V jeden neskorý večer kráčame s kolegyňou Janette po ulici. V ďalší deň nás čaká zážitkové vzdelávanie na jednej z vysokých škôl. Prechádzame parkom a blížime sa k tmavému podchodu, keď Janette začne nahlas spievať. Tak naozaj, po cigánsky.
Janette je Rómka. Vzrastom menšia s kučeravými vlasmi. Niekedy sa pri chôdzi musí podopierať barlou. Nedokáže utekať, ale za to dokáže pútavo rozprávať. Snažím sa porozumieť tomu, ako sa ako Rómka medzi nami cíti. Prechádzajúc tmavými chodníkmi potichu sledujem situáciu okolo nás.
Stávajú sa mi s ňou situácie, v ktorých sa často prichytím pri tom, či by som vedela adekvátne reagovať na človeka, ktorému by sa znenazdajky znepáčila jej farba pleti. Na niekoho, kto má voči Rómom alebo inakosti predsudky. Janette o tom vie svoje. Zažila to. Vie, že nie každá farba je atraktívna. Stačí vysloviť slovo Cigán a mnohým napadnú rôzne slová, ktoré nie vždy majú pekné konotácie. No aj na Slovensku sa to pomaly mení. Aj preto to v našej organizácií Eduma, ktorú založila Janette, robíme.
Nosnou časťou jej práce je vysvetľovanie cez príbehy a emocionálne učenie. Lebo každý z nás nejaký ten svoj príbeh má. Práve cez ne sa snažíme scitlivovať mladých ľudí na školách, vedieme ich k vnímavosti a dodávame im odvahu, aby sa nebáli vyjadriť svoj názor. Prinášame im príbehy rovesníkov, ktorí zažívajú oveľa viac prekážok ako bežná väčšina. Aj vďaka nim sa učia reflektovať vlastné prežívanie. Jednoducho ich cez emócie vedieme k poznaniu.
Ďalšie ráno vstávame zavčasu. Naša 4-vé akadémia rozvoja kritického myslenia organizuje zážitkové vzdelávanie na jednej z univerzít s asi dvadsiatimi študentmi sociálnej práce. Sú to práve tí, ktorí sa už onedlho budú stretávať a pracovať s ľuďmi s rôznymi prekážkami – s Rómami, s ľuďmi bez domova, zo sociálne slabších podmienok alebo s tými, ktorí trpia hendikepom, prípadne sa odlišujú akoukoľvek inakosťou. Jana, Roman, Elena a ďalší – postupne si zapisujem ich mená.
Jedna študentka prichádza bez akejkoľvek motivácie. Vydesene sa pozerá okolo seba. „Čo tu budeme robiť?“ pýta sa Lucia. „Nechaj sa prekvapiť. Verím, že neodídeš sklamaná,“ smejem sa. Rozprávame sa o našich očakávaniach, prečo sme vlastne tu a čo každému z nás hovorí slovo zodpovednosť. Na čo je nám vôbec dobrá inklúzia v spoločnosti?
Sme rozdelení do skupiniek. Snažíme sa opísať, ako vnímame ľudí bez domova, nevidiacich, Rómov, nepočujúcich, migrantov a ďalších. Čím sa títo ľudia vyznačujú? Aké atribúty sa nám s nimi spájajú? Poznáme vôbec niekoho takého v našom okolí? Máme s niekým z nich bezprostrednú skúsenosť? Vieme prerozprávať niekoho osobný príbeh? Alebo len automaticky preberáme to, čo počujeme od druhých.
Z médií, vďaka šíriacim sa hoaxom bez overenia zdroja alebo z úst populistických politikov. Dokážeme vnímať ľudí okolo seba hlbšie ako len na úrovni toho, ako vyzerajú a ako na nás pôsobia? A čo náš strach a naše predsudky? „Nie, ja žiadne predsudky nemám.“ Počas našich mentorovaní sme túto vetu počuli veľakrát.
„Akosi prirodzene sa bránime slovám ako chudoba, šikana, diskriminácia či odmietanie. My takí predsa nie sme. Málokedy si však uvedomujeme, ako jednoducho dokážeme odsúdiť druhých.“
Našou snahou v Edume však nie je presviedčať o opaku toho, čo si niekto myslí. A už vôbec nie prinášať argumenty, prečo dotyčný človek má alebo nemá pravdu. Našou snahou je naučiť sa spoločne vnímať a rozmýšľať nad tým, čo sa v nás odohráva a aký to má na nás vplyv. Sú to práve naše vlastné emócie, ktoré nám pomáhajú pochopiť a reflektovať samých seba.
„Prečo sa bojím? Čo je to, čo mi naháňa strach? Robím dosť pre to, aby som pochopil človeka na druhej strane?“ Nevidiaci, nepočujúci, ľudia bez končatín, na vozíku, Rómovia, Židia, ľudia inej národnosti alebo vierovyznania – tí všetci sú okolo mňa. Ako je možné, že som ich doteraz nevidel? Možno som sa iba bál. Bolo mi nepríjemné priblížiť sa. A možno som bol len nevšímavý a zahltený inými témami.
Príbeh Janette je jedným z nich a nie vždy je ľahké počúvať ho. V niektorých aspektoch je zložitý a nespravodlivý. Tieni nás ideál spoločnosti? Akosi prirodzene sa bránime slovám ako chudoba, šikana, diskriminácia, odmietanie. My takí predsa nie sme. Málokedy si však uvedomujeme, ako jednoducho dokážeme odsúdiť druhých, vysloviť neuvážený názor a emotívne reagovať na ľudí a situácie, ktoré dôkladne nepoznáme.
V druhej polovici dňa sa situácia mení. Študenti sú otvorenejší a naklonení navzájom sa počúvať. Pri niektorých témach stále cítiť zlosť, ktorá pramení z akejsi neistoty a pocitu ohrozenia. Najmä, keď sa nepriamo dotýkame témy extrémizmu. Zisťujeme, ako veľa o ňom nevieme. Pozeráme si príbehy ľudí z nášho portálu www.onlinezivakniznica.sk, ktoré sú nosnou súčasťou všetkých našich vzdelávaní prostredníctvom príbehov.
Sú to príbehy ich rovesníkov alebo ich príbuzných, ktorí v spoločnosti prekonávajú nejednu prekážku pre svoj pôvod či hendikep, pre svoje sociálne podmienky alebo pre akúkoľvek inakosť:
Ranya, mladá Sýrčanka, ktorá prežila útek z krajiny zmietanej vojnou, prišla o snúbenca, jej spolužiačky zase prišli o život pri výbuchu školy, do ktorej prišla o pol hodinu neskôr. Utiekla sama, v Európe sa dostala do väzenia. Zažila, čo znamená ponižovanie a prenasledovanie.
Viktor – navonok krásny a zdravý chlapec. Avšak má to jeden háčik. Je nepočujúci. Má hendikep, ktorý nevidieť. Ten ovplyvňuje aj jeho vyjadrovanie a rozprávanie. Ťažko mu rozumieť, no on to tak nevníma. Necíti sa byť menej ako ostatní a nechce ľútosť.
Soňa prišla o zrak po narodení svojho syna. Trpí cukrovkou a prežíva život v tme. Píše básne, venuje sa hrnčiarstvu. Najšťastnejšia je v spoločnosti druhých ľudí.
Ranya, Viktor i Soňa žijú medzi nami. Nie sú iba traja. Im podobní žijú v každom meste a v každej dedine. Mnohí v nepovšimnutí, zabudnutí, na druhej strane sociálneho rebríčka. Tam kdesi na kraji. A zrazu si v tej miestnosti mnohí z nás uvedomujeme, že nie každému z nich má kto podať pomocnú ruku. Že predsa disponujeme riešeniami, vďaka ktorým by sme ich mohli potiahnuť na spoločenskom rebríčku vyššie a dopriať im malé úspechy. Pri spätných väzbách študentov však nekončíme.
Študenti dostávajú pár dní na to, aby reflektovali, čo sa v deň vzdelávania stalo. Zdieľajú s nami svoje reflexie. Následne si vyberajú svoje témy, ktorým sa chcú venovať vo svojej záverečnej práci aj prostredníctvom vedenia mentorov z Edumy. Extrémizmus bez servítky. Kto sú My a kto sú Oni? Ako vyzerá deň telesne alebo zmyslovo hendikepovaného človeka? Do akej miery máme zmenu na dianie v spoločnosti vo vlastných rukách? Čo je to chudoba a aké sú riziká padnutia do nej? Študenti majú v dvojiciach nejaký čas na to, aby rozvíjali svoju tému.
„Zrazu chápu, že nie všetci v našej spoločnosti máme rovnakú štartovaciu pozíciu. Že to, kam a do akého prostredia sa ktokoľvek z nás narodí, nemožno úplne ovplyvniť.“
Mám rada túto časť vzdelávania, keď môžem počúvať názory mladých a ich vnímanie sveta okolo seba. Mentorujem dve študentky, ktoré sa rozhodli venovať téme extrémizmu. No čo to vlastne je? Idú medzi ľudí a svojich známych, aby reflektovali, ako naň ľudia nazerajú. Často je neznámy. Vzbudzuje rôzne otázniky. Kým jedna študentka si vyberá skupinu ľudí, ktorá zažíva dennodenne prekážky v spoločnosti, druhá ide za skupinou, ktorá často rada viní za stav spoločnosti práve tých slabších.
Máme jedno pravidlo, a to nesúdiť a snažiť sa o objektivitu. Obe skúmajú tému narastajúceho extrémizmu medzi nami. Či je vôbec opodstatnená. Spočiatku isté negatívne trendy v spoločnosti berú na ľahkú váhu. Študentky sa zabárajú hlbšie do témy. Otvárajú sa im ďalšie dvere k poznaniu. Pozerajú si videá v online živej knižnici. „Bojím sa Rómov. Niektorí sú nebezpeční,“ hovorí jedna z nich. Skúmame, prečo.
Pozerajú si príbeh mladého rómskeho tanečníka Igora, ktorý prežil šikanu. Čítajú si príbehy úspešných Rómov na Slovensku. O tom, ako sa vymaňujú z prostredia zabudnutých osád, aby naplno prejavili svoj potenciál. Zrazu chápu, že nie všetci v našej spoločnosti máme rovnakú štartovaciu pozíciu. Že to, kam a do akého prostredia sa ktokoľvek z nás narodí, nemožno úplne ovplyvniť.
Za ten čas sme sa stretli s desiatkami mladých ľudí a učiteľov z rôznych kútov Slovenska, pre ktorých je téma scitlivovania a formovania kritického myslenia dôležitá. V Edume veríme, že storytelling a emočné učenie má svoje miesto aj vo formálnom vzdelávaní. Počas nich si žiaci a študenti na školách a univerzitách dokážu osvojiť zručnosti a postoje, ktoré sú potrebné k porozumeniu vlastných emócií, k vytváraniu vzťahov s druhými, empatie a spolupráce.
Takéto formy učenia viac prispievajú k pozitívnej atmosfére a sú prevenciou proti šikanovaniu, ponižovaniu, bitkám a iným problémom na školách. Školy sa tak menia na viac vnímavé a navyše sa potvrdzujú mnohé prieskumy, že forma vzdelávania cez príbehy zlepšuje študijné výsledky a mladí majú z dlhodobého hľadiska väčšiu šancu na vytváranie dobrého zázemia okolo seba, prinášajú prospešné riešenia pre spoločnosť a stávajú sa aktívnejšími občanmi.
V rubrike Hľadanie zmyslu dávame priestor šíriť myšlienky a príbehy zaujímavých ľudí, ktorým na veciach záleží a ktorí svojimi aktivitami pomáhajú tvoriť živé miesta a zlepšovať život ľuďom naokolo.
