V najstaršej časti historického jadra Bratislavy na Kapitulskej ulici č. 1 sa nachádza jeden z najstarších domov v meste. Dom Albrechtovcov vyzerá z vonkajšej ulice nenápadne. No len čo návštevník vstúpi do jeho záhrady a prechádza jeho zákutiami, zapôsobí na neho príťažlivý komplex dýchajúci umením. To všetko vďaka nadšencom, ktorí sa ho rozhodli premeniť na kultúrne centrum klasického umenia.
Zašlá sláva Domu Albrechtovcov znova ožíva aj vďaka občianskemu združeniu Albrecht Forum. Do jeho obnovy sa pustilo ešte na jar v roku 2011, aby dnes mohol slúžiť ako nezávislé kultúrne centrum pre klasickú hudbu, literatúru, výtvarné umenie, divadlo, film a ďalšie formy umenia. Svojimi aktivitami nadväzuje na hodnoty domácnosti známej rodiny Albrechtovcov, ktorá spoluvytvárala rôznorodý bohatý duchovný život Bratislavy v pohnutých časoch 20. storočia.
Oživujú dom, ktorý bol pôvodne v ruinách
Hoci je Dom Albrechtovcov národnou kultúrnou pamiatkou, v minulosti bol doslova v ruinách. „Na jeho streche rástli náletové dreviny, voda na prízemí presakovala aj do výšky dvoch metrov, pivnice boli zatečené, rozvody pitnej vody, elektriny, kúrenia a kanalizácie nefungovali. Skrátka všetko bolo treba odstrániť, nanovo navrhnúť, až sme dom začali rekonštruovať,“ opisuje jeho pôvodný stav Igor Valentovič, predseda združenia. Po dome a jeho tajných zákutiach nás sprevádza spolu s manželkou Vlastou Valentovičovou, ktorá v ňom má na starosti produkciu.
Umenie, a predovšetkým hudba, sa do domu na Kapitulskej 1 nasťahovalo spolu s jeho novými obyvateľmi v roku 1945. Vďaka Alexandrovi Albrechtovi, známemu dirigentovi a riaditeľovi vtedajšej mestskej hudobnej školy, sa stal obľúbeným miestom stretnutí bratislavskej inteligencie a umelcov. V dome vládol duch tolerancie a najlepšie tradície stredoeurópskej meštianskej kultúry. „Medzi jeho múrmi sa ako v jednom z nemnohých privátnych priestorov Bratislavy udržalo muzicírovanie obohatené skvostným čajom a kávou, veselou i vážnou debatou a niekedy obľúbeným hudobným kvízom. Za hudbou a atmosférou, ktorú bolo čoraz menej možné nájsť inde, sem prichádzali návštevníci, priatelia a mnohé osobnosti z celej Európy i zo zámoria,“ vysvetľuje Igor Valentovič. Spomenúť možno také významné mená ako skladatelia Mikuláš Schneider-Trnavský a Mikuláš Moyzes, Eugen Suchoň, viedenský dirigent Rudolf Nilius a ďalší.
Margaréta Fischerová, manželka Alexandra Albrechta, bola zasa učiteľkou jazykov. „Domácnosť Albrechtovcov bola jednou z posledných meštianskych domácností, kde bolo umenie a vzdelanosť integrálnou súčasťou rodinného života. Vládla tu družnosť a práve ich viera v kultiváciu človeka nás povzbudzovala aj počas rekonštrukcie a posúva stále vpred,“ konštatujú manželia Valentovičovci.
Klavír sa rozozvučal aj vnútri Albrechtovho domu
Albrechtov dom sa nachádza vo finálnej fáze rekonštrukcie. Dostal nový krov, krytinu, omietky, nové schodisko, okná, umeleckoremeselne opravené dvere a dokonca sa podarilo zreštaurovať aj niektoré maľby bývalého salónu. „Odvlhčili sme prízemie, zapojili nové siete a máme novozaloženú záhradu. V podkroví, ktoré dokončujeme, pribudne coworking a kancelárske priestory pre správu domu ako kultúrneho centra,“ vymenúva Igor Valentovič.
Združenie za 13 rokov preinvestovalo viac ako 800-tisíc eur. Zhruba tretinu získalo z grantov, tretinu od jednotlivcov a firiem a tretinu zhromaždili členovia združenia z vlastných zdrojov vo forme dlhodobých pôžičiek. V hlasovacej súťaži Poklady Slovenska sa mu minulý rok podarilo získať aj grant z Nadácie VÚB. Dom Albrechtovcov síce napokon vo finále neuspel, no členov združenia o to viac prekvapilo, že sa nadácia rozhodla podporiť ich úsilie mimoriadnym grantom vo výške víťaznej odmeny.
„Nesmierne nám to pomohlo pri finalizácii prestavby domu i pri vybavenosti komornej koncertnej sály, ktorá vznikla na mieste pôvodnej izby Alexandra Albrechta, kde tvoril svoje diela najmä v posledných rokoch života. Pribudol aj akustický strop a drevené podlahy. Predtým sme boli odkázaní na organizovanie podujatí v záhrade Domu Albrechtovcov, teraz sme vďaka grantu Nadácie VÚB oživili koncertné produkcie v interiéri, pribudli aj majstrovské triedy, diskusie a ďalšie podujatia,“ vymenúva Igor Valentovič. Diváci a poslucháči aj takýmto spôsobom môžu pocítiť atmosféru a ducha vtedajšej doby.
S podporou nadácie organizujú aj komorné koncerty – či už vonku v záhrade, alebo vnútri. „Momentálne hráme predovšetkým komornú hudbu s klavírom. Je to pre nás sviatok, pretože roky sme boli odkázaní na dramaturgie bez klavíra. Vonku totiž klavír nepoužívame, keďže to nie je dobré ani pre nástroj, ani z hľadiska logiky dramaturgie vo vonkajších priestoroch. Odohrali sme už rad sonát pre husle a klavír, violončelo a klavír, klavírne triá i kvintetá. Medzi inými aj diela Alexandra Albrechta, ktorý žil v dome, či Štefana Németha, ktorý ho navštevoval,“ vymenúva Vlasta Valentovičová.
„Domácnosť Albrechtovcov bola jednou z posledných meštianskych domácností, kde bolo umenie a vzdelanosť integrálnou súčasťou rodinného života. Vládla tu družnosť a viera v kultiváciu človeka, čo je inšpiráciou aj pre jeho obnovu.“
Rodina, ktorá prežila ťažké časy, no nadovšetko milovala hudbu
Do komornej hry bol zamilovaný aj Ján, syn manželov Albrechtovcov, ktorého prezývali Hansi. Bol jej ochotný obetovať hodiny. Albrechtovci mali v skriniach skoro všetky noty, ktoré len prichádzali do úvahy. Zaujímavosťou je, že inak neporiadny Hansi mal v notách vždy absolútny poriadok. Koncerty komornej hudby, ktoré organizoval, niekedy trvali celú noc, kým on varil a nosil povestný vynikajúci čaj. Aspoň takto si na Hansiho kedysi spomínal známy skladateľ Ladislav Kupkovič.
Na osamelom kopci Zádielskej planiny na Gemeri už z diaľky vyčnievajú ruiny Turnianskeho hradu. Hradné múry zrúcaniny kedysi obliehali náletové dreviny, takže sa k nej nedalo vôbec dostať. Dobrovoľníci z občianskeho združenia Castrum Thorna sa už takmer desať rokov snažia o jeho obnovu. Do múrov nedávno zakomponovali aj náhradné úkryty pre netopiere a dážďovníky, ktoré obývali pôvodné dutiny a praskliny hradu.
„Hansi v jednom z dokumentárnych filmov povedal, že rád učil a stretával ľudí doma, lebo doma sa cítil bezpečne. Myslím, že domov je priestorom, v ktorom si sami určujeme, s kým sa stretneme a s kým nie. A kto by sa chcel stretávať s niekým, ku komu nemá dôveru a kto neprináša do rozhovorov nič, iba ak nepokoj, rozpaky alebo hlúpe príkazy? Takých ľudí mal asi v práci dosť, takže cesty mimo svojej bezpečnej zóny minimalizoval, a ak ich podnikal, väčšinou s kolegami hudobníkmi z KAF tria či neskôr s členmi súboru Musica aeterna. Tak si ten svoj svet niesol so sebou von,“ konštatuje Igor Valentovič.
Albrechtovcom sa podarilo prežiť niekoľko režimov. Rodina mala nemeckú národnosť a možnosť zostať v Bratislave po druhej svetovej vojne po tom, čo vstúpili do platnosti tzv. Benešove dekréty, bola minimálna. Vďaka prvej manželke Jána Albrechta Gertrúde, ktorá bola v odboji a bola internovaná v pracovnom a koncentračnom tábore v Seredi, rodina dostala výnimku. O krátky čas, po roku 1948, sa stala aj nepriateľom oficiálnej komunistickej ideológie. Alexander Albrecht ako dirigent cirkevného hudobného spolku od roku 1921 bol v podstate diskvalifikovaný z akejkoľvek verejnej či pedagogickej funkcie v socialistických kultúrnych inštitúciách. Navyše silné meštianske korene nehrali v prospech obľúbenosti rodiny a jej členov u socialistických aparátnikov.
Zvlčilosť 50. rokov minulého storočia neprospela ani zhoršujúcemu sa zdraviu Alexandra Abrechta, ktorý zomrel v roku 1958 ako nepotrebný a málo povšimnutý. Jeho syn Hansi bol skôr nepriebojný, hĺbavý a utiahnutý mysliteľ. Napriek tomu z ústrania domu na Kapitulskej vyslal odkaz, po ktorom túžili mnohí protežovaní a angažovaní umelci obdobia socialistického realizmu.
„Albrechtovcom sa podarilo prežiť niekoľko režimov. Rodina mala nemeckú národnosť a možnosť zostať v Bratislave po druhej svetovej vojne po tom, čo vstúpili do platnosti tzv. Benešove dekréty, bola minimálna.“
Sen, ktorý sa plní postupne
Hoci sa o dom už viac ako desať rokov stará združenie Albrecht Forum, je vo vlastníctve rímskokatolíckej cirkvi. „Sme tu podnájomníci, nateraz do roku 2035. Nádejame sa, že pracujeme k spokojnosti vlastníka i verejnosti a v Dome Albrechtovcov budeme môcť šíriť umelecké hodnoty a kultivovať verejný priestor umením aj potom. Už v čase podpisu nájomnej zmluvy sme v jej v preambule vyhlásili, že obe strany sú si vedomé hodnoty národnej kultúrnej pamiatky a predovšetkým duchovného a umeleckého odkazu rodiny Albrechtovcov, ktorá v tomto dome žila viac ako polstoročie. Vyjadrili sme tak svoj trvalý záujem o renováciu, revitalizáciu a šírenie hodnôt nerozlučne spojených s týmto priestorom. Práve slovo trvalý malo pre nás veľký význam a z toho čerpáme energiu,“ dodávajú manželia Valentovičovci.
Po čase priznávajú, že do obnovy Albrechtovho domu išli so snovými predstavami, no učili sa za pochodu a nedali sa znechutiť vlastnými chybami ani pochybnosťami niektorých ľudí z okolia. „Skrátka sme sa každé ráno zobúdzali s myšlienkou, že každý deň treba niečo spraviť. Aj keď sme práve nemali financie alebo sa nám niečo nepodarilo, nechceli sme hneď hádzať flintu do žita. Pochopili sme, že aj v náročných chvíľach sa dá urobiť niečo, čo nás priblíži k realizácii snov a predstáv, ktoré v sebe nosíme,“ uzatvára Igor Valentovič.
V Dome Albrechtovcov si v súčasnosti možno vychutnať koncerty komornej hudby s klavírom. Zahrali si v ňom už hudobníci zo združenia Albrechtina či Spolku slovenských skladateľov a koncertovať sa chystá aj Musica aeterna, ktorá vznikla v roku 1973 práve v Dome Albrechtovcov. V záhrade Domu Albrechtovcov sa počas leta uskutoční už 5. ročník Festivalu komornej hudby s názvom Hortus artis (Záhrada umenia). V rámci neho sa môžu návštevníci tešiť na 10 koncertov s vynikajúcimi domácimi a zahraničnými hosťami.
Na pódiu pod čerešňou sa predstavia Collegium Marianum, Kukal Quartet a Plaisirs de Musique z Českej republiky, Messages Quartet z Poľska, Solamente naturali a Bratislavské gitarové kvarteto v medzinárodnej zostave, domáci Mucha Quartet, Pressburg Saxophone Quartet a rad spoluúčinkujúcich sólistov i ďalšie osobnosti komornej hry, ako Eva Šušková, Simona Hulejová, Daniel Rumler, Martin Ruman či Jozef Lupták. Dramaturgia festivalu poukazuje na obohacujúce stimuly ľudového či exotického fenoménu na komponovanú umeleckú tvorbu a odkazuje aj na dlhé stáročia trvajúci dialóg medzi naoko autonómnymi svetmi, ktorého výsledkom je umelecká hudba plná inšpirácií.