Za každým človekom bez domova je príbeh, ktorý nesie stopy zlyhania systému. Občianske združenie Vagus, ktoré dlhodobo podporuje aj Nadácia VÚB, už 15 rokov supluje úlohu štátu tam, kde chýba systémová prevencia. Jeho riaditeľka Alexandra Kárová v rozhovore približuje, prečo je návrat z ulice taký náročný, ako funguje začarovaný kruh exekúcií a čo by sa muselo zmeniť, aby sme namiesto hasenia následkov začali riešiť príčiny.
Pri akých momentoch si poviete, že vaša práca má zmysel?
Ak by som mala vybrať jeden konkrétny príklad, bol by to príbeh z minulého roka. Z jednej ubytovne nám zavolala ich SBS, že sa už dlhšie starajú o staršiu paniu, ktorú tam nechala rodina a neskôr aj partner. Bola slepá, nemala žiadny príjem a oni už jednoducho nevedeli, čo majú robiť.
Okamžite sme pre ňu vo Vaguse uvoľnili jeden z dvoch krízových bytov, ktoré máme práve pre takéto prípady. Začalo sa zisťovanie, kto to je, odkiaľ prišla, aké má zázemie a zdravotný stav. Na tomto prípade robili štyria naši kolegovia niekoľko mesiacov, kým sme zrealizovali základné sociálne prešetrenie. A narazili sme pritom na klasickú slovenskú byrokraciu.
Pani nemala doklady, a aby sme vybavili občiansky preukaz, potrebovala rodný list. Ale aby vám vydali rodný list, potrebujete občiansky preukaz. Mali sme tu slepú paniu, o ktorú sa bolo treba starať a postupne ju previesť všetkými stupňami absurdných bariér.
Celé to trvalo tri mesiace, no napokon sa podarilo vyriešiť aj jej zdravotný stav, ktorý spôsobil sivý zákal. Dnes je po operácii, vďaka ktorej vidí a veľmi dobre funguje.
Časť verejnosti stále verí, že ľudia na ulici si za svoj osud môžu sami. Takéto príbehy ukazujú, že realita je niekde inde…
Áno, často sú to ľudia, ktorí sa naozaj nemajú kam vrátiť – či už ide o mladých dospelých z centier pre deti a rodinu, alebo o ľudí po výkone trestu. Veľmi veľkú skupinu tvoria ľudia z generačnej chudoby, ktorí nemajú dokončené vzdelanie.
Máme aj veľa klientov s rôznymi psychickými a psychiatrickými diagnózami. Bez adekvátnej zdravotnej starostlivosti a podpory sa nedokážu zaradiť do bežného života. Je to pre nich nereálne.
Samostatnou a veľmi kritickou skupinou sú mladí dospelí odchádzajúci z centier pre deti a rodiny. Sú vypustení do sveta bez sociálneho zázemia a veľmi často končia práve u nás.
Akým stereotypom o ľuďoch bez domova ešte veríme?
Že ich spoznáte na prvý pohľad. Veľa ľudí si pod pojmom človek bez domova predstaví staršieho neupraveného muža s igelitkami, ale táto skupina tvorí len zlomok reality. Väčšina ľudí bez domova robí všetko pre to, aby zapadla do väčšinovej spoločnosti. Mnohí chodia do práce, sú upravení a čistí…
Ako sa dá dochádzať do práce z ulice?
Je to extrémne náročné a dlhodobo na plný úväzok takmer neudržateľné. Je to ťažké aj pre tých, ktorí prespávajú v nocľahárňach. Častejšie preto hovoríme o brigádach, sezónnych prácach alebo jednorazových „fuškách“.
Tu narážame na ďalší veľký mýtus – že ľudia bez domova sú leniví. Naša skúsenosť je presne opačná. Väčšina ľudí, s ktorými spolupracujeme, má o prácu záujem, ale majú to nesmierne sťažené.
Mnohí nemajú doklady a legálne zamestnanie je pre nich obrovskou komplikáciou. Len čo sa totiž zamestnajú oficiálne, zamestnávateľ ich nahlási do poisťovní a okamžite nastúpia exekútori. Keď človek prichádza o drvivú väčšinu príjmu a nemá žiadne zázemie, kde by si mohol oddýchnuť, uvariť, osprchovať sa alebo si bezpečne odložiť veci, je ťažké zostať motivovaný.
Niektoré sociálne služby síce ponúkajú uzamykateľné skrinky, ale je to len jedna malá skrinka v konkrétnej mestskej časti. Ak pracujete a spíte niekde úplne inde, je logisticky takmer nemožné skombinovať to.
Spomínali ste exekúcie. Skúsme opísať začarovaný kruh bezdomovectva, ktorého sú asi neoddeliteľnou súčasťou.
Je to komplexná téma. Keď prídete o zamestnanie, logicky strácate príjem. Bez neho si nedokážete hradiť zdravotné ani sociálne poistenie. Istý čas môžete čerpať podporu v nezamestnanosti, ak na ňu máte nárok, ale tá je časovo obmedzená. Keď toto obdobie uplynie, nikto za vás poistné neplatí a vzniká dlh.
Ak sa neskôr opäť zamestnáte, funguje to tak, že exekútori sa zoradia a z každej výplaty vám strhávajú časť na splátky dlhov. To trvá, kým nie je všetko vyplatené. Problém je, že zo mzdy vám zoberú takú veľkú časť, že z toho zvyšku sa jednoducho nedá vyžiť.
Zažili sme to aj u nás, keď sme prevádzkovali kaviareň v Starej tržnici, kde sme zamestnávali ľudí bez domova na trvalý pracovný pomer. Po troch mesiacoch prišli exekúcie. Pre našich sociálnych pracovníkov bolo extrémne náročné udržať týchto ľudí motivovaných, aby to nevzdali.
Každý mesiac videli, koľko odpracovali, no exekútor im vzal drvivú väčšinu zárobku. Museli sme im vtedy pomáhať aspoň potravinovými a hygienickými balíčkami.
Zrejme aj preto mnohí z nich preferujú prácu načierno, hoci tam nemajú zabezpečené ani základné pracovné podmienky…
Áno, to sa stáva často. Potom však čelia riziku, že im mzdu vôbec nevyplatia alebo ich vyhodia zo dňa na deň bez akéhokoľvek nároku.
Koľko ľudí bez domova žije na Slovensku?
Podľa sčítania obyvateľov z roku 2021 vyšlo, že tu máme viac ako 71-tisíc ľudí bez domova. Čo sa týka konkrétne Bratislavy, z iného prieskumu vyplynulo, že počas jedného dňa (resp. večera) nedokázalo využiť žiadnu sociálnu službu približne 2 200 až 2 300 ľudí.
My, organizácie pracujúce v teréne, však máme odborný odhad, že reálne číslo v Bratislave sa pohybuje skôr v rozmedzí 4 500 až 5 000 ľudí. Kapacity dostupných sociálnych služeb, ktoré títo ľudia môžu využiť sú približne na jednej pätine.
Mení sa nejako situácia v čase?
V posledných rokoch vnímame vo všetkých organizáciách nárast počtu ľudí bez domova. Mnoho ľudí počas covidových rokov stratilo prácu a viacerí si ju už nedokázali znova nájsť. Veľa z nich prišlo o bývanie aj o zamestnanie súčasne a už sa nedokázali vrátiť ani do ubytovní. Niektorí dokázali fungovať istý čas z úspor, ale tie sa im po čase minuli.
V dôsledku zdražovania a konsolidácie verejných financií dnes balansujú nad priepasťou aj tí, ktorí predtým tesne, ale predsa vychádzali. Stačí jeden nečakaný výdavok alebo choroba a systém ich už nedokáže zachytiť.
Slovensko je špecifické v dlhodobom bezdomovectve. Chýbajú nám celoslovenské služby krízovej intervencie, ako sú nocľahárne, útulky, denné centrá či zariadenia krízového bývania. Nemáme cenovo dostupné bývanie ani mestské nájomné byty. Keď sa teda ocitnete v krízovej situácii a prídete o domov, v podstate nemáte kam ísť, lebo kapacít je žalostne málo.
Takže prevencia bezdomovectva u nás v podstate neexistuje.
Nie. Chýba nám funkčná záchranná sieť, ktorá by identifikovala ľudí v kríze skôr, než o bývanie prídu. My sa o to snažíme napríklad v spolupráci s mestskými časťami, kde riešime prípady, keď ľudia prestávajú platiť nájom.
Snažíme sa do procesu vstúpiť včas, vybaviť splátkové kalendáre a udržať človeka v jeho domove. Práca s človekom, ktorý má kde bývať, je miliónkrát efektívnejšia než práca s niekým, kto už prežíva na ulici v stave totálneho vyčerpania.
Ľudia bez domova sú predovšetkým ľuďmi. Tak ako každého aj ich tešia dobré vzťahy, priateľstvá a pocit bezpečia. Vďaka neziskovej organizácii Depaul Slovensko dostávajú možnosť nocľahu aj šancu opäť začať pracovať a vyriešiť problémy s dlhmi.
Zároveň je asi aj finančne efektívnejšie riešiť prevenciu.
Samozrejme, je to tak. My sme si dali pred niekoľkými rokmi vypracovať analýzu, koľko dokáže naša práca ušetriť z verejného financovania. Tento rok by sme ju chceli aktualizovať. Vyšlo nám, že každé euro investované do Vagusu dokáže ušetriť 11 alebo 12 eur štátu.
Ako by mohla vyzerať efektívna prevencia?
Dobrým príkladom sú škandinávske krajiny. Tie pred rokmi úplne zmenili pohľad na ukončovanie bezdomovectva – prestali financovať dočasné „záplaty“ a celú energiu a peniaze investovali do cenovo dostupného bývania. U nás stále „funguje“ systém zásluhovosti – necháme ľudí spadnúť na ulicu, odkiaľ sa majú vlastnými silami dostať naspäť.
Dal by sa ich model preniesť k nám?
Ten problém je nesmierne komplexný. Bratislava už buduje fond sociálneho bývania, ale pri 71-tisíc ľuďoch bez domova na Slovensku nemôžeme len čakať na nové byty. Musíme pracovať na oboch frontoch: udržať a rozširovať akútne služby pre tých, čo sú v systéme teraz, a zároveň masívne investovať do prevencie, aby doň nepadali ďalší.
Čomu všetkému sa vo Vaguse venujete?
Máme tri hlavné programy. Prvým je nízkoprahové denné centrum DOMEC, kde poskytujeme základné služby na uspokojenie životných potrieb. Ľudia sa u nás môžu naraňajkovať, naobedovať, využiť toaletu, osprchovať sa či dať sa ostrihať. Máme tam aj šatník s čistým oblečením a ošetrovňu. Hlavnou a kľúčovou službou je však sociálne poradenstvo, ktoré vedie k zlepšenu celkovej situácie človeka bez domova.
Vždy pritom záleží, čo konkrétny človek práve potrebuje. Naše poradenstvo pokrýva v podstate čokoľvek. Od vybavenia nových dokladov cez prihlásenie na trvalý pobyt, hľadanie zamestnania, riešenie zdravotného stavu až po riešenie exekúcií, kontakt s rodinou či vybavovanie dôchodkov.
Ďalej je to Streetwork – terénna sociálna práca kde pracujeme s ľuďmi priamo v uliciach a Integračný program, v ktorom poskytujeme ľuďom bývanie na princípoch metódy housing first.
Sme tu pre nich v každej životnej situácii, v ktorej sa ocitnú.
Ako vyzerá činnosť v teréne?
Funguje to opačne ako v centre – my prichádzame za ľuďmi priamo tam, kde sa nachádzajú alebo prespávajú. Máme denné aj večerné služby a v celej Bratislave sme v kontakte s približne 500 ľuďmi.
Okrem sociálneho poradenstva im v teréne poskytujeme aj materiálnu pomoc: kávu, čaj, vodu, v lete opaľovacie krémy a v zime spacáky či trvanlivé jedlo a čisté oblečenie. Dokonca ich vieme v teréne aj základne ošetriť.
Tretím pilierom je náš integračný program, ktorý už nie je nízkoprahový. Skladá sa z troch častí: projekt bývania, prevencia a zamestnávanie. Snažíme sa ľuďom sprostredkovať bývanie na komerčnom trhu, pričom ide o bývanie s podporou – človek má k dispozícii sociálnych poradcov a psychológov.
Čo by vám najviac pomohlo? Či už zo strany štátu, alebo jednotlivcov?
Čo sa týka štátu a samospráv, tam je to o politickom záujme a systémovom financovaní. Štát preniesol kompetenciu financovať určité typy sociálnych služieb na samosprávy, no tie na to často nemajú prostriedky.
Chýbajú nám nielen kapacity pre ľudí bez domova, ale aj pre seniorov či špecializované zariadenia pre ľudí s psychiatrickou diagnózou. Potrebujeme posilniť sociálne služby naprieč celým spektrom, vybudovať cenovo dostupné bývanie a riešiť aj situáciu mladých dospelých, ktorí odchádzajú z centier pre deti a rodiny.
Od jednotlivcov by som si priala najmä to, aby neboli ľahostajní k téme straty bývania a extrémnej chudoby. Skúsme sa viac zamýšľať nad tým, čo je skutočnou príčinou života na ulici. Nebojte sa s tými ľuďmi niekedy porozprávať. Ak uvidíte niekoho ležať na zemi – či už je 35 °C, alebo sneží –, neobíďte ho. Pristavte sa a opýtajte sa, či je v poriadku. Ak nereaguje, privolajte sanitku.
Pomôcť môžete aj ako dobrovoľníci alebo pravidelní darcovia ktorejkoľvek organizácie.
