S víťazkou súťaže Maľba 2021 Ritou Koszorús sme sa rozprávali o tom, ako sa rokmi vyvíjala jej tvorba, ako vzniklo víťazné dielo a ako dešifrovať odkazy, ktoré sú v ňom zakódované.
V presile naliehavých a emóciami nabitých diel finalistov šestnásteho ročníka súťaže Maľba pôsobí víťazný obraz Rity Koszorús schMERZbild FALL zdržanlivo až nenápadne. No keď sa pri ňom pristavíte a venujete mu pozornosť, vtiahne vás svojou pôsobivosťou.
Pripomína rébus, ponúka mnoho významov a láka na hlbšie skúmanie. S autorkou sme sa stretli v jej ateliéri v labyrinte areálu bratislavského Výskumného ústavu zváračského.
Aká cesta viedla k tomu, že ste namaľovali obraz schMERZbild FALL, s ktorým ste vyhrali súťaž Maľba 2021?
Obraz patrí do väčšej série schMERZbild, ku ktorej viedla dlhá cesta a hlboký výskum. Pred tým, než som začala sériu tvoriť, som maľovala skôr konkrétne námety.
No musela som načas od maľby ustúpiť, pretože som s ňou mala krízu a nevedela som, či ma ešte dokáže napĺňať a či je pre mňa dostačujúcim médiom. Hľadala som v umení tú správnu formu na vyjadrenie svojich nápadov.
Mala som viac konceptuálne obdobie a túžila som vyjsť z ateliéru. Vysadila som vo Vlkoch, dedine, odkiaľ pochádzam, na breh Malého Dunaja obrovský kaktus. Zapojila som aj miestnych. Zaujímalo ma, či kaktus dokáže prežiť v novom prostredí a či prostredie dokáže kaktus prijať. Zakódovala som do projektu odkaz na vtedy veľmi pálčivú tému imigrácie. Chcela som vytvoriť monument tolerancie.
V roku 2016 som sa prihlásila na rezidenciu v Budapešti s podobným projektom, ale ateliér, ktorý som tam dostala, bol vyslovene ideálny na maľbu. Vtedy som znova dostala chuť maľovať.
Napadla mi otázka, načo stále pchám do svojej tvorby realitu, keď mňa tá realita vôbec nebaví. Pýtala som sa sama seba, či nepomôže, keď sa od reality odpútam a aj divákovi ponúknem niečo viac expandované – nový vesmír.
Rozhodla som sa dať prihlásený projekt nabok a sústrediť sa na to, čo ma v tej chvíli bavilo – a to bolo maľovanie. To boli začiatky mojej abstraktnej tvorby.
Takže ste sa od kaktusového projektu, ktorý reflektoval spoločenskú situáciu, otočili o 180 stupňov a začali ste maľovať abstrakciu?
Pre širšiu verejnosť sa možno javí, že abstrakcia je len o forme, ale podľa mňa nemusí byť. Ani ja ju netvorím bez témy, práve naopak. Reflexia aktuálnej doby by v umení mala byť prítomná, ale malo by to byť predovšetkým prirodzené pre tvorcu.
V mojom záujme je nielen komentovať aktuálne dianie alebo ho ilustrovať. Skôr vyhľadávam nový kontext a dialóg aj existujúcich tém, ktoré kódujem do svojich obrazov.
Aká je vaša téma? Aké sú myšlienky, ktoré kódujete do svojich diel?
Hlavnou témou je čas – ako ho prežívame, ako sa s ním dokážeme vyrovnať. Zaujíma ma plynutie času, starnutie, návrat do minulosti. Súvisiacou témou je nostalgia, pamäť a cestovanie v čase.
Narábam s rôznymi fragmentmi, tvarmi, ale hlavne s farbou. Prostredníctvom nich vytváram v divákoch asociácie. Používam svoje detstvo, ktoré som prežila v 90. rokoch, ako odrazový mostík. Zaujíma ma, či rovnaká generácia dokáže prežiť nostalgiu podobne.
„Prezeranie abstraktných obrazov by som prirovnala k literárnemu princípu. Keď čítate knihu, zapájate svoju predstavivosť. Autor vám poskytne len vodidlo, ostatné si musíte domyslieť.“
Ďalšími témami sú identita a pamäť. Identita ako pôvod a niečo, čo nás ovplyvňuje. Mám maďarskú identitu a vyrastala som na Slovensku.
Mala som šťastie na prostredie, a tak sa nevyrovnávam s vlastnou minulosťou, skôr riešim, či sa človek nachádza so svojou identitou na jednom mieste a či je jednoznačná alebo môže byť ambivalentná.
Zaujímajú ma charaktery ľudí, národov. Ak porovnáme slovenské a české umenie, sú iné napriek tomu, že sa v mnohých bodoch prelínajú. Baví ma analýza v tomto smere: skúmam, ako identita a pôvod ovplyvnia človeka a jeho tvorbu.
Pozrite si schMERZbild FALL od Rity Koszorús vo virtuálnej galérii
Keby sme sa pozreli na váš víťazný obraz, vedeli by ste ho okomentovať a vysvetliť nám, aké témy ste v ňom spracúvali?
Vy chcete, aby som to vysvetlila. Ale len čo to vysvetlím, tak už všetko prezradím. Nenechám priestor na to, aby to malo vplyv na vás. Divák si tak z obrazu nebude môcť odniesť nič svoje.
Čo viem urobiť, je priblížiť koncept obrazu. Mám tu jeho skicu, ktorú som urobila na zimnej rezidencii v Hájovni v Banskej Štiavnici. Obsahuje dvojznačnosť, či objekty na ňom levitujú alebo padajú. Spracovávala som tému času. V skratke, najjednoduchšie vysvetlené: myslím si, že umenie je o tom, aby sme na chvíľku zastavili čas.
Prezeranie abstraktných obrazov by som prirovnala k literárnemu princípu. Keď čítate knihu, zapájate svoju predstavivosť. Autor vám poskytne len vodidlo, ostatné si musíte domyslieť. Je to úplne iný typ zážitku, ako keď počúvate hudbu alebo pozeráte film. Pri vizuálnych dielach pracujeme aj s istou divákovou imagináciou, ale aj s emóciami – ktoré už môžu byť podobné ako pri filme a hudbe.
My ľudia sa hrozne snažíme chytať sa vecí a hľadať v nich vzorce. Abstrakcia je v niečom strašidelná, lebo je pre viacerých neprirodzená, cudzia alebo nezrozumitelná. Je to zvláštny fenomén v umení, lebo málokto vidí rozdiel medzi kvalitnou a nekvalitnou abstrakciou, pokiaľ sa sústreďuje na formálnu stránku maľby.
Ale istý strach zo strany divákov sa dá sledovať v umení vo všeobecnosti. Preto ani veľa ľudí nechodí do galérií. Boja sa, či by súčasné umenie pochopili.
Ten strach je pochopiteľný. Ani ja nepôjdem na matematickú olympiádu, lebo to nie je moja parketa. Ale to neznamená, že by ma to malo odradiť od toho, aby som sa o matematiku v nejakej podobe zaujímala.
Myslím si, že súčasné umenie by divákov nemalo odrádzať. Práve naopak, malo by ich pritiahnuť a až potom hovoriť o nejakej téme. Možno preto som zvolila ako svoje primárne médium maľbu, lebo chcem význam kódovať do vizuálne príťažlivých diel.
Dávate do svojich obrazov vrstvy významov s vedomím, že ste ich tam zakódovali, ale to, ako ich divák interpretuje, nechávate úplne na ňom?
Do istej miery áno. Dávam obrazu názov. Divák sa môže zastaviť a premýšľať nad jeho významom. Názov série schMERZbild odkazuje na európske avantgardy. Slovo Merz si vymyslel avantgardný nemecký umelec Kurt Schwitters, aby opísal svoje dadaistické maľby a asambláže. Schmerz znamená po nemecky bolesť a bolesť v sebe skrýva slovo lesť.
Ako sa vyrovnávate s tým, keď vaše obrazy ľudia interpretujú úplne inak ako vy?
Mňa to práveže baví, nemusím sa s tým vyrovnávať. Abstrakcia to dovoľuje. No pravda je, že skúmam, nakoľko vedia diváci odhaliť témy, ktoré obrazy skrývajú.
Takže sa vlastne hráte?
Áno. (smiech) Môžem si to ako výtvarníčka dovoliť. Len čo príde pocit, že si môžem robiť, čo chcem, je to najväčšia sloboda – v tvorbe aj v myslení.
Máte úplnú vnútornú slobodu v tom, že si na plátnach robíte, čo chcete?
Určite z času na čas na človeka príde sebaspytovanie, čo má zmysel. Ale hľadanie zmyslu života vnímam ako životný projekt, podobne ako tvorbu a umelecký program.
Do súťaže Maľba, ktorú vyhlasuje Nadácia VÚB, ste sa hlásili viackrát. V rokoch 2015, 2019 a 2020 sa váš obraz dostal do finálovej dvadsiatky. Čo vás motivovalo prihlásiť sa opäť?
Odpoveď je jednoduchá: je to jediná súťaž pre maľbu na Slovensku. Pripadalo mi hlúpe neprihlásiť sa, aj keď som mala isté pochybnosti. Tento rok ma presvedčili moji známi, hovorili mi: „Však nič za to nedáš, ešte sa prihlás.“
Aký to bol pocit, keď vybrali vás?
Ani som neprišla na vyhodnotenie súťaže, bola som odcestovaná na Orave. Víťazstvo ma prekvapilo a dozvedela som sa o ňom tak, že mi volali moji známi, ktorí boli na galavečere.
Myslím, že pri výbere zohralo rolu zloženie poroty. Môj obraz oslovil zahraničných porotcov a to ma veľmi potešilo.
Máte pocit, že s víťazstvom v súťaži Maľba sa zvýšil záujem o vašu tvorbu?
Určite. Všetko sa teraz otočilo hore nohami. Je fascinujúce, že stačí pečiatka od poroty, ktorá rozhodne, že táto maľba vyhrala, a zrazu vznikne obrovský záujem. A pritom ja som tu stále bola, mala som tie isté obrazy už nejaký ten čas.
Už nie som tesne po škole. Vlastnú tvorbu rozvíjam dlhšie, mám výstavy, som aktívna na scéne. Moje meno nie je úplne neznáme. Napriek tomu je fascinujúce vidieť, že toto bolo treba na to, aby vznikol nápor. Je to pre mňa niečo nové, čo zažívam. Čo sa týka predaja, mám dohodnuté nové stretnutia a začiatky spoluprác a aj ponuky vystavovať. Určite cítim vyšší záujem, ale od vyhlásenia ubehol ešte relatívne krátky čas, aby som to vedela zhrnúť.
Školu ste dokončili už v roku 2014. Ako vnímate to, že si na vás ocenenie počkalo a získali ste ho až teraz? Vnímate ho ako vrchol v tvorbe, ktorý ste dosiahli?
Nesúhlasím s tým, že umelecký program treba nájsť hneď na škole. Niekto môže už v nízkom veku dosiahnuť uznanie, no ja tvorbu beriem ako životný projekt a nechcela by som, aby toto bol môj vrchol. Dúfam, že sa ešte budem vedieť posunúť.
Keď človek cenu získa veľmi mladý, môže byť veľmi ťažké z toho vyjsť. Už je dané jeho výherné dielo. Môže mať zviazané ruky tým, že sa nedokáže ďalej rozvíjať. Môže sa báť alebo ho zvalcuje príliš veľká sláva. Všetci od neho môžu po celé roky očakávať to isté ako to, s čím vyhral.
Moja tvorba už má za sebou prirodzený vývoj. Možno je to tým, že som neskoro zrejúci typ, ale som teraz pripravenejšia získať takúto cenu ako pred piatimi rokmi. No je to individuálne, nie každý je ako ja.
Dokážete sa tvorbou uživiť?
Vyvíjalo sa to rôznym spôsobom. Hneď po škole som pracovala v Kunsthalle, potom v Galérii Cypriána Majerníka. No boli aj obdobia, keď som bola len na voľnej nohe. Nikdy som neprestala tvoriť, mala som vždy ateliér a pracovala som na sebe. Vždy to bola jedna z priorít v mojom živote, i keď to nebolo vždy ľahké. Teraz popri tvorení učím na polovičný úväzok. Niektoré dni sa venujem škole, iné zasa tvorbe.
Vystačíte si sama, keď celý deň tvoríte?
V tomto smere mi vyhovovali obmedzenia spojené s globálnou pandémiou. (smiech) Nemám problém byť sama. Ale na rovnakej chodbe ako ja má ateliéry viacero ľudí, aj môj priateľ Ján Jánoš, ktorý vyrába šperky pod značkou Ateliér Hora.
On je mojím hlavným konzultantom. Sme spolu už od školy, spolu sme sa vyvíjali a máme spoločný jazyk. Podobne rozmýšľame a vie ma dopĺňať v tom, že vidí trojrozmerne, kým ja zostávam v ploche. Vieme si navzájom veľmi dobre poradiť.
No samotná inšpirácia pre mňa musí prísť mimo ateliéru. Musím veľa cestovať, chodiť na rôzne pobyty. Keď sa potom vrátim, realizujem nazbieranú inšpiráciu. Prinesiem si skice a spracúvam ich. To už je mechanická remeselná práca a neprekáža mi, keď som pri nej sama.
