Pred tromi rokmi vyhrala druhé miesto v súťaži Maľba, ktorú organizuje Nadácia VÚB. V jej dielach prevládajú motívy prírody aj realistický pohľad na svet naokolo. S maliarkou M. Kiss Mártou sme sa v jej ateliéri rozprávali o tom, že aj maliar môže byť extrovertom, o maľovaní na plný úväzok aj o snahe prinášať umenie do všedných dní.
Niektorí maliari k umeniu inklinovali od detstva, iných nasmeroval konkrétny moment. Aká bola vaša cesta k maľbe?
U mňa to bolo prirodzené. Bola som na základnej škole v siedmom ročníku, keď si moja mama všimla, že som asi viac týmto smerom nadaná. Zapísala ma na základnú umeleckú školu a odtiaľ som potom išla na strednú umelecko-priemyselnú školu. Keďže moja mama bola učiteľka, spomínam si, že už ako dieťa som jej pomáhala s rôznymi nástenkami či plagátmi.
Po strednej škole ste sa však rozhodli študovať na pedagogickej fakulte.
Robila som prijímačky aj na VŠVU na maľbu. Zobrali šiestich a ja som bola siedma. Vtedy som z toho bola veľmi sklamaná. Rozhodla som sa preto ísť na pedagogickú fakultu s odborom výtvarná výchova. Dnes to však neľutujem, pretože to boli úžasné roky. Mala som okolo seba príjemných ľudí, stretla som tam aj maliara Daniela Brunovského, ktorý si moju prácu všimol. Veľmi ma podporoval a zoznámil ma s ďalšími umelcami.
Chceli ste sa aj po škole venovať naplno maľbe?
Maľba ma vždy sprevádzala. Nie som však taký typický umelec, ktorý rád tvorí celé dni sám v ateliéri. Som skôr živel. Mám rada ľudí a spoločnosť. Som viac extrovert ako introvert a tiež som realista. Viem snívať, ale nedomýšľam si viac než treba.
Predsa len vás vysoká škola nasmerovala k učeniu.
Počas štúdia na pedagogickej fakulte som ešte nevedela, či chcem učiť, alebo nie. Nakoniec som učila 5 rokov, týždenne možno 400 žiakov na základnej škole v Dunajskej Strede. Mala som to veľmi rada, so žiakmi sme mali skvelý vzťah. S učením som skončila len tento rok v januári.
Predovšetkým v posledných rokoch bolo mojím cieľom čo najviac odovzdať umenie žiakom. Veľa sme reprodukovali a tiež som sa ich snažila vzdelávať cez príbehy. Kým oni kreslili, ja som im hovorila zaujímavosti zo života Salvadora Dalího. Boli to pre nich pikošky, ktoré ich namotivovali. Vedela som, že aj keď im poviem o umelcovi nejaké banality, napríklad to, že jedol netopiere, tak im to viac priblížim a vytvoria si k tomu lepší vzťah. To na nich veľmi fungovalo.
Na obrazoch zobrazujete aj prostredie školy. Vnímali ste učenie ako inšpiráciu?
Mala som štádium, keď som sa snažila imaginárne spojiť prírodu so školou. Chcela som cez moju maľbu podporiť aj svojich študentov. Na niektorých mojich obrazoch nájdete zobrazené napríklad aj reprodukcie od žiakov, ktoré sme spolu v škole vytvárali. To, že diela od iných uznávaných umelcov pretvorili, je napísané aj na zadnej strane. Na inom obraze som využila napríklad študentské práce formou koláže, ktoré sú podpísané žiakmi.
Znamená to, že už pol roka sa venujete naplno iba maľbe?
Áno, odhodlala som sa, že sa budem venovať iba maľbe. Mala som naplánovaný celý polrok 2020, tri mesiace som mala byť v Berlíne, ale situácia to, žiaľ, nedovolila. Tento polrok mi však stačil na to, aby som zistila, že potrebujem spoločnosť. (smiech) Som v štádiu, keď som veľmi nabudená robiť popri maľovaní aj iné aktivity, kde budem viac v kontakte s ľuďmi.
Vždy ste mali pri maľovaní svoj štýl alebo ste sa k nemu dostali postupne?
Vždy som cítila, že príroda je to, čo ma najviac dostane do transcendentálneho vzťahu. V prírode som mala odjakživa pocit, že potrebujem maľovať a musím maľovať. A potom som si postupne vybudovala techniku, pri ktorej som aj z prírody čerpala materiály, štruktúry. Namiešala som s farbami zeminu alebo piesok. Keď sa zblízka pozriete na moje obrazy, sú na nich reliéfy. Vždy sa tam nachádza materiál z danej lokality. Mám rada, keď je všetko na obraze prepojené.
Predpokladám, že vám asi nevadí, keď sa obraz zašpiní.
Vôbec. Často som chodila tvoriť aj do terénu, napríklad do kukuričného poľa. Raz prišla počas maľovania na bývalom družstve v stajniach moja kolegyňa zo školy, ktorá mi začala z obrazu vyberať kúsky hnoja. Pýtam sa jej, čo to robí, a ona na to, že očisťujem ti obraz. Chcela mi to upratať. Potom som jej vysvetlila, že to je súčasť obrazu. (smiech)
Vo vašich dielach prevláda nielen téma prírody, ale aj dedinského prostredia. Čím sú vám tieto témy blízke?
Mám rada, keď obrazy zobrazujú dobu a rada v nich zobrazujem prostredie, z ktorého pochádzam. Aj pseudonym Kiss Kukurica vznikol náhodne, ale zobrazuje môj sedliacky pôvod. Vždy ma fascinovali rôzne formy kukurice − zelenej, vysušenej. Viem v tých formách naplniť svoje estetické vnímanie.
V súťaži Maľba ste získali druhé miesto s obrazom s názvom Je načase ísť spať. Ako vznikal?
Mojím cieľom bolo zobraziť dedinské prostredie a spojiť ho so životom umelca. Naznačuje to aj názov Je načase ísť spať. Väčšinou umelci pracujú do rána, pretože potrebujú na koncentráciu pokoj v noci. Vlastne to opisuje stav, keď kohúty už kikiríkajú a ja mám ešte štetec v ruke.
Vo svojej tvorbe prepája temnotu s farbami a prostredníctvom fantazijných postáv reflektuje problémy spoločnosti. Maliar Erik Šille začínal tvoriť pred rokmi. V čase, keď digitálny svet nemal takú silu, inšpiráciou mu bola elektronická hudba aj sci-fi témy. Dnes patrí k najúspešnejším maliarom strednej generácie, no ako porotca súťaže Maľba priznáva, že rokmi je kritickejší, a to najmä k sebe.
Všetky vaše diela sú veľkoformátové. Keď idete tvoriť, máte už jasnú predstavu, ako bude obraz vyzerať?
Mala som kedysi aj menšie obrazy s rozmermi 100 x 100 cm. Mám ale pocit, že sa nezmestím na menšie formáty. Chcem povedať veľa a len veľmi ťažko mám na plátne pokoj. Robí mi problém upokojiť obraz. Vždy tam chcem dať mnoho informácií.
Väčšinou mám akú-takú predstavu, čo idem tvoriť. Veľmi rada obraz „nahodím“ rýchlo, za dve hodiny, keď mám pokoj a nikto ma neruší. Buď kričí hudba, alebo je maximálne ticho. „Nahodiť“ pre mňa znamená vybudovať niečo svieže a gestické, čo je pre mňa dôležité a odvážne. Odvážnosť je pri maľbe možno to najpodstatnejšie.
Snažíte sa o to, aby vaše obrazy mali nejaký spájajúci prvok?
Mám rada naturalistické farby. Na podklady využívam aj surové farby, ale nakoniec to vždy upokojím naturalistickými farbami. Mám obdobia, keď rozoberám dedinské témy, prírodu alebo školstvo. Vždy sa snažím, aby to vychádzalo z mojej aktuálnej identity. Nemám rada sériovú tvorbu. Aby som z jedného motívu urobila tridsať obrazov, to nie, to mi nesedí, takú potrebu nemám.
Čo výhra v súťaži Maľba pre vás znamenala?
Keďže som len končila vysokú školu, mala som pocit, že maliarska bratislavská scéna je odo mňa vzdialená. Po súťaži Maľba som však pocítila, že sa mi to priblížilo a bol to prvý veľký krok. Ozval sa mi napríklad banskobystrický zberateľ, ktorý odo mňa kúpil niekoľko obrazov. Vďaka Nadácii VÚB a výhre v súťaži som mohla vycestovať na tri mesiace do Los Angeles. Tam som však prišla na to, že môj domov je tu na Slovensku na Žitnom ostrove.
Čo vás o tom presvedčilo?
Mám pocit, že tu musím niečo spraviť pre kolektív a pre umenie. Pri návšteve Grand Canyonu, z ktorého som bola neskutočne unesená, som si uvedomila, že aj tak myslím na Európu, na Slovensko, na maďarský materinský jazyk. A že dokázať musím niečo tu. Pamätám si ten pocit, ktorý ma sprevádza dodnes. Bola to však skvelá skúsenosť aj vďaka výhre v súťaži. V tomto období som dostala ponuku urobiť jednu veľkoplošnú sakrálnu maľbu o živote sv. Juraja, čo mi vtedy finančne pomohlo.
Stáva sa vám, že musíte ľuďom vysvetľovať cenu obrazu?
Pravdaže, vysvetľujem. Zatiaľ som si však vždy na existenciálnu potrebu privyrobila buď učením, alebo inou robotou. S prácou nemám problém, pokojne pôjdem umývať riad alebo okopávať kukuricu.
Predaj obrazov nikdy nebol môj primárny cieľ. Veľmi ťažko niektoré obrazy predávam, pretože mám k nim vzťah. Nedávno som predala naraz viac obrazov, ale priznám sa, viac ma to bolelo, ako tešilo. Keď však niekto začne špekulovať s cenou, viem povedať nie. Nič sa nedeje, keď si niekto obraz nekúpi. Sú však kusy, ktoré nechcem predať. Možno o pár rokov.
Čo ďalšie by ste chceli v najbližšom čase zrealizovať?
Chcela by som viac rozbehnúť nástenné maľby, s ktorými už mám nejakú skúsenosť. Robila som tematické veľkoplošné maľby alebo aj maľby na termálnom kúpalisku. Boli to však väčšinou komerčné projekty. Pred polrokom, keď som prestala učiť, som si povedala, že chcem robiť menej komerčných a viac autorských projektov.
Nástenné maľby by mali opisovať predovšetkým môj maliarsky prejav. Príkladom je napríklad moja spálňa tu v ateliéri. Najradšej by som maľovala expresívne prírodu na veľké industriálne plochy. Momentálne mám v pláne pomaľovať akumulačnú nádrž vysokú desať metrov vo vodárňach, ale čakám ešte na potrebné povolenie.
Chcem do toho zapojiť aj mojich bývalých žiakov a nejakú plochu vyhradiť aj im. Mojím cieľom je aj vo všedných dňoch šíriť medzi ľuďmi umenie. Čím viac umenie človeka v bežnom živote obklopuje, tým viac to podvedome vplýva na jeho umelecké cítenie.
