Bábkoherečka Jana Segešová: Bábky sú našou medicínou pre deti v nemocniciach

V slovenských nemocniciach sú hospitalizované stovky detí, pre ktoré je pobyt neraz náročný. Bábkoherečky zo združenia Bábky v nemocnici sa im ho snažia spestriť prostredníctvom hudby a krátkych predstavení. Deti tak môžu aj vďaka bábkam prejaviť svoje pocity a povedať, čo ich trápi.

V rozhovore s Janou Segešovou sa dozviete:

  • ako pomáhajú bábky deťom v nemocnici,
  • čím prispieva dramatoterapia k uzdraveniu dieťaťa,
  • s akými situáciami sa bábkoherci stretávajú pri kontakte s deťmi,
  • prečo má podpora detí v nemocniciach zmysel.

Čo sú Bábky v nemocnici?

Sme bábkové divadlo, ktoré sa snaží o uľahčenie pobytu detí v nemocniciach prostredníctvom dramatoterapie. S bábkami chodíme do rôznych miest a prostredníctvom nich prinášame deťom do nemocníc rozprávky, pesničky a možnosť hrať sa a porozprávať sa. Naším javiskom sú herne na detských oddeleniach, ale môže ním byť aj nemocničná postieľka dieťaťa. Nehráme obyčajné predstavenia. Hráme s deťmi a pre deti.

Na Slovensku je ročne hospitalizovaných takmer stotisíc detí, ktoré sú často dlhodobo pripútané na lôžko. O to viac nás teší, že mnohým z nich môžeme spestriť náročné chvíle, keď nemôžu byť doma so svojimi blízkymi.

Znamená to, že deti sa môžu zapájať do hry s bábkami?

Presne tak. Deti sa bezprostredne zapájajú do hry a pomáhajú, napovedajú a spolu s nami vymýšľajú zaujímavé príbehy. Hovoria nám, ako máme obliecť ich obľúbenú bábku alebo čo má urobiť žabiak či mačička v konkrétnej situácii. Pri hraní sa „kamarátke“ bábke neraz zdôveria aj so svojím trápením.

Pomáha im, keď sa s vami môžu porozprávať?

Každý dospelý dobre vie, aký psychicky náročný je pobyt v nemocnici. Zdravotníci sú často vyťažení a nemajú možnosť venovať sa pacientom individuálne. Bolesť a odlúčenie od rodiny pôsobia na detských pacientov dvojnásobne. Malým deťom je často smutno, cnie sa im a prežívajú stiesnené pocity spojené s chorobou a odlúčením od rodiny. Deťom sa snažíme pobyt v nemocniciach čo najviac spríjemniť.

Bábky dokážu chorým deťom vyčariť úsmev. Na chvíľu s nimi zabúdajú na smútok i na bolesť a trápenie. Našimi krátkymi predstaveniami, hrami a pesničkami sa im snažíme pomôcť v procese uzdravovania a otvárame im priestor na hru a komunikáciu.

Pohybujeme sa na poli dramatoterapie. U detí sa snažíme rozvíjať ich vlastnú hodnotu, predchádzať ich vyčleňovaniu z bežného života a podporiť ich v túžbe po uzdravovaní. Psychika a choroba sú prepojené nádoby. Človek často koná tak, ako myslí. Bábky v nemocnici prinášajú deťom liek v podobe nádeje a pozitívneho myslenia. Prispievajú k dobrej psychickej kondícii malých pacientov a k ich uzdravovaniu.

Kto vás inšpiroval, aby ste s bábkami navštevovali deti v nemocniciach?

Asi pred 15 rokmi nás oslovili kolegovia z českého združenia Loutky v nemocnici, či by sme nechceli hrávať divadlo pre deti v slovenských nemocniciach. Mali sponzora, ktorý chcel podporovať rovnaký projekt aj u nás. Povedali sme si – prečo nie.

Vyštudovala som bábkoherectvo na vysokej škole v Prahe a mám blízko k ľuďom, ktorí rozmýšľajú divadelne a s nadhľadom. Pri rozbehu projektu na Slovensku nám pomáhala Marie Míková, umelecká vedúca a zakladateľka Loutek v nemocnici. Postupne sa k nám pridali ďalší bábkoherci. V roku 2010 sme založili občianske združenie Bábky v nemocnici a odvtedy navštevujeme deti v nemocniciach v rôznych mestách na Slovensku.

Aký vzťah majú deti k bábkam?

Deti milujú bábky. Bábky patria k detstvu a sú zmenšenou podobou nás samých. S bábkou sa môžeme hrať, môžeme sa do nej projektovať, môžeme sa jej smiať, ľutovať ju alebo mať ju radi. Dieťa sa s bábkou môže rozprávať. Ľahšie sa uvoľní, pretože vie, že ide o hru, v ktorej sa cíti bezpečne.

Tajomstvo bábky spočíva v tom, že aj keď je len vecou, hraním jej vdychujeme život. Zrazu sa stáva samostatnou bytosťou, ktorá má svoj život a príbeh. Deti sa s nimi často rozprávajú. Napríklad vidia psíka, ako skočil na pichliač a nevie si ho vytiahnuť z labky. Dieťa sa vždy poteší, keď mu ho môže vybrať a pomôcť mu.

Čítajte tiežPrimárka z detského kardiocentra: Kedysi sme deti len zachraňovali, dnes ich pomáhame pripraviť na plnohodnotný život

„Na oddelení je momentálne všetko v poriadku, ale môže sa stať, že o päť minút mi zavolajú a budeme zachraňovať malý život,“ hovorí pokojne Ľubica Kováčiková. Primárka oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny Detského kardiocentra nám porozprávala, ako dnes medicína pristupuje k liečbe a starostlivosti o deti s chorobami srdca. Kým kedysi bolo v jej záujme, aby deti prežili, dnes je dôležité, aby boli sebestačné a mali plnohodnotný život.

Nie je pre vás hranie v nemocniciach náročné?

V začiatkoch to bolo trochu náročné. Som zvyknutá hrať divadlo pre rôzne vekové kategórie a na rôznych miestach, no nemocničné prostredie je špecifické. Počas prvých hraní na detskej onkológii som si zrazu uvedomila, že mám okolo seba detičky s čiapočkami na hlavách, niektorým kvapkala infúzia. Nebolo to jednoduché.

Keď sme dohrali, moja spoluherečka mi povedala: „Počuj, ty si bola celý čas smutná.“ Vtedy som si uvedomila, že má pravdu. Trvalo mi istý čas, kým som si zvykla. Dnes hranie v nemocniciach vnímam ako prirodzenú súčasť života a cez svoju skúsenosť pomáham adaptovať sa aj novým kolegom.

S akými situáciami sa stretávate pri kontakte s deťmi?

Spoluherečka Grétka raz v nemocničnej izbe navštívila dievčatko, ktoré bolo v nemocnici už štyri týždne. Na malej gitare ukulele jej hrala pesničku a následne vytiahla bábku myšky. Myška sa malej pacientky spýtala, či vie udržať tajomstvo, a poprosila ju o pomoc s úpravou fúzika. Dievčatko sa prekvapene pousmialo. Keď sa rozlúčili, vyšiel z izby otec pacientky a povedal: „Ďakujem vám, naša dcéra sa konečne po štyroch týždňoch začala smiať.“ Aj takáto chvíľková interakcia pomáha deťom v procese uzdravovania.

Navštevujete teda deti aj priamo v izbe?

Mnohé deti sú pripútané na lôžko alebo sa zotavujú z operácie a nemôžu opustiť svoju izbu. Keď prídeme na nemocničné oddelenie, pýtame sa, koľko detí je v herni alebo koho môžeme navštíviť s bábkami v izbe. Komunikujeme s personálom oddelenia i s rodičmi, ktorí nás neraz volajú k svojim deťom.

Väčšinou zahráme divadlo pre deti v herni a následne navštevujeme deti v izbách. Deti sa tomu tešia a sú rady, ak sa môžu so svojou bábkou porozprávať. S každým dieťaťom je to iná komunikácia a veľmi záleží aj na tom, v akom je zdravotnom stave. Pobyt v nemocnici je pre deti náročný. Niekedy si ani neuvedomujú, prečo sú tak dlho mimo domova. Deti vnímajú bolesť a odlúčenie. Aj preto sa im snažíme spríjemniť ten čas.

Vaše aktivity podporila Nadácia VÚB, ale aj ďalší. Čím ich dokážete presvedčiť, že takáto podpora má zmysel?

Je vedecky dokázané, že deti pri dlhodobej hospitalizácii prežívajú pocity strachu a úzkosti, s ktorými si nevedia poradiť. Takéto pocity výrazne komplikujú proces liečenia a uzdravovania.

Nerobíme klasické divadlo. Spolupracujeme s lekármi, so sestrami aj s rodičmi a deti interaktívne zapájame do bábkohereckých predstavení tak, aby mohli prostredníctvom bábok prejaviť svoje pocity, pochopiť ich a vyrovnať sa s nimi. Dlhodobo chorým deťom v nemocniciach chceme uľahčiť, aby netrpeli v dôsledku obáv z choroby, neistoty a pre odlúčenie od rodičov. Bábky sú našou medicínou pre deti.

Jana Segešová

Kto je Jana Segešová?

Jana Segešová je bábkoherečka a spoluzakladateľka občianskeho združenia Bábky v nemocnici na Slovensku. Vyštudovala bábkoherectvo na DAMU v Prahe. Divadlu pre deti sa venuje od roku 1985 ako členka divadla Dunajka a neskôr divadla Dunajská Vlnka. Od roku 1997 pôsobí na ZUŠ v Bratislave a okolí, kde režíruje predstavenia pre žiakov a pripravuje ich na konzervatórium a VŠMU. Venuje sa aj dramatoterapii dospelých v domovoch sociálnych služieb a chránených dielňach pre ľudí s mentálnym hendikepom. Spolupracuje s občianskymi združeniami zameranými na tvorbu pre deti zo znevýhodnených skupín a so združeniami v oblastiach ekológie a zdravia detí. Hrá v slovenských seriáloch a filmoch, napríklad vo filme Krajinka, ktorý režíroval M. Šulík.

Mohlo by vás zaujímať