Maliarka Jarmila Sabová Džuppová: Bez maľby mám pocit, že neviem o sebe a o svete nič

Maliarka Jarmila Sabová Džuppová sa už viackrát zúčastnila na súťaži Maľba, ktorú organizuje Nadácia VÚB. V roku 2018 obsadila tretie miesto s dielom nazvaným Kolotoč zarastený medzi orechom a čerešňou. V tvorbe čerpá motívy z fragmentov vlastných denníkov. Zachytáva motívy domova s jeho priestorovými i časovými zmenami, ale aj ekologické tematizovanie života.

Jej obrazy pôsobia na prvý pohľad jednoducho, no výsledkom sú emočne intenzívne kompozície. Dielo Kolotoč zarastený medzi orechom a čerešňou je dôkazom, že jej hlavná inšpirácia pramení z neskrývaného naviazania na svoje okolie.

V rodičovskej kuchyni v Michalovciach, ktorá je zároveň jej ateliérom, nás Jarmila previedla svojimi denníkmi a porozprávala o tom, čo pre ňu maľba znamená a akú slobodu ponúka tvorba na plný úväzok.

Povedzte nám viac o svojej tvorbe. S akými motívmi pri maľbe najradšej pracujete a čo sa snažíte primárne zachytiť?

Vychádzam z vlastných skúseností. Často čerpám zo svojich denníkov, z ktorých vyberám menšie či väčšie fragmenty a tie mi slúžia ako prvotná inšpirácia. Svoje obrazy nepremaľúvam a nerobím im žiadne dodatočné korekcie. Ak chcem zachytiť istý moment a motív, vždy ho namaľujem nanovo aj so všetkými zmenami, ktoré počas obdobia medzi jednotlivými obrazmi nastali − zakaždým sa do nich snažím preniesť aktuálny stav.

Ako vznikajú vaše obrazy? Máte vopred jasnú predstavu, ktorú zhmotníte, alebo postupne objavujete a dopĺňate ich príbeh?

Obraz vzniká postupne. Mám v hlave určitý motív alebo moment, ktorý potrebujem zobraziť. Začnem teda kresbou alebo maľbou. Postupne vrstvím príbehy a motívy, a keď už viem, že bolo vyjadrené všetko, čo som chcela do daného obrazu pretaviť, prechádzam k ďalšiemu. Niekedy potrebujem prepracovať motív vo viacerých formátoch či s iným príbehom. Vtedy pracujem paralelne na viacerých obrazoch.

Pri všetkých obrazoch využívate namiesto plátna maliarsku dosku, tzv. sololit. Zvyknete pracovať aj s iným materiálom?

Skúšala som maľovať aj na plátno, no neposkytovalo mi toľko možností vstúpiť do maľby kresbovo. Momentálne z materiálov využívam len sololit. Pracujem s temperovými farbami a veľkú kresbovú časť tvorím suchým pastelom, ktorý miestami kombinujem so slnečnicovým olejom. Zaujíma ma prirodzená schopnosť kombinácie farieb a oleja.

Skúšala som maľovať aj s akrylom, no nevyhovovala mi jeho konzistencia, pretože sa na obraze javí ako guma. Skúšala som ho aplikovať na svojom staršom obraze krajiny. Tento zásah sa mi nepáčil, tak som z neho akryl strhla a vznikla z toho špecifická kombinácia povrchov. Bolo to ako dekontaminovať krajinu.

Kde vznikajú vaše obrazy?

Tvorím doma v byte. Mojím ateliérom je kuchyňa, ktorá mi ponúka vyhovujúci ruch pri práci. Je to môj domov, odkiaľ čerpám mnohé motívy opakujúce sa v mojich maľbách. Či už je to komín, alebo kopec Kyjov, na ktoré sa denne z okna dívam, alebo klavír na chodbe.

Je to priestor, kde sa cítim uvoľnene. Občas dovolím aj mojim synom, aby zasahovali do malieb, i keď teraz k tomu pristupujú už menej odhodlane ako kedysi. Obrazy neopravujem. Nechávam ich aj so zásahmi detí. Nevnímam to ako poškodenie malieb. Maľby nie sú príliš fixované, takže sa môže stať, že sa pri prenose jemne rozmažú. Nevadí mi, keď sa obraz jemne rozmaže, neškodí mu to. Čím viac ľudí sa ho dotkne, tým viac naberá nový rozmer.

Žijete v Michalovciach. Riešili ste niekedy otázku, či sa kvôli kariére nepresťahujete?

Nemala som dôvod premýšľať nad tým. Som tu a tu aj tvorím. Zaznamenávam dôverne známe prostredie a zmeny v ňom, preto mi nedáva zmysel odísť tvoriť niekam inam. Chodiť odmalička rovnakými chodníčkami pre mňa znamená spoznávať a učiť sa chápať určitý kúsok zeme do hĺbky aj naprieč časom.

Vyskytujem sa tu, mám taký bežný areál výskytu človeka bez auta. V tomto zmysle sú kúsky zeme, kde človek prežije svoj život, rovnocenné. Akurát nemám šancu spoznať do rovnakej hĺbky jej iný kúsok. Chodiť rovnakými cestičkami je ako prehlbovať modlitbu.

Snažím sa pochopiť pohnútky ľudskej činnosti, ktoré sú akoby zákonite protichodné voči cyklom Zeme. Akoby to inak nešlo. Súcitiť, nehnevať sa, nesmútiť nad tým. Stále dookola, stále nanovo. Ako v špirále, nazerať na krajinu a živé bytosti v nej, stále z iného uhla. A potom, o rok, v podobnom stave ovzdušia, z rovnakého uhla, ale jednoducho naprieč časom. O závit v špirále vyššie.

Mali ste niekedy pochybnosti o tom, či sa maľbe budete môcť venovať na plný úväzok?

Maľbe som sa venovala intenzívne v škole a potom až do pôrodu. Posledných šesť rokov som bola na materskej dovolenke s dvoma synmi. Prvé dva roky po narodení staršieho Andrejka som nemaľovala, len som uplietla mužovi sveter. Pletenie ma „odštupľovalo“ a mohla som znovu začať. Bez maľby mám pocit, že neviem o sebe ani o svete nič. Maľba je ako očista, ako plávanie v spodnom pomalšom pokojnom prúde rieky, ako spojenie s paralelným tokom vecí, ktoré sa dejú.

Kde môžu ľudia vidieť vaše diela? Pripravujete v najbližšom čase výstavu?

Najbližšia  výstava je plánovaná na september tohto roku v DOT Gallery v Bratislave.

Stretávate sa s tým, že musíte ľuďom vysvetľovať hodnotu obrazu? Ako k tomu pristupujete?

V minulosti som riešila predaj diel sama. Bolo to osobné, predávala som za kamarátske ceny ľuďom, ktorí sa z toho tešili. Na jarmokoch som rada čakala na vnímavého zákazníka. Napríklad na Spišskom hrade som si prestrela na zem bielu plachtu a predávala som po 20 korún kartóniky s rytiermi, detailmi hradnej architektúry či vykopávok. Za deň sa pristavili dvaja-traja, ktorí neverili, že je to naozaj. Videli hodnotu a boli zvláštne rozžiarení, že ju našli na bielej plachte na dolnom nádvorí, a ja som bola za nich veľmi vďačná.

Teraz tú hodnotu a vďačnosť cítim sprostredkovane cez Zuzku Dankovú z galérie DOT, ktorá moje veci predáva alebo zapožičiava kade-tade. Je to porovnateľne príjemné. Vďaka nej a jej rodine v tom pre mňa ostal ten pôvodný autentický náboj.

Čo znamená pre maliara účasť na súťaži? Aký máte názor na súťaženie v umení?

Umelecké súťaže vnímam ako niečo prínosné. Do môjho obmedzeného zorného poľa sa zmestila len súťaž Nadácie VÚB Maľba a Cena Oskára Čepana. Nemám prehľad, čo iné existuje. Tieto dve podujatia sú vyše desať rokov pre mňa sviatkom a škoda by ich bolo podkopávať a vyvracať z koreňov. Sú užitočné a je zbytočne zaťažujúce filozofovať o význame súťaženia v umení. Je to dobré stretnutie ľudí, ktorí inak pracujú osamote, a ak výtvarníci teoretizujú o zmysle súťaženia, je to na škodu ich diel.

Môžete predstaviť svoj obraz, s ktorým ste obsadili tretie miesto? Prečo ste sa rozhodli prihlásiť do súťaže práve s ním?

Obraz zachytáva kolotoč zarastený v bývalej záhrade, aprílové vňate na čaje − myší chvostík, hluchavku a žihľavu, jarné blato. Nedá sa pustiť, zarástol medzi orechom a divou čerešňou, ani tá žihľava mu nepraje.

Až dodatočne som spočítala, že kolotoč má 12 červených sedadiel, zachytáva tematiku roka a mesiacov. Keby mal každý kalendárny mesiac 28 dní, rok by mal 13 prirodzených mesiacov. Na obraze je trináste sedadlo kolotoča akoby skryté za strojom, za tým dreveným telesom s obrázkom smreka. Poukazuje to na prirodzený vplyv mesiaca, na ženské cykly späté s mesiacom.

Prihlásila som ho, lebo som o ňom uvažovala celý rok, visel aj rozrobený na jednodňovej výstavke na Šírave. Potom čerstvo hotový v Banskej Štiavnici na výstave Chodník do kruhu. Zhŕňa pre mňa celkom intenzívny rok od leta 2017 do jari 2018.

Čo vám dalo ocenenie v súťaži Maľba?

Za výhru sme spravili deťom novú detskú izbu a rodičom spálňu, lebo im tu príliš ovplyvňujeme žitie. A tak nech aj pre nich je čosi hmatateľné a užitočné z toho môjho podivného maľovania.

Ako vnímate stav umeleckej scény na Slovensku? Majú mladí maliari podporu? Zlepšuje sa to?

Som mimo tejto komunity. Vlastne ani nepoznám mladých maliarov, na výstavy nechodím a ani na prieskumy. Hrozné (úsmev). Chodím do lesa a ak sa mi podarí na Šíravu, na Morské oko, vlakom na výlet do Humenného s deťmi.

Na čom aktuálne pracujete?

Momentálne pracujem na dvojici obrazov s motívom svätej Lucie. Obraz je symbolickým vyjadrením očistných procesov, napr. vydymovanie. Zachytáva intímny motív, ktorý odkazuje na vyrovnávanie sa  s minulosťou. V obraze sa objavuje aj motív domova − vianočný veniec. Zobrazujem svätú Luciu v podobe ikony, ktorá visí na borovici. Je to taký priezor dovnútra koruny stromu.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Keď sú obe deti doma, doobeda sa hrajú a ja, ak nerobím bežné domáce práce, maľujem, ale to len také desaťminútovky, kým sa ozve „mama“. Poobede ideme von. Ak ide Andrejko do škôlky, zavediem ho tam a vraciam sa z opačného konca mesta domov – vzácna a konštruktívna prechádzka. Matejko ešte nechodí do škôlky, naši mi s ním pomáhajú. Maľbe sa snažím venovať každý deň. Hlavný pracovný čas je medzi desiatou večer a druhou hodinou rannou.

Minulý rok bol veľmi intenzívny z hľadiska maľovania, ale nedostatok spánku sa mi hneď prejavil na zdraví, a tak tento rok, keď už nevládzem, idem spať. Veľkou oporou sú mi stále a vo všetkom moji rodičia.

Jarmila Sabová Džuppová

Kto je Jarmila Sabová Džuppová?

Jarmila Sabová Džuppová (1984) je absolventkou Ateliéru grafiky a experimentálnej tvorby pod vedením prof. Ruda Sikoru na Fakulte umení TU v Košiciach. Vo svojej tvorbe sa venuje predovšetkým maľbe, do ktorej vstupuje kresbovo prostredníctvom pastelu. Niekoľkokrát sa zúčastnila na súťaži Maľba, ktorú organizuje Nadácia VÚB. V roku 2010 získala 2. miesto a v roku 2018 obsadila tretiu priečku s dielom nazvaným Kolotoč zarastený medzi orechom a čerešňou. Má dvoch synov, žije a tvorí v rodných Michalovciach.