Osamelosť neohrozuje len psychiku, ale aj fyzické zdravie seniorov, hovorí Daniel Ornyi, riaditeľ spoločnosti Medi Ados. S podporou Nadácie VÚB rozbiehajú nový model denného programu pre starších ľudí. Ich prístup dokonca posúva seniorov z lôžkovej starostlivosti späť k bdelej a hodnotnej starobe.
V rozhovore s Danielom Ornyim sa dozviete:
- prečo patrí sociálna izolácia medzi najrizikovejšie faktory zhoršovania stavu,
- čo spôsobuje náhly prepad zo života v práci do života bez štruktúry,
- ako môže vyzerať denný program, ktorý udrží seniorov aktívnych,
- a prečo je prevencia osamelosti témou, ktorú mestá a obce nemôžu ignorovať.
Čo je vaším cieľom?
Predchádzať marginalizácii seniorov, teda ich sociálnemu vylúčeniu. Na Slovensku je to reálny a rýchlo rastúci problém. Ľudia po odchode do dôchodku často prepadnú z približne 1 600 eur mesačného príjmu na 600 až 700 eur. Ak majú úspory, postupne ich míňajú, ale mnohí ich nemajú vôbec. Existujú síce kompenzačné mechanizmy, no v praxi často nestačia.
Obraz, ktorý to dobre vystihuje, som videl niekoľkokrát: babička stojí pri pokladni a prepočítava, či si môže dovoliť šunku, ktorú má v ruke, alebo bude musieť vrátiť jeden rožok. Tento moment je podľa mňa symptómom hlbšej dôstojnostnej krízy.
Čo sa potom deje?
Vďaka dlhoročnej praxi vidím následky. Ľudia jednoducho strácajú zmysel života. Systém ich degraduje, neposkytuje dostatočné podmienky na dôstojné fungovanie. Prejavuje sa to aj v raste stupňa odkázanosti. Ľudia, ktorí boli pôvodne na úrovni 1 až 3, sa v dôsledku zhoršujúcich sa podmienok často posúvajú na stupeň 4, čo znamená vyššiu mieru starostlivosti. V tomto bode už mestá a samosprávy doplácajú približne 900 eur mesačne na každého seniora.
Tu vzniká zásadný paradox. Systém výrazne financuje až následok zhoršenia zdravotného stavu, nie jeho prevenciu. Ak by bol nastavený tak, že by podporoval aj aktívnych seniorov a umožnil im zostať dlhšie sebestačnými, bolo by reálne predĺžiť obdobie s nižšou mierou odkázanosti minimálne o päť rokov. Naša skúsenosť ukazuje, že je to dosiahnuteľné.
Tvrdíte, že ak dáme seniorom viac dôvodov na plnohodnotný život, zmení sa aj ich odkázanosť na pomoc opatrovateľov?
Naše doterajšie výsledky naznačujú, že cielene zvolený program môže zlepšiť mieru sebestačnosti seniorov. V rámci Medi Ados sme spolu s manažérkou Stankou Mattovou zaviedli intenzívnu revitalizačnú starostlivosť, kde sa jednotlivým klientom venujeme. V niektorých prípadoch sme zaznamenali posun od prevažne ležiaceho režimu k výrazne aktívnejšiemu fungovaniu. Treba zdôrazniť, že nejde o univerzálny výsledok pre všetkých, no trend je zreteľný.
Kľúčový rozdiel je v prístupe: nepovažujeme seniora za pasívneho prijímateľa starostlivosti. Budujeme sieť ľudí a partnerov, ktorí nám pomáhajú tvoriť pre seniorov program. Niekto nám napríklad daroval lístky do divadla, niekto možnosť odvozu. Dbáme na aktivity. Boli napríklad na soľnej terapii, zorganizovali sme aj špeciálnu módnu prehliadku. A funguje to.
Módnu prehliadku? Ako vyzerala?
Oslovil som viacerých ľudí, hlavne priateľov a známych. Požičali nám 120 stoličiek, červený koberec, od štylistky sme získali modely a z desiatich našich seniorov sme spravili modelov a modelky. Vybavili sme šperky, bola to naozaj krásna akcia. Oslovili sme dokonca moderátorku Jarmilu Hargašovú, ktorá do toho hneď išla, ani som nestihol vysloviť celú otázku.
Jednoducho sme vyzliekli ľudí z teplákov a dali sme im dôvod na niečo sa pripraviť. Cieľ bol jednoduchý: vytvoriť situáciu, ktorá si vyžaduje prípravu, zapojenie a možnosť tešiť sa na konkrétnu udalosť.
Takže život mnohých seniorov je o tom, že sa nemajú na čo tešiť?
V mnohých prípadoch áno. Často sa stretávame so situáciou, keď je senior dlhodobo pripútaný na lôžko, používa plienky, má obmedzený pohyb, no jeho kognitívne funkcie sú stále relatívne zachované. Taký človek si plne uvedomuje svoj stav, pasivitu aj nedostatok sociálneho kontaktu. Výsledkom je chronická osamelosť a strata motivácie.
Táto fáza by pritom v ideálnom systéme mala prichádzať neskôr – až v období, keď už kognitívne procesy prirodzene slabnú alebo keď je človek v terminálnom štádiu života. V praxi však dochádza k predčasnému úpadku najmä v dôsledku zanedbanej individuálnej starostlivosti a nedostatku aktivizačných programov.
Problém teda nie je len medicínsky, ale najmä sociálny. Bez stimulov, vzťahov a konkrétnych dôvodov na zapojenie do života sa seniori ocitajú v pasívnom režime, ktorý výrazne urýchľuje zhoršovanie ich stavu.
„Seniori niekedy nehlásia pády či problémy zo strachu, že budú na príťaž. Potrebujeme prostredie, v ktorom môžu rozprávať otvorene a bez pocitu hanby.“
Ako to zmeniť? Ako urobiť osvetu?
Budúci rok v marci plánujeme spustiť nový projekt aj vďaka podpore Nadácie VÚB. Pôjde o denný stacionár so súbežnou možnosťou krátkodobej pobytovej starostlivosti. Projekt je stále vo fáze príprav, preto neuvádzam všetky detaily, no cieľ je jasný: vytvoriť priestor, ktorý seniorom poskytne pravidelný program, sociálny kontakt a prevenciu predčasného prepadu do vyššieho stupňa odkázanosti.
Pôjde o akýsi „seniorský denný program“. My počas dňa budeme zvážať ľudí k nám, pričom všetci budú vopred informovaní, aký program ich čaká na celý mesiac. Som veľmi šťastný, že sme získali financie na mzdové náklady a že sme mali úspešný nábor ľudí, ktorí to nadšenie cítia s nami.
Berieme to veľmi zodpovedne a chceme sa týmto pokúsiť aj o zaznamenávanie dát a sledovanie spätnej väzby od klientov. Bude nás zaujímať, ako sa mení ich prístup, či sa bude napríklad znižovať rýchlosť toho, keď sa dostanú do stavu, že budú potrebovať intenzívnejšiu opatrovateľskú pomoc. Vieme, že je to výskum nadlho, ale sme presvedčení, že takýto prístup je cesta k zmene systému, ktorý tu dnes nefunguje.
Čo čaká seniora, ktorý tam bude chodiť?
Cieľom je, aby mal počas dňa jasnú štruktúru a primeranú mieru aktivít. Program bude celodenný, s podávaním stravy a farmakoterapie. Po jeho skončení sa klient vráti domov do svojho prostredia. Pred odchodom im povieme, čo ich bude čakať na ďalší deň. Napríklad „pani Mrkvičková, zajtra sa bude robiť bublanina“. Chceme im dávať aj takýto program. Seniorky veľmi rady varia, len často nemajú pre koho. Páni zase radi robia práce v záhrade. My im to chceme umožniť. Samozrejme, pod dozorom.
Chceme im vrátiť dôstojný život a sebarealizáciu. Mnohí, ktorí majú skúsenosti s opatrovateľmi, počúvajú „tohto sa nechytajte, lebo to rozbijete“. Ten pán alebo pani si už vlastne doma často nemôže chytiť ani svoj obľúbený hrnček. Toto sú príbehy, ktoré často počúvam. A potom strácajú záujem a sebavedomie.
Ďalšou témou sú určite aj školiace zariadenia pre opatrovateľov, nie vždy sú dostačujúce.
Ako vyzerá život seniorov, keď sú doma?
Prvý týždeň po nástupe na dôchodok je to fajn. Ten druhý je ťažší, lebo si začínate uvedomovať, že ak niečo nevymyslíte, bude to takto až do konca. Máte „obhryzené nechty“ a trápi vás nervozita.
Bez pravidelných povinností, sociálnych kontaktov a podnetov sa postupne objavuje riziko pasivity. Stráca sa režim: posúva sa spánok, narúša sa rytmus stravovania a v niektorých prípadoch aj užívanie liekov či inzulínu. A tak sa to postupne rúca. Zdravotný aj duševný stav sa zhoršuje.
Ja sa stále zamýšľam nad tým, že my tu máme 70-ročných ľudí odstavených od života a potom v uliciach stretneme 100-ročných ázijských turistov, ktorí doslova behajú po meste. V čom sú iní? Majú aktivity.
„Slováci chcú pomáhať, ale niekedy nevedia ako. Akoby nás spoločnosť nevychovávala k prirodzenému dobrovoľníctvu,“ hovorí advokát Július Brichta, ktorý pôsobí aj ako prezident Maltézskej pomoci na Slovensku. Vďaka tejto charitatívnej organizácii dostáva vyše sto znevýhodnených seniorov v hlavnom meste každý deň teplý obed. Advokát však zdôrazňuje, že ich pomoc nespočíva len v jedle – dôležitá je aj prítomnosť a podpora, ktorá dáva ľuďom pocit, že nie sú sami.
Opusteným seniorom asi aj márne hovoríme, ako majú zdravo jesť, keď oni v tom už nevidia zmysel.
My toto celé vo firme nazývame životný triangel. Je v ňom rehabilitácia, výživa a hydratácia. Pokiaľ toto nie je dodržané, určite vznikne komplikácia.
- Hydratácia je veľmi dôležitá – pokiaľ nemáte dostatočný príjem tekutín, zvyšuje sa koncentrácia liekov a účinnej látky. To znamená, že mnohé pôsobia úplne inak.
- Pokiaľ sa nehýbete, svaly ochabnú; pokiaľ nemáte kvalitnú stravu s bielkovinami, stane sa to isté.
- Pokiaľ nebudete mať dostatočný príjem kvalitnej stravy, zoslabnete.
Toto všetko má vplyv nielen na fyzickú kondíciu, ale aj na zdravé vedomie a psychický stav ľudí.
Ako to môžeme zmeniť?
Jedným z jadier problému je, že seniori sa v spoločnosti ocitajú na okraji. Často končia v zariadeniach dlhodobej starostlivosti bez toho, aby existoval realistický plán, ako si udržať sociálne väzby, vzťahy a zmysluplné aktivity. Nie je to však len systémová otázka – je to aj medziľudská a rodinná téma.
Môžem to ilustrovať na osobnej skúsenosti: moja matka žije po smrti môjho otca sama. Viem, že rozhovory s ňou nie sú vždy jednoduché, zároveň je zrejmé, že sociálny kontakt potrebuje. A to je situácia, v ktorej sa ocitajú desaťtisíce ľudí.
Ak má dôjsť k zmene, nestačí apelovať, aby rodiny „trávili viac času so starkými“. Potrebujeme prevenciu sociálnej izolácie.
Cieľom by malo byť znížiť riziko osamelosti ešte skôr, než prerastie do zdravotného a opatrovateľského problému. Prevencia samoty musí byť súčasťou starostlivosti rovnako ako prevencia zhoršenia fyzických funkcií.
Ako pracujú so seniormi mestá a samosprávy? Organizujú aktivity aj pre tých, ktorí žijú doma a nemajú možnosť dostať sa na podujatia samostatne?
V Bratislave sa nedávno uskutočnili podujatia pre klientov domovov sociálnych služieb. Takéto aktivity sú prínosné, no vzťahujú sa najmä na ľudí, ktorí už sú v zariadeniach. Z hľadiska prevencie by však bolo potrebné cieliť aj na seniorov žijúcich doma – najmä na tých, ktorí sa na podujatia nedostanú bez pomoci dopravy alebo asistencie. Práve tí sú najohrozenejší sociálnou izoláciou.
Moja skúsenosť je, že seniori často o program záujem majú, no bariérou nie je neochota, ale mobilita alebo absencia sprievodu. Preto je dôležité, aby súčasťou komunitných aktivít bola aj logistika: doprava, sprievod, koordinácia času. Nestačí „niečo zorganizovať“; kľúčové je zabezpečiť dostupnosť pre skupiny, ktoré sú mimo hlavného diania.
Toto bol jeden z dôvodov, prečo vznikla spoločnosť Medi Ados. Usilujeme sa o intenzívnejší a pravidelný kontakt so seniormi tak, aby sa zlepšil aj ich psychický stav, motivácia a ochota udržiavať si funkčné schopnosti.
„Bez stimulov, vzťahov a konkrétnych dôvodov na zapojenie do života sa seniori ocitajú v pasívnom režime, ktorý výrazne urýchľuje zhoršovanie ich stavu.“
Rozprávame o programe pre seniorov. Prečo sa nám však vytrácajú medzigeneračné aktivity a debaty?
Životné usporiadanie sa zmenilo. Rodiny už nežijú prirodzene v jednom dome alebo v tesnej blízkosti a starší ľudia ostávajú mimo každodenného kontaktu. Mobilita za prácou, menšie byty a pracovná záťaž znižujú priestor na starostlivosť a rozhovory medzi generáciami.
Svoju úlohu zohráva aj profesionalizácia starostlivosti. Senior, ktorý potrebuje pomoc, sa častejšie presúva do zariadenia, čo síce rieši niektoré praktické otázky, ale oslabuje prirodzené väzby. Výsledkom je menej príležitostí, aby sa mladšie a staršie generácie delili o spoločné skúsenosti.
Ak chceme medzigeneračné vzťahy obnoviť, nestačí apelovať na „návrat k tradícii“. Potrebujeme príležitosti a priestor na stretnutia: komunitné centrá, spoločné projekty a organizovanú podporu, ktorá umožní, aby sa generácie stretávali reálne, nie iba v deklaráciách.
Čo podľa vás môžem spraviť teraz hneď, aby som to zmenila?
Najjednoduchším krokom je udržiavať so seniormi pravidelný kontakt. Nestačí občasné telefonovanie – dôležitý je stabilný režim návštev, rozhovorov a spoločných aktivít. Aj krátka prechádzka či pomoc s nákupom môže zásadne znížiť pocit izolácie.
Zároveň je potrebné, aby sa do riešenia zapájali komunity a mestá, nie iba rodiny. Mnohí seniori nemajú nikoho blízkeho alebo rodina starostlivosť nezvláda. Lokálne kluby, dobrovoľnícke návštevy či organizovaná doprava na podujatia môžu zabrániť tomu, aby ľudia zostali doma úplne sami.
Osamelosť má aj zdravotné dôsledky: seniori niekedy nehlásia pády či problémy zo strachu, že budú na príťaž. Ak má prísť k zmene, potrebujeme prostredie, v ktorom sa môžu o svojom stave rozprávať otvorene a bez pocitu hanby.
Kľúč je jednoduchý: senior musí mať dôvod vstať a ísť medzi ľudí. Bez toho sa kvalita života zhoršuje a rastie odkázanosť na systém, ktorý už dnes funguje s veľkými ťažkosťami.
Ako sa na to pozerajú ostatní? Aké sú vaše skúsenosti s ľuďmi, keď ich s touto témou požiadate o pomoc?
Skúsenosť je prevažne pozitívna. Pri viacerých projektoch, napríklad pri spomínanej módnej prehliadke, sa ozvali ľudia aj firmy, ktoré poskytli materiál, dopravu či občerstvenie. Podobne to býva pri sezónnych aktivitách, napríklad počas Vianoc, keď je záujem aj o osobný kontakt so seniormi.
Zároveň však platí, že spontánna podpora nestačí na systémovú zmenu. Jednorazové gesto nepokrýva potreby dlhodobej starostlivosti ani prevencie sociálnej izolácie. Ak má mať pomoc skutočný dosah, musí byť organizovaná, opakovaná a prepojená s miestnymi službami a samosprávami.
