Nikola Šušovicová: Pomohlo by mi, keby sme návštevu galérie považovali za bežnú súčasť života

Nikola Šušovicová patrí medzi mladé maliarske talenty, ktoré na seba tento rok upozornili v súťaži Maľba 2024. Medzinárodná porota ju ocenila za finálovú maľbu Odborník, ktorou reaguje na aktuálnu realitu v našej krajine. Predstavuje ňou jeden z klasických stereotypov – znalca, špecialistu, ktorý všade bol, všetko videl a do všetkého sa rozumie. Mladá maliarka sa napriek tomu k svojim postavám snaží pristupovať citlivo a empaticky.

V rozhovore s Nikolou Šušovicovou, ocenenou v súťaži Maľba 2024, sa ďalej dozviete:

• čo pre ňu znamená druhé miesto v súťaži Maľba 2024,
• o čom vypovedá jej obraz  Odborník,
• aká cesta ju viedla k osamostatneniu a k maľbe,
• ako sa témy v umení prelínajú s jej osobným životom,
• prečo by ľudia mali dať priestor umeniu a maľbe,
• čo by jej ako mladej umelkyni pomohlo.

Čo pre teba znamená maľba?

Maľba pre mňa znamená veľa. Je veľkou súčasťou môjho života. V prvom rade je to trávenie voľného času dobrým spôsobom. Niekedy sa stane, že maľujem aj dvanásť hodín. Okrem toho, že na mňa maľovanie pôsobí terapeuticky, sa rada pozerám na to, čo maľujem. Maľba mi prináša radosť. 

Je to forma komunikácie a spôsob, ako prehováram k svetu. No s tým rozdielom, že ľudia v mojich obrazoch často čítajú odlišné interpretácie toho, ako počas maľovania rozmýšľam.

Medzinárodná porota v súťaži Maľba 2024 ocenila tvoj obraz s názvom Odborník, ktorý istým spôsobom poukazuje aj na realitu slovenskej spoločnosti. Zobrazuješ na ňom muža v červenej flanelovej košeli sediaceho za stolom s cigaretou v ruke. Kým je Odborník?

Odborníkom môže byť človek, ktorý skutočne rozumie oblasti, v ktorej pôsobí. Ale aj človek, ktorý istým témam rozumie iba naoko. Môj obraz zobrazuje typického stereotypného „odborníka“, ktorý niečo vážne a nahlas vysvetľuje za krčmovým stolom svojim prísediacim.

To, čo hovorí, nemusí byť niečo, čomu nutne nerozumie. No v momente, keď to potrebuje povedať, je jeho správanie vždy rovnaké. Dominantne zvýši hlas a rozpráva. Druhí sa ho možno ani nepýtali na názor, možno ho ani nepotrebujú vedieť, ale napriek tomu sa snaží hlasno vysvetľovať, ako sa veci majú a ako v skutočnosti sú.

Vo svojich obrazoch sa dotýkaš aj témy alkoholu ako kultúrneho fenoménu. Prečo?

Rada pozorujem ľudí v rôznych prostrediach a baví ma to. Nesúdim ich. Podobne ako figúry na svojich obrazoch, ku ktorým sa snažím pristupovať empaticky a ľudsky. Napokon, všetci sme si podobní. Fascinuje ma, ako sa niekedy aj nevinná oslava môže po niekoľkých hodinách premeniť na divočinu.   

Naše vzorce správania majú svoje počiatky a dôvody v niečom, do čoho často nevidíme. V prípade odborníka vidím za jeho správaním istý pocit nedocenenia. Zrejme nebol zvyknutý na to, že bol vypočutý, a preto sa snaží rozprávať čo najhlasnejšie. Ak niekto kričí, horšie sa mu odporuje.

Čo pre teba znamená ocenenie v súťaži Maľba 2024?

Som zaň veľmi vďačná. Niekoľko rokov som tvorila do šuflíka. Ocenenie poroty je pre mňa oficiálna pečiatka od odborníkov, ktorí sa roky venujú umeniu a rozumejú mu.

Posledný rok bol pre mňa finančne náročný. Vďaka víťazstvu sa môžem nadýchnuť. Konečne som si objednala farby, keďže svoje posledné obrazy som už maľovala takmer z ničoho. Nakúpila som si aj náradie, ako sú valčeky a štetce.

V historickom centre Banskej Štiavnice mám svoj ateliér. Vďaka financiám v ňom budem môcť tvoriť aj naďalej. Trávim v ňom veľa času, niekedy v ňom dokonca spím. Prvé, čo ráno urobím, je, že si uvarím kávu a s ledva rozlepenými očami a podcastovými rannými správami v ušiach si sadnem k obrazu a maľujem.

Aká bola tvoja cesta z VŠVU k osamostatneniu sa v maľbe? Predpokladám, že pre mladého umelca to nie je jednoduché.

Bezprostredne po skončení školy som rok pracovala pre filmového licenzora na Slovensku. Mojou úlohou bolo denne pozerať desiatky filmov a zhodnotiť, či sú vhodné pre nášho cieľového diváka.

„Za ocenenie Maľba som veľmi vďačná. Niekoľko rokov som tvorila do šuflíka. Ocenenie poroty je pre mňa oficiálna pečiatka od odborníkov, ktorí sa roky venujú umeniu a rozumejú mu.“

Potom prišla pandémia. Počas dvoch lockdownov som pocítila veľkú potrebu odísť z Bratislavy i Banskej Štiavnice. Napokon som prijala ponuku od Teach for Slovakia a dva roky som pôsobila na Strednej odbornej škole gastronómie a služieb v Prešove ako majsterka obchodu. S maľovaním som si dala rok pauzu. Na chvíľu som uverila tomu, že sa nemám venovať maľbe, ale mala by som robiť niečo, čo je prospešné pre moje okolie. V noci sa mi však pravidelne snívalo, že maľujem. 

Raz som po práci natiahla plátno a znova som sa pustila do maľovania. Myslím, že tu došlo aj k veľkej transformácii. Na mojich obrazoch s prázdnymi interiérmi sa začala objavovať aj ľudská figúra. Pôvodne som sa jej vyhýbala, pretože človeka vo svojich obrazoch som vnímala ako narušiteľa priestoru. Zrejme aj vďaka tomu, že v Prešove som bola neustále obkolesená ľuďmi, do mojej maľby pribudla aj ľudská figúra.

Prelína sa téma interiérov na tvojich obrazoch aj s tvojou osobnou témou?

Áno, celé sa to v podstate začalo v čase, keď som odchádzala na vysokú školu. Moji rodičia v rovnakom období predali byt, v ktorom som vyrástla a strávila detstvo a mladosť. Pochádzam z krásneho prostredia Banskej Štiavnice. Pamätám si, že odmalička som rada kreslila. Ako dieťa som sa chcela stať architektkou. Už počas základnej školy som kreslila domčeky. Možno aj to ma neskôr ovplyvnilo v tom, že som na svojich obrazoch zobrazovala interiéry.

V Banskej Štiavnici som študovala na strednej škole propagačné výtvarníctvo. Boli časy, keď som celú noc bdela, počúvala hudbu a do piatej ráno som tvorila. Maľovanie bolo vždy súčasťou môjho života, aj keď do vysokej školy som o maľbe nevedela takmer nič.

Zrazu som z Banskej Štiavnice odišla do sveta, ktorý som vôbec nepoznala. Keď som sa vracala z internátu domov na prázdniny, nebolo sa veľmi kam vracať. Zostala iba obývačka starkej, u ktorej sme sa zvykli stretávať každú sobotu. Izbe dominoval starý dyhový nábytok, sošky a veľa „lapačov prachu“. Starká žila vo svojom byte takmer 40 rokov, bola do tohto priestoru doslova odtlačená. Túto atmosféru som preniesla aj do jednej zo svojich maliarskych inštalácií s názvom Sobota, pre ktorú je ústredný stôl, okolo ktorého zvykli sedávať ľudia.

Neskôr som išla na študijný pobyt do Litvy, kde som sa ocitla v klasickej internátnej izbe s jednou posteľou, skriňou, stolom a stoličkou. Bolo zaujímavé sledovať ten kontrast. Ako veľa dokážete vyčítať z jedného priestoru, kým identita druhého je doslova vyprahnutá a nie je v nej takmer žiadny život.

Vráťme sa do Prešova. Bolo pre teba ako pre vyštudovanú maliarku jednoduché pôsobiť v inej oblasti?

V gastronómii som pôsobila popri škole niekoľko rokov. Boli obdobia, keď som mala aj tri práce. Pracovať v iných oblastiach som teda zvyknutá. Maľba je však, prirodzene, mojou súčasťou. Je preto bizarné, ak sa umelec nemôže venovať umeniu. 

„Mnohí majú pocit, akoby sa v galériách vystavovalo niečo elitárske, čo k bežnému človeku nemá šancu prehovoriť. Nie je to však tak. Všetko sa dá formulovať tak, aby to človeka oslovilo.“

V Prešove som zostala dva roky. Hoci som mala finančnú istotu, komfortné podmienky a spoznala som veľa príjemných ľudí, nebola som šťastná. Riskla som to a rozhodla som sa skočiť do finančnej neistoty. Pred rokom som sa vrátila do Banskej Štiavnice. Posledný rok bol finančne nestabilný, no aj vďaka súťaži Maľba sa to otočilo.

Zo začiatku som sa cítila osamelo, pretože som v meste nežila asi desať rokov. Takmer nikoho som nepoznala. Návratom do Štiavnice som však získala aj svoju malú komunitu ľudí. Mám to tam veľmi rada. Štiavnica je krásna a obkolesená kopcami. Keď vyjdem z ateliéru, vidím okolo seba samú nádheru, ktorá na mňa pôsobí. Prejdem desať minút a zrazu som v lese.

Kto ťa najviac ovplyvnil počas štúdia maľby?

Na VŠVU som študovala šesť rokov. Na školu som sa dostala na druhýkrát. Pamätám si, ako som prvýkrát prišla na prijímačky s anilínovými farbami a plechovkou latexu. V tom čase som nemala poňatia, že existujú veľké akryly alebo špeciálne štetce. 

Ďalší rok som to skúsila znova a uspela som aj vďaka mojej učiteľke zo strednej školy. V tom čase som nemala poňatia, že maľbou môžem niečo komunikovať alebo nad ňou rozmýšľať aj inak. Technicky som síce bola zdatná, no nevedela som o tom vôbec nič. 

Na škole som sa ocitla v ateliéri pána profesora Fischera, kde bol asistentom Martin Špirec. Na prípravnom kurze maľby nás učil Michal Czinege, ktorý mi často opakoval, že moja maľba je síce dobrá, ale niečo jej chýba, akási ľahkosť. Nevedela som, čo tým myslí. Akoby som sa bála odpútať od svojich zaužívaných predstáv. 

V ateliéri profesora Fischera môj mozog dostal zabrať. O všetkom, čo mi hovoril, som rozmýšľala ešte týždeň. Mal svojský spôsob vyjadrovania a aj vďaka týmto myšlienkovým cvičeniam som urobila míľové kroky. Posunula som sa v uvažovaní a pochopila som, ako naivne som pristupovala k tvorbe.

V súčasnosti sa v spoločnosti veľa diskutuje o tom, čo je umenie a či nám treba kvalitné umenie. Pôsobí tento diskurz aj na teba ako na mladú umelkyňu?

V Banskej Štiavnici máme Galériu Jozefa Kollára, ktorá bola vďaka svojim výstavám na svetovej úrovni. Zo dňa na deň sme o ne prišli. Posledné mesiace sledujem spoločenské nálady a som smutná z toho, že aj ľudia v mojom okolí preberajú hlučné názory, v ktorých zaznieva tá istá rétorika a frazeológia. Je to desivé.

Uvedomila som si, že u niektorých ľudí nemám šancu obstáť s pokojnou rozumnou argumentáciou. Často sa s nimi nedokážem porozprávať o tom, čo robím. Môžem im ukázať nejaké veci, ale tam sa to končí. Ovplyvňuje ma spoločenská situácia. Najviac vtedy, ak si druhí v mojom okolí myslia, že umenie je povaľačstvo, a neprikladajú mu dôležitý význam. Obávam sa, že to nikdy nebolo až takéto vypuklé.

Na túto tému by mohol nadviazať aj jeden z tvojich ďalších obrazov Osvietení.

Je to obraz stelesňujúci štyroch „odborníkov“ sediacich za jedným stolom pod výrazným svetlom. Navzájom si pritakávajú alebo možno nesúhlasia, ale v každom prípade vedia, ako sa veci majú. Postava, ktorá je mimo reflektora, nedokáže zo situácie odísť. Sedí pri osvietených, možno s nimi ani nesúhlasí, ale nemôže to úplne vyjadriť, pretože sú to možno jediní kamaráti v jej okolí.

Už sa ti podarilo predať niektoré z tvojich obrazov?

Vďaka sólo výstave v bratislavskej Flatgallery sa mi podarilo predať dva obrazy. Vždy je to, akoby odrezali kúsok zo mňa. Nedávno som predala obraz Naplňte poháre, naplňte taniere, ktorý som poslala do súťaže Maľba minulý rok. Bola na ňom vyobrazená kuchyňa, v ktorej sedia dve postavy potichu za stolom. Sú unavené a nedokážu nadviazať komunikáciu. Malo by to byť príjemné rodinné stolovanie, lenže v živote sme často nútení stolovať s niekým, s kým vlastne nechceme. Aj napriek dobrému jedlu a pitiu nedôjde k uspokojeniu našich základných potrieb.

Otázka potom je, kto v týchto situáciách pôsobí autenticky. Ten, kto je radostný a veselý, alebo ten, kto nechce sedieť za stolom a napokon od stola vstane a odíde? Vo svojich kresbách a maľbách sa zameriavam aj na samotné prežívanie postáv. Zaujíma ma, čo sa nám deje v stretnutiach s druhými. Ako málo poznáme samých seba a ako ťažko sa vieme stotožniť s druhým človekom. Niekedy sa stretávame aj dvanásť rokov, ale absolútne prežitie skúseností druhého človek pre nás tak či tak nie je možné.

Prečo by sme mali dať priestor umeniu v našich životoch?

Bez ohľadu na to, či je človek tvorcom alebo konzumentom, umenie mu dáva priestor rozmýšľať nad vecami inak. Platí, že keď tvoríš, neničíš. To je základný princíp. V našich každodenných životoch sme vo víre mnohých povinností, ktoré považujeme za nesmierne dôležité. Kultúra a umenie nám však dávajú priestor, aby sme od nich aspoň na chvíľu odstúpili a pozreli sa na ne inak.

Niekedy sa ideme umoriť, vkladáme energiu do nezmyselných vecí, kazíme si tým vzťahy a ničíme si zdravie. Možno sú isté veci, ktoré až tak nepotrebujeme. Umenie nám nedáva okamžitý pocit uspokojenia. Má skôr mediatívny charakter a to je náročné. Mnohí potrebujú po ťažkom týždni v práci vypnúť a zabaviť sa. Umenie a kultúra to však robia sofistikovaným spôsobom, scitlivujú nás.

Čo by ti ako mladej umelkyni pomohlo?

Keby bežný Slovák nemal hrôzu vstúpiť do galérie. Zažívam to v Galérii Jula Bindera v Banskej Štiavnici, na ktorú dohliadam. Neplatí sa v nej vstupné, no napriek tomu sa stane, že do nej ľudia na sekundu nakuknú a vzápätí zmiznú. Rozumiem, že primárne nejdú za umením. Mnohí majú pocit, akoby sa v galériách vystavovalo niečo elitárske, čo k bežnému človeku nemá šancu prehovoriť. Nie je to však tak. Všetko sa dá formulovať tak, aby to človeka oslovilo. 

Veľmi by mi pomohlo, keby sme návštevu galérie a divadla považovali za bežnú súčasť života. Tak ako je pre nás bežné chodiť do nákupného centra, tak by mohlo byť bežnou súčasťou chodiť do galérie.