Združenie Slatinka už takmer tridsať rokov chráni riekoles a údolie jednej z mála živých riek na Slovensku. Jedinečné územie v okolí rieky Slatina pri Zvolene chceli zatopiť priehradou aj s malebnou obcou Slatinka. Ide pritom o neoceniteľnú lokalitu, v ktorej žijú desiatky ohrozených druhov vtákov a výskyt vydry riečnej svedčí o čistote rieky. Združenie na čele s Martinou Paulíkovou získalo za nepretržitú snahu aj historicky prvú envirocenu Atlas.
Martina Paulíková, zakladateľka združenia, v rozhovore hovorí:
- čo priniesla envirocena Atlas Združeniu Slatinka,
- prečo ochranári trvajú na záchrane údolia rieky Slatiny,
- aký význam majú živé rieky pre našu krajinu,
- ako na Slovensku pristupujeme k ochrane prírody.
Čo vášmu združeniu prinieslo ocenenie Atlas?
Ocenenie Atlas nám v prvom rade prinieslo uznanie, ktoré v spoločnosti zarezonovalo najmä vďaka tomu, že sa Nadácia VÚB rozhodla oceniť zelené a environmentálne projekty a iniciatívy, ktoré dbajú o ochranu prírody. Až do roku 2021 neexistovala podobná cena pre organizácie a rôzne subjekty, ktorým nie je ľahostajný prístup k životnému prostrediu.
Riekoles pri Slatinke chránime už takmer 30 rokov. Svoj boj sme začali ešte ako študenti ekológie začiatkom 90. rokov minulého storočia. Naši pedagógovia nás brali na zaujímavé miesta a jedným z nich bolo aj údolie živej rieky Slatina. Dozvedeli sme sa, že toto územie už desaťročia čaká na zaplavenie priehradou, ktorá mala slúžiť ako zásobáreň úžitkovej vody pre potreby priemyslu.
Priehrada bola plánovaná od roku 1954 a s ňou aj zatopenie dediny Slatinka. Aj preto sa v nej postupne utlmil život. Štátni úradníci zrušili lekára, školu, zavrel sa obchod a dedina upadala. Mnohí tamojší obyvatelia sa museli odsťahovať. Zistili sme však, že plán priehrady vychádza zo starých a neobhájiteľných prístupov. Chceli sme zabrániť poškodeniu tohto cenného prírodného údolia rieky a otvoriť živú diskusiu o lepšej ochrane vôd a ich udržateľnom využívaní.
S ocenením Atlas sme získali aj finančnú odmenu v hodnote 10-tisíc eur, o ktorú sme sa rozhodli podeliť s ostatnými ochranárskymi organizáciami. Z výhry sme si ponechali 4 000 eur a po 2 000 eur sme rozdali ďalším spolufinalistom, aby mohli pokračovať vo svojich užitočných aktivitách.
Podeliť sa o výhru je veľké gesto. Prečo ste sa takto rozhodli?
Na Slovensku sú mnohé organizácie, ktoré robia nenahraditeľnú prácu v oblasti ochrany prírody. Pred vyhlasovaním výsledkov sme sa v organizácii rozprávali, čo urobíme, ak to vyhráme. Jednohlasne sme sa zhodli na tom, že sa o grant podelíme.
„V ochrane prírody sa medzi sebou nedá súťažiť. Naše združenie síce záchranu údolia rieky Slatina koordinuje, ale v tejto dlhoročnej snahe sú s nami aj ďalšie organizácie.“
V ochrane prírody sa medzi sebou nedá súťažiť. Naše združenie síce záchranu údolia rieky Slatina koordinuje, ale v tejto dlhoročnej snahe sú s nami aj ďalšie organizácie. Časť grantu preto putovala aj Bratislavskému regionálnemu ochranárskemu združeniu.
Peniaze, ktoré sme získali, mali pre nás veľkú cenu. Pôvodne mali byť určené na opravu dreveného mosta v obci Slatinka, no napokon sa ho podarilo opraviť z iných zdrojov. Vďaka tomu sme ich mohli investovať do ekocentra, v ktorom organizujeme environmentálne vzdelávanie a ktoré slúži aj našim dobrovoľníkom. Okrem toho, že sa v združení staráme o časť údolia rieky Slatina a jeho záchranu, venujeme sa aj environmentálnej výchove a manažujeme niektoré prírodné lokality.
Čím je lokalita v okolí dediny Slatinka výnimočná?
Rieka Slatina tečie v dvanásťkilometrovom úseku v takmer nedotknutej krajine. V riečnom údolí môžeme aj dnes pozorovať rôzne procesy, ktoré už na Slovensku a ani v Európe nie sú bežné. Mnohé rieky sme totiž zregulovali. Vyrástli pri nich mestá, cesty, železnice, postavili sme pri nich domy a spútali sme ich do malých pásikov, v ktorých im dovolíme tiecť. Nemajú možnosť tvoriť riečnu krajinu v podobe, ako ju vidíme okolo Slatinky.
Ak by som to mala vyjadriť číselne, údolie tejto živej rieky ukrýva 17 typov biotopov európskeho alebo národného významu. Priehrada mala zatopiť 266 hektárov, pričom 144 hektárov, čo je viac ako polovica, tvoria biotopy európskeho a národného významu.
Na veľmi malom území sa nachádza obrovská rozmanitosť spoločenstiev rastlín a živočíchov. Rieka vytvorila v sopečných horninách prielom so skalami a suchomilnými spoločenstvami dubov, orchideí, motýľov a iného hmyzu. Pod nimi sa v úzkom údolí uchovali lesy, mokrade a mokré lúky s kriticky ohrozenými druhmi rastlín aj živočíchov. Veľmi cenná je aj vlastná rieka so skalným dnom, ostrovčekmi, mŕtvymi ramenami, skalnými brehmi, vŕbami a 100- až 200-ročnými jelšami.
Hniezdi tu niekoľko desiatok druhov vtákov vrátane ohrozených druhov, ako je škovránok stromový, muchárik bielokrký, strakoš červenochrbtý alebo krutohlav hnedý. V mŕtvych ramenách Slatiny nachádzajú priaznivé podmienky na život obojživelníky vrátane salamandry škvrnitej a mloka bodkovaného. Práve z tohto dôvodu bola Slatina vyhlásená za územie európskeho významu. Je súčasťou najcennejšieho dedičstva, ktoré máme.
„Ak by som to mala vyjadriť číselne, údolie tejto živej rieky ukrýva 17 typov biotopov európskeho alebo národného významu. Priehrada mala zatopiť 266 hektárov, pričom 144 hektárov, čo je viac ako polovica, tvoria biotopy európskeho a národného významu.“
Darí sa nám na Slovensku napredovať v ochrane krajiny a prírody?
Ľudia si čoraz viac uvedomujú dôležitosť ochrany životného prostredia a našej krajiny. Pre mnohých mladých ľudí žijúcich v mestách je príroda vzácna, pretože ju nemajú vo svojom okolí. V rámci našich aktivít s nimi veľa robíme, pretože o ne majú záujem. Na Slovensku nám chýba sieť stredísk environmentálnej výchovy. Na školách je to väčšinou o nadšení pedagógov a práci organizácií.
Viac ma však trápi roztváranie regionálnych nožníc. Veľa ľudí trpí generačnou chudobou, ktorá je spojená aj s energetickou chudobou, a to je problém. Na Slovensku máme regióny, v ktorých ľudia v zime nemajú ani čím kúriť. Ako od nich môžeme chcieť, aby pristupovali udržateľnejšie k prírode, ak nemajú ani na drevo?
Ak chceme, aby budúce generácie mohli žiť v dobrom prostredí, mali by sme začať hneď teraz zmenou prístupu, každý od seba. Napokon, Tatry sú tu milióny rokov. To isté platí aj o našich lesoch a vode. Aj rieka Slatina je staršia než naša obrovská vyhasnutá sopka Poľana, ktorá je jednou z najzachovanejších v strednej Európe. Často si to neuvedomujeme.
Vďaka mnohým poznatkom vieme, prečo je živá rieka a okolitá príroda dôležitá. Raz tu nebudeme, ale ďalšie generácie pocítia negatívne dôsledky nášho konania na našu krajinu a prírodu. Som presvedčená, že ich môžeme eliminovať tým, že k životnému prostrediu budeme pristupovať predovšetkým kompetentne.
Združenie Slatinka je aj členom iniciatívy Za živé rieky a za čistú vodu. Prečo ste ju založili a ako sa majú naše rieky?
Rieka je nekončiaci príbeh prúdiacej vody vpísaný, vtlačený a vnorený do krajiny. Čistá voda v nej umožňuje život rôznym spoločenstvám rastlín, živočíchov i ľudí. Ľudia však od polovice minulého storočia mnohé úseky i celé rieky znečistili, pretvorili a narušili ich ekologickú integritu. Vodné hospodárstvo na Slovensku je dodnes založené zväčša na technických opatreniach, tzv. sivej infraštruktúre.
Zistili sme, že problémy, ktoré riešime v Slatinke a na Hrone, riešia aj ľudia na Váhu, na Hornáde. Je to systémová vec, ako sa k riekam staviame. Nestačí ich už len chrániť. Je čas, aby sme ich začali správne obnovovať, aby dokázali plniť dôležité služby pre ľudí. Obnova riek je potrebná všade tam, kde sme ich poškodili, zničili a kde je to technicky možné. Aj preto sme pred niekoľkými rokmi vytvorili nezávislú komunikačnú platformu, v ktorej okrem nášho združenia pôsobia aj ochranári, rybári, miestni podnikatelia, rôzne ďalšie združenia, ako napríklad WWF Slovensko či
Slovenský rybársky zväz, zástupcovia samospráv i občania. S podporou vedcov a miestnych komunít vedieme dlhodobú kampaň, ktorá upozorňuje na dôležitý význam živých riek a čistej vody v našej krajine. Pitná voda totiž nevzniká vo vodovodnom kohútiku, ale v prírode.
Znečisťovanie riek, nadmerné odbery aj vypúšťanie vody, prehradzovanie tokov pre výstavbu malých vodných elektrární, splachovanie pôdy z polí či likvidácia brehových porastov – dôsledky mnohých neudržateľných aktivít v povodiach vidíme už dnes. Výsledkom je zhoršenie stavu vôd a kvality života. Nechceme, aby sa naše rieky onedlho stali minulosťou. Aj preto sa snažíme zavádzať viac zelených udržateľných opatrení vo vodnom pláne Slovenska, čím môžeme zabezpečiť ochranu vôd.
Aj keď nie každá rieka sa dá dať do stavu, aby znova prúdila a pretvárala krajinu, musíme sa snažiť obnoviť aspoň tie jej časti a úseky, kde to je bezpečné a kde sa tým nezvýši ohrozenie povodňami či zaplavením. Lebo živé rieky prinášajú život a prospech aj ľuďom.
„Potrebujeme viac empatie a pokory, aby sme si uvedomili, že sme súčasťou prírody. Že nevieme vyrobiť umelú vodu ani čistý vzduch a že nie sú samozrejmosťou.“
Ako by ste chceli, aby sme sa ako spoločnosť stavali k ochrane prírody a krajiny?
Sledujem vývoj vodohospodárstva u nás doma i v zahraničí. Za roky skúseností som prišla na to, že staré riešenia na nové situácie nie sú účinné a nové riešenia, ktoré sú už overené, sa k nám nedostávajú do praxe. Niektorí ľudia akoby nevideli, že riešenia, ktoré sa kedysi považovali za dobré, už také dobré nie sú, a napriek tomu na nich trvajú.
Bola by som rada, keby sme v našej krajine prijímali rozhodnutia založené na vedeckých poznatkoch a dátach, ktoré máme k dispozícii. Aby sme ich nenavrhovali len preto, lebo sme si na ne rokmi zvykli, ale preto, lebo sú správne. Skratky už dnes nefungujú.
Želám si, aby ľudia viac verili v odbornosť. Každá forma vzájomného porozumenia a podpory nás ako spoločnosť posúva ďalej. Obávam sa, že žijeme v dobe, keď si dnes ktokoľvek niečo prečíta na internete a je z neho odborník. Potrebujeme viac empatie a pokory, aby sme si uvedomili, že sme súčasťou prírody. Že nevieme vyrobiť umelú vodu ani čistý vzduch a že nie sú samozrejmosťou.
O cene Atlas
Až do roku 2021 na Slovensku neexistovalo ocenenie, ktoré by vyzdvihovalo snahu a dlhodobé zásluhy ochranárov, neziskoviek, firiem, samospráv či škôl v oblasti ochrany prírody. Nadácia VÚB sa to rozhodla zmeniť cenou Atlas, ktorou každoročne oceňuje a podporuje najprínosnejšie zelené a environmentálne projekty.
Medzi víťazmi uplynulých ročníkov sú také subjekty ako mesto Lučenec s revitalizáciou mestských ovocných sadov, združenie Sosna podporujúce tvorbu klimatických záhrad na školách, trnavská Baterkáreň, eko startup sobi.eco alebo iniciatíva Klíma ťa potrebuje. Do súťaže sa pravidelne zapájajú aj ekologicky zmýšľajúce firmy a školy.
V rámci štvrtého ročníka nadácia udelí enviroocenenie Atlas víťazom v piatich kategóriách. Súčasťou ceny je aj finančný grant v hodnote 10-tisíc eur, aby sa dosah ich aktivít v spoločnosti ešte znásobil. Víťazi budú známi 22. apríla 2024.
