že som typ, ktorý potrebuje reálny kontakt s maľbou a neupínať sa na jej koniec. Toto zrecyklovanie mojej tvorby ma oslobodilo, že nemusím vytvárať hotové maľby, len aby som ich pekne dokončila. Veľmi mi to pomohlo uvoľniť sa a pochopiť svoju maliarsku cestu.
Čo vám prinieslo ocenenie? S akými predstavami ste sa prihlasovali?
Rozhodla som sa toto dielo prihlásiť preto, lebo v ňom bola celá moja maliarska história, ktorú som pretvorila do niečoho iného. Cítila som, že viem, čo robím, a viem, prečo to robím, hoci bol v mojej tvorbe úplne iný zámer ako dosiaľ. Mamina reakcia bola, že „preboha, čo si to prihlásila“. (smiech)
Ocenenie ma prekvapilo, lebo som nečakala, že toto dielo sa stretne so súhlasom. Je to pre mňa veľmi dôležité dielo, ktoré ma stálo veľa práce.
Súťaž mi priniesla aj zamyslenie sa nad svojou maľbou, že čomu sa idem venovať, lebo už to začína byť aj zodpovednosť. (smiech) Hlavne voči sebe. Je to také potvrdenie, ktoré mi dovolilo maľovať aj po škole, mať vlastný ateliér. Môžem maľovať a nemusím sa starať o extra peniaze na materiál a podobne.
Ako to vidíte so svojím fungovaním po škole?
Súťažou sa to zmenilo, lebo pred výhrou som premýšľala, ako skombinovať prácu a ateliér a bývanie. Bolo by to veľmi ťažké a teraz sa to príjemne otočilo, že sa budem môcť po škole venovať maľovaniu. Chcem veľa tvoriť a cestovať, či už len do prírody niekam na Slovensko, stráviť napríklad celé leto v Tatrách a tam maľovať.
Je podľa vás reálne živiť sa len umeleckou prácou?
Predstava je to pekná, ale je to náročné. Niekedy si myslím, že je to náročnejšie ako podnikanie, lebo ten príjem je veľmi neistý. Neviem, či sa dá reálne žiť z maľby. Určite tam bude aj niečo iné, čomu sa budem venovať. No čas strávený v ateliéri beriem ako svoju prácu.
Aké sú podľa vás podmienky na slovenskej scéne pre mladé umelkyne a mladých umelcov?
Zlepšuje sa to a aj verejnosť sa viac zaujíma. Existujú granty pre začínajúcich výtvarníkov, galerijné priestory im ponúkajú výstavy. Aj ja som mala na konci štvrtého ročníka sólovú výstavu, čo si myslím, že je veľmi dobré ako ohodnotenie toho, že to má zmysel. Ak to môžem porovnať s Bruselom, študenti tam mali vypísané rôzne súťaže napríklad v Centre Pompidou. Veľké galerijné inštitúcie sa snažili motivovať mladých ľudí tým, že im ponúkli výstavu. Toto možno našim veľkým inštitúciám chýba, ponúknuť mladej generácii niečo viac a nestavať len na istote.
