Maliar Miroslav Sandanus: Rozprávam málo, nechávam obrazy hovoriť za mňa

Miroslav Sandanus sa považuje za introverta, jeho plátna však dostávajú medzi ľudí príbehy o meniacom sa svete. V súťaži Maľba 2020 – cena za maliarske dielo pre mladých umelcov – sa umiestnil na 3. mieste. Rozpráva, kam ho výhra posunula, o environmentalistike aj o svojich dielach, v ktorých je možné nájsť veľa svetla. Napriek tomu, že je zhasnuté. 

Miroslav Sandanus žije a tvorí v čarovných Rajeckých Tepliciach, známom kúpeľnom mestečku. S dobráckou iskrou v očiach nás sprevádza ateliérom, ktorý si zariadil v rodičovskom dome.

Aká bola tvoja cesta k maľbe?

Ako dieťa som rád kreslil. Najradšej som prekresľoval disneyovky, ktoré mali v 90. rokoch úspech. Na druhom stupni som začal navštevovať ateliér Viery Bariakovej v Rajeckých Tepliciach. Neskôr som nastúpil na propagačné výtvarníctvo pod vedením Stana Lajdu na strednej súkromnej umeleckej škole v Žiline.

Po ročnej pauze som v 2014 nastúpil na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, kde som pred pár týždňami končil v otvorenom ateliéri maľby pod vedením Rasťa Podobu. Jeho tvorba ma veľmi oslovila.

Predpokladám správne, že si mal u rodičov podporu?

Najmä u otca, jeho koníčkom bolo modelárstvo. V mladosti robil grafiky, linoryty, kreslil a bol veľmi šikovný, mal pre mňa pochopenie. Obaja rodičia ma viedli a podporovali, nikdy som si maľbu nemusel vydobíjať ako mnoho spolužiakov, u mňa to bolo prirodzené.

Čo pociťuješ pri maľovaní?

Momentálne k tvorbe pristupujem skôr programovo, vopred viem, čo budem robiť. Moje maľby sú reflexiou o súčasnej dobe. Od 2018 sa venujem environmentálnej téme, začal som ju reflektovať a hlbšie analyzovať. Obe moje záverečné práce na univerzite sa venovali konzumnej spoločnosti a vplyvu človeka na prírodu.

V druhom programe Memoáre mapujem dianie posledných 7 rokov svojho štúdia. Dokopy ho tvorí 15 formátov, zobrazujú napríklad výbuch v Bejrúte, požiare v Austrálii či ulicu v Sásovej, kde som býval. Podobnú sériu by som chcel spraviť za ďalších 5 rokov. Zrkadlila by dianie okolo mňa, ale aj vo svete. Keď vidím, že sa niečo končí a iné sa začína, zaznamenávam si to.

Čo bol prvý popud na to, aby si sa venoval environmentálnej téme aj vo svojej tvorbe?

Odmalička ma vyrušoval odpad pohodený pri ceste či ilegálne skládky. Časom sa pridal hyperkonzum, nadmerné nakupovanie a ďalšie impulzy vo forme dokumentov, prednášok či kníh. Inšpirovali ma napríklad knihy 20. lekcií pre 21. storočie autora Yuvala Noaha Harariho alebo Tekutá modernita Zygmunta Baumana.

Snažíš sa žiť ekologicky aj mimo svojich obrazov?

Snažím sa nenakupovať zbytočnosti a nepredzásobovať sa, nezahlcovať. Nakupujem menej, ale kvalitnejšie, žiadny eBay či AliExpress. Nakupovaním sa to celé začína, až potom prichádza na rad recyklácia. Doma bežne triedime odpad a kompostujeme.

Tvoja tvorba je temná, spracúva ťaživé témy. Nerobíš obrazy „nad gauč“. Akých máš klientov?

Veľa ich nie je. (smiech) Navštívilo ma v ateliéri viacero ľudí a zopár si obraz naozaj zakúpilo. Mne však primárne nejde o predaj, zameriavam sa skôr na galérie. Cez obrazy komunikujem svoje myšlienky, to je pre mňa prvoradé. Moje obrazy sú nostalgické, tmavé, monochrómne, naozaj nie sú „gaučové“.

Virtuálna galéria diel súťaže Maľba 2020Pozrite si obraz Prázdnota od Miroslava Sandanusa vo virtuálnej galériiViac info

Máš nejaký vzor?

Dnes ma ovplyvňuje predovšetkým Justin Mortimer a Phil Hale. Mal som možnosť vidieť ich obrazy, v rámci Európy sú to pre mňa top autori. Je to však len inšpirácia. Hlavne sa snažím nájsť sám seba, čo je veľmi ťažké. Chcem, aby to, čo chcem povedať a čo cítim, bolo aj na plátne.

Do svojich diel zapájaš človeka, využívaš figurálny obraz. Je človek pre teba v rámci tvojej tvorby dôležitý?

V sérii Memoáre som človeka úplne vynechal, ale pri environmentálnych témach je prítomný. Trošku vychádzam z metafyzickej maľby, kde je vyobrazená napríklad len socha a cítiť ticho. Snažím sa do obrazu dávať človeka tak, aby nebol nosnou časťou kompozície, len ho prirodzene komponujem. Je obklopený prírodou, zbiera odpadky alebo odchádza, akoby vykračoval z plátna.

Pri pohľade na Memoáre sa mi však zdá, že človeka z nich cítiť napriek tomu, že nie je priamo vykreslený. Aj katastrofy zobrazené v tvojich obrazoch sú predsa vplyvom človeka na klímu.

Výborne pochopené. Aj keď tam nie je priamo zakomponovaný, je tam niečo, čo spustil.

Spomínal si aj to, že svetlo je pre teba veľmi dôležité, ale pri pohľade na tvoje obrazy…

… je zhasnuté, však? (smiech) Snažím sa vniesť do obrazov svetlo tak, aby nebolo jasné, kde je svetelný bod, ktorý ho tam vnáša.

Musím sa priznať, že som na teba bola veľmi zvedavá. Ak by som si ťa mala predstaviť na základe tvojich obrazov, vyzeral by si inak. Pôsobíš však na mňa veľmi veselo. Kým si?

Povahovo som introvert. Preto sú moje obrazy také opisné, snažím sa nimi povedať to, čo cítim. Hovorím málo, nechávam obrazy hovoriť za mňa.

Z pohľadu laika vidím v tvojich dielach temnotu, depresiu, smútok. Môžem si myslieť, že maliar do nich pretavil svoj aktuálny stav. Je to tak?

Pretože sa na obrazy dívaš len prostredníctvom obsahovej interpretácie, ktorá rieši vnútro autora. Obrazy sa však dajú interpretovať aj štrukturálne, systémovo či formálne a každá interpretácia pozerá na obraz inak. Preto to nemusí byť nevyhnutne tak, že som smutným človekom, keď mám temnú tvorbu.

Kedy tvoríš? Si ranné vtáča alebo sova?

Na výške som maľoval do tretej-štvrtej ráno. Nabúral som si však harmonogram, preto sa posledné dva roky snažím maľovať ráno. Začínam o ôsmej a maľujem do obednej pauzy, končím maximálne o piatej poobede.

Snažím sa mať pravidelný režim, ale občas sa stane, že ťahám celé dni, kým nenamaľujem obraz na jeden nádych. Keď som v správnom energetickom stave, chcem z neho vyťažiť čo najviac. Keď som si robil prestávky a následne sa k obrazu vracal, vo výsledku to bolo vidieť.

Kedy je pre teba obraz hotový?

Keď to vnútorne cítim. Vždy je niečo, čo ma na ňom irituje. Posledné roky to nechávam plávať, pretože to tam bude vždy a možno to tam aj musí byť. Je to však veľmi individuálne. Niekedy obraz namaľujem za deň, inokedy za týždeň. Nerád sa k obrazom vraciam. Sú aj také, ale je ich málo.

Spomínal si, že aktuálny ateliér ti je malý, pretože pri veľkoformátových maľbách sa musíš obmedzovať miestom. Visia ti tu aj menšie formáty. Čo ti viac vyhovuje?

Určite veľké formáty. V mojej diplomovke mal každý obraz 190 x 190 cm. Keď som prešiel na malé formáty, musel som zmeniť celý prístup. Odstup, štetce, celú techniku či rozsah rukou. Pri malých formátoch je výhoda, že sa energia zmestí do obrazu. Do veľkého obrazu je náročnejšie nazhromaždiť ju tak, aby bol energetickým celkom bez hluchých miest.

Kde všade sa ocitli tvoje diela?

V galériách a výstavných priestoroch naprieč Slovenskom, ale aj v budove Unesco Hall v Paríži v rámci výstavy mladého slovenského talentu. Niektoré moje diela poputujú do Benátok. Do 5. septembra môžete navštíviť moju výstavu Changing World v DOT. Gallery v Bratislave.

V súťaži Maľba si minulý rok získal 3. miesto. Ako vznikal víťazný obraz?

Keďže sa venujem environmentálnej téme, zaujímajú ma rúbaniská a znečistené územia. Za niektorými miestami cestujem, nafotím si ich a z toho čerpám.

V obraze Prázdnota je použitý námet spráchnivených stromov, ktoré som zazrel cestou do Martina. Vrátil som sa tam a nafotil si to. Výsledný obraz však nie je doslovným prepisom fotografií, použil som len niektoré fragmenty z toho miesta.

Predtým som všetko robil priamo na plátne. Dnes si koláž nakonfigurujem vo Photoshope, čím ušetrím veľa času aj materiálu. Nie je to tak pri každom obraze, pri niektorých editujem len určitú časť a iné rovno z fotografie premaľujem. Prázdnota však vznikla najskôr v počítači, potom som ju namaľoval a prihlásil do súťaže.

Ako si vnímal svoju účasť v súťaži?

Zapojil som sa už druhýkrát a vyšlo to. Vyhlásenie výsledkov prebiehalo počas pandémie a pre karanténu som si neuvedomil, že vôbec bola nejaká udalosť. Výsledok mi prišiel mailom. Bol som šťastný, ale chýbal mi ľudský kontakt a slávnostná ceremónia.

V Maľbe roka 2020 sa umiestnila aj tvoja spolužiačka Natália Šimonová. Ako vnímaš ju a jej víťazstvo?

Dlho sme sa v dôsledku situácie osobne nevideli. Veľmi dobre však poznám jej tvorbu, predošlú aj aktuálnu. Teším sa, určite ju to posunulo, dokonca viac ako mňa. Vyhrala a víťaz berie všetko. (smiech)

Čítajte tiežMaliarka roka Natália Šimonová: Chcem dostať umenie medzi čo najviac ľudí

Natália Šimonová, víťazka súťaže Maľba - cena Nadácie VÚB, si na svoje diela pestuje hrdzu v laboratóriu aj v teréne na rôznych miestach Slovenska. Popri tvorbe a štúdiu spája výtvarníkov a ľudí z kultúrnej scény − robí s nimi rozhovory pre svoj diskusný formát. Boli sme ju navštíviť v jej novom ateliéri v požiarnej zbrojnici v Prašiciach.

Zmenilo sa niečo po tvojom umiestnení?

Pred víťazstvom v súťaži Maľba som mal rovnaké obrazy, ale musel som svoju tvorbu galériám ponúkať sám a väčšinou ma každý odmietal. Teraz sa mi kurátori ozývajú sami. Víťazstvo mi prinieslo aj zodpovednosť, že moje obrazy už nemôžu byť slabšie. Dovtedy som obrazy nepremaľovával. Keď nie som spokojný dnes, obraz premaľujem a robím ho odznova.

Ako vnímaš súťaženie v umení vo všeobecnosti?

Nie je to ako v športe, kde sú ohodnotení tí, ktorí podajú najlepší výkon, na ktorý musia veľa makať. V umení je to individuálne, voľné a – aspoň pre mňa – bez pravidiel. Každému sa páči niečo iné. Ak by obrazy hodnotilo desať rôznych porôt, každá z nich vyberie iných finalistov. Ale voľnosť je dobrá, pretože posúva ďalej, neokliešťuje.

Miroslav Sandanus

Kto je Miroslav Sandanus?

Čerstvý absolvent Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Žije a tvorí v ateliéri rodinného domu v Rajeckých Tepliciach. Zaujíma sa o environmentálne témy, ktoré sa objavujú aj ako námety na jeho obrazoch. Okrem maľby sa venuje hre na gitare a vďaka priateľke aj športu. Jeho dielo Prázdnota sa umiestnilo na 3. mieste v súťaži VÚB Maľba 2020.

Mohlo by vás zaujímať