Jednou z výziev je nevzdávať sa, hovorí inštruktorka sociálnej rehabilitácie Andrea Žáčiková

Občas treba ustúpiť a hľadať inú cestu. Ak je však čo i len malá šanca na úspech, snažíme sa nevzdať. O výzvach svojho pracovného týždňa nám porozprávala inštruktorka sociálnej rehabilitácie Andrea Žáčiková z domova sociálnych služieb DSS Andreas, v ktorom denne napĺňajú program pre svojich klientov s autizmom, pomáhajú im posúvať svoje hranice a zároveň zachovávať kvalitu ich života.

V rubrike Výzvy môjho týždňa vám postupne predstavujeme výzvy tých, ktorí venujú podstatnú časť života pomoci iným, dennodenne s nimi pracujú a snažia sa prispieť k plnohodnotnosti ich života.

Ako prvá nám svoje výzvy opísala Andrea Žáčiková z domova sociálnych služieb pre klientov s autizmom DSS Andreas, ktorá predstavila aj svoju prácu a projekt Nakresli si korytnačku. Spoločnosť jej pri tom robila Magda, s ktorou sú už niekoľko rokov nerozlučnou a zohratou dvojicou.

Domov sociálnych služieb Andreas na Mokrohájskej ulici v Bratislave vznikol v roku 2007 ako výsledok snahy rodičov s dieťaťom s autizmom o vytvorenie zariadenia rešpektujúceho špecifické potreby klientov s poruchou autistického spektra. Úlohou domova je pomôcť a do istej miery odbremeniť rodiny, pomáhať im riešiť náročné situácie spojené s diagnózou ich detí a spolupracovať s nimi na plnohodnotnosti ich života.

V roku 2017 získali od Nadácie VÚB grant na arte a animoterapeutický projekt Nakresli si korytnačku. Viac o ich fungovaní aj o tom, ako jedna korytnačka dokáže zmeniť životy, prezradila cez svoje každodenné výzvy rehabilitačná inštruktorka Andrea Žáčiková.

#1 Byť vnímavá k potrebám klientov

„Každý náš klient potrebuje niečo iné, má iné záujmy a preferuje inak strávený deň. Niekedy je ťažké odhadnúť, akú má práve náladu, čo by teraz rád robil a na čo nemá chuť. Vtedy dochádza k nežiaducemu správaniu. Napríklad pri obľúbenom kreslení odíde alebo zhodí farbičky. Ide o indikátor, že túto aktivitu treba presunúť na neskôr.

Je však dôležité aktivitu, ktorú odmietol, skúsiť v ten deň znova, aby nemal pocit, že si nežiaducim správaním môže presadzovať, čo chce a zafixuje si ho. Treba podporovať, aby vyjadril svoje želanie spoločensky prijateľnou formou. Zvyčajne to na druhý pokus zvládneme.“

#2 Učiť samostatnosti

„Podstatné je dbať na samostatnosť v čo najvyššej miere, naučiť ich premýšľať vlastnou hlavou krok za krokom. Napríklad pri obliekaní nehovoriť obleč si tričko, obleč si nohavice, ale povedať porozmýšľaj, čo máš robiť, porozmýšľaj, čo ti chýba. A to aj napriek tomu, že nikdy nebudú schopní samostatne bývať a žiť. Je však pravda, že trvá dlho naučiť ich novú vec. Všetko nové zo zásady odmietajú. Rutina je rutina a tá je pre nich najlepšia.“

#3 Učiť záujmu o okolité dianie

„Najradšej by sa venovali len svojim obľúbeným a zaužívaným aktivitám, preto keď sme vďaka grantu Nadácie VÚB dostali korytnačku, bola to pre nich veľká zmena. Dali sme priestor každému zvládnuť túto novinku vlastným spôsobom. Väčšinou ich dianie okolo veľmi nezaujíma, pokiaľ sa ich bezprostredne netýka, no veľké terárium na chodbe sa prehliadnuť nedalo.

Paľko aj Alino sa boja všetkého živého, preto sa na korytnačku ani nepozreli. Tu nám prišli vhod výtvarné aktivity, keď sme korytnačku kreslili, maľovali, lepili a postupne približovali jej zhmotnenie skutočnosti. Malý Miško sa jej bál tiež, kričal: ,Neprosím si!‘ Ukazovali sme mu, čo jej dávame jesť a dnes sa jej hrabe v pilinách a sem-tam ju aj pohladká.

Veľkého Miška príliš nechytila za srdce, registroval ju však od prvého dňa. Rád ju kreslil a nosil jej púpavové listy z dvora. Páčilo sa mu, že terárium zhotovil jeho tatino a doniesol ho v aute. Cítil sa tak súčasťou. Kubka veľmi bavila príprava terária, sypanie pilín, rozmiestňovanie a polievanie kokosových vláken, príprava jedla. Naša Magduš je veľmi žiarlivá, a aj keď sme korytnačku pomenovali podľa jej obľúbenej rozprávky Karotela, nechcela sa s ňou deliť o našu priazeň. Mieru záujmu bolo potrebné dávkovať, aby projekt nenabral opačný efekt.“

#4 Pripravovať primeraný denný plán

„Denný plán musí obsahovať náučné, oddychové a samostatné aktivity, a aj tie spojené s ostatnými klientmi či terapeutmi. Každý deň chodíme na prechádzky po okolí alebo autobusom do vzdialenejších kútov Bratislavy s tými, ktorí cestovanie zvládajú. Ak je pekné počasie, ostávame na dvore. Práve tu sa nám osvedčil projekt Nakresli si korytnačku.

Rozložili sme si deku na tráve, čítali sme si a popritom sme sledovali Karotelu, ako sa kŕmi, ako behá, čo si obzerá. Občas sa pri nás zastavili deti z Gaudeamusu (zariadenie sociálnych služieb, s ktorým sa delíme o spoločné vonkajšie priestory) a pýtali sa na ňu, čo pomohlo našim klientom prirodzene sa socializovať. Bolo zaujímavé pozorovať, ako k sebe hľadajú cestu.

Každý z nich reagoval po svojom. Kubko sa chichúňal a ochraňoval Karotelu, keď ju chceli ostatné deti chytať, Paľkovi sa pozornosť celkom pozdávala, Alino sa len prizeral, veľký Miško pozoroval dianie a bolo vidno, ako nad tým premýšľa a, samozrejme, Magduš prekážalo, keď som odpovedala na otázky detí a rozprávala som o nej. Malý Miško je na vozíku, na prechádzky s korytnačkou nechodí. Z dvora jej však vždy nosí nejaké listy a byliny. Nakoniec si všetci naši klienti zvykli starať sa o Karotelu spôsobom, ktorý im vyhovuje.“

„Treba stále skúšať, čo všetko sú schopní zvládnuť aj za cenu, že to nevyjde podľa našich predstáv.“

#5 Neustále vzdelávať a posúvať hranice

„Práve úmysel dať živého tvora do bezprostredného kontaktu s našimi klientmi posunulo ich vnímanie sveta. Už len to, že sa na korytnačku pozrú, chytia piliny, pripravia jedlo, vymenia vodu… To, že aj oni sa musia o niekoho starať a nielen niekto o nich, zmenilo ich premýšľanie. Je dôležité nestagnovať na mieste, síce príjemnom, bez možnosti odhaliť ďalšie aspekty. Treba stále skúšať, čo všetko sú schopní zvládnuť aj za cenu, že to nevyjde podľa našich predstáv. Všetko len pokus − omyl. Ale s možnosťou úspechu, tak ako sa nám to podarilo s Karotelou.“

#6 Nevzdávať sa

„Občas treba ustúpiť a hľadať inú cestu, ale snažíme sa nevzdať, ak vidíme čo i len malú šancu na zdarný koniec. Tak ako to bolo s Karotelou. Ak by sme to vzdali na začiatku, teraz by sme ju nemali. Čakali sme, že prejavia radosť, že Kubko bude šťastím bez seba, keďže má zvieratá veľmi rád, že bude výskať, ako keď sa mu niečo nesmierne páči.

Tiež sme predpokladali, že Magduš bude nadšená, že sme korytnačke vybrali krásne meno z knižky. Opak bol pravdou. Postupnými krokmi a začleňovaním jej existencie sme ich naučili starať sa o ňu. A to všetko len preto, že sme to po prvých nezdaroch nevzdali.“

#7 Pripravovať harmonogram vyhovujúci klientom i personálu

„Základom pre úspešný deň či týždeň je zorganizovať taký plán, aby klienti dostali, čo potrebujú, a aby terapeuti neboli nadmieru zaťažení. Urobiť správny harmonogram je komplikované. No keď sa to podarí, je radosť vidieť, ako všetko funguje. Správne spárovať klientov i terapeutov je jednoducho podstata.“

Andrea Žáčiková

Kto je Andrea Žáčiková?

Študovala fyzioterapiu na Univerzite Cyrila a Metoda v Piešťanoch. V DSS Andreas už deviaty rok pripravuje so svojimi kolegami aktivity pre klientov s autizmom, aby bol každý deň, ktorý strávia v priestoroch Andreasu, plnohodnotný. V pozícii inštruktora sociálnej rehabilitácie pracuje priamo s klientmi na ich praktických návykoch, spracúva individuálne plány a koordinuje činnosť terapeutov a klientov.

Nadácia VÚB podporuje projekty arteterapie a animoterapie

Projekt Nakresli si korytnačku organizácie DSS Andreas získal finančnú podporu v rámci grantového programu pre Nádej s podtitulom Umenie lieči, Dotyk lieči.

Každý rok môžu neziskové organizácie a inštitúcie, ktoré sa starajú o ľudí s hendikepom alebo dlhodobo chorých získať grantový príspevok na projekty arteterapie a animoterapie. V rámci tohto programu chce nadácia dlhodobo a systematicky zvyšovať kvalitu života ľudí so špeciálnymi potrebami či závažným ochorením, a to cez ich zapájanie sa do terapeutických aktivít založených na umeleckom sebavyjadrovaní a práci so zvieratami.

Prečo práve tento druh terapie?

Arteterapia predstavuje liečbu prostredníctvom umenia a najčastejšie pri nej v praxi ide o využívanie rôznych výtvarných činností a vyjadrovacích prostriedkov. Animoterapia využíva pozitívne pôsobenie zvieraťa na zdravie človeka a najrozšírenejšími metódami v rámci nej sú kontaktné aktivity so zapojením psov (canisterapia) a koní (hipoterapia).

Všetky tieto terapeutické cesty sa využívajú v práci tak s ľuďmi s telesným, zmyslovým, mentálnym alebo kombinovaným postihnutím, s deťmi a dospelými s rôznymi ochoreniami, ako aj s dlhodobo hospitalizovanými.

Arteterapia a animoterapia prispievajú k rozvoju tvorivých schopností, sociálneho cítenia, harmonicky pôsobia na emocionálny vývin, a tak pomáhajú a liečia. Taktiež zlepšujú koncentráciu a pamäť, motoriku a tiež verbálnu i neverbálnu komunikáciu.

Viac informácií o grantovom programe pre Nádej.


Mohlo by vás zaujímať