Slovenské školstvo dnes čelí výzvam v oblasti motivácie žiakov, budovania súdržnosti aj podpory duševného zdravia detí. Inkluzívny hudobný program Superar, ktorý dlhodobo podporuje aj Nadácia VÚB, ukazuje, že pozitívna zmena sa nemusí začínať len reformou zákona, môže sa začať aj spoločným spevom.
O tom, ako hudba dokáže spájať rozmanité komunity a prinášať deťom zážitok úspechu, sme sa rozprávali s riaditeľom Marekom Kapustom.
V rozhovore sa dozviete:
- čo sa deje s triedou, keď deti začnú pravidelne spolu spievať,
- prečo z programu najviac benefitujú deti zo znevýhodneného prostredia,
- ako hudba ovplyvňuje koncentráciu, emócie a vzťah detí k škole,
- aké konkrétne príbehy dokazujú, že aj dieťa so znevýhodnením môže zažiť úspech.

Aká bola motivácia vzniku Superar?
Superar prišiel na Slovensko z Rakúska, kde vznikol ako reakcia na zlyhania školského systému. V jednej zo štvrtí Viedne je škola, ktorá mala vysoký pomer detí prisťahovalcov. Deti hovorili množstvom materinských jazykov, z čoho vyplývali rôzne komplikácie. Riaditeľka preto hľadala všemožné spôsoby, ako zlepšiť atmosféru, posilniť súdržnosť a spoluprácu medzi deťmi, ako ich motivovať k aktívnejšej práci v škole.
Vtom prišiel Superar. Zapojením do kvalitného nízkoprahového hudobného programu sa škola relatívne rýchlo radikálne zmenila. Na Slovensku sme sa k tomuto programu dostali veľkou náhodou – dnes máme za sebou podobné úspechy ako uvedená škola vo Viedni.
Ako je to možné?
Niekam patriť je jedna zo základných sociálnych potrieb, človek je kolektívny tvor. Spevácky zbor Superar buduje medzi deťmi pocit spolupatričnosti, novej spoločnej identity – je to spájajúci prvok, je to niečo, na čo sú deti spoločne hrdé. V našich zboroch sa dennodenne na vlastných skúsenostiach učia, že spoločnosť je pestrá, že je zložená z rozmanitých ľudí s rôznymi talentmi, schopnosťami a že každý z nich prispieva k spoločnému dielu.
Zažívajú, že aj deti s rôznymi znevýhodneniami sú dôležitou súčasťou a netreba ich vyčleňovať. Vedia, že u nás sú v bezpečnom priestore, že sa im nikto nebude smiať, aj keď urobia chybu.









Kolektívny rozmer je teda neoddeliteľnou súčasťou programu.
Áno. Snažíme sa pracovať s čo najrozmanitejšími detskými kolektívmi, kde sú deti z rôznych etník, sociálnych vrstiev, deti s rôznymi schopnosťami a aj deti s rôznymi špeciálnymi potrebami. Náš program funguje tak, že každému dieťaťu v triede dokáže náš pedagóg nájsť vhodnú rolu – takú, ktorá je preň výzvou, ale ktorú dokáže naplniť. Hľadáme talent, ktorý sa skrýva v každom dieťati. Kde a ako zažať to svetielko.
Deti sa vlastne dennodenne učia striedať v rôznych rolách, spolupracovať, zladiť sa, počúvať sa navzájom, reagovať na potreby druhých.
V čom sa posúvajú najviac?
Vidíme, že deti lepšie spolupracujú, že sa mení klíma v triede a postupne v škole aj v komunite. Nevnímame to len my cez našich lektorov, ale aj učitelia v škole, vedenia škôl aj rodičia detí, od ktorých pravidelne zbierame dáta o zmenách, ktoré pozorujú.

„Hudba dokáže v zlomku sekundy ovplyvniť a regulovať emócie detí. Dokážu ich vyjadriť ešte v čase, keď ich nevedia pomenovať.“

Majú deti aj možnosť vystupovať?
Áno. Najprv vystupujú v triede, neskôr v škole a neskôr v Slovenskej filharmónii, vo Viedenskom koncertnom dome alebo na hlavnom pódiu festivalu Sziget v Budapešti, kde im tlieska 30 000 divákov. Sú to formatívne zážitky, dostávajú dávku motivácie, ktorá im vydrží roky alebo aj celý život. Vedia, že sú súčasťou niečoho veľkého, čo ich presahuje.
V našom programe máme, žiaľ, množstvo detí, ktoré ocenenie svojho úsilia po prvýkrát zažívajú až na našich vystúpeniach. Pre ne je táto lekcia obzvlášť dôležitá. Potrebujú samy v sebe pochopiť, že dokážu aj veľké veci – musia sa však snažiť a byť vytrvalé.
Je fascinujúce, ako postupne súdržnosť triedy prerastá do súdržnosti školy a neskôr komunity, v ktorej škola pôsobí. Na Slovensku máme veľký problém s nedostatkom súdržnosti a náš program veľmi efektívne učí deti spolupracovať, pomáhať si a byť súdržné. Zaoberáme sa vlastne riešením veľmi pálčivého spoločenského problému.
Prečo práve hudba? Čím je špecifická?
Hudba a umenie majú v sebe silu, ktorú je ťažké presne pomenovať. Hoci je hudobná (a aj ostatné „výchovy“) v školstve na chvoste záujmu a priorít, ponúka niečo, čo žiadny iný predmet ani vzdelávacie aktivity nedokážu alebo ovplyvňujú len v nízkej miere.
Hudba pomáha mozgu lepšie fungovať – deti sa učia sústrediť, počúvať, aktívne sa zapájať a spolupracovať s pedagógom. Lepšie si zapamätávajú obsah – pesničky, ich slová, rytmus, tempo ovplyvňujú to, ako sa informácie v mozgu ukladajú, a teda zapamätajú. Hudba pomáha zlepšiť reč, výslovnosť, rozširuje slovnú zásobu detí.
Problémom slovenských škôl je aj nízky wellbeing, deti do školy chodia nerady, majú nízku motiváciu k učeniu… Naším programom sa darí pozitívne ovplyvniť vzťah detí k škole a učeniu. Hudba dokáže v zlomku sekundy ovplyvniť a regulovať ich emócie, cez hudbu deti vedia vyjadriť emócie v čase, keď ich ešte nevedia pomenovať. Keď dieťa spieva alebo hrá na vystúpeniach, zažíva úspech, ocenenie, rastie jeho sebavedomie.
Z nápadu vyplniť deťom na internáte voľný čas sa stal projekt, ktorý viac ako 20 rokov prináša nevidiacim a slabozrakým deťom radosť a pocit prijatia. Klub Darujem ti tulipán patrí medzi najdlhšie fungujúce integračné umelecké aktivity na Slovensku a dlhodobo zmierňuje izoláciu detí so zrakovým postihnutím.
Do hudobného programu však nevyberáte „najväčšie talenty“, príležitosť dávate každému. Prečo je pre vás tento princíp kľúčový?
My sme inkluzívny nízkoprahový program. Nehľadáme technickú dokonalosť prezentácie repertoáru, s ktorým pracujeme. Našou métou je priniesť hudbu, zážitok z ocenenia, z kolektívneho diela čo najširšej a najrozmanitejšej skupine detí. Napriek tomuto princípu (alebo možno práve vďaka nemu) znie naša hudba na veľmi vysokej úrovni.
To, čoho sa dobrovoľne vzdáme v technickej dokonalosti, nám bohato kompenzuje autentická radosť z hudby, zo spolupráce, z celej tej rozmanitosti. Výsledkom je veľmi silná emócia.
Keď sa naše zbory zúčastňujú na speváckych súťažiach v konkurencii elitných výberových zborov, dokážeme sa prespievať medzi najlepších. Vynikáme najmä radosťou a emóciou.
Dokáže si každé dieťa rozvinúť určitú úroveň hudobného vnímania?
Nie z každého dieťaťa môže byť výborný spevák alebo hráč na hudobnom nástroji. To však ani nie je pointa nášho programu. Každé jedno dieťa – aj to so špeciálnymi vzdelávacími potrebami – dokáže hudbu vnímať a prežívať. Huba a umenie totiž nie sú len o technickej dokonalosti, ale aj o emócii. Či v nás niečo vyvolá.
Na druhej strane, hudba je aj o vytrvalosti, o pomalom zlepšovaní sa, o pravidelnom tréningu. Hlasivka je sval, ktorý sa dá trénovať ako biceps. Niekedy trvá aj dva roky, kým dieťa pochopí, ako sa používa – a potom „naskočí“. Začne spievať na veľmi slušnej úrovni.









Podľa čoho dnes hodnotíte dosah programu?
Vidíme, že vytvára pocit spolupatričnosti, novej spoločnej identity. Deti sa zároveň učia, že naša spoločnosť je pestrá, že je zložená z rozmanitých ľudí s rôznymi talentmi, schopnosťami a že každý svojím spôsobom prispieva k fungovaniu spoločného diela.
Najvýraznejšie pozitívne efekty programov, ako je náš, sú u detí so znevýhodnením, detí z prostredia dedičnej chudoby, z málo podnetného prostredia. Tie z takéhoto programu benefitujú najviac.
Viete si spomenúť na konkrétny príbeh, kde bol tento posun jasne viditeľný?
V aktuálnom školskom roku máme v jednej z tried dievčatko s Downovým syndrómom. Naše hodiny neuveriteľne prežíva, aktívne sa zapája do všetkých aktivít, prejavuje veľmi silnú emóciu. Kontaktovala nás jeho mama a veľmi nám ďakovala, hovorila, že naše hodiny sú pre jej dcéru mimoriadne dôležité. V tomto malom príbehu je zároveň dôležité, ako veľmi ju podporujú jej spolužiaci.
V zbore sme mali aj dievča s diagnózou mutizmus. Počulo, ale verbálne nekomunikovalo. Hoci nerozprávalo a neodpovedalo na otázky, spievalo v našom speváckom zbore. Ten, kto ho nepoznal, ani nevedel, že má nejaký hendikep. Dieťa prežívalo emócie spolu s ostatnými deťmi, tancovalo, držalo rytmus. Jeho pery sa pohybovali ako u ostatných, ovádalo všetky slová.
Hoci z úst nevychádzal žiaden zvuk – dieťa spievalo.
To sú pre nás tie najväčšie úspechy. A zároveň záväzok premýšľať nad tým, ako takúto skúsenosť dopriať čo najväčšiemu počtu detí, a to v čase, keď sa ich potreby aj celý svet okolo nich rýchlo menia.






Ako vlastne reagujete na súčasné spoločenské a školské trendy?
Vnímame, že rastie počet detí so špeciálnymi potrebami. Rôzne formy a intenzity hendikepov vonkoncom nie sú len atribútmi chudoby či etnického pôvodu. Deti dnes majú problém so sústredením, časté sú medzi nimi úzkosti, vnútorne ťažko prežívajú krízy, ktoré sa na nás valia zo všetkých strán. Vyrastajú do veľmi neistého sveta a nie je jednoduché dať im do života viac pokoja a nádeje. Preto sú programy, ako je náš, čoraz dôležitejšie, aj keď si to spoločnosť uvedomuje len veľmi pomaly.
Čoraz zložitejšie je zabezpečiť dostatočné financovanie nášho programu, jeho udržateľnosť. Musíme hľadať veľmi kreatívne spôsoby, ako zabezpečiť, aby sme na školách a v komunitách, kde pracujeme, mohli pôsobiť celé roky. Aby sme program dokázali poskytovať od škôlky až po strednú školu – v celom formatívnom veku dieťaťa.
Preto sú pre nás kľúčoví partneri, akým sa stala aj Nadácia VÚB. Bez ich podpory by sme nemohli dostatočne kvalitne rozbehnúť náš program v úplne nových lokalitách, do ktorých sme sa rozšírili. Nemohli by sme do našich tried zabezpečiť hudobné nástroje a pomôcky.
Firmy, podnikatelia si čoraz viac uvedomujú, že bez kvalitného vzdelávacieho systému ich podnikanie nemá dobrú budúcnosť. Že aj oni môžu pomôcť ovplyvniť systém, že ho tvoríme my všetci, nielen aktuálna politická reprezentácia.

„V zbore sa deti učia, že spoločnosť je pestrá, že je zložená z rozmanitých ľudí s rôznymi talentmi, schopnosťami a že každý z nich prispieva k spoločnému dielu.“

Kritici inkluzívnych umeleckých programov často tvrdia, že bez systematických reforiem školstva nemajú jednotlivé projekty trvalý efekt. Čo vy na to?
My na verejné školstvo a jeho ministerstvo nenadávame – snažíme sa ho ovplyvňovať a meniť. Ideme na to systematicky, pôsobíme dlhodobo. Efekty našej snahy prichádzajú po 3-4 rokoch intenzívnej práce. Sú školy a lokality, kde pôsobíme viac ako 10 rokov.
Vzdelávací systém na Slovensku trpí množstvom systémových nedostatkov. Keď si ich rozanalyzujeme, keď si pozrieme správu Štátnej školskej inšpekcie, ktorá otvorene pomenúva nedostatky a zlyhania vzdelávacieho systému, a porovnáme ju s výsledkami našej práce, ktoré sú potvrdené dátami, vidíme, že náš program dokáže efektívne riešiť viacero chronických problémov. A robí to extrémne lacno a účinne.
Neziskovky, ako sme aj my, sú nositeľmi inovácií do systému. My nie sme hoby projekt, naša organizácia je zložená z odborníkov na vzdelávanie a zo špičkových skúsených pedagógov.
Ich úlohou je inováciu vymyslieť, priniesť, adaptovať na lokálne potreby, potom ju otestovať, validovať a nájsť spôsoby, ako ju ďalej škálovať, priniesť do čo najviac škôl, čo najviac učiteľom a deťom. V dobre fungujúcej krajine by v tomto bode prebral overenú inováciu štát a pomohol by, aby fungovala ďalej, aby sa šírila a pomáhala tak zlepšovať systém samotný.

Ak by ste mali pomenovať jednu vec, ktorú by si slovenské školstvo mohlo zobrať zo skúsenosti Superar, čo by to bolo?
Nebojte sa inovácií a spolupráce s kvalitnými neziskovkami. Vieme priniesť riešenia, výsledky a zmeny, v ktorých sa systému dlhodobo nedarí. A nie je nás na Slovensku málo. Je tu Teach, školy Alma a Rozmanita, sieť škôl Narnia, je tu strešná organizácia inovátorov vo vzdelávaní pod vedením organizácie EduValue. Sú nás desiatky. Spoločne dokážeme vybudovať lepšie školstvo a aj lepšiu krajinu.