Víťaz súťaže Maľba 2022 Ján Bátorek na plátnach stavia stratené svety, v ktorých mieša estetiku žuvačkových nálepiek, lynchovského surreálna a punkovej estetiky so svojimi vlastnými démonmi.
S Jánom sme sa stretli v jeho pražskom domácom ateliéri. Previedol nás svojou cestou od vyučenia sa za kuchára cez roky maľovania a spávania v malej kutici až po zisk ocenenia Maľba, ktoré vyhlasuje Nadácia VÚB, a prípravy na tri veľké sólové výstavy v českých a slovenských galériách.
Čadca je tvrdá, ale 90. roky boli otvorené
Ján Bátorek vyrastal v Čadci na Kysuciach. „Dodnes z toho čerpám. Keď sa zamyslím, cítim patinu tej doby. Čadca je tvrdé mesto, ale v 90. rokoch bolo všetko otvorené,“ hovorí.
Jeho otec podnikal, mal novinové stánky. Tak sa Ján dostal k brakovým zošitom a samolepkám. V sivom malomeste, ktoré bolo takmer celý rok zasnežené, ho úplne vtiahol svet postmoderných divokých farieb a motívov. „Komiksy či samolepky boli v tej dobe síce maximálne gýčové, ale remeselne dokonalé, ručne kreslené. Dodnes obdivujem remeselnosť tej doby.“
V štyroch rokoch prvýkrát videl Zemanov film Cesta do pravěku a celý jeho svet sa začal točiť okolo dinosaurov. „Veľmi sa mi páčili výjavy s dinosaurami, na ktorých bola znepokojivá krajina, fialové nebo, bitka bylinožravca s mäsožravcom. Tieto motívy dodnes používam.“
Prepadol Burianovým ilustráciám pravekých svetov. Uhranul ho Ferdo Mravec od Ondřeja Sekoru. Začal kresliť a odvtedy nepustil ceruzku z ruky.
Gýč, nostalgia a Lynch
Ján si veľmi skoro prerazil cestu do partií, ktoré boli súčasťou subkultúry a undergroundu. Zaujímal sa o hiphop, punk, túlal sa, striekal grafity a hrával v alternatívnych kapelách. Začal chodievať do filmového klubu a to úplne zmenilo jeho kurz.
„Vďaka filmu Mazacia hlava od Davida Lyncha som sa začal zaujímať o umenie. Bol to prvý alternatívne ladený veľkofilm, ktorý som videl. Doteraz je pre mňa najväčší. Mám napozerané všetky Lynchove a Jodorowského filmy. K maľovaniu ma priviedol film. Nemal som umelecké vzory, skôr filmových režisérov,“ vyznáva sa.
Kuchár, ktorý maľoval na sololit
Keď prišiel čas vybrať si strednú školu, Jána prijali na umelecké kováčstvo do Kremnice, ale rozhodol sa zostať v Čadci. „Mal som 12-13 rokov a prvú veľkú lásku, od ktorej som nechcel odísť. Kamaráti mi navrhli, nech sa vyučím za kuchára, že tam budeme celá partia. Vtedy mi bolo všetko jedno,“ hovorí.
„Odmalička som bol divný rebelant. Už ako 13-ročného ma vozili domov policajti, keď sme skúšali robiť grafity. Na Kysuciach sa nedá pomaľovať nič také veľké ako vozne metra. Maľovali sme niekde pri rieke Kysuca, chytili nás policajti a za ucho nás dotiahli domov.“
Kreslil aj v škole a učitelia ho nechali, lebo videli, že to k nemu patrí. „V tej dobe si tatko na konzervatívnych Kysuciach myslel, že som nejaký pochybený. Moje kresby boli štýlovo niekde medzi Gigerom a Dalím, všade boli šachovnice a psycho motívy. Povedal mi, že by som sa mal dať liečiť,“ smeje sa dnes Ján.
Podporu našiel u kamaráta, ktorý si zariadil vlastný ateliér. Chodil k nemu a spolu tvorili. Poradil mu, aby vyskúšal maľovať na sololit natretý latexom. „Rozobrali sme obrovské skrine z veľkokapacitného kontajnera, aby sme z nich vypáčili sololitové dosky. Kontajner bol rovno oproti kostolu a ľudia práve chodili z omše,“ s úsmevom spomína Ján.
Punk medzi krajinkami v klube amatérskych maliarov
Keď prenášal svoje prvé obrazy, všimol si ho maliar pán Čečotka. Bol členom amatérskeho umeleckého klubu v Čadci a zobral ho na stretnutie. Ján sa začal každú sobotu stretávať s amatérskymi umelcami. Klub organizoval súťaže, Jánove expresívne diela sa ocitli medzi idylickými krajinkami. „Vyhral som 1 000 korún, bol to môj prvý umelecký zárobok.“
Lektor Peter Takáč ho pochopil a začal ho pripravovať na prijímačky na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. „Chcel som stále chodiť po vonku a flákať sa s kumpánmi, ale premohol som sa,“ usmieva sa.
Školu prehýril
Na Akadémiu umení sa napokon aj dostal a priznáva, že ju celú prehýril. „Ročníky pred nami aj po nás boli snaživejšie. Občas si vyčítam, ako málo záujmu sme mali o to, aby sme sa niečo naučili, no napriek všetkému som dnes tam, kde som.“
Priznáva, že po škole mal veľké oči. „Myslel som si, že keď som doštudoval, mám všade dvere otvorené. Ale školu som skončil v lete, musel som chodiť na úrad práce a narazil som na realitu. Keby som tak veľmi nechcel maľovať, asi by som sa zamestnal ako kuchár.“
Prvé leto po škole sa mu pošťastilo predať obraz za 20 000 korún (dnes okolo 600 eur). Bola to najvyššia suma, za akú od neho dovtedy niekto obraz kúpil. Kupec bol zberateľom umenia, mal rockovú skúšobňu a chcel rockový obraz. Ján vtedy maľoval blackmetalové leňochody, takže sa všetko dokonale stretlo.
Spanie na deke v kutici s farbami
Ján cítil, že sa v Čadci nebude vedieť uplatniť, a tak so zarobenými peniazmi odišiel do Prahy. Mal tam už bratranca aj kamarátov. „Na Žižkove boli prerobené kancelárie, v ktorých sa dali prenajať kutice za 3 000 korún. V dome žilo veľmi veľa ľudí a väčšinou samí šialenci. Vydržal som tam štyri roky,“ spomína.
Opisuje, v akých podmienkach žil: „Izba bola prázdna, mal som tam len sololity, ktoré som našiel pri koši, a farby. Kým som si nekúpil matrac, spával som na deke. Postupne som našiel skriňu, kamarát mi dal notebook a takto som si zariadil bývanie,“ opisuje s odstupom času.
„Žil som veľmi hýrivý život. Bol to otrasný stokársky štýl. Ale človek sa vždy dokáže pobiť s danou situáciou. Zvykol som si tam, mal som tam svoj domov.“
Stále maľoval a popritom občas zobral príležitostnú prácu v kuchyni. Prelom prišiel, keď si našiel manažéra. „V tom období mi veľmi pomohol. Kúpil si moje obrazy, začal so mnou pracovať, urobili sme pár výstav,“ približuje.
Manažér však neskôr odišiel žiť do Singapuru. Ján mal chvíľkami skvelé predaje, ale striedali ich dlhé obdobia, keď maľbou nezarobil nič. Príjem mu dopĺňala práca na stavbe galérie a neskôr stavanie kulís v divadle.
Keď nemôže maľovať, je nervózny
Postupom času si v Prahe našiel priateľku, dnes už manželku. Zistili, že sa vzájomne dokonale dopĺňajú, a tak začali spolu bývať. Stali sa partnermi a narodila sa im dcéra. „Teraz žijeme v byte, ktorý nie je luxusný, ale máme všetko, čo potrebujeme. Mám svoj ateliér, izbu, do ktorej sa môžem zavrieť a fungovať v nej. Som šťastný,“ hovorí Ján.
Práca v divadle pri kulisách mu ešte stále dopĺňa príjem, aj keď najradšej by iba maľoval. „Keby ma neťažilo jarmo toho, že mi doma stoja veci a chcem na nich robiť, bola by práca v divadle pre mňa ideálna. Sme tam veľmi dobrá partia, je to najslobodnejšia práca, aká môže byť,“ pochvaľuje si.
No maľovanie ho priťahuje ako magnet. „Tento malý obraz je už takmer hotový. Stačí už na ňom dorobiť len pár vecí. Vtedy som najnervóznejší, musím naň stále myslieť. Keď mám obrazy pred dokončením, v práci to nemôžem vydržať.“
Tri veľké výstavy a ocenenie Maľba
Záujem o Jánove diela stúpa. „Je to pocit zadosťučinenia. Umelec má v živote obdobia, keď si ho nikto nevšimne a cíti beznádej. Vie, že to neprestane robiť, ale upadá na mysli. Predtým som mal pocit, že som sa vo veľkomeste stratil. No posledné roky ma začali vnímať aj kurátori, aj iní umelci.“
Podarilo sa mu vyhrať tri open cally galérií. Do open callu sa môže zapojiť každý umelec, ktorý splní stanovené podmienky. Inštitúcia, ktorá open call vyhlásila, si vyberá najvhodnejší projekt. Ján uspel až v troch galériách: v Studiu PRÁM v Prahe, v galérii Schemnitz v Banskej Štiavnici a v Slovenskom dome v Prahe, takže na budúci rok pripravuje tri veľké sólové výstavy.
Následne prišla výhra v súťaži Maľba – Cena Nadácie VÚB za maliarske dielo pre mladých umelcov. Pre Jána to bolo veľké prekvapenie.
Výhra ho prekvapila a otvára mu dvere
„Do Maľby som sa prihlásil už sedemkrát. Posledné tri roky som sa dostal do finále. Prvý rok som očakával, že to vyhrám. Každý ďalší rok môj optimizmus opadal, no posledné tri roky som sa dostal do finálového výberu. Tento rok prišla výhra, ktorú som vôbec nečakal, pretože som do súťaže poslal menší formát.“
Od výhry ešte neubehlo veľa času, no priznáva, že už teraz sa mu ozvali z DOT.gallery. Postupne sa mu tak otvára väčší priestor aj na Slovensku.
Vďaka úspechom, ktoré dosiahol, premýšľajú s partnerkou nad sťahovaním do väčšieho. Chcel by mať vlastný ateliér s väčšou izbou, lebo chce robiť väčšie série, viac veľkých formátov naraz.
„Sem sa mi zmestia aj dvojmetrové plátna, ale nie štyri naraz. Na budúci rok ma čakajú tri veľké výstavy, chcem urobiť veľmi veľa vecí a topím sa v tejto malej miestnosti, lebo ich môžem robiť len po jednom. Už nemám rýchly expresívny štýl. Prplem sa s obrazmi, neviem to inak,“ priznáva.
Sídliskový chlapec
Jánov víťazný obraz si môžete pozrieť spolu s ostatnými dielami, ktoré sa dostali do finále ocenenia Maľba, vo virtuálnej prehliadke.
Pozrite si Sídliskového chlapca od Jána Bátoreka vo virtuálnej galérii
Ján o ňom hovorí: „Sídliskový chlapec je o mixe estetičien, z ktorých je postavený základ mojej osobnosti. Obsahuje odkaz na slobodu, ktorú sme všetci zažívali. Sme to my, ja a moja partia. Sme sídliskové deti, ktoré nejdú domov, flákajú sa a kujú pikle.“
Ešte skôr než Ján začal maľovať, bol súčasťou alternatívnych kapiel. Dodnes pôsobí v kapelách Pakosteň a Plešatá zpěvačka. Na spoločnom albume kapiel Pakosteň a Otras je aj skladba Čadca, ku ktorej napísal text. Podľa neho presne vystihuje odkaz Sídliskového chlapca:
Predáva mladej generácii
Ján konštatuje, že o jeho obrazy má záujem najmä mladá generácia ľudí z prostredia punku a alternatívnych subkultúr. „Zatiaľ sa o mňa nezaujímajú zberatelia, ale stále sa mi ozývajú mladí ľudia. Bude to asi umenie, ktoré bude chápať a zaujímať sa oň až ďalšia generácia.“
Jeho obrazy pôsobia na prvý pohľad temne a brutálne. Objavujú sa v nich protispoločenské motívy a výjavy hrubej sily, ale zároveň je v nich humor, teplo, nostalgia. „Kedysi som riešil v tvorbe ťažké veci. No našiel som zmysel života v rodine a už využívam skôr absurdný humor. Moje obrazy sú dnes divné, ale veselé. Správne divný humor je mnohokrát oveľa zaujímavejší ako taká otrepaná temnota,“ vysvetľuje.
