Peter Zbranek dokazuje, že zrak nie je pre hudbu a divadelnú tvorbu nevyhnutný. „Som rád, ak ma na podujatiach uvádzajú ako talentovaného klaviristu a nie ako nevidiaceho. Nie je dôležité riešiť môj hendikep, pretože nemá vplyv na výkon, ktorý podávam na pódiu,“ hovorí pianista, ktorý hrá aj v divadelnom predstavení s herečkou Emíliou Vášáryovou.
V rozhovore s Petrom Zbrankom sa dozviete:
- čo ho priviedlo k hudbe,
- ako sa žije pianistovi so zrakovým hendikepom,
- ako sa dostal k hraniu v divadle,
- s akými prekážkami a predsudkami sa stretáva,
- aký je jeho umelecký sen.
Kto vás priviedol k hudbe?
Moji rodičia. Ako dieťa som mal v detskej izbe klavír, na ktorom som od mala vybrnkával. Mama kedysi chodila na klavír do hudobnej školy a otec dodnes hráva v kapele na ústnej harmonike. Keďže som talent zrejme zdedil po nich, usúdili, že by nebolo na škodu dať ma do hudobnej školy.
Hoci som sa potom vybral iným smerom, na hudbu som nezanevrel. Venoval som sa jej naďalej ako samouk. Zistil som, že dokážem zahrať akúkoľvek skladbu podľa sluchu a nepotrebujem k nej noty. Začalo ma to baviť.
Počas vysokej školy som dokonca hrával na rôznych študentských akciách a uvedomil som si, že hudbou môžem potešiť aj ostatných.
Kedy ste si povedali, že by vás hranie na klavíri mohlo aj živiť?
Bolo to v roku 2014, keď sme s kamarátom zavítali do reštaurácie. Počas spoločnej večere si všimol, že tam majú klavírne krídlo. Opýtali sme sa čašníčky, či by som si na ňom mohol zahrať aj ako bežný hosť. Súhlasila, a tak som zahral niekoľko skladieb.
Zhodou okolností tam boli aj majitelia reštaurácie, ktorým sa moja hudba páčila. Oslovili ma, či by som u nich chcel hrávať pravidelne. Ponuku som prijal a takmer každý piatok som spríjemňoval večery ľuďom v Nitre. Mnohým sa moja hra na klavíri páčila a začali ma pozývať na svoje podujatia.
Vie vaše publikum, že im hrá nevidiaci klavirista?
Publikum o tom väčšinou vie, keďže na podujatiach ma ku klavíru vždy privedie sprievodca. Mojím cieľom však je, aby sa ľudia zamerali na moju hudbu. O mojom zrakovom hendikepe nevedia len ľudia, ktorí si prezerajú moju prezentáciu na webe.
Čo radšej hrávate? Klasiku alebo modernejšie žánre?
Mám radšej moderné skladby, ktoré poznajú aj ľudia v hľadisku. V zimnom období rád hrávam aj vianočné skladby. Koledy a skladby z vianočných rozprávok majú pre mňa zvláštne čaro. Uplynulú zimu sme vďaka podpore Nadácie VÚB mohli hrať s huslistkou Victoriou Linnen komorné koncerty na slovenských zámkoch.
Oživili sme ich diskusiami zameranými na témy zrakového hendikepu.
„Počas svadobných obradov musím hudobne reagovať na vizuálne veci, ako je napríklad príchod nevesty a ženícha. Vtedy mi asistent dáva signál, kedy mám začať a skončiť.“
Na aké bariéry narážajú nevidiaci?
Veľká časť sa týka bezbariérovosti. Nedávno sme si s partnerkou zariaďovali domácnosť a mali sme problém nájsť spotrebiče, ktoré by sa dali ovládať dotykovými prvkami alebo tlačidlami. Mobily už dnes čítajú všetko, čo je na obrazovke. S bežnými spotrebičmi je to už náročnejšia výzva.
Netýka sa to len nevidiacich, ale aj starších, ktorí na spotrebiče až tak nevidia a majú s tým problém. Na pošte a úradoch zaviedli kiosky s dotykovou obrazovkou, kde sa bez asistenta nezaobídem. Veľkou témou sú aj kolobežky, ktoré sú tiché a človek ich nie vždy počuje. Okrem toho ich ľudia odkladajú tam, kam by nemali.
Čo sa týka medziľudského kontaktu, niekedy sa mi stáva, že ľudia nekomunikujú so mnou, ale s mojím asistentom. On tam však nie je na to, aby za mňa hovoril, ale aby ma sprevádzal. Časom sa to však aj vďaka osvete zlepšuje.
Takisto býva bežné, že ľudia majú často strach povedať nevidiacemu frázy ako „Vidíme sa zajtra“ alebo „Dovidenia“. Pritom je to bežné a normálne, že sa takto rozprávajú aj nevidiaci medzi sebou.
V Oddelení nevidiacich a slabozrakých v Mestskej knižnici v Bratislave vymysleli zmysluplný projekt, ktorí robí radosť všetkým. Pre ľudí prichádzajúcich o zrak vytvorili komunitný priestor, v ktorom organizujú podujatia, spoločné hľadajú odpovede na mnohé otázky a zlepšujú si navzájom kvalitu každodenného života. Čitateľov tešia stretnutia, ľudský kontakt aj diskusie s odborníkmi. S Barborou Bielikovou sme sa rozprávali o priestore, ktorý v knižnici vytvorili a aj o tom, ako v týchto dňoch udržujú bez osobných stretnutí kontakt s čitateľmi.
S ktorými predsudkami sa stretávate u ľudí?
V dôsledku toho, že mnohí ľudia nemajú skúsenosť s nevidiacim človekom zo svojho bezprostredného okolia, majú tendenciu nás podceňovať alebo ľutovať. Keďže nevidiaci kedysi bývali často v ústavoch, niektorí si aj dnes myslia, že ľudia so zrakovým postihnutím sedia len doma. Ťažko si vedia predstaviť, ako niekto môže fungovať bez zraku. Môj nový asistent sa napríklad nedávno veľmi čudoval, ako je možné, že vysávam. (smiech)
Typický nevidiaci je klavirista alebo masér. Ani to už dnes vďaka pokroku v oblasti moderných technológií neplatí. Máme v spoločnosti nevidiacich novinárov, učiteľov, programátorov i správcov sietí. Ďalším z predsudkov je, že nevidiaci človek musí mať zákonite aj mentálne postihnutie. Ľudia nám okrem toho často bezdôvodne tykajú.
Myslia si aj to, že nevidiaci majú lepšie vyvinuté iné zmysly. Nie je to tak, len sa na ne musia viac zameriavať. Bežný človek prijíma vyše 80 % informácií zrakom, zvyšných 20 % inými zmyslami. U nevidiaceho je to 0 % zrakom a 100 % ďalšími zmyslami. Navyše keby to tak bolo, neexistovali by napríklad aj ľudia s kombinovaným postihnutím.
Ako by sme sa teda v spoločnosti mali správať k ľuďom so zrakovým hendikepom?
Takisto ako k vidiacim. Som rád, ak ma na podujatiach uvádzajú ako talentovaného klaviristu a nie ako nevidiaceho. Nie je dôležité riešiť môj zrakový hendikep, pretože nemá vplyv na môj hudobný výkon. Ten je najdôležitejší – práve hudba je tým, čo ma definuje, nie moje obmedzenia.
Vďaka nej som mal možnosť precestovať množstvo miest a zažiť rozličné publikum. Dnes hrávam po celom Slovensku. Každé vystúpenie je pre mňa špeciálne, no s koncertovaním prichádza aj veľa presunov a logistiky.
Nie je náročné tak veľa cestovať?
Cestovanie je únavné, ale len na dlhšie vzdialenosti. Napríklad keď cestujem na východné Slovensko. Vtedy si ich rád skracujem v reštauračnom vozni. Ak na mieste nie je klavír, väčšinou ma sprevádza asistent. Privezie ma, pomôže mi rozložiť klavír, nastaví ozvučenie.
Počas svadobných obradov musím hudobne reagovať na vizuálne veci, ako je napríklad príchod nevesty a ženícha. Vtedy mi asistent dáva signál, kedy mám začať a skončiť.
Ako by ste opísali svoj život?
Žijem úplne bežný každodenný život bežného smrteľníka. Nevidiaci sú normálni ľudia ako ktokoľvek iný. Líšime sa len tým, že nám nefunguje zrak. Veľa nevidiacich má zamestnanie, stará sa o domácnosť, majú svoje vlastné rodiny a riešia bežné starosti a radosti. Prirodzene, máme zrakový hendikep, ktorý nám neumožňuje robiť isté veci. V rámci svojich možností sa však snažíme viesť normálny život.
Ja som okrem hrania na klavíri aj hercom a členom Divadla Zrakáč pre slabozrakých a nevidiacich.
„Niekedy sa mi stáva, že ľudia nekomunikujú so mnou, ale s mojím asistentom. On tam však nie je na to, aby za mňa hovoril, ale aby ma sprevádzal.“
Ako ste sa dostali k hraniu v divadle?
Divadlo Zrakáč je jediné divadelno-hudobné zoskupenie, v ktorom hrajú nevidiaci, slabozrakí a vidiaci herci. Založil ho v roku 2010 bývalý divadelný režisér Jozef Pražmári, ktorý prišiel o podstatnú časť zraku.
Na Morave raz videl predstavenie, kde hrali herci so sluchovým postihnutím. Povedal si, že ak môžu hrať divadlo nepočujúci, prečo by nemohli aj nevidiaci? Oslovil úniu nevidiacich a slabozrakých, či by mal niekto záujem. Prihlásilo sa mu vtedy pár odvážnych vrátane mňa. Pod jeho vedením sme absolvovali aj krátky herecký kurz.
Darí sa vám?
Našou domovskou scénou sa v roku 2019 stal Modrý salón SND. Síce sme herci amatéri, no točia sa okolo nás aj profesionáli. Sme teda poloprofesionálne divadlo. Aktuálne nás režírujú Pavol Viecha a Matej Feldbauer. V Divadle Zrakáč sa vystriedali viacerí režiséri. Vďaka nim sme priniesli na scénu niekoľko originálnych inscenácií, ktoré búrajú bariéry v umení a dokazujú, že zrak nie je pre divadelnú tvorbu nevyhnutný.
Už tretí rok reprízujeme aj známu komédiu Čaj u pána senátora od Ivana Stodolu, na ktorej spolupracujeme s hercami z Činohry SND. Hrajú v nej s nami herci ako Emília Vášáryová a Ján Gallovič.
Ako sa vám hrá s Milkou Vášáryovou a Jánom Gallovičom?
Je to pre nás veľká škola herectva a česť hrať s takými skvelými hercami. Sú to veľkí profesionáli a osobnosti z ľudskej stránky. S Milkou sme v kontakte menej, keďže väčšinou príde na skúšku pred predstavením. Je veľmi milá a berie nás ako rovnocenných kolegov.
Ktorá je vaša obľúbená herecká úloha?
Mám veľmi rád úlohy, kde si môžem počas predstavenia zahrať na klavíri. Režiséri mi dali túto možnosť vo viacerých inscenáciách. Vždy je však pre mňa najobľúbenejšia rola tá, ktorú práve hrám. Teraz ma baví rola Baltazára Slivku, majiteľa pohrebného ústavu, ktorý to v hre Čaj u pána senátora dotiahne až do politiky. Ľudia ju majú radi a nás to teší.
S Divadlom Zrakáč sme účinkovali na rôznych miestach na Slovensku. Dokonca sme reprezentovali aj na divadelnom festivale nevidiacich v Záhrebe v roku 2015.
V roku 2021 sme získali Novinársku cenu za náš podcast Zracast v kategórii občianska žurnalistika. Jeho cieľom bolo hovoriť o živote nevidiacich a slabozrakých a odbúravať zaužívané predsudky v spoločnosti.
Aký máte ešte nesplnený sen?
Mojím snom je môcť sa aj naďalej živiť tým, čo ma baví, a prinášať ľuďom radosť hudbou. Splnil som si však už veľa snov. Nahral som videoklipy, vyšlo mi CD, hral som na vlastných koncertoch. Viem si ešte predstaviť vyjsť z komornejšieho priestoru na väčšie pódiá a tešiť klavírnymi koncertmi ešte viac ľudí.
