Návšteva dreveného lodného mlyna v Kolárove vás vráti do čias, keď sa na slovenských riekach mlela múka v stovkách podobných stavieb. Občianske združenie, ktoré sa o mlyn stará, ho práve rekonštruuje, aby zachovalo dedičstvo lodného mlynárstva aj pre ďalšie generácie.
Ľubomír Augustín je predseda občianskeho združenia Spolok Vodný mlyn Kolárovo, ktoré prevádzkuje repliku posledného lodného mlyna na Slovensku. V rozhovore s ním sa dozviete:
- kedy lodné mlynárstvo zažilo najlepšie časy a prečo dnes máme len jediný mlyn,
- prečo sa mlyn dostal z lodeníc v Komárne práve do Kolárova,
- aké technické riešenia využívajú pri rekonštrukcii,
- že unikátny kolárovský drevený most vznikol, aby sa dalo pohodlne prejsť k mlynu.
Aký je príbeh lodného mlynárstva? Prečo naši predkovia kotvili mlyny v prúde rieky?
Mlynárstvo zažilo rozmach v 17. až 18. storočí, keď bol mlyn v každej obci. Na Slovensku ich bolo až 4 000. Na južnom Slovensku sa ako vhodný ukázal lodný mlyn.
Rieky južného Slovenska boli bohato posiate mlynmi, lodné mlynárstvo tu bolo veľmi rozšírené. Lodné mlyny vidíme na starých mapách a obrázkoch pri Bratislave, v Šoporni, Šali, Seredi, Komárne a ďalej naprieč celým Maďarskom.
Na jednej z vojenských máp z čias monarchie sú dokonca zakreslené ako strategické objekty, pri Kolárove ich napočítame šesť. Na Dunaji aj na Váhu až po Piešťany vznikli veľké mlynské osady. Bolo v nich pospájaných 10 – 20 plávajúcich mlynov.
Lodný mlyn je ukotvený v riečnom prúde. Prúd poháňa mlynské koleso. Kým naše rieky neboli zregulované, mali ich hladiny veľké výkyvy. Keď bol mlyn na brehu, stačilo, aby stúpla alebo klesla hladina vody, a mlynár nemohol mlieť. Šikovní mlynári to vyriešili tak, že buď mlyn postavili bokom a urobili umelý náhon vody, alebo jednoducho položili mlyn na vodu a vznikol tak lodný mlyn.
Tento typ mlyna sa volá dunajský, ale nie preto, že by sa vyskytoval iba na Dunaji. Podobné mlyny boli na mnohých riekach, rozšírené boli po celej Európe. Prvý prototyp postavili už Rimania.
Ako to, že lodné mlyny vymizli takmer bez stopy?
Počas monarchie sa lodné mlynárstvo dostalo do konfliktu s rozvíjajúcou sa riečnou dopravou. Mlyny ukotvené v strede rieky a zakotvené kolmi začali prekážať lodiam, ktoré boli čoraz objemnejšie a rýchlejšie. Mária Terézia dekrétom zakázala, aby lodné mlyny kotvili na voľnom toku. Mohli byť iba na vyhradených miestach. Lodné mlynárstvo začalo byť regulované.
Postupne sa stavali veľké suchozemské parné mlyny, ktoré mleli omnoho efektívnejšie. Bez náročnej údržby dokázali mlieť múku vo veľkých množstvách. Lodné mlyny im už nedokázali konkurovať. Boli vytlačené na okraj a logicky sa z krajiny vytrácali ako nepotrebné zariadenia.
Pár ich však stále zostávalo. Ešte z 30. rokov 20. storočia máme fotografiu niekoľkých mlynov pri Kolárove, ktoré stále pracovali. Žila tu generácia starých mlynárov, ktorí ešte doťahovali remeslo.
Poslednú ranu dostalo vodné mlynárstvo s nástupom komunizmu v roku 1948. Mlynári boli živnostníci, podnikatelia. Pre štát boli nežiaducimi živlami, ktoré bolo treba zlikvidovať. Tak zanikli aj posledné mlyny, ktoré prežili prvú aj druhú svetovú vojnu a hospodársku krízu.
Jednou z mála pripomienok lodného mlynárstva, ktorá nám zostala, bola maketa mlyna v Radvani nad Dunajom. Dodnes existuje, nájdete ju vo vestibule reštaurácie Radvanský mlyn.
Ako prišlo k tomu, že dnes v Kolárove môžeme navštíviť kópiu riečneho lodného mlyna?
Stará maketa inšpirovala pamätníkov a nadšencov. V 70. rokoch minulého storočia prišli s nápadom postaviť kópiu mlyna v skutočnej veľkosti. Oslovili Alojza Horjána, vtedajšieho riaditeľa Okresnej pamiatkovej správy v Komárne.
Pán Horján sa nápadu chytil. Našiel investora: ministerstvo kultúry. Prefinancovalo štyri a pol milióna korún, čo boli vtedy veľké peniaze.
Na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity sa našli tri mladé ambiciózne architektky, ktoré pripravili projektovú dokumentáciu. Mlyn bol postavený tak, aby sa do hlavnej miestnosti na prehliadku zmestilo za autobus návštevníkov.
V komárňanských lodeniciach prijali nápad na svoj. Našli sa ďalší nadšenci, ktorí sa projektu chytili a vytvorili k nemu vykonávacie lodné projekty. Stavbu konzultovali s odborníkmi na rôzne oblasti. Do mlynu sa podarilo nájsť pôvodný mlecí mechanizmus v Prašníku.
Lodný mlyn stavali v lodeniciach štyri roky – v rokoch 1979 až 1983. V roku 1983 ho spustili na vodu. Plánovali ho umiestniť v Radvani nad Dunajom. Obec však od plánov odstúpila. Zistilo sa, že mlyn má vysoké prevádzkové náklady. Je v ňom elektrická inštalácia, drevo treba pravidelne udržiavať, je nutné zabezpečiť sprievodcov a tak ďalej.
Vyvstala otázka, čo s mlynom urobiť. Umiestnili ho v zimnom prístave v Komárne oproti lodeniciam. Našli prevádzkovateľa: štátny podnik Reštaurácie a jedálne Komárno. Mlyn prevádzkovali niekoľko rokov, ale boli vždy v strate.
Mlyn bol umiestnený na nevhodnom mieste, nechodilo doň veľa ľudí, nerobili dostatočnú tržbu. V roku 1989 to riaditeľa prestalo baviť a chcel sa mlyna zbaviť. Do toho prišla nežná revolúcia. Bolo jasné, že sa mlyn musí premiestniť. Prihlásilo sa oň Kolárovo.
Kto sa v Kolárove odvážil priviezť mlyn a vziať si ho na starosť?
Bol to ochranár Ivan Šáli, člen Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, jednej z mála občianskych organizácií, ktoré vtedy existovali. V tom čase som bol okresným predsedom tejto organizácie a Ivan Šáli sa stal predsedom Základnej organizácie Drop v Kolárove.
Ivan spolu s bratislavskými ochranármi v Tatrách opravoval drevenice a staré mlyny, mal teda skúsenosti s prácou s drevom a s udržiavaním historického dedičstva. Oslovil mestský národný výbor a prihlásil sa o mlyn.
Keď nastali revolučné udalosti, stal som sa podpredsedom okresného národného výboru. Dostal som na starosť kultúru, školstvo, sociálne veci. Na výbore sme sa uzniesli, že tento majetok sa presunie do Kolárova.
Kolárovčania sa rýchlo zmobilizovali a v priebehu pár týždňov sem mlyn dotlačili proti prúdu remorkérom z Komárna. V tom čase tu ešte tiekol Malý Dunaj, neďaleko odtiaľto bol jeho sútok s Váhom.
Dnes by sa už mlyn ani nedal odviezť späť, lebo rameno, na ktorom je umiestnený, už netečie – bolo zneprietočnené z dôvodu protipovodňovej ochrany mesta Kolárovo v rámci budovania vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros. Sútok bol premiestnený o kus ďalej na sever.
Kolárovčania mlyn najskôr prikotvili na druhú stranu ramena, ale veľmi rýchlo prišli na to, že aby fungoval, musí byť otočený proti prúdu. Preto ho premiestnili na miesto, kde stojí dodnes.
No zistili, že im chýba most a ľudia sa nemajú ako dostať na druhú stranu.
Slávny drevený kolárovský most, ktorý je najdlhším mostom s celodrevenou konštrukciou v Európe, teda vznikol preto, aby sa ľudia pohodlne dostali k lodnému mlynu?
Áno, je to tak. Na tomto mieste kedysi stál kolárovský most, ktorý koncom 50. rokov údajne zobrali ľadochody, zničili ho a spadol. Ivan Šáli povedal: postavme kolový most, aby ladil s mlynom. Podarilo sa mu iniciovať spoluprácu s mestom, ktoré dnes most vlastní.
So stavbou kolových mostov však nikto nemal skúsenosti. Ivan Šáli v Seredi objavil zložku bývalej československej armády, ktorá mala v správe pontóny. Jej členovia pomocou baranidiel zatĺkli každý jeden kôl. V priebehu dvoch-troch týždňov most postavili.
Mlyn bol teda na vode, viedol k nemu aj unikátny most. Ako sa ďalej rozširoval areál okolo lodného mlyna?
Ivan Šáli postavil na agátových koloch malú krčmičku. Neskôr k nej pribudli sociálne zariadenia. Miesto začalo žiť, pribudla kultúra. Postavilo sa javisko. K nemu postupne pribudla dedinská pec, kde sa pečie chlieb, a sedliacky dom. Bol to základ akéhosi skanzenu ľudovej architektúry.
Ivan Šáli nás, žiaľ, pred takmer desiatimi rokmi predčasne opustil. Po jeho smrti sme sa zomkli a nad mlynom a areálom prevzalo správu občianske združenie Spolok Vodný mlyn Kolárovo. Z pôvodných troch-štyroch členov sme sa rozrástli na desať.
Máme vysokú návštevnosť, ročne sem príde približne 15 000 ľudí. Všetka činnosť je na bedrách občianskeho združenia Spolok Vodný mlyn Kolárovo. Z príjmov zo vstupného a prenájmu krčmičky financujeme všetko, čo tu vidíte.
Máme tu elektrinu, vodu, žumpu, odpad, no finančne nás zaťažujú najmä opravy. Pokiaľ sa nám podarí získať dotáciu, väčšinou ide na opravy mlyna ako národnej kultúrnej pamiatky. Nemôžeme dotáciami financovať prevádzku, pretože k suchým pozemkom, na ktorých stojí areál, nemáme vlastnícky ani nájomný vzťah.
Donedávna pozemok spravoval pozemkový fond, s ktorým sme mali nájomnú zmluvu. No pred tromi rokmi prisúdil vlastníctvo Poľnohospodárskemu družstvu Kolárovo. Rokujeme spolu, no žiaľ, zatiaľ nemáme ani nájomnú zmluvu. Keď nie ste vlastníkom, veľmi ťažko sa zháňajú prostriedky. Budujete na cudzom.
Medzičasom robíme, čo je v našej moci. Samotný lodný mlyn patrí nám, máme nájomnú zmluvu so správcom toku, na ktorom je ukotvený. Vďaka tomu sme sa mohli prihlásiť do grantovej schémy Nadácie VÚB Poklady Slovenska. Vďaka našim podporovateľom a spriazneným organizáciám sa nám podarilo udržať si náskok v hlasovaní. Získali sme grant vo výške 30 000 eur. Tieto prostriedky môžeme využiť na rekonštrukciu mlyna.
V čase našej návštevy na mlyne vládne čulý ruch. Mlynské koleso je už obnovené, práve sa pracuje na palubách. Čo všetko ešte máte v pláne?
Pripravujeme sa na lepšie technické riešenie, ako bolo pôvodné. Paluby boli položené rovno na kovových platniach, my kovovú časť natierame, dávame na ňu gumoasfalt a drevené roštovanie z červeného smreka. Až naň uložíme palubu. Nedávame vode žiadnu šancu.
Drevo zdraželo, my pracujeme s jedným z najdrahších druhov: agátom. No toto drevo je v symbióze s vodou. Keď ho správne ošetrujete, vydrží aj stovky rokov. Preto bude paluba z agáta.
Vďaka Pokladom Slovenska môžeme mlyn obnoviť a dať ho do poriadku na ďalších 30 rokov, aby nás prežil a zostal tu aj pre ďalšiu generáciu.
