V Slatinke nebude priehrada, biotopy európskeho významu dostali prednosť

Dedinka Slatinka s viac ako 650-ročnou históriou mala byť už niekoľkokrát pod vodou, zatopená priehradou. Našťastie k tomu nikdy neprišlo – aj vďaka Združeniu Slatinka, ktoré pôsobí v obci už takmer tridsať rokov. S ekologičkou a aktivistkou Martinou Paulíkovou sa rozprávame o dramatickom osude obce aj o tom, ako sa vďaka zachovaniu prirodzeného toku rieky Slatiny podarilo uchrániť biotopy európskeho významu.

Aj na Slovensku sú miesta, na ktorých doslova zastal čas. Pár kilometrov od Zvolena zabáčame na zabudnutú cestu, lemovanú stromami. Po chvíli sa pred nami vynára malebná dedinka s pôvodnými domami, ktorá v sebe ukrýva zvláštne ospalé čaro – Slatinka. V strede obce blízko mosta cez rieku Slatinku nás so širokým úsmevom víta Martina Paulíková.

Generácie ľudí žili v neistote, kedy im zatopia dedinu

O Slatinke sa prvýkrát písalo už v roku 1388. O dávnej histórii nemáme veľa informácií, no vieme, že obec pomerne dobre obišla v druhej svetovej vojne. Vďaka tomu, že sa sem nasťahovali Nemci, unikla Slatinka osudu mnohých obcí okolo Zvolena, ktoré boli kruto potrestané za spoluprácu s partizánmi. V Slatinke bolo za vojny poškodených len pár domov a hneď po vojne sem stihli zaviesť elektrinu.

Tu sa však začínajú osudy Slatinky dramaticky zapletať. Obec sa rozkladá okolo rieky Slatiny a práve v tomto úseku sa socialistickí plánovači v roku 1954 rozhodli postaviť 12-kilometrovú priehradu. Mala slúžiť ako zásobáreň úžitkovej vody pre potreby priemyslu a siahať od Zvolena až po Zvolenskú Slatinu. Celú Slatinku mala pochovať pod vodnou hladinou.

„Nikto sa o priehrade s miestnymi ľuďmi nerozprával, jednoducho im to iba oznámili. Zakázali modernizovať domy a stavať nové. Dedina sa postupne začala vyľudňovať,“ vysvetľuje Martina Paulíková.

„Nikto sa o priehrade s miestnymi ľuďmi nerozprával, jednoducho im to iba oznámili.“

Plány na stavbu priehrady stále zostávali iba na papieri. Ľudia žili v neistote dve až tri generácie. Nevedeli, kedy budú musieť zo svojich domov definitívne odísť a zaplaví ich voda.

Tma a rabovanie v zánikovej obci

V roku 1956 Slatinku vyhlásili za zánikovú obec. Štátni plánovači postupne zrušili školu, vlakovú stanicu, zavreli obchod, obci zobrali samostatnosť. Pričlenili ju pod Zvolenskú Slatinu, ktorá sa nachádza nad plánovanou hladinou priehrady.

Štát neskôr domy vyvlastnil. V dedinke zostali prevažne starí ľudia, mladí tu nevideli perspektívu. Aj preto sa v obci zachovala pôvodná architektúra, ktorá pripomína slovenskú dedinu kedysi.

Keďže sa o obec nikto nestaral, všetky služby v nej postupne zanikli. Verejné osvetlenie nefungovalo a mnoho domov bolo opustených. Nastalo obdobie rabovania. Cudzí ľudia sa neštítili vybiť okná na niektorých z domov a odniesť si z nich všetko, čo malo hodnotu.

Priehrada bola neobhájiteľná

V tých časoch sa prvýkrát v obci objavila aktivistka Martina Paulíková, ktorá bola v roku 1993 študentkou fakulty ekológie. Mnohí pedagógovia študentov často brali na výskum do terénu so sebou.

„Do Slatinky nás priviedol docent Húsenica, ktorý nám ukazoval, aké je to cenné územie a ako tu rieka Slatina prirodzene meandruje. Pamätám si, ako povedal, aby sme si to miesto dobre pozreli, lebo o pár rokov ho už nenájdeme,“ spomína Martina Paulíková.

„Keď sme sa o tému začali hlbšie zaujímať, zistili sme, že projekt priehrady vychádza zo starých a neobhájiteľných prístupov. Boli sme ešte mladí, nechceli sme to nechať iba tak, preto sme sa rozhodli založiť Združenie Slatinka. Veľmi rýchlo sme si museli naštudovať dokumenty, aby sme mohli pred úradmi argumentovať, prečo zatopenie Slatinky a projekt priehrady nepovažujeme za dobrý nápad.“

Ohrozené druhy mali skončiť pod vodou

Údolie rieky Slatiny je jedným z posledných zachovaných stredohorských údolí s meandrujúcou riekou v strednej Európe. Jeho najväčšou hodnotou je rozmanitosť prírodne cenných, no pritom ľudskou činnosťou málo narušených biotopov.

Celé údolie predstavuje zachovaný biotop aj pre vtáctvo, najmä pre druhy viazané na pobrežnú vegetáciu. Žije tu 97 druhov chránených vtákov, 9 ohrozených a 15 potenciálne ohrozených vyšších rastlín zahrnutých v Červenom zozname Slovenskej republiky.

„Miestni obyvatelia si časom zvykli na prítomnosť aktivistov v dedine, o ktorú sa dlhé roky nikto nestaral.“

Lokalitu nedoceniteľného významu mala zatopiť priehrada, ktorej výhody pre ľudí, krajinu aj pre hospodárstvo boli prinajmenšom sporné.

„Začali sme presadzovať iné alternatívy, hoci nás považovali za zelené decká, ktoré bránia inžinierom v práci,“ opisuje ekologička.

Aktivisti sa starajú o rieku aj o obec

Miestni obyvatelia si časom zvykli na prítomnosť aktivistov v dedine, o ktorú sa dlhé roky nikto nestaral. „Pochopili, že im chceme pomôcť. Sami si neuvedomovali, že žijú na špeciálnom mieste a že v ich bezprostrednej blízkosti sa nachádzajú územia s vysokou mierou biodiverzity,“ hovorí Martina Paulíková.

Bratislava sprístupní Prügerku − záhradu s bohatou históriou, ktorá roky chátrala

Mesto plánuje sprístupniť veľkú záhradu Prüger-Wallnerovcov pri Horskom parku a vytvoriť tu priestor na oddych, vzdelávanie a komunitný život. Už koncom novembra sa môžete prísť pozrieť na vzácne mokrade, pozostatky skleníkov aj pôvodnej architektúry a sledovať, ako sa záhrada bude postupne revitalizovať a meniť.

Okrem boja za zastavenie projektu priehrady a starania sa o čistotu toku rieky sa združenie pustilo aj do zveľaďovania verejných priestranstiev v obci. „S dobrovoľníkmi sme vysadili stromy, vyčistili miestny cintorín a v roku 1999 sme dokonca obnovili verejné osvetlenie. Naše združenie ho prevádzkuje dodnes,“ vymenúva ekologička.

Slatinku sa podarilo zachrániť

Združeniu sa spolu s potomkami miestnych obyvateľov po mnohých rokoch sústavného snaženia podarilo Slatinku zachrániť. Vláda minulý rok vo svojom programovom vyhlásení oznámila, že vodné dielo Slatinka sa ako projekt definitívne končí.

Apelovaním na ministerstvo životného prostredia sa združeniu zároveň podarilo otvoriť diskusiu o prípadnej ochrane údolia rieky Slatiny so vzácnymi biotopmi, ktoré sa tam nachádzajú.

Za neúnavnú prácu získali ocenenie Atlas

Za svoju neúnavnú dlhoročnú prácu na zabránení výstavbe priehrady a na záchrane údolia plného života získalo Združenie Slatinka ocenenie Atlas v kategórii Biodiverzita. Enviro ocenenia udeľuje Nadácia VÚB spolu s VÚB bankou.

„Keby niekto povedal, že nám záchrana Slatinky bude trvať 28 rokov a ešte niekoľko rokov času zaberie boj za ochranu údolia, asi by sme boli na začiatku menej odvážni a drzí. Niekedy sú odhodlanie a trpezlivá pokora potrebné viac než veľká sila,“ konštatuje Martina Paulíková.

Z odmeny rekonštruujú most a podelili sa aj s inými

„To, že sme zabránili stavbe priehrady na Slatinke, je veľké víťazstvo, vďaka ktorému môže dedina a krajina získať znova budúcnosť,“ hovorí aktivistka, stojac na starom moste, ktorého piliere údajne postavili ešte Nemci počas vojny.

Ocenenie Atlas prinieslo združeniu odmenu vo výške 10 000 eur. Z časti peňazí sa zaviazali most opraviť. 4 000 eur darovali ďalším trom organizáciám, ktoré sa dostali do finále enviro ocenenia a na Slovensku sa dlhodobo venujú ochrane životného prostredia.

„Tento drevený most oficiálne neexistuje. Miestni si ho postavili svojpomocne. Naším plánom je počas leta ho spolu s dobrovoľníkmi opraviť, aby mohol naďalej slúžiť ľuďom,“ hovorí ekologička a aktivistka.

„Do Slatinky sa postupne vracia život.“

Most potrebuje vymeniť drevené dosky, ktoré už neslúžia, aby po ňom miestni i návštevníci Slatinky mohli pohodlne prechádzať. „Už sme ho dvakrát natierali a opravovali, ale keďže sme na to nemali žiadny grant, vždy sme to robili svojpomocne. Nie sme žiadni odborníci, iba ekológovia, no našťastie sa vždy našiel nejaký miestny, ktorý nás zachránil,“ smeje sa.

Mrena je symbol nespútanej rieky

Martina Paulíková má na ľavej ruke vytetovanú rybu. „Je to mrena,“ spresňuje s úsmevom. Ide o bojovné ryby, ktoré tiahnu na veľké vzdialenosti aj cez prekážky a takmer nič ich nezastaví v ceste.

„Na rieke Hron je veľa malých vodných elektrární, ktoré vodným organizmom, a teda aj mrenám, bránia v migrácii. Pred troma rokmi v turbínach elektrárne Želiezovce posekalo veľa z nich. Pritom mnohí ľudia vrátane odborníkov neveria, že v našich vodách žijú migrujúce ryby,“ vysvetľuje aktivistka.

Cieľom Združenia Slatinka je pohnúť myslením ľudí, ktorí sa roky urputne držia starých a prekonaných konceptov a plánov. Robia to naozaj od základu – venujú sa vzdelávaniu detí a mladých ľudí, ktorých inšpirujú k dobrovoľníctvu.

Mladí vidia zmenu klímy a chcú s tým niečo robiť

„Bežne k nám príde autobus detí, pre ktoré organizujeme enviro čítania, premietania a rôzne dobrovoľnícke aktivity. Mnohí sa sem vracajú aj ako starší,“ hovorí Martina Paulíková.

Dnešné deti a mladí sa podľa nej musia zaoberať témou životného prostredia oveľa viac. „Nespomínam si, že by naša generácia cítila úzkosť z klimatickej zmeny. Mladí dnes môžu vo veľmi krátkom čase vidieť, ako sa klíma mení, a mnohí majú chuť meniť veci okolo seba,“ konštatuje ekologička.

Do Slatinky sa postupne vracia život. Ľudia si prenajali štátom vyvlastnené domy a používajú ich ako víkendové chalupy. V bujnej prírode pri rieke sa bezstarostne hrajú deti. Bez neúnavnej snahy Združenia Slatinka by toto miesto dnes bolo pätnásť metrov pod hladinou vody.

Martina Paulíková

Kto je Martina Paulíková?

Martina Paulíková vyštudovala ochranu prírody a krajiny na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. Oblasťou jej záujmu je ochrana vôd a presadzovanie efektívnych riešení v oblasti adaptácie na zmeny klímy, plánovanie úspešných verejných priestorov a ochrana zelene v sídlach. Pôsobí ako koordinátorka Združenia Slatinka, kde sa venuje aj dobrovoľníckej práci. Je spoluautorkou knihy Verejné priestory – ako tvoriť priestory s príbehom, s ľuďmi a pre ľudí.

Mohlo by vás zaujímať