Na osamelom kopci Zádielskej planiny na Gemeri už z diaľky vyčnievajú ruiny Turnianskeho hradu. Hradné múry zrúcaniny kedysi obliehali náletové dreviny, takže sa k nej nedalo vôbec dostať. Dobrovoľníci z občianskeho združenia Castrum Thorna sa už takmer desať rokov snažia o jeho obnovu. Do múrov nedávno zakomponovali aj náhradné úkryty pre netopiere a dážďovníky, ktoré obývali pôvodné dutiny a praskliny hradu.
Helena Mackovjaková spolu s manželom Ondrejom patria medzi aktívnych seniorov, ktorí už niekoľko rokov pomáhajú spolu s ďalšími dobrovoľníkmi s obnovou zrúcaniny Turnianskeho hradu. Za posledné roky jej spoločne darovali stovky dobrovoľníckych hodín. Stretávame sa spolu v obci Turňa nad Bodvou, aby nás mohli sprevádzať na hradný kopec až k samotnej zrúcanine.
„Prvé, čo sme museli urobiť, bolo osadenie smerovníkov pod hradom, aby turisti vedeli trafiť k hradu. Inak by sa túlali hore-dolu,“ vysvetľuje bývalá predsedníčka združenia Castrum Thorna. Cestou zastavuje pri malej studničke. „Pamätám si ešte, keď tu kedysi bola pitná voda a pri nej bol malý plechový hrnček,” spomína si Helena Mackovjaková. Miestny hrad pre ňu znamená veľmi veľa, už od detstva k nemu mala blízky vzťah.
„Keď otvorím dvere na dome, ako prvý vidím hrad. Je to neopísateľný pocit, pretože mi pripomína detstvo a symbolizuje domov. Už ako dieťa som k nemu chodila s otcom. Čím som bola staršia, tým viac som snívala o tom, že ho raz začneme opravovať. Veľa sme sa o tom rozprávali so známymi, akurát sme nevedeli, ako začať,“ vysvetľuje.
Zrúcaninu najprv zbavili náletových drevín
Jej sen sa napokon splnil. Skupina dobrovoľníkov začala zapúšťať korene na turnianskom hradnom kopci ešte v roku 2015, keď vzniklo občianske združenie Castrum Thorna. Založil ho archeológ Martin Kubo, ktorý sa v tom čase často presúval medzi stredným a východným Slovenskom popod Turniansky hrad. „Martin už mal za sebou nejaké skúsenosti s obnovou hradu Tematín, a tak sa spojil s ľuďmi z Turne, ktorí sa k nemu pridali,“ hovorí seniorka.
„Keď otvorím dvere na dome, ako prvý vidím hrad. Je to neopísateľný pocit, pretože mi pripomína detstvo a symbolizuje domov.“
Dobre si pamätá aj časy, keď sa k zrúcanine takmer nedalo dostať. „Viedli k nej iba úzke chodníčky a bola zarastená náletovými drevinami. Niektoré časti hradu bolo ledva vidieť,“ opisuje Helena Mackovjaková. S ich výrubom začali na jeseň v roku 2015, hneď ako združenie dostalo povolenie od životného prostredia, keďže hradný kopec sa nachádza vo štvrtom stupni ochrany prírody.
Dobrovoľníci ratovali spadnutú časť hradu
V roku 2019 sa na hrade konala prvá murovačka, keď dobrovoľníci začali zachraňovať vstupnú bránu do južnej bašty. Bol to len kameň na kameni a vôbec zázrak, že sa hradná stena nezrútila. Zavolali si na pomoc aj špeciálneho murára, ktorý používal starú stredovekú technológiu. „Po oprave južnej bašty zavládlo nadšenie. No keď sme sa po mesiaci vrátili na brigádu, zistili sme, že na paláci spadla veľká časť severného múru, ktorý sa dodnes považuje za symbol Turnianskeho hradu,“ hovorí naša sprievodkyňa.
„Kým doteraz sme sa vždy sústredili iba na obnovu hradu, posledné roky sme si začali viac všímať, čo všetko v jeho okolí kvitne. V dôsledku oteplenia a zmeny klímy už začiatkom mája možno badať na hradnom úpätí prvú rumenicu turniansku.“
Dobrovoľníci mohli našťastie pokračovať v murovacích prácach a palácový múr sa im napokon podarilo zastabilizovať. Pri obnove hradov robia podľa Heleny Mackovjakovej mnohí tú istú chybu, že nezačnú tým najdôležitejším. „Vždy treba zachrániť tie časti, ktoré sú v kritickom stave. Ak by sme s opravou severného múru začali skôr, mohli sme ušetriť pár tisíc eur,“ konštatuje.
Po stredovekej ceste už vyniesli viac ako 20 ton piesku
Cestou na hrad manželia Mackovjakovci zastavujú na mieste, kde sa nachádzajú vedierka naplnené pieskom. Dobrovoľníci naň ročne vynesú viac ako 20 ton piesku. Neraz ho na kopec vynášajú aj samotní turisti, aby tak pomohli dobrovoľníkom, keďže k zrúcanine sa nedostane žiadne auto. Pri obnove pomáhajú aj ľudia z marginalizovaných skupín, ktorí takýmto spôsobom získavajú nové zručnosti. „Robia pomocné práce pri murovaní, chystajú maltu, nosia kamene, prenášajú materiál. Všetok stavebný materiál, ktorý potrebujeme na murovanie, musíme vynášať hore ručne,“ opisuje Helena Mackovjaková.
Na zrúcaninu vedie ešte pôvodná stredoveká cesta, ktorou kedysi chodili konské povozy. Dodnes patrí medzi najzachovalejšie. „Aby sme dokázali vyniesť aj väčšie kamene, môj manžel vyrobil špeciálne nosidlá z košíkov do mrazničiek a násady na vidly. Potrebujeme širšie koše, aby sa do nich kamene zmestili. Mnohí ľudia nám ich už darovali a stále prispievajú pomocou,“ vysvetľuje seniorka jeden zo spôsobov, ako sa materiál dostáva na zrúcaninu, ktorá sa nachádza vo výške 375 metrov nad morom.
Zaujímavé dejiny hradu
Turniansky hrad nie je veľký, jeho dĺžka je 112 metrov a šírka 45 metrov. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza ešte z roku 1198. Podľa niektorých bádateľov tu už v tom čase stál malý hrádok. Nikto nevie, či bol drevený alebo kamenný. „S určitosťou však vieme povedať, že v roku 1357 vydal kráľ Ľudovít I. stavebné povolenie na stavbu kamenného hradu,“ vysvetľuje Helena Mackovjaková. Zrúcanina hradu dokazuje, ako bol budovaný v niekoľkých časovo od seba vzdialených etapách. Najstaršou časťou hradu bola hranolová veža z 13. storočia, ktorú postavili po mongolskom vpáde. Hrad vtedy slúžil na ochranu cesty z Gemera na Spiš.
Neskôr pribudol gotický palác a okolo hradu sa urobil parkánový múr. V prvej polovici 15. storočia už mal Turniansky hrad nádvorie a neskôr pribudli tri malé hradné bašty. Jeho najmladšou časťou je veľká delová bašta, ktorú postavili v renesančnom období. „Bastión postavili v čase tureckých vpádov, keď bolo potrebné posilniť opevnenie hradu, aby ho Turci nedokázali dobiť. Bastión mal až päť delových strieľní,“ opisuje naša sprievodkyňa.
Výstavba hradu súvisela s jednotlivými rodmi, ktoré ho vlastnili. Prvým bol rod Tornayovcov, ktorí ho dostali ako odmenu za služby preukázané pri obrane proti vpádu Mongolov do Uhorska. Keď rod vymrel, nastúpili Bebekovci. Po nich prišli Zápoľskí a posledným rodom, ktorý hrad vlastnil, boli Keglevičovci. Za stavovského povstania v 17. storočí dali hrad na príkaz kráľa Leopolda I. zbúrať a odvtedy je v ruinách. Zo stredovekého hradu sa tak dodnes zachovali iba múry konkrétnych objektov, ako sú bašty, múry opevnenia, strieľňa, paláce a veža.
Legenda o sestrách, z ktorých jedna dodnes straší
Asi v polovici cesty sa manželia posadia na veľkú skalu pod hradom. Práve tu začína Helena Mackovjaková rozprávať legendu o Kristíne a Kataríne, ktorá sa viaže k hradu. Napokon, ktorý slovenský hrad by ju nemal. „Traduje sa, že na hrade kedysi žili dve pekné sestry. Kým Katarína bola dobrosrdečná a ľudia ju mali radi, Kristína bola namyslená a panovačná,“ začína svoje rozprávanie seniorka. Raz prišiel na hrad gróf a obe sestry sa doňho zamilovali, on si však vybral Katarínu. A tu sa začína odvíjať príbeh.
„Keď Katarína sedela s grófom na obrovskom kameni pod hradným kopcom, zozadu prišla Kristína a grófa pichla so slovami: „Ak nebudeš môj, nebudeš ničí.“ Potom, čo ho zabila, začala kričať, že to urobila Katarína. Na hrade sa zvolal tzv. Boží súd, na ktorý prizvali palatína až z Pešti. Na hradnom dvore bola vystavená truhla s mŕtvolou, nad ktorou sa musel každý zaprisahať s vražednou dýkou v ruke, že to neurobil. Kristína to odmietla, no napokon ju prinútili. Len čo vzala do ruky vražednú zbraň, začala z nej kvapkať krv a to ju usvedčilo. Sama sa zabila a odvtedy vraj chodí a kvíli na hradných múroch,“ rozpráva Helena Mackovjaková.
Slovensko je síce malá krajina, ale vďaka jej rozmanitosti u nás môžeme pozorovať rôzne druhy vzácnych vtákov, ako je volavka purpurová, chochlačka bielooká alebo lyžičiar biely. Jedným z miest na dobré pozorovanie je aj Čunovské rameno a okolitá príroda lužných lesov pri Bratislave. Spolu s mladými ornitológmi sme sa vybrali pozorovať, aké vzácne vtáčie druhy možno nájsť v okolí dunajských mokradí.
Kráčajúc na hradný kopec sa človek môže kochať bohatou okolitou prírodou Slovenského krasu. Smerovníky ukazujú po turistickej trase k Hájskym vodopádom i do Zádielskej doliny. Z hradu je pekný výhľad aj na dedinku Háj, kde sa kedysi točil americký film Za nepriateľskou líniou. Príroda v okolí zrúcaniny je doslova bohatá na faunu i flóru. „Kým doteraz sme sa vždy sústredili iba na obnovu hradu, posledné roky sme si začali viac všímať, čo všetko v jeho okolí kvitne. V dôsledku oteplenia a zmeny klímy už začiatkom mája možno badať na hradnom úpätí prvú rumenicu turniansku. O tomto endemite sa dlho tradovalo, že rastie iba na Turnianskom hrade. Pred pár rokmi ho však objavili aj v Rumunsku, aj preto ju premenovali na rumenicu sviežu,“ vysvetľuje seniorka.
„Traduje sa, že na hrade kedysi žili dve pekné sestry. Kým Katarína bola dobrosrdečná a ľudia ju mali radi, Kristína bola namyslená a panovačná. Raz prišiel na hrad gróf a obe sestry sa doňho zamilovali, on si však vybral Katarínu. A tu sa začína odvíjať príbeh.“
Pozdĺž hradnej cesty míňame aj malé drevené búdky pre spevavce, ktoré dobrovoľníci osadili na stromoch bližšie k húštine. „Snažili sa ich umiestniť tak, aby ich nerušil príval turistov, keďže na kopci je stále pohyb. Niektoré vtáky a živočíchy si svoje útočisko nachádzajú aj v dutinách a prasklinách hradných múrov, kde je vypadnutý kameň. Pre ich obnovu sa však začali z tohto miesta vytrácať. Aj preto smei do múrov zakomponovali náhradné úkryty.
S podporou Nadácie VÚB sme na obnovenom palácovom múre vytvorili malé vletové diery, vďaka čomu v ňom znova môžu hniezdiť netopiere i dážďovníky,“ ukazuje Helena Mackovjaková. Takisto tu pribudli aj chránené liahniská pre jašterice a na múry vysadili skalničky a živné rastliny pre vzácne živočíchy, aby sa na hrade udržal život.
Skupina dobrovoľníkov a nadšencov na hrade organizuje aj pravidelné brigády. „Každá pomoc sa zíde. Okrem finančnej aj manuálna. Už nám tu pomáhali aj ľudia zo zahraničia, Ukrajinci, Rusi, ba dokonca Mormóni,“ hovorí seniorka. Zdá sa, že Turniansky hrad spája ľudí naprieč národnosťami, rasami a presvedčeniami. Helena Mackovjaková priznáva, že niekedy si privstane skoro ráno, aby ešte stihla dobrovoľníkom napiecť nejaké koláče. „Neviem, prečo to robím. Hrad je moja vášeň a mám ho v srdci. Keď vidíte, koľko sa toho podarilo, a počujete ľudí, ako sa im na hradnom kopci páči, vždy mám z toho dobrý pocit,“ dodáva.
