Záhrada spomienok je prvým a zároveň jediným prírodným cintorínom na Slovensku. Pristupujú tu citlivo nielen k prírode, ale aj k ľuďom. Ekologička a správkyňa cintorína Andrea Uherková rozpráva, ako môže vyzerať liečivá posledná rozlúčka, ako udržiavajú cintorín bez krovinorezu a čím sa dajú nahradiť umelé vence a veľké náhrobné kamene.
Ako vznikla myšlienka vytvoriť prírodný cintorín?
Andrea Uherková: Už počas štúdia som so záujmom sledovala, ako vzniká prírodný cintorín Les spomienok v Prahe. Pripravila som na túto tému prednášku, ktorá sa stretla s veľmi pozitívnym ohlasom. Spojili sme sily so zakladateľkou Lesa spomienok Monikou Suchánskou a priniesli sme skúsenosti z Česka na Slovensko.
Keďže máme dobrú spoluprácu s mestom Zvolen, v ktorom žijem, oslovili sme samosprávu a začali sme budovať nový prírodný cintorín. Neskôr som sa stala jeho správkyňou.
Bolo jednoduché presvedčiť mesto Zvolen, aby vám uvoľnilo priestor na prírodný cintorín?
Spočiatku to nebolo jednoduché, pretože podobný koncept na Slovensku neexistoval. Dohoda však bola pre nás nevyhnutná, pretože zriaďovateľom cintorína môže byť jedine mesto alebo cirkev.
S mestom Zvolen sme prostredníctvom organizácie Živica už spolupracovali na projekte mestských včiel a iných aktivitách. Vybudovali sme si dobré a dôverné vzťahy. Samozrejme, že sa zo začiatku vyskytli pochybnosti, no verejnosti sa myšlienka páčila a dostalo sa nám veľa pozitívnej spätnej väzby, ktorá nám pri presadzovaní nápadu veľmi pomohla. Napokon projekt sa projekt aj vďaka podpore Nadácie VÚB podarilo zrealizovať a priniesol dobrú reputáciu aj mestu Zvolen.
Ako vyzerá prírodný cintorín vo Zvolene? V čom je odlišný od bežného cintorína?
Od mesta sme dostali do užívania holú lúku. Je súčasťou klasického cintorína, kde sa v spodnej časti areálu pochováva konvenčne. Naša záhrada sa nachádza na kopci pri lesíku, kde je väčší pokoj.
Keď sme premýšľali nad tým, ako by mal priestor vyzerať, inšpirovali sme sa vo svete. Hnutie prírodného pohrebníctva vzniklo už 90. rokoch minulého storočia vo Veľkej Británii. Prírodné cintoríny dnes možno nájsť na každom obývanom kontinente, dokonca aj v Afrike. V Anglicku či Nemecku je ich dnes viac ako sto.
Na rôznych miestach fungujú rôzne koncepty. Mnohé cintoríny vznikajú ako parky, záhrady alebo sú súčasťou lesa. V niektorých krajinách dokonca pochovávajú zosnulých v prírodných rezerváciách.
My sme vychádzali z miestnych zvykov a možností. V Záhrade spomienok sa nachádzajú stromy ako jarabiny, lipy či jasene. Niektoré tam už boli, iné sme vysadili, pričom sme sa sústredili na druhy typické pre našu krajinu.
Nechýbajú kríky a stromy, ktoré prinášajú plody pre rôzne organizmy a pre vtáctvo. V záhonoch organických tvarov sme vysadili trvalky, byliny a vysoké trávy.
Ako prebieha údržba cintorína?
Je pre nás dôležité, ako sa o cintorín staráme. Kosíme ručne. Je to rozdiel oproti klasickému cintorínu, kde neraz behajú motorové kosačky a krovinorezy. Kosec pozostalých neruší hlukom a exhalátmi.
Tento prístup je citlivejší nielen k ľuďom, ale aj k prírode – kosením podporujeme biodiverzitu. Nepokosené plochy ponúkajú potravu pre opeľovače. Na cintoríne máme včelie úle, z ktorých sme minulú sezónu mali prvýkrát cintorínsky med.
Akým spôsobom označujete hrobové miesta? Dá sa na cintoríne zapáliť sviečka? Môžu ľudia priniesť veniec či kyticu?
Na Slovensku ľudia majú vzťah ku konkrétnemu miestu, kam môžu priniesť kvety a spomínať. Miesta, kde je uložený popol, preto označujeme kamennými tabuľkami. Andezitové tabuľky ručne vytesáva náš kamenár.
Snažíme sa zachovať jednotnosť v označení. Je pre nás dôležité, aby sa nikto nad nikoho nevyvyšoval, ako to často vidíme na konvenčných cintorínoch. Niekedy ľudia na kamennú tabuľku uvedú iba prezývku zosnulého, inokedy pridajú vetu alebo symbol, ktorý ho charakterizoval.
Na zapaľovanie sviečok máme jediné miesto – kamenné sochárske dielo s vodou, ktoré sa nachádza v malom lesíku. Sviečky z včelieho vosku nám vyrába jedna z pozostalých zo Zvolena, čím sa prejavuje aj komunitný aspekt – ľudia, ktorí majú v záhrade pochovaných svojich blízkych, s nami neraz spolupracujú alebo nám pomáhajú v rámci brigád.
Keď ľudia prichádzajú, nenosia so sebou umelé vence či kytice. Môžu priniesť živé kvety, ktoré časom dávame do kompostu, alebo nemusia priniesť nič, pretože cintorín zdobí okolitá príroda.
Akým spôsobom v Záhrade spomienok pochovávate, aby bol zabezpečený neutrálny dosah na životné prostredie?
Ľudia u nás ukladajú popol zosnulého. Na vybrané miesto vsypeme popol z drevenej misy alebo pochovávame v urnách. V záhrade sme za posledné tri roky uložili popol viac ako 60 zosnulých.
Mesto plánuje sprístupniť veľkú záhradu Prüger-Wallnerovcov pri Horskom parku a vytvoriť tu priestor na oddych, vzdelávanie a komunitný život. Už koncom novembra sa môžete prísť pozrieť na vzácne mokrade, pozostatky skleníkov aj pôvodnej architektúry a sledovať, ako sa záhrada bude postupne revitalizovať a meniť.
Plocha, kam teraz pochovávame, má kapacitu približne 100 miest. Na jeseň plánujeme cintorín rozšíriť a vytvoriť ďalších 100 miest na urnové pochovávanie a 100 miest na kostrové pochovávanie.
Uvidíme, aký bude záujem o pochovávanie celých tiel. Doteraz sme pochovávali len urnovo, ale pravé prírodné pohrebníctvo je založené najmä na ekologickom kostrovom pochovávaní. Sme preto radi, že prinesieme na Slovensko aj túto možnosť.
Čo sa deje, keď vás kontaktujú pozostalí? S akými predstavami sa na vás obracajú? Ako vyzerá rozlúčkový obrad?
Keď u nás ľudia chcú uložiť popol zosnulého, pýtame sa ich, aké sú ich predstavy, aké sú posledné priania človeka, ktorý zomrel. Niektorí chcú uložiť pozostatky v jednoduchosti a tichosti, iba v úzkom kruhu rodiny, iní chcú väčšiu rozlúčku.
Mávame aj väčšie spomienkové slávnosti, keď sa stretne širší okruh rodiny, známych, kamarátov či kolegov. Najmä počas pandémie mnohí nemohli mať posledné rozlúčky v širšom kruhu. Chýba im prechodový rituál rozlúčenia sa s blízkym človekom a radi by ho urobili práve u nás. Preto máme v poslednom období viac slávností, ktorými pozostalých sprevádzam v úlohe rečníka.
Ako sa pripravujete na sprevádzanie pozostalých a na rozlúčkový obrad?
Vždy sa snažím niečo sa o človeku dozvedieť. Pokiaľ rodina alebo blízki chcú, aby som o zosnulom človeku rozprávala, prejdem všetko s jeho najbližšími. Je dôležité, aby odznelo to, s čím si ho jeho blízki dokážu spojiť a pripomenúť si jeho osobnosť či vzťahy, ktoré medzi sebou mali.
Dávam priestor aj ľuďom, ktorí chcú niečo povedať. Buď si reč pripravia dopredu, alebo spontánne spomínajú na mieste. Je dôležité vytvoriť priestor, aby každý dostal možnosť rozprávať. Jedna z vecí, ktorú ľudia po pohrebe ľutujú, je, keď niečo chceli povedať a zostali mlčať. Rozlúčky sa konajú v prírode a ľudia stoja v kruhu alebo v polkruhu, obrad je osobnejší, je oveľa jednoduchšie verejne vystúpiť.
Snažíme sa vytvoriť bezpečnejší a ľudský priestor, aby si ľudia urobili poslednú rozlúčku tak, ako to cítia, a aby bola pre nich liečivejšia než v bežnom dome smútku.
Prečo by sme mali venovať pozornosť téme smrti?
Smrť často berieme ako zlyhanie alebo prehru, o čom svedčí aj slovník, ktorý volíme – „prehral boj s rakovinou“ alebo „bojuje s chorobou“. Smrť je v pozícii nepriateľa. Ak niekto zomrie, nie je to fér, považujeme to za zlyhanie. Ľudia o smrti nehovoria aj zo strachu, že si ju privolajú.
Pohrebné rituály boli kedysi bežnou súčasťou života ľudí, dnes sa smrti bojíme. Nemáme kontakt s mŕtvym telom, neberieme deti na pohreby. To všetko vytvára zo smrti strašiaka.
Ak sa však začneme zaoberať témou smrti, zaoberáme sa aj témou života. Smrť nám nastavuje zrkadlo nášho hodnotového rebríčka. Ak sa zaoberáme vlastnou smrteľnosťou, je to cesta pravdivosti k sebe samému. Smrť nám pomáha pochopiť, z čoho čerpáme energiu a čo nás robí živými.
Je to aj o pocite zodpovednosti voči našim budúcim pozostalým, na ktorých raz ťarcha našej smrti môže padnúť. Posledné priania tak mnohým pomáhajú zamyslieť sa nad tým, ako si predstavujú svoje posledné dni, koho by chceli mať pri sebe alebo čo by po nich malo zostať, keď zomrú.
Sú v Záhrade spomienok pochovaní iba Zvolenčania? Vyrastú podobné cintoríny aj v iných mestách?
V Záhrade spomienok sú pochovaní aj ľudia z iných regiónov Slovenska – z Liptova, Bratislavy, ba dokonca aj z Oravy. Je to dané tým, že v iných mestách nie sú prírodné cintoríny.
Snažíme sa pomáhať a pre niektoré mestá sme dokonca vypracovali štúdie. Už na jeseň by mal v Košiciach vzniknúť prírodný cintorín pri krematóriu v lese, podobný ako v Prahe.
Pre nás je však oveľa dôležitejšou témou ozeleňovanie klasických cintorínov – eliminácia odpadu, starostlivosť o zeleň prirodzenou formou. Radi by sme pomohli v tom, aby boli cintoríny ekologickejšie.
Našou snahou je inšpirovať mestá k tomu, aby sa nielen citlivejšie starali o prírodu, ale aj citlivejšie komunikovali s pozostalými. Snažíme sa cintorínom pomáhať byť priateľskými k životnému prostrediu i k návštevníkom.
