V rubrike Živé miesta odkrývame príbehy zabudnutých a znovuobjavených miest z pohľadu tých, ktorí ich poznajú najlepšie. V prípade Novej Cvernovky je to študent, učiteľ a neskôr aj riaditeľ Strednej priemyselnej školy chemickej, ktorý na tomto mieste strávil 24 rokov svojho života.
Zatvorenie budovy a areálu Strednej priemyselnej školy chemickej (SPŠCh) na Račianskej ulici v Bratislave po 57 rokoch jej existencie zatriaslo všetkými, ktorí mali k škole osobný vzťah. Jedným z nich bol aj Stanislav Papánek. Rozhodli sme sa preto oživiť jeho spomienky, rovnako ako ožilo miesto, ktoré mu prirástlo k srdcu.
Kým sa v roku 2016 do opusteného areálu školy nenasťahovali kreatívci z ateliérov zatvorenej bratislavskej cvernovej továrne, nazývanej Cvernovka, areál 8 rokov chátral. A s nimi prišiel aj nový vietor, ktorý zmenil niektoré časti bývalej školy na nepoznanie. „Priestory interiéru ožívajú, niektoré miestnosti doslova vstávajú z mŕtvych,“ uvažuje o zmenách na tomto mieste bývalý riaditeľ školy Stanislav Papánek.
Dnes sa už pán Papánek pozerá na budovy niekdajšej strednej školy s nádejou. Krátko po jej zatvorení mal však zmiešané pocity. „Nebolo to bohviečo. Ako keby vám niekto odstrihol kus vašej mladosti. Ale milosrdný čas všetko postupne vyrieši. Dnes už nemám pri vstupe do budovy negatívne pocity, aj spomienky mierne vybledli.“
Za roky pôsobenia v tejto škole má spomienok neúrekom. Veď 4 roky bol študentom priemyslovky, 11 rokov tu pôsobil ako učiteľ odborných chemických predmetov a po 5-ročnej prestávke sa na 9 rokov vrátil, aby zastával funkciu riaditeľa.
„Priestory interiéru ožívajú, niektoré miestnosti doslova vstávajú z mŕtvych.”
Učiteľom na chemickej priemyslovke sa stal 7 rokov po skončení školy. V tom čase tam veľký priestor na zmenu nebol. Používalo sa staré prístrojové vybavenie a laboratórny nábytok prešiel len malou zmenou. Až po roku 1990 sa začal budovať prístrojový park výpočtovej techniky, k tomu sa pridali úpravy priestorov príslušných učební. Horšie to bolo s nákupom prístrojov do klasických chemických laboratórií. V tomto smere bola odjakživa rozhodujúcim faktorom cena prístrojov a zariadení.
Okrem modernizácie vybavenia spomína pán Papánek aj zmeny v učiteľskom zbore. „Pre mňa osobne bolo zaujímavé sledovať zmeny v personálnom obsadení učiteľského zboru. To, ako postupne starší učitelia – kolegovia, ktorí učili ešte aj mňa, odchádzali do dôchodku a boli nahrádzaní mladšími učiteľmi, zväčša ženami,“ hovorí.
Výraznejšie zmeny nastali až počas jeho riaditeľských rokov a najmä v prvých mesiacoch a rokoch po novembrovej revolúcii. „V tom čase sme si mysleli, že je potrebné zmeniť takmer všetko. Modernizoval sa obsah vyučovania, spôsoby a formy riadenia, dopĺňalo sa vybavenie prístrojov a výpočtovej techniky, pribúdali nové pomôcky a chemikálie,“ približuje.
Až v 2. polovici 90. rokov sa však podarilo získať financie na kompletnú výmenu okien, čím sa zmenil aj celkový vzhľad budovy. „Pre všetky zmeny, ktoré tu nastali, som zatvorenie vtedy už inovovanej budovy vnímal ako veľmi nešťastný krok,“ hodnotí pán Papánek. „Racionálne dôvody sa dali pochopiť vtedy a asi aj dnes, ale nepochopiteľné zostáva, ako málo sa hľadali možnosti využitia vysokofunkčnej a zachovalej budovy.“
„Zatvorenie inovovanej budovy som vnímal ako veľmi nešťastný krok.”
Tak ako s príchodom bývalých cvernovkárov ožila opustená budova SPŠCh, tak na prechádzke s pánom Papánkom ožili jeho spomienky. „Na prvom mieste je pre mňa určite trieda na 4. poschodí, kde sme v roku 1963 začali ako prváci,“ spomína. Dnes v priestoroch jeho obľúbenej triedy sídli Combajn – skupina umelcov, IT nadšencov a biznismenov, ktorí sú zapálení pre nové technológie.
„Nezabudnem ani na dve miestnosti na prízemí – kabinet a laboratórium. V tom kabinete som strávil s kolegom veľa hodín práce,“ hovorí pri prechádzke zadnou časťou prízemia, ktorá sa po rekonštrukcii zmenila na jednu veľkú halu, ktorá pravidelne ožíva kultúrnymi podujatiami.
Radosť mu urobila návšteva Kabinetu pomalosti – živej knižnice v Novej Cvernovke, ktorej čaro tvorí riaditeľovi dobre známy mobiliár. Kedysi bol súčasťou knižnice na 5. poschodí, dnes je tým najcennejším, čo sa z pôvodného nábytku v budove zachovalo. „Je super, že sa zachoval. Už v tých časoch to bol unikát, môže mať tak 60 rokov,“ vyjadril sa nadšene.
Spomienky sa viažu aj na spoločenskú miestnosť na 2. poschodí. „Tu sme spolu s kolegami strávili množstvo času pri schôdzach, oslavách či maturitných posedeniach,“ približuje. Ďalej zborovňa, v ktorej som ako učiteľ i ako riaditeľ strávil veľa hodín diskusiami a niekedy aj hádkami. Potom, samozrejme, riaditeľňa. „Tu sa diali ťažké rozhovory,“ spomína vo dverách dnes s úsmevom. „Na premýšľanie mi však stačilo kreslo, z ktorého som mal výhľad na kúsok zelene v parku školy,“ opisuje.
Súčasný účel riaditeľne sa pôvodnému až tak nevzdialil. Za masívnymi dverami, ktoré si ešte stále pamätajú obrys nápisu RIADITEĽŇA, nájdeme produkčný tím, ktorí má v Novej Cvernovke na starosti podujatia a kultúrny program. Tento priestor nazývajú aj NADAČKA. Je akoby kanceláriou Nadácie Cvernovka.
Pán Papánek počas prechádzky prezradil aj to, ktoré miestnosti si najviac obľúbili študenti. Jednou z nich bola Izba revolučných tradícií, ktorá po roku 1990 slúžila ako oddychová miestnosť. Tá sa do veľkej miery zachovala a ani jej názov sa veľmi nezmenil. Ak medzi ľuďmi Novej Cvernovky spomenieme Kútik revolučných tradícií, všetci si vybavia priestor s kúskom histórie pri schodisku na 1. poschodí. Plánom je zachovať historické čaro izby a vrátiť do nej nástenky, ktoré ju kedysi zdobili.
Spomienky sa pánovi Papánkovi vynárajú s každým poschodím. Spomína aj na to najvyššie piate, kde dnes sídli coworking. „Tu je to úplne zmenené,“ komentuje priestory Coworkingu Cvernovka. „Odtiaľto mám toľko zážitkov. Chodili sem aj diaľkoví študenti, ktorých sme učili po vyučovaní poobede až do večera,“ hovorí a zároveň ukazuje na priestor, kde sa kedysi nachádzalo laboratórium automatizácie.
Pán Papánek bol zvedavý aj priestory suterénu, najmä bývalý rozsiahly sklad chemikálií. „Je to taký trochu tajomný priestor – aspoň ja som ho tak kedysi pri každej návšteve vnímal – presiaknutý stovkami rôznych vôní a zápachov,“ premýšľa nahlas prechádzajúc chodbami.
K ďalším obľúbeným miestam patril aj priestor s niekoľkými lavičkami na dvore pri parkoviskách. Tu si študenti zvykli posedieť, pobaviť sa a občas si aj zapáliť cigaretu. „Pred budovou bola zase najkrajšia aleja sakúr – japonských čerešní,“ spomína.
Po rokoch riadenia školy a pracovnej zmene stratil so školou pravidelný kontakt a o jej osude sa dozvedal len od kolegov. „Na jednom pomaturitnom stretnutí som sa od mladého učiteľa priemyslovky dozvedel, v akom strašnom stave bola budova po tom, ako sa chemické školy sústredili v objektoch vo Vlčom hrdle a budova na Račianskej ulici zostala opustená. Zachránil, čo sa dalo, ale veľa vecí a technických zariadení bolo už totálne zničených,“ opisuje.
„My starší sme si nikdy nevedeli predstaviť, že aj takto zaujímavo možno využiť niekdajšie školské priestory.”
Rozhodnutie o využití budovy v prospech Novej Cvernovky privítal: „Pre mňa a tiež pre bývalých žiakov, absolventov niekdajšej priemyslovky, je dôležitý fakt, že sa budova zachránila a dostala sa do rúk mladých kreatívnych ľudí. My starší sme si, samozrejme, nikdy nevedeli predstaviť, že aj takto zaujímavo možno využiť niekdajšie školské priestory.“
V donedávna chátrajúcich priestoroch bývalej školy dnes sídli vyše 40 ateliérov a dielní, coworkingové centrum, prevádzky s lokálnym dizajnom, ale aj joga štúdio či vydavateľstvo detských kníh. V Novej Cvernovke sa bude pravidelne konať aj PechaKucha, multižánrový literárny festival zameraný na slovenskú tvorbu Autoriáda či festival NASUTI venovaný ekológii a vizuálnemu umeniu.
Pán riaditeľ sa previezol aj novým výťahom. Za jeho čias chodievali aj na 5. poschodie pešo.
Historický knižný mobiliár z pôvodnej knižnice na 5. poschodí ožil v Kabinete pomalosti.
Súčasné využitie suterénu pána riaditeľa milo prekvapilo.
Pán Papánek ako človek, ktorý v budove školy strávil takmer 25 rokov, zmenu, ktorá nastala s príchodom kreatívnych ľudí, víta. „Otvorenie časti priestorov je veľmi dobrá a zrejme aj účelná vec. Vzniklo veľa výborných a polyfunkčne využiteľných priestorov. Obdivujem nápady a kreativitu mladých tvorcov, hlavne architektov. Samotná myšlienka existencie radu rôznych ateliérov je originálna. Aspoň pre nás starších,“ hodnotí bývalý „domáci“.
On sám si však uvedomuje, že Nová Cvernovka nie je múzeom, a tak myšlienky o vystavovaní artefaktov zameraných na chémiu a techniku v priestoroch Novej Cvernovky potláča do úzadia. „Tých, ktorým by tieto predmety niečo pripomenuli, je čoraz menej. Niečo majú vraj v priestoroch súčasnej Spojenej školy chemickej vo Vlčom hrdle, no tie priestory nám starým absolventom nič nehovoria.“
Obnovu Novej Cvernovky podporila Nadácia VÚB.
Postupne vám budeme prinášať zaujímavosti zo života Novej Cvernovky. Dozviete sa, čím budova žije, kto centrum kultúry a kreativity tvorí a na ktorý kultúrny program a ktoré podujatia sa môžete tešiť v nasledujúcich mesiacoch.
