Príbeh Dionýza Andrássyho a Františky Hablawetzovej je v niečom fascinujúci. Jeden z majiteľov hradu Krásna Hôrka sa pôvodne vzdal rodinných majetkov, aby svoj život mohol prežiť s milovanou manželkou. Po jej smrti dal postaviť mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí. Majestátna stavba uprostred parku inšpirovaného francúzskymi záhradami láka návštevníkov svojou eleganciou, ale aj príbehom lásky.
Mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí sa nachádza neďaleko hradu Krásna Hôrka a len pár kilometrov od Krásnohorskej jaskyne, ktorá je zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO. Ročne ho navštívi asi 15-tisíc návštevníkov zo Slovenska i zo zahraničia. Rozprávali sme sa s Tímeou Mátéovou, riaditeľkou SNM – Múzea Betliar, ktoré spravuje bývalé sídla rodiny Andrássyovcov a najvýznamnejších aristokratov v Európe v 19. storočí.
V rozhovore s Tímeou Mátéovou sa dozviete:
- prečo sa oplatí navštíviť mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí,
- aký je príbeh Františky a Dionýza Andrássyovcov,
- zaujímavosti okolo výstavby mauzólea,
- v akej atmosfére sa niesol honosný pohreb Františky,
- prečo má význam zachovávať kultúrne dedičstvo na Slovensku.
Aký príbeh skrýva mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí? Prečo sa ho oplatí navštíviť?
Mauzóleum Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí je výnimočná stavba zo začiatku 20. storočia. Patrí medzi vzácne pamiatky sepulkrálnej architektúry v strednej Európe, ktorú postavili v štýle mníchovskej secesie.
Je miestom posledného odpočinku grófa Dionýza Andrássyho (1835 – 1913) a jeho manželky Františky Hablawetzovej (1831 – 1902). Miestom, kde sa kresťanská viera vo večný život po smrti spája do harmonického celku s pohansky mystickými myšlienkami pominuteľnosti. Miestom, kde vedľa seba stojí nadpozemské a pozemské.
Ich príbeh je v niečom fascinujúci. Nie je to príbeh klasickej aristokratickej dvojice. Dionýz odišiel ako mladý študent do Viedne, kde sa zaľúbil do “obyčajnej” meštianky Františky. V tom období nebolo prirodzené, aby si majorátny pán a dedič obrovského majetku vzal za manželku ženu bez šľachtického titulu. Dionýz však urobil opak. Vybral si ženu, ktorú miloval, a kontakty so svojou rodinou prerušil.
Mauzóleum dal postaviť po Františkinej smrti ako miesto jej posledného odpočinku. Urobil tak z prostého dôvodu. Nechcel, aby bola pochovaná v rodinnej hrobke Andrássyovcov na hrade Krásna Hôrka medzi ostatnými členmi rodiny, ktorí ju medzi seba nikdy neprijali a ani ju nikdy nepoznali.
Aké mali manželstvo?
Obaja vraj žili v šťastnom 36-ročnom, ale bezdetnom manželstve. Františka a Dionýz sa tajne zosobášili 6. apríla 1866 v Pise. Tri mesiace predtým sa Dionýz zriekol svojich dedičských práv a práv na dedenie všetkých svojich možných potomkov. Bolo to v dôsledku reakcie a zrejme veľkého hnevu jeho otca Juraja IV. na jeho známosť a vôľu uzavrieť škandalózne morganatické manželstvo. Osud to však zariadil tak, že hoci sa vzdal majetkov, jeho mladší brat Juraj V. a zároveň nový dedič zomrel. Majetky sa teda, po smrti jeho otca v roku 1872, znova dostali k Dionýzovi.
Zaujímavosťou je, že Františka navštívila Gemer iba jediný raz. Bolo to v roku 1879, keď spoznala región a hrad Krásna Hôrka, ktorého majiteľom sa neskôr stal Dionýz. Manželia vtedy vystupovali pod cudzím menom Marengo.
Dionýz a Františka sú teda pochovaní na mieste, kde sa nikdy nezdržiavali?
Manželia prežili prevažnú časť života v zahraničí – vo viedenskom Döblingu a v Mníchove. Radi cestovali a vždy sa niekde zdržiavali dlhšie. Na jednej historickej fotografii z Florencie je napríklad ceruzkou dopísané „tu sme bývali“. Podobne sa nám zachoval napríklad aj pamätný suvenír z Karlových Varov a z ďalších miest, kde pobudli dlhšie alebo kratšie.
Aká bola Františka? Čo vieme o jej živote?
Vďaka výskumu už vieme o Františkinom pôvode pomerne veľa informácií. Ako ženu, ktorá je maskovaná mýtom dobrodinky, sa ju však stále nepodarilo identifikovať. Aj jej vzťah k manželovi a k Andrássyovcom zostáva naďalej zahalený tajomstvom. Františku poznáme iba z troch fotografií v tých istých šatách, ktoré boli vyhotovené počas jednej návštevy fotografického ateliéru. Na základe nich bola aj neskôr portrétovaná.
„Zaujímavosťou je, že Františka navštívila Gemer iba jediný raz. Bolo to v roku 1879, keď spoznala región a hrad Krásna Hôrka. Manželia vystupovali pod cudzím menom Marengo.“
Záhadou je aj to, prečo sa nezachovala ani jedna zo spoločných fotografií manželov. Pohybujeme sa v rokoch, keď mala aristokracia bežný prístup do fotoateliérov. V rodine Andrássyovcov sa pritom po súčasníkoch Dionýza zachovalo asi 10-tisíc historických fotografií. Dodnes nepoznáme odpovede na veľa otázok, čo bol zrejme zámer Dionýza a správcu jeho majetkov Istvána Štefana Sulyovszkého. Z Františky sa stala mýtizovaná, až kultová osoba. Potvrdzuje to aj jedna z publikácií z roku 1908, v ktorej sa o nej rozpráva iba v superlatívoch.
Františka zomrela v sobotu 26. októbra 1902 o deviatej hodine večer v Mníchove. Jej smrť odštartovala niečo, čo v našich dejinách nemá obdobu. Jej meno sa malo stať posvätným a jej pamiatka mala byť uctievaná v celom niekdajšom Rakúsko-Uhorsku. Dionýz celý svoj život zasvätil obdivu k manželke, ktorú sám považoval za svojho „dobrého génia“ – za akúsi femme fatale, ktorá ho priviedla k dobru a láske. Po jej odchode si vytvoril vlastný nepreniknuteľný svet postavený na spomienkach, na viere vo večné vyššie ideály a túžbe po stretnutí s ňou.
Grófove pocity prameniace zo smútku za drahou ženou zhmotňovala výstavba monumentálnej hrobky pod stredovekým hradom Krásna Hôrka. Toto miesto sa o rok a pol, na druhé výročie Františkinej smrti, stalo „kulisou“ pre jeden z najpôsobivejších pohrebov, aké Slovensko zažilo.
Koho si Dionýz vybral za staviteľa mauzólea? Čím sa inšpirovali pri jeho stavbe?
Ako staviteľa si vybral Richarda Berndla. Bol to iba 28-ročný mladý architekt z Mníchova, ktorý na Gemer priniesol inšpiráciu kráľovskej Theodorichovej hrobky z obdobia raného kresťanstva. Tá sa nachádza na okraji severotalianskeho mesta Ravenna. Zvonka vyzerá ako jednoduchý monolit, ale keď do nej vkročíte, doslova vás ohúri.
Mauzóleum je zaujímavým priestorom na rozjímanie. Keďže je miestom posledného odpočinku, vstupujeme doň s istými očakávaniami. Pochmúrne šero v interiéri sprevádza lesk farebných mramorových stien a trblietajúcich sa zlatých mozaík. Pozornosť si zaslúžia aj sarkofágy z bieleho mramoru, ktorých forma zodpovedá predlohám zo 4. a 5. storočia. Namiesto výjavov zo Starého a Nového zákona sú na nich podobizne zosnulej Františky a Dionýza a reliéfy charakterizujúce hodnoty v ich životoch – dobročinnosť a vernosť.
V mauzóleu sa nachádza aj z mozaiky vyskladaný oltárny obraz svätej Františky Rímskej, ktorá má tvár Františky Andrássyovej. Pôsobivá je aj kupola s pozlátenou mozaikovou výzdobou. Sú na nej umiestnené postavy 12 anjelov v životnej veľkosti, ktoré pripomínajú svätcov v bazilike Sant’ Apollinare Nuovo v talianskej Ravenne. Tlmené svetlo preniká cez okenné otvory s achátovými výplňami nad portálom, vďaka čomu má človek pocit transcendentálnosti.
Ako dlho trvalo postaviť mauzóleum?
Je to neuveriteľné, ale postavili ho za rok a pol. Začali ho stavať v marci 1903 a už 26. októbra 1904 sa v ňom konal Františkin pohreb. Mauzóleum postavili z vápencových blokov zo Sóskútu pri Budapešti, odkiaľ stavebný materiál dopravili na desiatkach vagónov. Vnútri je zase výzdoba z niekoľkých druhov mramoru, ktorý pochádza z rôznych kútov sveta.
Robotníci pracovali na stavbe mauzólea neptretržite. Už v tej dobe bolo okolo celej stavby lešenie, ktoré bolo prekryté vykurovaným stanom s osvetlením. Už krátko po postavení bolo mauzóleum považované za jedinečnú architektonickú pamiatku, ktorú do svojej správy prevzalo uhorské ministerstvo kultu. Podľa súdobej tlače celá stavba stála ohromujúcu sumu – milión vtedajších korún.
Dionýz dokonca založil aj tzv. omšovú a kalichovú základinu. Išlo o fond, z ktorého mala cirkev zabezpečiť každoročné slúženie zádušných omší na výročie Františkinej smrti. Táto tradícia sa zachovala od roku 1905 dodnes. Omše za Františku sa dokonca slúžili aj za tvrdého socializmu a počas pandemických obmedzení. Dnes ju každý rok zabezpečuje Múzeum Betliar.
Františkin pohreb bol údajne veľmi honosný.
Na pohreb do Krásnohorského Podhradia prichádza niekoľko tisíc ľudí z celej krajiny. Dojemné divadlo odohrávajúce sa 26. októbra 1904 sledovala celá rakúsko – uhorská monarchia. Františkine exhumované telesné pozostatky doviezli špeciálnou vlakovou súpravou z Mníchova, pričom v druhom vozni sedel Dionýz. Celá cesta trvala dva dni a on počas cesty vlakom z Mníchova do Rožňavy nejedol, nepil a ani nespal.
Keď vlak zastavil v Rožňave, bolo tam pripravené pódium, obrovské slávobrány z ihličia a všade boli monogramy FA na Františkinu počesť. Rakvu následne umiestnili na pohrebný koč vyrobený špeciálne na túto príležitosť, ktorý ťahali štyri biele kone. Vonku pršalo. Dionýz išiel za kočom ako prvý bez klobúka a dáždnika. Za ním kráčali baníci, pretože v tom čase byť baníkom znamenalo veľkú úctu. Celý tento sprievod sa tiahol z Rožňavy do Krásnohorského Podhradia, pričom všetko bolo zahalené čiernym súknom. V okolitých obciach zvonili zvony a ľudia v oknách vyložili sviečky.
Na pohreb prišli tisíce ľudí i aristokracia. Prichádzali pešo, na kočoch i na autách. Honosný pohreb mal svoj scenár s dojemnou kázňou a piesňami. Na samotnom obrade pochovávania vnútri mauzólea sa zúčastnil už len biskup Žigmund Bubics a Dionýz. Muselo to byť naozaj veľkolepé a silné. Správu o krásnohorskom pohrebe priniesla dokonca s fotografiami aj dobová tlač. Fotografie z pohrebu dal Dionýz zviazať do jedného albumu, ktorý sa nám zachoval dodnes.
Hoci Gemerčania Františku nikdy nevideli, na námestí v Rožňave má už roky sochu.
Manželia boli nielen vášniví cestovatelia a mecenáši umenia, ale do histórie sa zapísali veľkými písmenami predovšetkým ako filantropi a podporovatelia chudobných a biednych, bez ohľadu na národnosť alebo vierovyznanie. Ich dobročinnosť zasahovala územie dnešného Rakúska, Maďarska, no predovšetkým Slovenska. O ich filantropickej činnosti svedčí množstvo ďakovných listov a diplomov od rôznych ľudí a spolkov, ktoré sa zachovali v našom múzeu.
Keď Františka s Dionýzom navštívila Gemer, zrejme na vlastné oči videla, ako tam ľudia žijú. Rozhodli sa im nezištne pomôcť. Jej socha je poďakovaním Rožňavčanov.
Mauzóleum sa nachádza v rozľahlom upravenom parku, v ktorom je aj zaujímavá exteriérová výzdoba. Nedávno ste niektoré sochy reštaurovali. Prečo?
V tomto roku uplynie už 120 rokov od ukončenia výstavby mauzólea. Je to jedinečná pamiatka svetovej úrovne s nádherným prostredím. Zub času sa prejavil v jeho interiéri, ale aj v exteriéri. Našou dlhodobou snahou bolo zreštaurovať exteriérovú výzdobu mauzólea, ktorá bola najviac zvetraná pod vplyvom vonkajšieho prostredia.
Podarilo sa nám zrealizovať reštaurátorský výskum a návrh na reštaurovanie sôch dvoch strážnych anjelov v nadživotnej veľkosti, ktoré stoja pred vstupom do hrobky. Dohliadajú na plnenie odkazu nápisu PAX – pokoj, ktorý je vyložený z andezitových kociek pred kryptou. Zreštauroval sa aj reliéf nad portálom zachytávajúci okrídlené alegorické postavy géniov s fakľami obrátenými k zemi (symbol vyhasnutého života – pozn. autorky) s erbami a rodovým heslom Andrássyovcov „Non Videri Sed Esse! (Nie zdať sa, ale byť!). Máme veľkú radosť z toho, že sa obnovila jeho pôvodná farebnosť. Obnovou prešiel aj podstavec sochy obľúbeného psíka manželov Andrássyovcov, ktorý bol verným členom ich rodiny.
Jazvečík Tascherl (vo voľnom preklade z nemčiny znamená taštička) je tiež pochovaný v areáli mauzólea. Sprevádzal ich na cestách a dožil sa až 20 rokov. Na jeho pomníku je nápis Náš Tascherl a vytesaný citát v nemčine, ktorý znamená Vernosť za vernosť. V 90. rokoch vandali poškodili jeho pôvodnú sochu od Hansa Bauera z červeného mramoru a tak je dnes na jeho mieste kópia.
Originál sochy sa momentálne nachádza v priestoroch kaštieľa Betliar na aktuálnej výstave s názvom 120 rokov Františkinho múzea na hrade Krásna Hôrka – Čoho sa jej ruka dotkla, na čom spočinul jej pohľad.
Prečo je podľa vás dôležité zachovávať kultúrne dedičstvo?
Mali by sme myslieť na to, že ide o hodnoty, ktoré kedysi vytvorili naši predkovia. Andrássyovci mali vplyv na celý región, ktorý finančne, kultúrne i morálne zveľaďovali. Myslím, že to najmenej, čo dnes môžeme urobiť, je uctiť si ich odkaz a zachovať ho pre ďalšie generácie. Žiaľ, naše múzeum nemá dostatok financií na pokrytie takýchto projektov.
Vtedy väčšinou nastupujú ľudia s dobrým srdcom, ako sú napríklad členovia občianskeho združenia Andoras, ktorí sa už od roku 2015 zasadzujú o podporu rôznych aktivít a vzdelávacej činnosti SNM – Múzea Betliar, kam spadá kaštieľ v Betliari, hrad Krásna Hôrka i mauzóleum. Práve združeniu vďačíme za to, že v spolupráci s podporou Nadácie VÚB sme mohli zrealizovať aj dlho plánované reštaurátorské práce v mauzóleu.
Samozrejme, je toho oveľa viac, čo by sme potrebovali obnoviť. Stav mozaikovej výzdoby vnútri takisto nie je uspokojivý. Niekoľkokrát sa opravovala strecha, pretože do pamiatky zatekalo. Z dôvodu nedostatku financií musíme zvažovať a vyhodnocovať, čo má prednosť. Prioritou je zabezpečenie pamiatky pred poškodením.
Ako sa dnes vyvíjajú práce na hrade Krásna Hôrka? Kedy by doň mohli vstúpiť prví návštevníci?
Zhotoviteľ, ktorý momentálne pracuje na stavbe, ju má podľa zmluvy dokončiť do leta 2025. Ak všetko pôjde podľa plánov, na budúci rok zhruba v takomto čase by mohlo začať kolaudačné konanie. K stavbe sa budú musieť vyjadriť mnohé dôležité inštitúcie. Po kolaudácii priestorov sa začne proces sťahovania zbierkových predmetov a vytváranie expozícií, čo sa tiež nedá urobiť za dva týždne. Presný dátum otvorenia hradu vám povedať neviem, v komunikácii termínu sme opatrní. Je pre nás dôležité, aby hrad získal späť svoju autenticitu a poškodené a stratené hodnoty počas prestavby a socialistickej „obnovy“.
Máme jedinečnú šancu zrealizovať obnovu hradu tak, aby sme sa doma i v zahraničí mohli pýšiť moderným múzeom 21. storočia.
„Manželia boli nielen vášniví cestovatelia a mecenáši umenia, ale do histórie sa zapísali predovšetkým ako filantropi a podporovatelia chudobných a biednych.“
Prečo sa venujete histórii? Čím vás fascinuje príbeh Andrássyovcov?
V našej rodine sa traduje, že keď som prvýkrát absolvovala prehliadku na Krásnej Hôrke vo veku necelých dvoch rokov, po celý čas som mala od úžasu otvorené ústa. Samozrejme si to nepamätám (smiech). Rodičia a najmä stará mama nás s bratom odmalička viedli k láske ku kultúrnym a prírodným pamiatkam. Hrad Krásna Hôrka a kaštieľ v Betliari sa tak stali mojimi srdcovými záležitosťami a boli podnetom môjho rozhodnutia ísť študovať dejiny umenia.
Keď sa ma neskôr skúšajúca komisia pýtala, čo by som chcela robiť po štátniciach, moja odpoveď bola jednoznačná – zamestnať sa v Múzeu Betliar, ktoré svojím charakterom patrí k najvýznamnejším múzejným komplexom na Slovensku. Postupne som si splnila sen a dnes sa venujem zbierkam, sídlam, životnému štýlu a umeleckému vkusu rodu Andrássyovcov. Bohatá história rodu a štruktúra zbierkového fondu múzea poskytuje veľkú škálu možností práce s rôznymi témami a je pre mňa výzvou predstaviť tie najzaujímavejšie návštevníkom múzea.
V kancelárii mám vytlačený celý rodokmeň Andrássyovcov, ktorý visí na dverách. Raz sa ma jedna návšteva spýtala, či je to organizačná štruktúra nášho múzea. Vysvetľovala som im, že sú to Andrássyovci, kde mám dopísaných aj dnes žijúcich potomkov. Podarilo sa nám s nimi spojiť v roku 2015 a naše múzeum s nimi udržiava kontakt, za čo som veľmi vďačná.
Andrássyovci sú tak trochu diagnóza. S kolegami ma fascinuje všetko, čo na Gemeri aj inde urobili. Napokon, bol to jeden z najváženejších a najvplyvnejších rodov v Uhorsku. Žiaľ, ich meno bolo za socializmu pošpinené. Po prevrate sa to našťastie zmenilo a my sme tu teraz na to, aby sme ľudí edukovali a hovorili o tom, čo všetko urobili a za čo všetko im môžeme byť vďační.
