Koncept zamestnávania ľudí s duševnými poruchami v zahraničí funguje už roky. Napriek tomu je terapeutická kaviareň Lepší príbeh úplne prvá na Slovensku. Ľuďom, ktorí v nej pracujú, pomáha začleniť sa na trh práce a postupne zmeniť vnímanie samých seba. Podľa jej spoluzakladateľa Martina Zambora je dôležité, aby sme v spoločnosti konečne destigmatizovali tému duševných chorôb. Navštívte s nami kaviareň, v ktorej sa podáva dobrá káva a v ktorej nerobia rozdiely medzi ľuďmi.
V bratislavskej kaviarni Lepší príbeh sa pomaly rozbieha život. „Veronika ešte upratuje, včera sme tu mali akciu. Niektorí naši zamestnanci včera prvýkrát zvládli osemhodinovú pracovnú zmenu,“ pochvaľuje si Martin Zambor, psychoterapeut a štatutár prvej terapeutickej kaviarne v bratislavskom obchodnom centre VIVO. Rudo, jeden zo zamestnancov, nám s úsmevom prináša rannú kávu.
V kaviarni ponúkajú dobrú kávu, domácu limonádu i bezlepkové koláče. „Nepropagujeme zamestnávanie ľudí s duševným ochorením, ale kvalitné služby. Naším cieľom je, aby k nám ľudia chodili preto, že sme dobrá kaviareň. Nechceme sa viezť na vlne súcitu, to by nám dlhodobo nefungovalo,“ hovorí.
Prvými zamestnancami kaviarne boli klienti z terapeutického centra DAvBA, ktoré vedie s partnerkou Natáliou Bajánkovou. Svojich klientov, samozrejme, poznali. Dnes prijímajú uchádzačov nielen z Bratislavy, ale dochádzajú sem aj zamestnanci z Trnavy a Trenčína. Záujemcov o prácu je dosť, kapacity kaviarne sú však obmedzené.
Kaviareň ako každá iná, no predsa výnimočná
Kaviareň sa navonok nijako nelíši od ostatných. Obsluhujú v nej zamestnanci spolu s terapeutmi v civile, preto ich nemožno rozlíšiť. Jediný rozdiel oproti bežnej kaviarni je v jej prevádzkovaní, ktoré je o čosi náročnejšie. „Mentálne stabilný človek si iba ťažko dokáže predstaviť, čím si duševne chorí ľudia prechádzajú a aké ťažké pre nich môžu byť každodenné bežné činnosti. Aj preto si v Lepšom príbehu zakladáme na tom, aby sa naši kolegovia naučili skutočne porozumieť svojmu ochoreniu. Chceme, aby dokázali vnímať, kam ich to púšťa a kde je hranica, za ktorú sa im momentálne nedá ísť,“ vysvetľuje autor myšlienky kaviarne, ktorá vznikla aj s podporou Nadácie VÚB.
Zároveň opisuje situáciu, ktorá sa stala nedávno. „Kolegyňa počas jednej akcie po piatich hodinách práce odložila prázdny pohár do chladničky. Pýtal som sa jej, či si nepotrebuje oddýchnuť. Na to mi povedala, že v kaviarni je na ňu hrozný hluk. Aj na mňa, povedal som jej. Vysvetlil som jej, že niekedy sa zle sústreďujem, keď sa s niekým rozprávam a okolo mňa hovorí ďalších desať ľudí. Tým som ju chcel ubezpečiť, že aj ja mám niekedy problém a je to v poriadku. Veľmi ju to povzbudilo,“ vysvetľuje Martin Zambor.
V kaviarni momentálne zamestnávajú 14 ľudí, ktorí sa zotavujú z duševného ochorenia. Niektorí kolegovia by chceli pracovať aj viac hodín. Práca s nimi je spočiatku náročnejšia, preto ju rozdelili na dvoj- až trojhodinové zmeny. „V našej kaviarni pôsobia aj terapeuti, ktorí zamestnancom každodenne pomáhajú. Keďže každý je iná osobnosť, treba k nim pristupovať individuálne,“ dopĺňa Katarína Nogová, vedúca kaviarne. Sama je dvojnásobnou mamou, no v Lepšom príbehu a pomoci druhým sa doslova našla. „Je to krásna, aj keď náročná práca. Naši zamestnanci sa v práci po pár hodinách striedajú. Počas jedného dňa sa nám tak vystriedajú aj štyri zmeny. Stáva sa, že niekto nepríde do práce a musíme riešiť náhradu na poslednú chvíľu. Je to taká škola manažmentu,“ opisuje.
Príbehy, o ktorých málokto tuší
Veronika má 22 rokov a za sebou iba tretiu zmenu v kaviarni. Prácu v Lepšom príbehu jej odporučil psychológ z rehabilitačného centra potom, čo sa jej dva roky nedarilo zamestnať. „Nezvládnem to, čo väčšina ľudí. Potrebujem prácu v chránenom prostredí. Pol roka som pracovala ako asistentka v materskej škole, no po skončení projektu už pre mňa nemali miesto. V kaviarni mi je dobre, aspoň nesedím doma,“ konštatuje.
Hoci dostáva invalidný dôchodok, izolácia a nuda doma ju zabíjajú. Má dvojča, no kým brat je zdravý, ona odmalička trpí zdravotnými problémami. „Mojim rodičom kedysi povedali, že nebudem môcť chodiť. Dnes viem plávať, lyžovať, bicyklovať a dokonca chodím na túry, za čo som im vďačná. Bývam s rodičmi, ktorí ma donútili nájsť si prácu. Keď nemáte kontakt s ľuďmi, začne vám, s prepáčením ,šibať,“ vraví. Skrátený úväzok je pre ňu výhodou, keďže osemhodinový pracovný čas by teraz nezvládla.
Lepší príbeh ako nová príležitosť
Rudov životný príbeh je úplne iný. Vyštudovaný zubár s 15-ročnou praxou je súčasťou kaviarne takmer od jej otvorenia. „Pred rokom som si zlomil obe ruky s trvalými následkami. Tri mesiace som bol práceneschopný, do toho som sa nešťastne zaľúbil. V dôsledku týchto udalostí som začal trpieť depresiou a úzkosťami. Doslova ma to zomlelo,“ opisuje svoju životnú situáciu. Po rehabilitáciách sa snažil vrátiť k svojmu povolaniu, no neúspešne. Venuje sa mu už len v rámci pohotovostnej služby, ktorá si nevyžaduje operačnú starostlivosť.
„S odstupom času som si uvedomil, že spúšťačom mojich problémov bola izolácia, keď som po zranení zostal doma. Vedel som, že prácu potrebujem nielen pre peniaze. Keď som pracoval ako zubár, atmosféra v ambulancii bola napätá. Ľudia často prichádzali a odchádzali nahnevaní, nedokázal som to filtrovať. V minulosti som si prešiel vyhorením. Práca v kaviarni je úplne iná. Milujem vôňu a chuť kávy, ako aj jej prípravu a atmosféru kaviarne,“ opisuje. Teší ho, že ľudia prichádzajú do Lepšieho príbehu v dobrej nálade a chcú si tam oddýchnuť. „Svojím spôsobom je to pre mňa očista oproti tomu, čo som zažíval v zubnej ambulancii,“ konštatuje.
„V spoločnosti nám chýba väčšia tolerancia inakosti. Sme naučení nehovoriť o odlišnosti, bagatelizovať a tabuizovať návštevy u terapeuta. Je za tým úporná snaha o uniformitu a presadzovanie túžby po nej, čo je zbytočné.“
Prácu v kaviarni mu odporučila kamarátka. „Máme tu otvorené vzťahy, môžeme si na rovinu povedať dobré aj zlé. Je takmer zázrak, že sme sa tu stretli všetci na podobnej vlne a rozumieme si,“ dodáva. Najradšej by v nej ostal na plný úväzok, no koncept tréningového zamestnania mu to nedovoľuje. Vďaka svojej skúsenosti je však odhodlaný zostať v kaviarenskom svete. „Lepší príbeh ma vrátil do života. Získal som nový zmysel, pri práci nemyslím na hlúposti, ako keď som bol zatvorený doma. Som rád, že som sa napokon donútil vyjsť do prostredia, kde môžem byť v plnohodnotnom kontakte s ľuďmi. Som spokojný sám so sebou,“ hovorí.
V kaviarni majú aj kolegyňu, ktorá doteraz v každej práci vydržala iba deň. Viac už neprišla. „Mala pocit, že má na čele napísané, že má schizofréniu. U nás to vraj nik nerieši, tak zmenila prístup,“ vysvetľuje Martin Zambor. Ľudia okolo tridsiatky, ktorí sú bez práce, majú podľa neho tendenciu odpojiť sa od sociálneho sveta. Často žijú s rodičmi a nemajú sa o čom zhovárať s priateľmi, pretože ich život nie je naplnený. S tým sa spája aj ich pocit menejcennosti, až sa napokon úplne uzavrú a vypadnú z trhu práce aj z bežného života. Práve túto potrebu riešia tréningové zamestnania. „Iba v Českej republike je ich okolo 20, u nás v podstate žiadne. Frustrovalo ma to, aj preto sme sa s partnerkou rozhodli rozbehnúť takéto zamestnanie v Bratislave,“ opisuje pôvod myšlienky.
Ľudia potrebujú príležitosti a zmysel
Podľa vedúcej kaviarne náš problém spočíva v tom, že duševné ťažkosti ľudí v spoločnosti často nevnímame ako ochorenie. „Neuvedomujeme si, že mnohí ľudia nedokážu pracovať a zvládať bežné veci, ktoré sú pre väčšinu zanedbateľné. Často sú považovaní za lenivých. Na rôznych online fórach sledujem priznania ľudí, ktorí nielenže nezvládajú pracovať, ale od štátu sa im nedostáva ani žiadna podpora. V spoločnosti sú označovaní za neschopných,“ opisuje. Chýba nám viac osvety a verejnej diskusie o tom, že nebyť okej je v poriadku.
Rozhodnúť sa a začať riešiť svoje problémy je podľa Martina Zambora ťažké. „V spoločnosti nám chýba väčšia tolerancia inakosti. Sme naučení nehovoriť o odlišnosti, bagatelizovať a tabuizovať návštevy u terapeuta. Je za tým úporná snaha o uniformitu a presadzovanie túžby po nej, čo je zbytočné,“ dopĺňa.
Sociálna poisťovňa ročne prizná invalidné dôchodky približne 5000 ľuďom, pričom deväť percent z nich ich dostáva z dôvodu duševného ochorenia. „Týmto ľuďom by sme mali dávať možnosti, ale v skutočnosti to robíme tak, že im dáme dôchodok a nech viac neotravujú. Prínosom pre celú spoločnosť by bolo, keby sa mohli vrátiť na trh práce. Nemuseli by byť iba príjemcami rôznych foriem podpory a dôchodkov, ale stali by sa prispievateľmi do spoločnej kasy. Nie je to len o chybe systému, pomôcť môžeme všetci,“ konštatuje.
„Podľa vedúcej kaviarne náš problém spočíva v tom, že duševné ťažkosti ľudí v spoločnosti často nevnímame ako ochorenie. Neuvedomujeme si, že mnohí ľudia nedokážu pracovať a zvládať bežné veci, ktoré sú pre väčšinu zanedbateľné.“
Práca samotná často nie je to najdôležitejšie, čo týmto ľuďom Lepší príbeh ponúka. „Oveľa podstatnejšie je, že sa dostanú do kolektívu, nájdu si priateľov, po práci idú von, majú nové zážitky a nie sú doma sami. Mnohým ľuďom to otvorilo úplne nové veci, ktoré predtým nezažívali. V priamom prenose vidíme, ako sa smejú a cítia sa tu dobre,“ opisuje Martin Zambor. V kaviarni sa učia zodpovednosti za seba a budujú si pracovné návyky. Zrazu priznávajú, že sa už neboja osloviť druhého človeka a sú smelší.
Najdôležitejšia činnosť je podpora. Nuda, naopak, zabíja
Vo viac ako 20-člennom tíme si už azda všetci prešli terapiou. Napokon, siedmi terapeuti pôsobia aj v samotnej kaviarni a zamestnancom sú k dispozícii počas každej zmeny. Jednou z nich je aj Dominika Trudičová.
„V kaviarni pomáham dobrovoľne, stretla som tu úžasných ľudí. Nečakala som, že vytvoríme takúto komunitu. Chodím sem rada, dokonca aj mimo práce,“ hovorí. Momentálne dokončuje maturitný ročník v škole pre nadané deti, v budúcnosti by sa rada stala psychiatričkou. Práca je pre ňu príležitosťou, ako už teraz získať skúsenosti s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc.
„Pre kolegov je v práci najťažšia nuda, keď nemáme veľa ľudí. Vtedy ich musím niečím zamestnať. Nie všetci vedia oddychovať. Učíme sa aj pracovať pod tlakom a zoznamujeme sa s rôznymi situáciami. Každý deň treba manažovať a pozorovať kolegov, ako svoju prácu zvládajú. Pýtame sa ich, ako sa im pracuje, a nechávame ich, aby sa čo najlepšie pripravili do skutočného zamestnania,“ vysvetľuje. Zákazníci sa síce občas pýtajú, ako sa majú správať k čašníkom, no ona im vždy odpovie: „Správajte sa ako v bežnej kaviarni.“
Učia sa prekonávať vlastný strach
Naučiť sa pracovať s kávovarom je to najmenej. Najnáročnejšie a najdôležitejšie je podľa Martina Zambora naučiť sa počúvať samého seba. „Ak ste niekoľko rokov doma, stratíte kontakt so sebou, pretože nemáte dôvod ho mať. Našou úlohou nie je meniť ľudí, ale pomôcť im pochopiť, že ak sa budú poznať a rozumieť sami sebe, lepšie sa im bude hľadať práca,“ vysvetľuje.
Nových zamestnancov primárne učia prekonávať vlastný strach. „Hľadáme spôsoby, ako ich naučiť zvládať pre nich náročné úlohy a situácie. Postupne im posúvame hranicu. Učíme ich, že keď sa rozbije pohár, nie je to koniec sveta. Zrazu majú pocit, že všetky oči sú upreté na nich. Takéto situácie sa snažíme poňať vtipne. Upraceme to a ideme ďalej,“ hovorí vedúca kaviarne.
Tréningový program v kaviarni Lepší príbeh trvá maximálne rok a pol. Je to čas, za ktorý sa zamestnanci dokážu pripraviť na bežné pracovné prostredie. Prvý mesiac pracujú na dobrovoľnej báze. Neskôr nastupujú na pár hodín denne, najviac však na polovičný úväzok. Pôvodne boli pracovné miesta v kaviarni rozdelené na upratovača, žemliara a barmana. „Našou ideou bolo mať zamestnancov rozdelených podľa zodpovednosti. Realita je však taká, že každý musí byť ochotný učiť sa a robiť to, čo práve treba. Niektorí majú strach robiť s kávovarom, už pri umývaní riadu cítia obrovskú zodpovednosť. Iní sa boja nosiť plné poháre, tak zbierajú iba prázdne. Je to postupný proces,“ opisuje Martin Zambor.
Komunitná kaviareň, v ktorej sa stále niečo deje
Kaviareň Lepší príbeh funguje od februára tohto roku a už po pár mesiacoch sa ukázalo, že stav viacerých pracovníkov sa zlepšuje. Sú otvorenejší, lepšie komunikujú, trúfajú si na veci, z ktorých mali ešte pred niekoľkými mesiacmi strach. Iní potrebujú viac času. No často je pre nich úspechom už to, že majú prácu, v ktorej vydržali viac ako jeden či dva dni.
Lepší príbeh je dynamické miesto. V kaviarni sa neustále niečo deje. „Robíme tu sériu stretnutí s ľuďmi pracujúcimi v oblasti duševného zdravia. Máme svoj knižný swap, stretáva sa tu Klub nezávislých spisovateľov. Organizujeme výtvarné workshopy a robíme výstavy. Chceli sme, aby sa to tu hýbalo. Nech sa stále niečo deje a nech je to komunitné,“ dodávajú vedúci kaviarne.
O prácu v terapeutickej kaviarni sa môže uchádzať každý, kto má stabilizovaný zdravotný stav, aspoň trochu motivácie, odporúčanie od psychiatra a preukaz na prácu s potravinami. „Diagnóza nerozhoduje, nepýtame sa na ňu. V konečnom dôsledku nám o človeku nič nepovie. Oveľa dôležitejšie je, či je človek stabilný a dobre zaliečený. Diagnózu nám väčšinou časom povie sám. Máme aj kolegov so schizofréniou, ktorí počujú hlasy. No a čo?“ konštatuje Martin Zambor. Rudo mu na to pritakáva. „Duševné problémy sú na Slovensku obrovská stigma. Ľudia s psychiatrickými ochoreniami sú vnímaní ako magori. Netreba sa za ne hanbiť. Je to choroba ako každá iná, dá sa liečiť. Každému, kto trpí, odporúčam ísť do spoločnosti a byť medzi ľuďmi. Je to jediné východisko,“ dodáva a odchádza obslúžiť zákazníka.
