„Slováci chcú pomáhať, ale niekedy nevedia ako. Akoby nás spoločnosť nevychovávala k prirodzenému dobrovoľníctvu,“ hovorí advokát Július Brichta, ktorý pôsobí aj ako prezident Maltézskej pomoci na Slovensku. Vďaka tejto charitatívnej organizácii dostáva vyše sto znevýhodnených seniorov v hlavnom meste každý deň teplý obed. Advokát však zdôrazňuje, že ich pomoc nespočíva len v jedle – dôležitá je aj prítomnosť a podpora, ktorá dáva ľuďom pocit, že nie sú sami.
V rozhovore s Júliusom Brichtom sa dozviete:
- prečo sa ako advokát venuje charite,
- čo je Maltézska pomoc a komu pomáha,
- ako Maltézska pomoc pomáha seniorom,
- aký majú Slováci vzťah k charite,
- ktoré situácie pomoci ho najviac dojali.
Pôsobíte ako advokát a popri tejto práci sa venujete charite. Prečo?
Po revolúcii som začal budovať súkromnú advokátsku kanceláriu. Chcel som, aby v nej pracovali tí najväčší profesionáli. Myslím, že sa mi to podarilo. Kancelária je úspešná a za ten čas získala veľa ocenení. Rodičia ma však viedli k tomu, aby môj život nebol len o ambíciách a snahe stať sa tým najlepším. Niekedy pritom vieme zabudnúť na iných.
Často mi pripomínali, aby som pomáhal núdznym, tak to dnes považujem za úplnú samozrejmosť. Aj s kolegami v advokátskej kancelárii sa dlhoročne venujeme pro bono aktivitám. Často sme pomáhali a pomáhame neziskovým organizáciám i fyzickým osobám bez odplaty.
Maltézsky rád ma zaujal svojím heslom, ako aj špecifickou formou pomoci a charitatívnej práce. Nie je to klasická filantropia, v ktorej ide väčšinou o finančné prispievanie na rôzne projekty podľa preferencií donora. V Maltézskej pomoci do toho vkladáme aj vlastný čas a energiu.
Stretol som tu veľa úžasných ľudí, ktorí dosiahli nielen kariérne úspechy, ale popritom dokázali pomáhať aj tým, že obetovali vlastný čas priamo vo výkone činností v teréne alebo v rámci riadiacich funkcií.
Ako ste sa k nim pridali vy?
Naša advokátska kancelária dlhé roky pomáhala Maltézskemu rádu na Slovensku. Jeho veľvyslanec ma raz oslovil, či by som u nás nerozbehol Maltézsku pomoc. Bol to človek, ktorý pôsobil v predstavenstvách rakúskych bánk a dôveroval som mu. Tak som začal budovať charitatívnu organizáciu.
„Rodičia ma viedli k tomu, aby môj život nebol len o ambíciách. Niekedy pritom vieme zabudnúť na iných.“
Podarilo sa vám to?
Spokojnosť prichádza vtedy, ak vidíte, že niekomu vaša pomoc naozaj slúži. V slovenskej organizácii máme aj interných zamestnancov, ale pôsobí v nej aj veľa dobrovoľníkov, ktorí dennodenne pomáhajú.
Naším vzorom je Maltézska pomoc v Maďarsku a v Nemecku, kde pôsobia stovky dobrovoľníkov pri rôznych charitatívnych a komunitných projektoch a kde už založili desiatky zdravotníckych a sociálnych zariadení. Na Slovensku ešte nemáme takú silnú tradíciu, organizáciu budujeme postupne.
V súčasnosti pomáhate napríklad seniorom. Ako vyzerá táto pomoc v praxi?
Venujeme sa opusteným seniorom, s ktorými sa stretávame a raz do dňa im roznášame teplé obedy. Hoci žijeme v Bratislave, neverili by ste, koľko osamelých ľudí tu prežíva z minima. Počas našich návštev sme zistili, že mnohí doma nemajú ani základné potraviny.
Aj vďaka spolupráci s Nadáciou VÚB a ďalšími partnermi sa môžeme postarať o to, aby mali aspoň jedno teplé jedlo denne. Rozvoz stravy funguje už od roku 2015 a v súčasnosti doručujeme obedy do viac ako 140 domácností.
Táto služba však nie je iba o jedle. Ľudí sa počas našich stretnutí snažíme povzbudiť. Niekedy nám dokonca sami zatelefonujú, aby sa poradili o dôležitých veciach.
Pomáhame aj ukrajinským seniorom, ktorí v dôsledku vojny zostali sami. Denne navštevujú naše centrá, kde sa učia slovenský jazyk a organizujeme pre nich rôzne aktivity. Teší nás, ako sa ľudia, ktorí zažili traumatizujúce situácie, postupne aj vďaka pomoci druhých menia.
Ako sa o nich dozvedáte?
Je to individuálne. Niekedy nás kontaktujú susedia alebo nám o nich dajú vedieť iné organizácie. Vo výnimočných prípadoch nás oslovia ich deti žijúce v zahraničí. Mnohí seniori sú v ťažkých životných podmienkach sami.
Ak by ste z ich dôchodku odrátali výdavky na nájom a elektrinu, vyjde vám pár eur na mesiac. Mnohí sa hanbia povedať, že potrebujú pomoc. Niekedy vôbec nekomunikujú so svojím okolím a nepomáhajú im ani susedia. Našou úlohou je, aby sme sa im v osamelosti priblížili.
Komu ešte pomáhate?
Máme tu viacero aktivít najmä v sociálnej oblasti. Mám napríklad veľkú radosť z nášho projektu pre rómsku komunitu v Topoľčanoch, kde sme vybudovali funkčné komunitné centrum. Dopoludnia ho navštevujú matky s deťmi, ktoré potrebujú poradiť a neraz usmerniť v základných veciach, ako je hygiena, výživa, zdravotná starostlivosť či vzdelávanie detí. Popoludní do centra prichádzajú školopovinné deti, ktoré sa doučujú a navštevujú krúžky.
Ich prostredie sa podstatne zmenilo a po dvoch rokoch od spustenia centra vidíme značné zlepšenie v správaní detí aj v školských výsledkoch.
Takisto sa teším z aktivít našich mladších dobrovoľníkov, ktorí sa starajú o hendikepovaných mladých ľudí. Máme aj projekt pravidelného rozdávania stravy ľuďom bez domova a organizujeme rôzne zbierky, napr. šatstva.
Pomáhame aj ľuďom utekajúcim pred vojnou. V čase vypuknutia konfliktu na Ukrajine sme boli jednou z prvých organizácií, ktoré pomáhali na hraniciach.
„Ako právnici sa snažíme byť čo najlepší a najtvrdší, aby sme jasnými pravidlami a v rámci slušnosti chránili práva ľudí. V charite je to zasa viac o podpore a povzbudení.“
Ako si spomínate na túto skúsenosť?
Práve mladí ľudia sa dokázali zmobilizovať a v rámci prvého konvoja stavali stany na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom. Prvé dni boli veľmi ťažké a situácia náročná. Hranicou prechádzali tisíce ľudí. Dodnes si pamätám na jeden konkrétny príbeh.
Prišla za nami žena so starším mužom a s chlapcom, ktorých predstavila ako svojho otca a syna. „Som vojačka a musím sa vrátiť na front, postarajte sa o nich,“ povedala. Dala im bozk na rozlúčku, otočila sa a odišla.
Zasiahla ma sila tohto momentu. Niekto vám s dôverou zverí to najcennejšie a vašou zodpovednosťou je pomôcť, hoci úplne neviete ako.
Pamätáte si ešte nejaké situácie pomoci, ktoré vás osobne dojali?
Sú ich desiatky. Pamätám si na jednu službu na hraniciach, keď do nášho stanu prišiel chlapec, ktorý mal na ruke napísané telefónne číslo. Prišiel úplne sám, jeho mama musela ostať na Ukrajine s imobilnou babičkou. Naši dobrovoľníci mu dali teplý čaj a zabalili ho do deky. Spolu s políciou sa nám podarilo spojiť s jeho bratom, ktorý študoval v Bratislave, a súrodenci sa tak mohli stretnúť. Jeho fotka z nášho stanu obletela médiá a ocitla sa aj na titulkách zahraničných denníkov.
Spolu s profesorom Vladimírom Krčmérym sme pomáhali aj rodičom s podchladeným bábätkom, ktoré už bolo v hlbokom bezvedomí. Bol to zázrak, že sme ho v tých podmienkach zachránili.
Nedávno som s dobrovoľníkmi rozvážal obedy pre seniorov. Stretol som sa s pánom, ktorému už niekoľko rokov pomáhame. Čoskoro oslávi 99 rokov a vždy s úsmevom poďakuje. Ďakoval som však aj ja za dôveru a za to, že môžeme slúžiť.
Keď som potom prišiel do práce, uvedomil som si, aké sú niekedy naše starosti malicherné.
Vnímate právnickú profesiu a charitatívnu činnosť ako dva odlišné svety alebo sa niečím prelínajú?
Oba sú si podobné a niekomu slúžia. Ako právnici sa snažíme byť čo najlepší a najtvrdší, aby sme jasnými pravidlami a v rámci slušnosti chránili práva ľudí. V charite je to zasa viac o podpore a povzbudení.
Pomáhajú Slováci radi?
Ľudia chcú pomáhať, ale niekedy nevedia ako. Akoby nás spoločnosť nevychovávala k prirodzenému dobrovoľníctvu. Pritom máme okolo seba veľa organizácií, cez ktoré by sa dalo pomáhať. Niektorí prispievajú finančne, no určite by sa zišlo viac ľudskej pomoci.
Naši kolegovia v Litve rozbehli asi 40 malých komunitných centier na vidieku i v malých mestách, kde pomáhajú osamelým a seniorom obedmi, sprevádzaním k lekárovi, upratovaním, organizujú divadlo pre deti, rôzne voľnočasové aktivity. Výchova k dobrovoľníctvu by sa mala začať už na základnej škole.
My dobrovoľníkom často vysvetľujeme, že možnosť pomáhať druhým je dar. Kandidáti musia neraz čakať, aby zistili, či to myslia vážne a či sú ochotní a schopní alokovať istý čas, keď ho organizácia skutočne potrebuje.
Čo by ste priali charite a dobrovoľníctvu na Slovensku?
Pomáhať druhým má zmysel. Každý, kto chce, si vo svojom okolí môže pozrieť, či má nablízku nejakú organizáciu. Je ľahšie, ak je spoločná pomoc cielená. Je dôležité, aby sme rozvíjali vnímavosť a empatiu voči druhému a hľadali cesty, ako pomôcť.
Mladí sa potrebujú dotknúť utrpenia v službe ľuďom. Je to úplne iné než len poslať peniaze charite. Človek úplne inak prežíva, ak niekomu osobne pomáha. Je dôležité uvedomiť si, že svet nie je len krásne miesto.
Učiť pomáhať by sme mali už deti v materskej škole. Ak školy môžu vychovávať žiakov, tak ich povzbudzujme aj v dobrovoľníckej činnosti. Na poslednom vianočnom vydávaní jedla deti z materskej školy pripravili ľuďom bez domova balíčky. Dokonca ich prišli samy odovzdať. Prial by som si, aby sme už deti v útlom veku učili, že pomáhanie je samozrejmou súčasťou života.
