Pôvodne chcela byť architektkou, dnes prostredníctvom umenia prepája svety, ktoré si často nerozumejú. Umelkyňa Eva Vaňová vo svojej tvorbe spolupracuje s marginalizovanými komunitami a hovorí o veciach, ktoré ju „presahujú“. Za svoj obraz Silent City získala tretie miesto v prestížnej súťaži Maľba 2025, ktorú každoročne organizuje Nadácia VÚB.
V rozhovore pre Srdcovky hovorí o tom:
- ako sa z maľovania stalo hľadanie porozumenia medzi ľuďmi,
- čo ju naučila práca s komunitami, ktoré sú často na okraji verejného záujmu,
- ako umenie spája,
- ako vníma úspech v prestížnej súťaži Maľba roka
- a ako sa vyrovnáva s tým, že nie každý rozumie jej tvorbe.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že maľovanie je pre vás viac než len hobby?
Kreslím, odkedy si pamätám, neskôr som začala aj maľovať. Len tak, pre seba. Dlho som mala pocit, že sa tým neuživím a že musím robiť aj niečo „praktické“. Preto som pôvodne plánovala ísť v rodinných šľapajach. Môj otec je šikovný architekt, a tak ma nejako prirodzene viedol k tejto profesii.
Časom som však zistila, že nie som typ človeka, ktorý bude sedieť v ateliéri a rysovať. Vo výtvarnom umení som cítila oveľa viac slobody. Napriek tomu, že ma prijali aj na architektúru, som si nakoniec vybrala štúdium umenia v ateliéri obrazu.
Aké boli začiatky?
Náročné. Na umeleckú vysokú školu som prišla z gymnázia, nemala som profesionálne zázemie. V porovnaní so spolužiakmi som sa cítila pozadu a neustále som sa porovnávala. Mala som pochybnosti, či tam vôbec patrím, či mám na to, aby som pokračovala.
V ateliéri vládol pomerne prísny režim – každý deň od rána sme kreslili portréty. Bol to tréning remesla. Keď prišiel lockdown, celé sa to presunulo domov. Kreslili sme len samých seba alebo členov rodiny, ktorí už mali pózovania často plné zuby. (úsmev)
Uzavretosť, monotónnosť, neistota – všetko sa to hromadilo. Viackrát som rozmýšľala, že skončím. Dnes viem, že práve tieto neisté začiatky ma naučili vytrvať a hľadať vlastný spôsob, ako sa vyjadriť cez umenie.
S podobnými pochybnosťami sa stretáva veľa (nielen) začiatočníkov. Pamätáte si, čo vám vtedy pomohlo?
Asi práve umenie, ktoré bolo samo osebe naplňujúce. Aj keď som mala pocit, že som v ateliéri najslabšia, vedela som, že týmto smerom chcem ísť, a nedovolila som si prestať. Motivoval ma každý malý posun. Keď som napríklad pochopila stavbu tváre alebo proporcie, hneď som videla, ako sa kresba mení a ja sa posúvam.
Pochopila som, že remeslo sa dá naučiť. Nikto sa nenarodí ako hotový umelec. Je to o práci, trpezlivosti a opakovaní. Táto technická stránka je však len jedna časť.
Remeslo je jazyk, ktorým hovoríme svoj príbeh. Oveľa dôležitejšie je to, čo chce človek cez svoju prácu povedať.
„Viackrát som rozmýšľala, že skončím. Dnes viem, že práve tieto neisté začiatky ma naučili vytrvať a nájsť vlastný spôsob, ako sa vyjadriť cez umenie.“
Ako sa vo vás postupne formovali témy, ktoré chcete otvárať?
Začalo sa to, keď som nastúpila na vysokú školu. Popri remeselných cvičeniach sme mali aj voľnejšie zadania, kde sme sa mali vyjadrovať k vlastným vnútorným príbehom. Mne to však nebolo prirodzené. Mala som pocit, že je mnoho tém, ktoré si zaslúžia oveľa väčšiu pozornosť než môj osobný príbeh.
Nechcela som sedieť v ateliéri a vytvárať diela o sebe, zatiaľ čo okolo mňa sa deje svet. Túžila som byť jeho súčasťou, nielen pozorovateľkou.
Uvedomila som si, že cez umenie môžem hovoriť o veciach, ktoré ma presahujú – o ľuďoch, ktorých hlasy nepočuť, o skupinách, ktoré spoločnosť odsúva na okraj. Odvtedy vnímam umenie nielen ako osobný prejav, ale aj ako spoločenský nástroj.
Tak ste sa dostali k marginalizovaným komunitám.
Áno. Od začiatku som bola veľmi zapálená a chcela som sa učiť aj mimo školy, preto som sa hlásila na rôzne umelecké rezidencie. Jediná, na ktorú ma vtedy prijali, bola rezidencia u Tomáša Rafu – umelca a aktivistu, ktorý každoročne organizuje projekt v rómskej osade v Sečovciach. Strávili sme tam približne desať dní, ktoré pre mňa boli zlomové. Prvýkrát som zažila, že umenie nemusí byť uzavreté v ateliéri.
O participatívnom umení tvorby sa však na školách či v umeleckých kruhoch hovorí veľmi málo. A ak áno, často sa naň pozerá ako na sociálnu prácu alebo formu charity, nie ako na plnohodnotnú súčasť umenia. Ja sa dnes snažím ukazovať, že môže byť rovnako hodnotné.
Zbraň v ruke alebo cigareta, tvár zahalená maskou. Aj takýmto spôsobom vo svojej tvorbe mladá výtvarníčka Alexandra Hrehová poukazuje na moderný ženský svet. Cez vlastné autoportréty rúca stereotypy, aká by žena mala byť. Využíva v nej výšivky i prvky folklóru, ktorý ju sprevádzal počas dospievania. Pozrite sa s nami do ateliéru minuloročnej finalistky ocenenia Maľba, ktorú sme navštívili v Hanušovciach nad Topľou.
Čo vlastne znamená participatívne umenie?
Má mnoho foriem, ale pre mňa znamená tvorbu, ktorá sa rodí zo stretnutia s ľuďmi – pre nich aj s nimi. Autorom nie je len jeden človek, dielo vzniká spoločne, v procese, kde každý účastník prináša svoj pohľad, skúsenosť či gesto.
Výsledkom nemusí byť klasický obraz, môže ním byť „len“ samotný proces. Podstatou je vytvoriť priestor, v ktorom sa ľudia cítia bezpečne a slobodne.
To pôsobí oveľa nepredvídateľnejšie ako klasická maľba. Aké je pre vás ako umelkyňu pustiť kontrolu?
Baví ma, že je to živý a neustále sa meniaci proces. Výsledok sa nikdy nedá naplánovať dopredu a mení sa podľa ľudí, ktorí sa na ňom podieľajú, podľa ich energie, nálad a ochoty zapojiť sa. Každý deň je iný a ja síce môžem mať rámcovú predstavu o výsledku, no musím byť pripravená opustiť ju, ak sa situácia vyvíja iným smerom. A práve to ma na tom fascinuje.
Vráťme sa ešte k vášmu prvému projektu Prázdniny v Sečovciach. Ako si naň spomínate?
Priznám sa, že prvý deň bol pre mňa úplný šok. Nikdy som v osade nebola a som skôr introvert, takže ocitnúť sa uprostred päťdesiatich detí, ktoré vás spontánne objímajú, bol silný zážitok sám osebe. Tam som prvýkrát zistila, aké živé môže byť kolektívne tvorenie.
Zároveň som v sebe objavila množstvo predsudkov a strachov, ktoré som predtým nevidela. Táto skúsenosť ma prinútila ísť do konfrontácie so sebou a hľadať, prečo niektoré veci vnímam tak, ako ich vnímam.
Túto prácu ľudia často vnímajú ako charitu, no pre mňa to bol presný opak. Stretnutia s deťmi zo segregovaných komunít boli a sú pre mňa hlbokou osobnou skúsenosťou. Učia ma spomaliť, jemnejšie vnímať rozdiely a viac počúvať – ich aj seba. Je to proces, ktorý ma mení.
Zdroj fotiek zo Sečoviec: Art Aktivista
Na túto skúsenosť ste nadväzovali aj v ďalších dielach. Jedno z nich s názvom Silent City získalo tento rok tretie miesto v súťaži Maľba 2025, ktorú každoročne organizuje Nadácia VÚB. Ako vznikalo?
Dielo vzniklo počas série workshopov, ktoré som v Brne organizovala v spolupráci s Multikultúrnym centrom Brusinka. Zúčastnili sa na nich deti z Ukrajiny aj z Ruska, ktoré sa v meste ocitli v dôsledku vojny.
Workshopy vzišli z formátu, ktorý som predtým realizovala v Košiciach, volá sa Mapovanie mesta očami detí. Ide o proces, v ktorom deti prechádzajú mestom, pozorujú ho a zaznamenávajú na papier to, čo vnímajú – cesty, budovy, električky, náhľady na okolie. Výsledkom sú ich osobné mapy nového sveta.
Tieto mapy som po skončení workshopov pozbierala a vychádzala z nich pri komponovaní obrazu. Vyberala som jednotlivé línie, tvary či fragmenty z ich kresieb a spájala ich do novej kompozície.
Obraz tak nie je len mojím autorským dielom, ale aj vizuálnym odkazom na náš spoločný proces.
„Uvedomila som si, že cez umenie môžem hovoriť o veciach, ktoré ma presahujú – o ľuďoch, ktorých hlasy nepočuť, o skupinách, ktoré spoločnosť odsúva na okraj.“
Ústrednou témou obrazu je separácia – pocit odlúčenia ukrajinských detí od ich generácie. Ako sa tento motív osamelosti premietol do samotného diela?
Viaceré deti mi hovorili, že si nevedia nájsť kamarátov, lebo ich oddeľuje jazyková bariéra. Českí rovesníci často nerozumejú anglicky a ony zas po česky. Cítila som v tom pocit neznáma a hľadanie domova.
V obraze som ho chcela vyjadriť cez kontrast tvarov – ostré geometrické línie oproti jemnejším krivkám. Hľadala som rovnováhu medzi harmóniou a napätím, aby človek cítil moment vyčlenenia. Podčiarkuje to aj symbol domu, ktorý sa v obraze objavuje.
Išlo o moju prvú participáciu v Brne a v tomto som s deťmi mala podobnú skúsenosť – všetci sme sa ocitli v cudzom prostredí. Bolo to pre mňa silné aj v tom, že keď vypukla vojna, videla som, ako prudko sa v mojom rodnom meste zvýšila nenávisť voči Ukrajincom. Ľudia mali množstvo predsudkov, hovorilo sa, že „berú dávky“ a podobne. Zrazu som nečítala len titulky, ale videla následky na konkrétnych deťoch a bližšie som pochopila, aké to je, keď dieťa príde o domov.
Stačilo, že nakreslilo malý domček a rozplakalo sa. To bol moment, ktorý ma úplne zasiahol.
Bol to pre vás najsilnejší projekt?
Všetky projekty sú pre mňa srdcové, ale ak by som mala vybrať ten najsilnejší, tak určite prvý – Na hranici, ktorý som robila v Košiciach. Trval dva roky a s deťmi, s ktorými som spolupracovala, som si vytvorila naozaj hlboké vzťahy. Pracovala som s rómskymi a autistickými deťmi aj s deťmi s poruchami sluchu, všetci sme sa učili od seba navzájom.
Keď pracujete s rôznymi vylúčenými komunitami, je niečo, čo majú spoločné? Alebo čo je to, čo ich dokáže spojiť?
V projekte Na hranici som skúmala, či je vôbec možné, aby si rôzne segregované skupiny našli spoločný priestor. A zistila som, že áno, že v jadre sme všetci rovnakí, a keď spolu začneme tvoriť, miznú rozdiely. Jazyk, pôvod, diagnózy – nič z toho vtedy zrazu nehrá rolu. Umenie sa stáva univerzálnym jazykom.
Podľa mňa to jediné, čo nás naozaj oddeľuje, sú predsudky. Keď ich na chvíľu odložíme, vzniká autentická spolupráca. Tieto deti majú obrovskú citlivosť na úprimnosť – keď cítia, že k nim človek pristupuje bez nadradenosti a s rešpektom, otvoria sa. A vtedy sa z tvorby stáva skutočný dialóg.
Čo pre vás znamená umiestnenie v súťaži Maľba 2025?
Veľa. Beriem to ako potvrdenie, že moja práca – hoci sa pohybuje na hranici medzi umením a sociálnym výskumom – obstojí aj z čisto umeleckého hľadiska.
Ako som spomínala, participatívne formy tvorby sú v umeleckom svete často prehliadané alebo považované skôr za aktivizmus či sociálnu prácu než za „vysoké“ umenie. Toto ocenenie teda beriem ako signál, že aj takýto druh tvorby má svoje miesto, hodnotu a zmysel. Dodalo mi to akési umelecké sebavedomie.
A áno, viem, že niektorým ľuďom to podľa komentárov na internete možno úplne nedávalo zmysel (úsmev), ale aj to je súčasťou dialógu, ktorý má umenie vyvolávať.
Na umenie má názor takmer každý a na sociálnych sieťach ho ľudia často dávajú najavo pomerne ostro. Ako vnímate takéto negatívne reakcie?
Negatívne reakcie si k srdcu neberiem. Viem, prečo robím to, čo robím, a stojím si za tým. Konštruktívnu kritiku však vítam – ak ju prináša človek, ktorý rozumie kontextu a vie pomenovať, čo by sa dalo zlepšiť, beriem to ako výzvu. Umenie sa predsa neustále vyvíja.
Anonymné komentáre na internete ma však netrápia. Raz som čítala peknú myšlienku: keď ideme k lekárovi, ktorý študoval šesť rokov, nepoučujeme ho, ako nás má operovať. No pri umení má zrazu každý pocit, že vie najlepšie, čo je „to pravé umenie“. Pritom umelec študuje 6 rokov na vysokej škole.
Dnes sa maľovať dá naučiť aj z YouTubu, ale to je remeslo. Skutočné umenie podľa mňa spočíva v tom, ako ho použijeme, aký význam mu dáme. Nie každý to pochopí a to je v poriadku.
